Poviedka: Biele diery

• Tweet
• Pošli e-mailom

• Tweet
• Pošli e-mailom

Hororovú poviedku Biele diery som napísal v roku 2007. Poslal som ju do súťaže Cena Fantázie 2008. Nevyhrala síce žiadnu cenu, no patrí medzi moje obľúbené. Český spisovateľ a bloger Jaroslav Polák ju označil za moju najstrašidelnejšiu poviedku. Pozrite si aj exkluzívnu fotku lokality, kde sa príbeh odohráva. :)

Nebolo to dobré obdobie. Jeseň prichádzala skoro. Depresia spolu s ňou. Čierni psi, tak tieto stavy tuším volal Churchill. Zmocňovali sa ma pravidelne. Obvykle ale neskôr, v decembri, či v januári. Takto skoro ma navštevovali zriedka. Možno to súviselo s počasím. Bol len začiatok októbra, ale lístie už opadalo. Všetko mi pripadalo žltkasté, hnilobné, vlhké, studené. Fúkal nepríjemný vietor.

Vždy to začínalo tým, že sa mi prestalo chcieť vychádzať von. Studený vlhký vzduch mi nerobil dobre. Stačila dlhšia prechádzka a dostal som horúčky alebo zápal. Pokiaľ tu čierni psi neboli, dokázal som to zvládnuť. Ráno som vstal, umyl sa, obliekol a vyrazil do práce. Učil som vtedy na univerzite históriu; slovenské dejiny, prvú polovicu dvadsiateho storočia. Celkom ma to bavilo. Mojich poslucháčov asi tiež. Bolo to, pravdu povediac, celkom morbídne historické obdobie. Svojsky prízračné.

Ak prišli čierni psi, všetko sa zmenilo. Nevstal som. Dôvody prečo to neurobiť zrazu prevážili nad akoukoľvek racionalitou. Pod ich váhou som jednoducho nevstal, nešlo to. Ostal som ležať v posteli; s vypätím všetkých síl zavolal na univerzitu, že som chorý. Niekedy ani to. Potom som ležal celé hodiny a pozeral na strop. Poznal som každú jeho prasklinku, každý náter farby. Keď ma strop omrzel, preniesol som pohľad na okno. Za ním sa vo vetre knísali holé vetvy veľkého orecha. Často sa leskli dažďom. Sledoval som ich rytmus, ležal som v tichu.

Nebol nikto, koho by to trápilo. Možno len vedenie univerzity. V pracovnej rovine. Inak im to bolo jedno. Od rozchodu so snúbenicou pred dvoma rokmi som žil sám. Pokusy o nadviazanie nových vzťahov nevyšli, alebo ich prekazili čierni psi. Posledný rok som sa už ani nesnažil. Môj život bola moja práca, o význame ktorej som pochyboval. Dokonale mechanický chod bez zmien, bez vzrušení.

Emocionálne som celkom vyhorel. Môj sexuálny život pozostával z občasnej masturbácie pri prezliekaní sa dievčaťa z vedľajšieho domu. Volala sa Lenka, mohla mať sedemnásť. Okno jej izby bolo oproti oknu mojej spálne. Vzdialenosť mohla byť tak desať, pätnásť metrov. V lete listy stromu zakrývali výhľad, no na jeseň a v zime som videl všetko. Každý večer sa prezliekala pri zapnutom svetle. Niekedy som v spálni zhasol, usadil sa do kresla za oknom a čakal. Hneď ako sa rozsvietilo, zobral som do ruky ďalekohľad, druhou som masturboval. Mala plnoštíhlu postavu, titul miss by asi nevyhrala, no jej krivky ma vzrušovali. Presne tak ako som potreboval. Nie prílišné vzrušenie, len také, aké stačí na vydráždenie k orgazmu. Moje potreby neboli náročné. Na akékoľvek prepojenie sexuality a emócií som už neveril. Bol to len prostriedok na uspokojenie tela, nič viac. Nikdy to netrvalo dlho. Potom som si ľahol do postele a zaspal.

Čierni psi prichádzali na týždeň, niekedy na dva. Kritické bývali prvé štyri dni. Pre tieto prípady som mal doma pripravenú železnú zásobu jedla. Nákup neprichádzal do úvahy. Ani varenie. Po jednom, dvoch dňoch pôstu som s obtiažami vstal, došiel do špajze, zobral kúsok suchej salámy, vlákninový chlieb a vrátil sa do postele. Tam som jedlo mechanicky rozžul, potom prehltol.

Vyzdravenie sa prejavilo tak, že som ráno vstal, umyl sa, obliekol a vyrazil do práce. Žiadne medzistupne neboli. Len buď – alebo.

Cesta do práce, to bol rituál. Býval som v starej štvrti na kraji lesa. Stála na upätí rozložitého vrchu. Postavili ju počas vojny, vraj podľa plánov architekta z Tretej ríše. Ako som povedal, stála na kopci. Pozostávala z troch radov domov. Vyzerali ako veľké terasy. Na každej ploche sa tiahol jeden rad. Medzi nimi príjazdová cesta. Okolo cesty aleja líp vysadených v šesťdesiatych rokoch.

Pomedzi domy sa zvažovali malé lúčky. Na nich tiež rástli stromy. Orechy, jablone, niekde smreky. Za domami sa až k neďalekej hradbe smrekového lesa tiahli záhradky. Čo sa týka domov, boli to veľké a masívne dvojposchodové stavby. V každom len šesť bytov. Býval som v celkom hornej rade, pri lese. Môj byt sa nachádzal na druhom poschodí. Z plánov štvrte som zistil, že je to najvyššie položený byt. Mal som z neho úžasný výhľad na okolité hory aj mesto.

Bývali tu najmä dôchodcovia, aj keď v poslednej dobe to sem ťahalo aj zbohatlíkov z mesta. Tí tomu nerozumeli. Nevyrastali v tejto štvrti, necítili jej tep. Bol to len ich snobizmus a túžba bývať v kľude. Aké smiešne! Ľudia nezriadení, nepokojní svojou povahou, a chceli by bývať v kľude. Väčšinou rýchlo pochopili, že táto štvrť vyzerá priateľsky len počas pekných letných dní. Na jeseň to začína. Hmla vystupujúca z lesa a zeme. Pach hnijúceho lístia, chlad. Z lesa sa nevalí len hmla, ale aj niečo iné. Tlačí to, zaľahne na človeka. Je to blížiaca sa zima, ale nie tá, čo sa prejavuje vonkajším chladom a snežením. Toto je zima duše, ktorá vychádza z lesných zákutí. Mne prinášala čiernych psov, im ešte väčší nepokoj.

