Aj tá najmenšia dávka moci alebo vplyvu môže mať na charakter prekvapujúco rozkladný charakter. Ako sa nenechať zničiť mocou a zostať oboma nohami na zemi?
Ak vás zaujíma stratégia a mocenské hry, mohli by vás osloviť aj moje knihy.
Ďalšie časti Mocenskej hry si môžete pozrieť v kategórii Mocenská hra.
velmi zaujimava tema a v tejto suvislosti mi napadlo niekolko drobnosti. po (politickej) moci ako takej netuzim, pretoze ju nepovazujem za zivotny ciel. ale mal som s nou velmi zaujimavy zazitok v ramci simulacie, vo forme online hry. socialna hra vynikajuco simulovala (stredoveke) mocenske prostredie, v ktorom sa bolo treba vypracovat nahor. a k tomu, okrem kvalitnej strategie, bola za potreby sikovna diplomacia, ale aj intrigy, spriadanie planov ci dlhodoba vizia. vznikla velmi dobre fungujuca hierarchia a mojou ambiciou bolo vysplhat sa az na jej vrchol. stal som sa tak sefom virtualneho kralovstva, jedneho z najsilnejsich v hre, s niekolkymi desiatkami az stovkami poddanych, ktori plnili moje rozkazy a nariadenia a jednou z pak na ich poslusnost bola aj sila mojich donucovacich prostriedkov. dochadzalo tak ku grotesknym situaciam, kedy ma slabsi hraci oslovovali “pane”, alebo mi vykali, alebo si pytali povolenie na kazdy ich krok. vydrzal som to mesiac (nicil ma najma mikromanazment hry), pretoze som sa zoparkrat ocitol v mierne schizofrennej situacii, kedy som v ramci simulacie zazival stavy takmer neobmedzenej moci vo virtualnej sfere, ktore boli v silnom rozpore s normalnym zivotom :)) na druhej strane som dospel k zaujimavemu poznaniu. ze moc na mna posobi skor obmedzujuco, aj ked vie byt opojna. kedze v nej nevidim osobny ciel, skor som ju vnimal ako nieco vycerpavajuce… :)
tak mi napadlo na konci, že ideálnym príkladom mocného stoika bol Patricij Ankh-Morporku, Havelock Vetinari ;-))) ale takí sú iba v knihách :-)
Mato Jurik – rozdiel medzi tebou (v simulacii) a tými, ktorí sa mocou opájajú je v tom, že si cítil zodpovednosť. myslím, že to ona ťa vyčerpávala. lebo zodpovednosť to dokáže a čím je väčšia, tým lepšie…
keby si však získal veľkú moc a necítil tiahu zodpovednosti za svoje činy a za svojich poddaných, potom by si sa stal typickým vládcom ;-)
Maťo, super postreh, že moc je svojim spôsobom obmedzujúca. Díky, možno zapracujem niekedy do Mocenských hier!
Riddick – presne, to je taký archetyp.
riddick, jozef, ano, moc je prepojena so zodpovednostou a – presne ako jozef hovoril – aj s potrebou askezy. v tomto ohlade som si spomenul na konrada adenauera, jedneho z najvacsich statnikov 20. storocia, ktory tiez zil vo velkej skromnosti. a to cisto z nevyhnutnosti, lebo bral moc ako nastroj…
S tou mocí mě napadá taky jeden státník – Fidel Castro. Myslím, že je to velice plastický příklad, protože mnohé zásady, které zastával v době revoluce a které mu pomohly získat to co získal (popularitu, důvěru, úspěchy) s nabytím moci, postupně opouštěl. Stal se diktátorem, který svou moc demonstroval, jak se dalo ( i svými mnohahodinovými projevy) – a přitom, to zrovna Castro neměl zapotřebí. Jedna z kubánských disidentkek prohlásila, že “jen málokdo dostane do do vínku tolik darů, příležitostí a důvěry tolika jiných. Fidel castro to vše promrhal…”
A na druhé straně jeho spolubojovník Che Guevara, jenž si zachoval své ideály i po nabytí moci. Ať si o těch ideálech myslíme cokoliv, nelze mu upřít naprostou upřímnost a zásadovitost, kterou měl ať už jako mladý cestovatel po Jižní Americe nebo coby ministr průmyslu na Kubě. Nenechal se ovlivnit mocí, zůstal až do smrti věrný své ideji, která ho dovedla z teplého ministrského křesla do teplých bolivijských buší a stala se příčinou jeho smrti. Je to zajímavé srovnání života těchto dvou mužů a kamarádů pod úhlem “moci”…
Vdaka za komentar a velmi zaujimave porovnanie, Robert. Nikdy som tychto dvoch nejak podrobne nestudoval, ale dava to zmysel.