Ako som povedal, moja cesta do práce znamenala rituál. Pozdraviť dve babičky zo spodného bytu, prejsť lúkou medzi domami, zísť na cestu a potom už len za nosom do mesta. Pani Loseková bývala vo vedľajšom dome. Mohla mať dobre cez sedemdesiat. Stretal som ju každé ráno. Trhala čosi v záhradke, čistila okná svojho prízemného bytu alebo len tak sedela a sledovala cestu. Mala vysokú chudú postavu, láskavú tvár, dlhé biele vlasy. Babička z rozprávky. Prihovárala sa mi láskavým hlasom.

„Zase do práce, Jožko?“

„Veru teta, zase. Vy sa máte, nemusíte nikam chodiť.“

Dvojriadkový rozhovor, takmer každé ráno. V zime som ju vídal za oknom. Pozorovala dianie na ceste alebo vtákov zobajúcich zrno na okennej rímse. Aj vtedy zakývala a usmiala sa. Bol to pekný, vrelý úsmev. Myslím, že som ju mal rád.

Raz v lete som sa vracal z práce. Príšerne horúci deň. Tropický. Uvidel som ju trápiť sa s dvoma plnými taškami. Išla z nákupu.

Prišlo mi jej ľúto. Dobehol som ju a ponúkol sa, že ich odnesiem. Potešila sa, ďakovala mi medzi stareckými chrčivými výdychmi. Kráčali sme popri nie príliš vyťaženej ceste medzi mestom a našou štvrťou.

„A čo ty teraz robíš, Jožko?“ Opýtala sa.

„Učím na škole, teta. Druhú svetovú vojnu.“

„Júj, tak vojnu? To bolo hrozné. Hrozné.“

„Vy si pamätáte?“

„Akože by nie. My sme bývali v Starých horách. Mala som vtedy pätnásť rokov.“

Staré hory, obec pri Banskej Bystrici. Jedna z partizánskych bášt počas Slovenského národného povstania. Po tom, čo Nemci obsadili Bystricu, sa tu viedli tvrdé, krvavé boje. Nakoniec Nemci obsadili aj Staré hory. Niektorých partizánov zatlačili do hôr, na Donovaly či inde, ďalších postrieľali. Udiali sa tu jedny z najhorších zverstiev potlačovania povstania. Ako historika ma to prirodzene zaujalo.

„Staré hory, teta? Tak tam to muselo byť veľmi zlé.“

„Bolo, veru bolo, Jožko. A pre nás ešte viac. Skrývali sme partizána. V komore sedel. Keď potom prišli Nemci, dali nám svojho kapitána do domu. Ževraj u nás bude bývať. Vieš čo to bolo? Partizána aj Nemca mať v dome?“

„To je zaujímavé teta.“ Naozaj som si to myslel.

Zrazu zastala a pozrela mi do očí. Nikdy som si neuvedomil, že tie jej sú také belaso biele. Až príliš. Bolo to v miernom tieni líp na slnkom zaliatej ceste uprostred leta. Lenže aj tak mi prestalo byť príjemne.

„Vieš, čo to bolo, Jožko? Príď, porozprávam ti niekedy. Také si ešte nepočul, aj keď učíš o vojne.“

Uprene na mňa hľadela a ústa sa jej roztiahli do úsmevu. Veľmi nepríjemného. Divného. Ostala v tej póze, stuhla. Prešla sekunda, dve. Škeriaca sa tvár stareny s vypúlenými bielymi očami. Blízko mňa. Možno tridsať centimetrov. Nevedel som, čo mám robiť. Jej strnulosť začínala byť neznesiteľná.

„No poďte teta, ponáhľam sa už!“ prelomil som tú chvíľu.

Bolo to našťastie blízko domu. Nemuseli sme si už nič povedať. Po pár strnulých krokoch sa akoby prebrala, znova sa začala pohybovať normálne. Vyzerala  zmätene. Tiež nič nevravela. Stále som mal ten slizký pocit, aký sa z nej pred chvíľou vyvalil. Doslova vyvalil, ako starecký pach. Aj ten som teraz cítil akosi viac. Alebo sa mi to zdalo.

Prestal som ju mať rád. Začala mi byť protivná. Stále som s ňou každé ráno prehodil zopár slov, ale príjemný pocit, aký som z toho predtým mával, sa zmenil na zimomriavky. Niekedy ma až striaslo, keď som sa jej dostal z dohľadu.

Musela si náš rozhovor pamätať, lebo mi často opakovala: „A príď Jožko, poviem ti o tom partizánovi. Poviem ti, čo to bolo.“

„Áno, prídem teta, veľmi to chcem počuť. Len mám teraz veľa práce. Ale určite prídem!“ Vedel som, že za ňou nikdy neprídem.

Stala sa z toho časť ranného rituálu. Ona mi pripomenula, že mám prísť, ja som ju ubezpečil, že určite prídem. Neviem, čo si myslela ona. Ja som si myslel, že by už mohla aj zomrieť.

*

Zomrela. Práve v to nedobré obdobie, keď som mal čiernych psov. Z rohového okna spálne som videl vedľajší dom, na prízemí ktorého bývala. Videl som roh a okno jej bytu; záhradu pred ním. Často som tam vídal aj ju. Ani som si to neuvedomoval. Žijem tu už dvadsať rokov, ona možno päťdesiat. Bral som ju vždy ako súčasť tunajšej prírody.

Keď zomrela, ležal som v posteli a mal čiernych psov. Nič som si nevšimol. Ani nebolo čo. O pol šiestej večer vraj ešte vysýpala smeti, o dve hodiny neskôr už neotvárala susedke. Tá vedela, že je Loseková vovnútri. Chvíľu zvonila, potom búchala a keď sa nič nedialo, zavolala policajtov. Prišli, s trochou násilia otvorili dvere a našli ju mŕtvu. Ležala na dlážke v spálni. Asi mozgová príhoda. Muselo to prísť rýchlo.

*

Stalo sa to o týždeň neskôr. Čierni psi odišli, ale na prácu som sa ešte necítil.

Konečne krajší októbrový deň. Svietilo slnko, dokonca trochu hrialo. Vyšiel som na záhradku za domom. Tiahla sa až nad lúku medzi domami, susedila so záhradkami obyvateľov vedľajšieho domu.

Vychutnával som kľud a ticho dopoludnia. Spadnuté listy dnes nesmrdeli rozkladom; celkom príjemne voňali. Bolo mi dobre. Za drôteným plotom sa rozkladala záhradka Losekovej. Jednu mala priamo pred bytom, druhú, väčšiu, tu.

Zamyslene som sledoval kaleráby, cibule a ešte akúsi zeleninu. Vytŕčali zo suchej, nepoliatej zeme. Už ich nebude mať kto pozbierať. Predstavil som si, ako ich Loseková pred pár mesiacmi sadila. Určite pri tom nemyslela na to, že plody týchto semien už nestihne zjesť. V tej viere starého človeka, že veci stihne, bolo čosi dojemné. Cítil som sa príjemne melancholicky.

„Chce ma zabiť,“ oznámil ženský hlas.

Trhlo ma. Nepočul som nikoho prichádzať. Otočil som sa. Stála tam stará pani Obodová, obyvateľka bytu nad Losekovou. Celý život sa neznášali. Loseková ju obviňovala z toho, že jej zámerne vytápa prízemný byt a hlasno dupe, aby jej ničila nervy. Obodová tvrdila, že je to nezmysel. Ale neveril som jej. Bola to zatrpknutá stará žena, ktorá vraj kedysi odmietla sľubného nápadníka kvôli staršiemu, ženatému milencovi. Ten sa na ňu po dôkladnom využití vykašlal a ona zostala sama. Už navždy. Od takých vyvstane čokoľvek.

„Chce ma zabiť,“ zopakovala.

Istota jej hlasu ma dostávala do pomykova.

„Kto vás chce zabiť, pani Obodová?“

„Tá, čo sa jej dívaš na záhradu.“

Tak presvedčivo hovoria blázni, pomyslel som si. Určite sa zbláznila.

„Veď pani Loseková zomrela. Ako by vás mohla chcieť zabiť?“

„Chce ma zabiť, po nociach ma chodí škrtiť. Smeje sa.“

Trvala na svojom tak, ako keby som mal vedieť, čo robiť. Pristať na bláznovu hru znamená rozvinúť jeho bludy. Nepristúpenie na hru ho môže rozzúriť. Netúžil som ani po jednom. Mlčal som.

Po oblohe leteli biele mraky.

„Chce ma zabiť, po nociach ma chodí škrtiť,“ ubezpečila ma po tretí raz. Potom zakývala hlavou, akoby si to sama potvrdzovala, otočila sa a vykročila naspäť do bytu.

Chvíľu sa mi zdalo, že jej výstup privolá naspäť čiernych psov. Našťastie neprišli. Začal som chodiť do práce.

*

O dva dni umrela. Vracal som sa z univerzity, keď som pred vedľajším domom uvidel pohrebné auto. Zlovestne tam stálo. Už zase fúkal studený vietor. Aj tak som počkal, čo sa bude diať. Z Obodovej bytu vystúpili dvaja zriadenci pohrebného ústavu. Niesli plastovú rakvu bez veka. Ležala v nej; len v nočnej košeli. Prešli okolo mňa a ja som videl viac, ako som mal. Bola pomočená a pošpinená. Ruky mala zaťaté v kŕči, jej prsty pripomínali pazúre. Oči vyliezali z jamiek, zuby vycerené v šimpanzom úškrne. Bola celá modrá, v tvári až čierna. Za zriadencami kráčal lekár v bielom plášti.

„Je to normálne?“ opýtal som sa.

„Čo ako?“

„Dve v jednom dome. Ani nie dva týždne.“

„To je normálne. Keď sa to spustí, tak to ide. Opýtajte sa v dome dôchodcov.“

„Čo sa jej stalo?“ zastavil som ho ešte.

„Porážka, čo iné?“

Naložili ju do auta, lekár nasadol a odišli.

Pozeral som na zamknuté dvere Losekovej bytu a na okná vyhasnutého bytu nad ním.

*

Prvý nepríjemný sen s Losekovou som mal už v tú noc. Nič som nevidel. Len som ju počul. Keby som vedel, čo ma čaká, považoval by som to za celkom nevinný sen. Keďže som ale netušil, čo príde o pár dní, dosť ma to rozhodilo. Vo sne som stál v akomsi tmavom priestore. Losekovej hlas prichádzal zo všetkých strán.

„Neprišiel si, Jožko. Neprišiel,“ prihovárala sa mi. „Sľúbil si, že prídeš a neprišiel si. Mala som ti porozprávať o partizánovi. O tom, čo to bolo.“

Nechcela prestať. Jej vtieravý starecký hlas tie vety opakoval znova a znova. Uvedomoval som si, ako plynie čas. Aj keď to bol sen, trval aspoň hodinu. Veľmi neobvyklé na snívanie. Nemohol som sa zo zajatia toho hlasu a tmy dostať. Cítil som sa ako v koženom vaku. Znova a znova a znova. Prestalo to nad ránom. Prepadol som sa do tvrdého spánku. Zobudil ma budík. Vstal som, umyl sa, obliekol a vyrazil do práce. Úspech.

*

Prežil som niekoľko hektických dní na univerzite. Neviem, či sa v susednom dome niečo dialo. Nezaujímalo ma to. Teda, istým spôsobom zaujímalo, ale bál som sa. Cítil som, že je to záležitosť, do akej sa nemajú strkať prsty. Snažil som sa na to nemyslieť. Žiadne sny s Losekovej hlasom. Bolo to zo dňa na deň lepšie.

Potom však prišiel ten nešťastný piatok.

V piatky sa Lenka vracala domov neskôr. Až tak okolo druhej, tretej hodiny v noci. Chodila sa niekam zabaviť, často sa vracala opitá. Neschvaľoval som to, no aj tak som si niekedy počkal. Keď bola opitá, prezliekala sa dlhšie. Dva razy si dokonca nahá sadla na posteľ a masturbovala. Veľmi ma to vzrušilo. Oba prípady sa stali v piatok; preto som čakal a dúfal, že dnes v noci by sa to mohlo zopakovať. Sedel som v kresle pri okne. Svetlo zhasnuté. Pri ruke ďalekohľad. Vonku úplná tma, nesvietil ani mesiac. Asi od jedenástej som už nevidel žiadneho chodca. Ulicou sa občas mihla silueta mačky.

Lenka sa vrátila niečo po druhej. Bundu s kabelkou hodila na posteľ, stiahla si džínsy. Podľa pohybov mi pripadala opitá. Po izbe chodila len v červených tango nohavičkách a bielom tielku na ramienkach. Ďalekohľad približoval detaily jej tela. Penis mi stvrdol. Zašla si po niečo do kúpeľne, pohybovala sa po byte. Spomenul som si, že jej rodinu som poobede videl odchádzať. Asi odišli na víkendovú návštevu. Lenka zostala sama. Škoda, že si niekoho nedoviedla domov. Mohlo to byť ešte lepšie.

Aj takto to ale bola paráda. Stiahla si nohavičky a pohladila sa. Nemohol som tomu uveriť. Tak naozaj! Uvidím to znova! Tentoraz zostala stáť, jednu nohu si vyložila na posteľ. Naslinila si prsty a začala sa hladiť. V detaile ďalekohľadovej čočky som sledoval, ako sa jej prsty vnárajú do ružového mäsa. Dokonca som videl, ako sa lesknú. Masturboval som spolu s ňou. Občas som zaostril na tvár odrážajúcu stupňujúcu sa slasť. Vrátil som sa k najviac dráždivému detailu. Moje vyvrcholenie sa blížilo.

Zrazu sa strhla. Vytiahla prsty z vagíny, zostala neisto stáť. Nechápal som, čo sa deje. Určite nedosiahla vrchol. To som už poznal – jej mladé telo prežívalo orgazmus oveľa búrlivejšie.

Len tak stála, akoby stuhla. Zaostril som na tvár. Bála sa! Niečoho sa veľmi zľakla. Až teraz som z postavenia jej tela pochopil. Načúvala. Určite začula nejaký zvuk, ktorý ju vyľakal. Asi sa opakoval, pretože sa schúlila. V byte sa čosi dialo. Prešla do rohu miestnosti, čo najďalej od dverí a skrčila sa za posteľ. V detaile ďalekohľadu som zazrel jej tvár. Bola bledá, slzy na krajíčku, spodná pera roztrasená. Musela sa hrozne zľaknúť. Nevedel som, čo mám robiť. Vošli do bytu lupiči? Možno videli odchádzať rodinu a mysleli si, že je prázdny. Ale nevideli by, že sa tam svieti?

Zmocňovalo sa ma pokušenie vybehnúť z bytu a pomôcť jej. Dobehol by som tam možno za minútu. No váhal som. Lenkina tvár v ďalekohľade začala nemo kričať. Nič iné som v izbe nevidel. Nechápal som, čo ju mohlo tak vystrašiť. Teraz som sa už triasol aj ja. Moje odhodlanie bežať jej na pomoc zmizlo. Lenka na niečo vypleštila oči. Posunul som ďalekohľad tým smerom. Dvere izby sa otvárali. Spoza nich sa vysúvala biela starecká ruka.

Zaostril som naspäť na Lenku. Hrozne kričala.

Naspäť na dvere – rameno ruky roztvorilo dvere.

Ďalekohľad sa triasol. Zazrel som mŕtvolnú tvár Losekovej.

Svetlo v izbe zhaslo.

*

Ďalšie udalosti som zrekapituloval až ráno. Zopár hodín som bol v šoku. Od strachu som sa ani nepomohol. Triasol som sa. Myslel som, že som sa zbláznil. Hľadal možné vysvetlenia. Potom som už nemyslel vôbec.

Keď začalo svitať, s absolútnym vypätím vôle som prešiel do postele. Sedel som na nej zvinutý do klbka a hľadel na protiľahlú stenu.

Dva dni som nevyšiel z domu. Čakal som, čo sa bude diať. Skoro vôbec som nespal. V izbe vedľajšieho domu sa odvtedy nesvietilo.

V nedeľu podvečer sa vrátila Lenkina rodina. Zastali pred domom, vystúpili z auta. Vysmiata, spokojná rodinka. Otec, matka a dospievajúci syn. Sledoval som, ako kráčajú okolo domu a vstupujú dnu. Asi o desať minút to začalo. Policajné auto, sanitka a nakoniec pohrebné auto. Najprv jeden divák pri dome, neskôr malý hlúčik, nakoniec celá štvrť. To už do akcie nastúpila aj televízia.

Vypočúvali ma. Najprv polícia, potom televízia, a znova polícia.

„Neviem, nič zvláštne som nevidel,“ povedal som všetkým. Svoj stav som vysvetľoval šokom z Lenkinej smrti. Išlo to aj v televíznych správach. Tri úmrtia v jednom dome za tri týždne. Pekne postupne byt za bytom, od dola nahor. Prvé dve úmrtia sa dali vysvetliť. Dve dôchodkyne, dostali porážku. Ibaže Lenka mala sedemnásť. Podľa neoficiálnych správ boli na jej krku stopy po škrtení. Zomrela však na zlyhanie srdca. Sedemnásťročné dievča!

„Je to nadmieru nezvyčajná zhoda náhod, to áno. V byte tretej zosnulej sme ale nenašli žiadne stopy po prítomnosti ďalšej osoby, ani na jej tele. Byt bol zamknutý zvnútra. Niektoré zranenia si mohla spôsobiť sama. Alebo pod vplyvom kŕčov zo srdcového záchvatu,“ vysvetľoval policajný vyšetrovateľ v televízii. Dávalo to logiku. Ale nie po súmraku, keby ste boli sami v byte len desať metrov od toho miesta. A už vôbec nie, keby ste videli to, čo som videl ja. Bola to len chvíľa, zlomok sekundy, ale vryla sa mi do morku kostí. Losekovej tvár bola očividne tvárou mŕtvoly; nafúknutá, stuhnutá masa. Rozťahoval ju ten podivný úsmev, aký na mňa vtedy hodila. A upretý pohľad bielych očí korunoval tú hrôzu.

V noci na pondelok sa sny vrátili. Tentoraz šli oveľa ďalej.

„Aj ona ma počula, tak ako ty teraz, Jožko. Lenže ty teraz spíš, ona robila tie veci. Často ich robila. Preto som k nej prišla. Prídem aj k tebe, Jožko, ak ich budeš robiť. Lebo ty si neprišiel. Sľúbil si, a neprišiel.“ Loseková stála za mnou, vedel som to. Každým pórom tela som cítil, že stojí za mnou. Že sa nahýna nad môj krk a šepká mi do uší. Možno okolo mňa prechádza rukami. Cítil som chlad, starecký pach a odor rozkladu. Všetko to prichádzalo spoza mňa. Pretože práve tam stála.

Znova som bol v koženom mechu. Všade tma. Ale zatiaľ, čo minule sa mi Loseková prihovárala z priestoru mimo neho, teraz stála dnu spolu so mnou.

Nemohol som hovoriť. Ani nebolo čo. Nikdy som netušil, že sa človek môže takto báť. Že môže byť celkom pohltený, strávený strachom. Že sa môže topiť v samotnej esencii strachu; byť ňou zaplavený, zvnútra aj zvonku, do posledného kúska.

„Tma, taká ako tu, je moja sila, Jožko. Nerob svetlo, nahneváš ma. Skrývali sme partizána.“

Sen sa zmenil. Všetko sa zmenilo. Stal som sa živým tkanivom reality vytvárajúcej príbeh. Bol som súcno, ktoré vnímalo a zároveň tvorilo, bol som zemou, stromami, skalami, budovami, ľuďmi, situáciami, bol som tým všetkým. Utváral som to a prežíval.

*

Staré hory, november 1944.

Pätnásťročná Mária beží po zasneženej ceste medzi domami. Vietor sa zahrýza do jej vychudnutého tela; sneh je vlhký. Mária nepremýšľa nad tým, že vojna je nespravodlivá. Nepozná nič iné. Aj keď naozaj zlé to tu začalo byť až pred dvoma mesiacmi. Zážitky z nich sú také silné, že prekryli všetko ostatné. Je vojna, psí čas.

Na začiatku jesene sa dedinou prevalila vlna nadšenia. Všetko smerovalo do Bystrice. Mária nerozumela. Odkiaľsi sa vynorili skupinky zarastených mužov s puškami a automatmi. Občas sa ukázali aj vojaci. Najprv medzi nimi vládlo napätie, neskôr sa vzájomne spriahli. Potom odišli do Bystrice. Pred pár týždňami sa začali sťahovať naspäť do hôr. Najprv len tak, po jednom, po dvoch. Chodilo ich stále viac. Neskôr aj autá. Malé i nákladné. Čosi vyvážali nahor – na Donovaly. Mária si myslela, že utečú a bude po všetkom. Lebo oni si už vytrpeli svoje. Niektorí ľudia sa z povstania tešili, no u nich doma nemali dôvod na radosť.

Jej staršia sestra Eva zbierala v lese drevo, keď sa z kríkov vyhrnulo päť chlapov. Hneď vedela, čo sú zač. Zarastení, špinaví, smrdeli a mali divý pohľad. Partizáni. Jeden z nich hovoril po rusky. Priateľsky sa na ňu usmial. Niečo povedal v cudzej reči. Nerozumela. Mával rukou aby prišla bližšie. Bola len osemnásťročné dievča z horskej dedinky. Dôverčivá. Príliš dôverčivá. Vôbec si nevšimla, ako Rus prebehol očami okolie. Sliedil, či je tu ešte niekto. Keď sa presvedčil, že nie, spokojne sa usmial. Mal modré oči, celkom sa jej páčil. Až kým k nej nepriskočil, neobjal ju mocnými rukami a nezačal bozkávať. Snažila sa vytrhnúť, nešlo to. Držal ju silno. Zapáchal, bol zverský. Štyria ostatní sa len dívali.

„Ale sa bije, ani divá,“ prehodil jeden z nich.

Ostatní sa uškŕňali. Nerovný zápas sa im páčil. Alebo boli ticho preto, že nechceli brániť Rusovi. Veď možno aj ona sama chce, keď prišla bližšie; len robí drahoty.

Zhodil ju na napadané tlejúce lístie. Vyhrnul jej sukňu, chcel sa jej dostať k rozkroku. Divoko, ako páriaci sa pes. Stále sa bránila, škriabala, pľula, hrýzla. Najprv sa smial, potom ho to prestalo baviť. Výhražne zodvihol päsť. Uhryzla ho do zápästia.

Neudrel, zakričal na tých štyroch. Dvaja z nich ochotne pribehli na pomoc. Jeden ju chytil za ruky. Druhý, ktorý by jej mohol byť aj otcom, Rusovi pomohol roztiahnuť jej nohy. Konečne dosiahli čo chceli.

Kričala; napchali jej do úst lístie. Rus so slastným krochkaním vyslobodil svoj neveľký, zato však tvrdý úd a zaľahol ju. Len sa mykal ako zviera, nevedel nič o súloži. Eva už jednu skúsenosť mala; vôbec to nemalo vyzerať takto. Rus sa správal ako malý chlapec, ktorý sa dostane k obľúbenej hračke.

Netrvalo mu to dlho, ani to nebolo príliš bolestivé. Po telesnej stránke. Duševne Eva upadla do podivného stavu; všetko jej bolo jedno. Aj keď sa Rus postavil, nechala roztiahnuté nohy. Neplakala, len ticho ležala a dívala sa na kôru blízkeho smreka. Vystriedali sa na nej ešte dvaja. Robili to ako zajace. Nebránila sa, nekričala, už nič nehovorila.

Skoro dva týždne potom nepovedala ani slovo. Rodičia tušili, čo sa stalo. Starali sa o ňu ako vedeli a dúfali, že to prejde. Po čase sa dala ako – tak dokopy. Stále však hovorila málo, bála sa vychádzať z domu.

Tak si to Mária spája dokopy, aspoň podľa toho, čo po dedine začula. Niečo jej naznačila aj Eva – o Rusovi v lese vykrikuje zo sna.

Mária už nevládze bežať, dusí sa, chladný vzduch jej štípe pľúca. Poháňa ju len hrôza. Blíži sa k domu na konci dediny. Je to ich drevenica na kraji lesa. Strechu zakrývajú zasnežené vetvy jedlí. Z komína stúpa prúžok dymu. Stmieva sa. Za oknom sa trepoce sviečka.

Trápením s Evou to neskončilo. Veľké trápenie a strach začali až pred dvoma týždňami. Po tom, čo padla Bystrica. Na Donovaly vtedy išli celé kolóny aut. Utekali tam zástupy ľudí. V noci niekto silno búchal na dvere. Počula otcove kroky a strach v jeho hlase, keď sa pýtal, kto to je. Potom tichý rozhovor. Otec niekomu odporoval.

„Ani za boha, ani za boha!“ opakoval.

Ruština! Tvrdé, úsečné príkazy v inak mäkkej a lahodnej reči. Cvaknutie naťahovaného automatu. Otec odrazu pritakával. Niekto vstúpil dnu; celá skupina chlapov. A niekto ticho stonal. Kohosi niesli! Priamo do komory.

„Mária, prines horúcu vodu!“ zakričal otec.

Nechala na peci zovrieť vodu. Zobrala hrniec, niesla ho do komory.

Ležal tam vystretý Rus. Okolo neho skupina partizánov. Ďalší pri ňom kľačal, asi lekár. Rusovu nohu zalievala krv, omdlieval. Otec jej vytrhol hrniec s vodou a vytlačil ju z komory. Zabuchol dvere. Vrátila sa do izby. Eva sedela na posteli, tisla sa do kúta. V očiach des. Mária si sadla k nej. Triasla sa. Obe sa triasli. O chvíľu prišla do izby matka a objala ich. Aj ona sa triasla. Sedeli tak až do rána.

Ruský partizán u nich musel zostať. Mal vážne poranenú nohu. Ostatní sľúbili, že sa po neho o pár dní vrátia. Nevrátili.

Mária sa Rusa bála. Len nerada mu do komory nosila jedlo. Lenže inak sa nedalo. Eva sa v izbe zavierala na závoru, odkedy sa dozvedela, že je v dome Rus. Znova nerozprávala. Tak otec posielal Máriu. Prvý raz chcela ujsť pri najmenšom náznaku čohosi zlého. Ale Rus len vyčerpane ležal na posteli. Pot ho zalieval. Obviazanou nohou mu trhalo.

Bol chudý, nevysoký. Mal zvláštnu tvár, Márii pripomínal vlka. Kosti na lícach a brada vytvárali dojem trojuholníka. Ten termín poznala zo školy. Z času, kedy sa ešte vyučovalo.

Rus s námahou otočil hlavu a otvoril oči. Boli biele! Ešte nikdy nevidela také oči. Celkom zabudla na opatrnosť, natiahla sa k nemu, pozrela mu priamo do nich. Nemohla odolať. Neboli celkom biele ako sa spočiatku zdalo. Mali svetlomodrú farbu. Takú svetlú, že vyzerali biele. Nezdali sa jej prirodzené. Položila jedlo na posteľ a utiekla.

Neskôr sa trochu spriatelili. Keď sa ani pri jej tretej návšteve o nič nepokúsil, pochopila, že má asi iné starosti. Horúčka mu prechádzala, rana sa dosť rýchlo hojila. Až príliš rýchlo. Aspoň tak hovoril otec.

Počula, ako povedal matke: „Nie je s ním niečo s kostolným poriadkom! Rýchlo sa mu hojí. Keby si videla akú dieru tam mal, keď ho doniesli! Neveril som, že sa dožije rána, toľko krvi vycedil.“

Mária zranenému často hľadela do očí. To bola ich hra. Otočil hlavu, otvoril biele oči a díval sa. Potom mu zakaždým položila jedlo na posteľ a ušla. Páčili sa jej jeho čierne vlasy. Vďaka nim oči vyzerali ešte belšie.

„Ja Alexej. Sibir,“ povedal po týždni.

„Mária.“ Rukami si nepotriasli. On chcel, ale ona mu svoju nedala. Myslela na Evu.

Noha sa mu hojila naozaj rýchlo. Neprirodzene. Nemohol ešte chodiť, ale obväz už nepotreboval. Na mieste zranenia zostávala len malá ranka. Zdalo sa, že všetko skončí šťastne. Zdalo sa to až do dnešného dňa.

Mária rozrazí dvere ich drevenice a skríkne: „Nemci! Nemci idú!“

Z kuchyne vybehne otec, v pohľade hrôza.

„Kde sú?“

„Idú hore dedinou! Prideľujú svojich vojakov do dreveníc. K Markušovcom poslali bývať až troch.“

Otec sa prežehná a vbehne do komory. Čosi hovorí Alexejovi. Vie zopár slov po rusky. Spolu s Máriou a matkou ho chytia. S námahou prejdú k padacím dverám do pivnice. Otvárajú a takmer hodia Alexeja dovnútra. Otec mu ešte podá prikrývky, jedlo a lampu. Hneď zavrú, na padacie dvere položia koberec, presunú na ne stôl. Otec vychádza von. Nemci už idú, už vychádzajú spoza ohybu cesty.

„Esesáci!“ skríkne otec, znova sa prežehná.

„Svätá Mária, stoj pri nás,“ modlí sa v kuchyni matka.

Sedem esesákov v tmavých uniformách zastane pred drevenicou. Sú vysokí, z tvárí sa nedá nič vyčítať. Majú aj tlmočníka. Mladý vycivený študent s okuliarmi.

„Gazda, poďte sem!“

Otec automaticky poslúchne, vydá sa k nemu. O čomsi sa dohadujú.

„Ubytujete nemeckého kapitána a troch vojakov, máte veľký dom,“ počuje Mária. Vidí, že otcovi sa podlamujú nohy. Prikyvuje, súhlasí, nemá na výber.

Nemecký kapitán je ešte vyšší než ostatní. Má veľký orlí nos. V očiach smrť. Vlastne, nie je len v očiach. Smrť mu vyžaruje z celého tela. Mária si prezerá dvojité blesky na čiernych výložkách pri jeho krku. Kapitán si sťahuje kožené rukavice. Prehliada si drevenicu.

„Gut, gut,“ hovorí tlmočníkovi. Vôbec nepočúva, o čom sa tí dvaja bavia. Zrejme nepočíta s možnosťou, že by mohla nastať nejaká komplikácia. Už sa aj zberá do domu. Otec sa ešte stále dohaduje s tlmočníkom.

Len nech kapitán nevojde do komory! Mária mu posunkami ukazuje cestu. Do jej a Evinej izby, nech sa páči! Eva na kapitána pozerá so strachom. Ten si ju nevšíma. Traja vojaci, čo idú za ním, áno. Smejú sa a pískajú na ňu. Eva sa trasie a potichu kvíli. Kapitán dáva príkazy. Tí traja sa majú zložiť v kuchyni. Túto izbu chce mať pre seba. Mária odvádza Evu do komory. Odteraz sa tu musia uskromniť. Vyspia sa na jednej posteli. Na tej, kde predtým ležal Alexej. Krvavé obväzy a deku vynesie Mária ešte v ten deň nenápadne do lesa. Tam ich spáli.

Prvú noc vôbec nespia. Chvejú sa strachom. Dvere sú síce zaistené závorou, ale obe vedia, že ak budú tamtí chcieť, nezastaví ich to. Zatiaľ našťastie spia. Drevenicou sa ozýva hlasné chrápanie. Len aby trvalo čo najdlhšie.

Matka s otcom vo svojej izbe asi tiež nespia. Napäto načúvajú každému zvuku a trasú sa. Je tu tma, hrozná tma. Vonku padá sneh. Drevenicu pomaly zasýpa. V peci tichučko praská oheň. Zima, v komore je veľká zima. Nad ránom to bude ešte horšie. Ako musí byť v pivnici? Určite na nevydržanie.

Eva predsalen zaspala. Nepokojne. Stále sa vrtí a prehadzuje, ale aspoň, že spí. Márii treba na záchod. To z toho chladu. Snaží sa udržať moč a zaspať, no nejde to. Musí výjsť von a uľaviť si. Odďaľuje tú chvíľu ako sa len dá. Chrápanie Nemcov v kuchyni ustáva. Jedno po druhom. Je to zvláštne. Teraz je v kuchyni ticho. Chrápe už len kapitán v izbe; a rodičia, ktorí asi predsa len zaspali.

Mária už musí. Čo najtichšie odtisne závoru, po špičkách vyjde na chodbu. Pozrie do dverí kuchyne a stŕpne od hrôzy.

V jemnej žiare uhlíkov z pece vidí všetko.

Alexej stojí v kuchyni. Je to on, a nie je to on. Má neprirodzene dlhé ruky, vyzerá ako pavúk. Nemci sú mŕtvi, ležia vyzlečení na dlážke. Tri skrútené telá pôsobia smiešne. Tým spôsobom, do ktorého prechádza hrôza, keď je priveľká.

Dvaja z nich majú krky vykrútené tak, že im tváre smerujú dozadu. Tretí je bez hlavy. Dlážka sa leskne rozširujúcou sa záplavou krvi.

Všetko sa deje v úplnom tichu.

Alexej práve rozrezáva bezhlavé telo kuchynským nožom. Pohybuje sa ako pavúk. Má hmyziu istotu. Všetko, každý pohyb, čo urobí, má svoje presné opodstatnenie, svoj zmysel.

Vnára dlhánsku ruku do horúcich útrob Nemca, čosi hľadá, nakoniec to s tichým mľasknutím vytrhne. Vloží si to do úst a prehltne.

Mária ešte viac zdrevenie hrôzou. Obsah mechúra už dávno vyprázdnila na dlážku. Nemôže kričať, výkrik jej zabehol kdesi v hrdle.

Alexej sa otáča za druhou mŕtvolou. Všimne si Máriu, musí ju vidieť. Nevadí mu to, pracuje ďalej s istotou pavúka.

Vpichne nôž do brucha a ťahá. Vyvalia sa vnútornosti. Odhrnie črevá nabok, nezaujímajú ho. Jeho prsty môžu mať aj pätnásť centimetrov. Nie je to normálne, Mária cíti, že sa jej zachvíľu rozskočí hlava.

Alexej šmátra, hľadá, hrabká vo vnútri. Znova čosi vytrhne z chladnúceho tkaniva, s rozkošou vloží do úst, prehltne. Krvavou rukou ukáže na Máriu. Jeho dlhočizný prst sa pokrčí; volá ju k sebe.

Mária nemôže odolať. Nevidí na tú diaľku jeho biele oči, no je v ich zajatí. Potichu našľapuje a kráča k nemu. Vojde do kuchyne. Do nosa jej udrie hrozný pach. To smrdia roztvorené telá, ale to nie je najhoršie. Je tu ešte aj druhý pach, ten vychádza z Alexeja. Hrozný, rozvratný pach trieštiaci dušu. Cudzí pach. Nič z tohto sveta nemôže páchnuť takto. Alexejove oči ju ťahajú k sebe. Už ich vidí. Vynárajú sa z tmy, sú otvorené, biele, biele diery, tunely… niekam.

To, čo odtiaľ prichádza, robí tie veci v ich kuchyni, Alexej je len hmota.

Priblíži sa až k jeho tvári, sú celkom blízko. Potom Alexej prestane dýchať. Už z neho nevychádza žiadny vzduch. Vôbec mu to nevadí, stále na ňu pozerá rovnako.

„Ja dávno mŕtvy, môj otec… enenilit. Dal ma do služieb veľkým keletos. Ja kelet.“ Usmieva sa od ucha k uchu. Zuby má čierne, lesknú sa od krvi. Jeho ruka zatiaľ pracuje. Mária počuje, ako sa z brucha tretej obete po vpichnutí noža uvoľnili plyny. Zápach v miestnosti vzrastie.

Krvavá Alexejova ruka ju hľadí po líci. Cíti, že niečo na druhej strane tých bielych tunelov si vychutnáva dotyk jej kože. Keby nebola v moci bielych dier, okamžite by zomrela od hrôzy.

Alexej aj z tretieho tela vytrháva ten cenný kúsok. Hľadiaca ruka sa zastaví, stisne. Máriine ústa sa otvoria. Dlhé prsty nesúce vzácny dar sa blížia. Vstúpia dovnútra, jemne zasunú krvavý kúsok do jej hrdla.

Medená, hustá chuť krvi sa jej spustí do  útrob. Potom ju Alexej pobozká. Biele diery sú len kúsok od jej očí. Vychádza z nich čosi ako protiklad tejto kuchyne, drevenice, dediny, celého sveta.

Prehltne.

Biele diery sa široko roztvoria a ona padá.

Preberie sa o tri dni.

Leží v komore. Sama. Prichádza matka. Prežili. Nemci ich chceli popraviť, keď zistili, že traja vojaci a kapitán sú mŕtvi. Ale nestalo sa to len u nich. V troch susedných dreveniciach sa stali rovnako hrozné veci. Lenže tam zomreli aj ich domáci. Nemci uverili, že dedinčania s tým nič nemajú, keď zomrelo toľko ich vlastných. Odviedli päť podozrivých chlapov, aj otca. Zobrali ich do Bystrice, Boh s nimi. Matka plače a modlí sa. To, že rodičia našli Máriu zakrvavenú v kuchyni s mŕtvolami teraz nikoho nezaujíma. Je vojna, psí čas.

*

Prebudil som sa s trhnutím. Snový zážitok vo mne nevyvolal žiadnu chuť pátrať; žiadne vzopätie ducha a záujmu, nič také. Naopak, vysal zo mňa aj zostatky duševnej rovnováhy, ktoré som si tak ťažko udržiaval.

Hneď som vedel, že znova prišli čierni psi. Nevstal som, neumyl sa, neobliekol a nevyrazil do práce. Zostal som ležať s otvorenými očami. V mysli mi vyvstávali obrazy zo sna, spoločnej dovolenky so snúbenicou, aj záblesky z detstva. Nemal som silu usmerniť svoje predstavy, nemal som silu myslieť, žiť, ani umrieť.

Pozeral som sa a nič nevidel. Až za poriadnu chvíľu si môj mozog uvedomil, že sa dívam na prudký dážď za oknom. Po skle stekali kvapky. Holé konáre orecha sa leskli.

Okolo desiatej doobeda som s absolútnym sebazaprením došiel k telefónu, zavolal na univerzitu a oznámil, že neprídem. Moja choroba sa vrátila.

Ležanie v posteli ma unavovalo. Nič iné som nevládal. Čierni psi besneli. Všetko sa mi v živote tak nádherne vydarilo, že keby som mal silu, okamžite si strelím do hlavy. Pištoľ som mal, legálne som si ju vybavil a kúpil na tento účel. Ale nemal som silu ani len zodvihnúť ruku. Vždy, keď by sa mi dalo urobiť to, nevládal som vstať, nabiť, vystreliť. A keď som vládal, už sa mi nedalo.

V noci som nespal. Ležal som na posteli a pozeral do tmy za oknom. Neudialo sa vôbec nič.

Sen ma začal zaujímať až na druhý deň. Asi sa mi obnovili sily. Dovliekol som sa k počítaču, zapol ho a vložil do internetového vyhľadávača zopár slov zo sna. Nevedel som, ako sa správne píšu, hádal som. Aj tak to išlo rýchlo. Zistil som, že „enenilit“ je sibírske slovo pre kmeňového šamana alebo čarodejníka. A „keletos“, „kelet“ je označenie zlých duchov v sibírskych mýtoch. Také hlúposti. Malo ísť o duchov nie z tejto zeme, ale o cudzích, monštruóznych. Ich záľubou malo byť vraždenie ľudí, ich sťahovanie pod zem alebo vťahovanie do vlastných pokrútených svetov. Keď zomrel niekto, koho mali v moci, stal sa ich bábkou.

Nerozumel som tomu, mytológia ma nikdy nezaujímala. Nechápal som spojitosti, topil som sa v tých sračkách. Vrátil som sa do postele. A po dvoch dňoch bdenia konečne zaspal.

Zobudil ma čudný zvuk. Hlboká noc, uvedomil som si. Bolo to škrabanie. Myšlienky sa mi v polospánku rozbehli po krivolakých dráhach, aby objasnili jeho pôvod.

Môj byt – keď do neho vstúpite, po pravej ruke máte obývačku a spálňu. Tam som práve ležal. Po ľavej ruke vojdete do kuchyne a ďalej do malej izby. Tá susedí so spálňou. Keď som tu býval s matkou, dala prehradiť spálňu sadrokartónovou stenou. Vznikol tak šatník, do ktorého sa vchádzalo z malej izby za kuchyňou.

Niekto nechtami škriabal o druhú stranu sadrokartónovej steny. Pomaly, vláčne, znova a znova. Stál necelá dva metre od mňa, delila nás len uzučká stena.

Zľaknutie ma znehybnilo, žalúdok sa stiahol, studený pot ma v momente premočil. Prepadol som sa do studne strachu. Ruka s nechtami škriabala ďalej.

Spomaľovala, akoby sa na čosi chystala. Už sa to nedalo vydržať, triasol som sa. Potom to vyštartovalo, vybehlo zo šatníka, obiehalo byt, mierilo ku mne!

Dupot po parketách.

Dvere do spálne sa rozleteli. V tme som rozoznal zhrbenú ženskú postavu s morbídne dlhými rukami. Z hlavy jej odstávali chuchvalce bielych vlasov. Valili sa z nej vlny smradu. Bol starecký, mŕtvolný a cudzí.

Pomaly došla k posteli, robila malé, knísavé kroky. Nepozeral som sa na ňu, vedel som, že je to Loseková. Plakal som, nariekal, cítil, že myseľ sa mi rozbila ako krehká váza.

Prichádzalo to cez jej oči. Vysielanie z cudzích svetov; cítil som ho, akoby som bol anténa, prijímač určený len na to.

Nebránil som sa, keď ma začala driapať. Ani keď mi rukou vnikla do útrob, čosi z nich vytrhla a vsunula mi to do úst. Zrútil som sa do bielej diery. Až ku zdroju vysielania. Bzučalo to, zúrila tam snehová búrka. Jej intenzita ma zbavila vedomia…

Ráno som vstal, umyl sa, obliekol a vyrazil do práce. Všetko sa zmenilo.

***

Ďalšie moje hororové poviedky, novely a nepublikované pasáže z románov si môžete prečítať v sekcii Texty.

Ak sa vám poviedka páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.