A nie hocakou, dokonca fantasy. V akomsi neuváženom tvorivom nadšení som sa prihlásil do súťaže v literárnej fantastike Cena Fantázie 2008. Poslal som svoj charakteristický výtvor – poviedku Dedičstvo zeme, čosi na pomedzí hororu, ktorej dej sa odvíja od diania vo vojnovom Slovenskom štáte. Dostala sa do finále – keď sa predávkujem magnéziom píšem vraj znesiteľne. Následne teda bola zverejnená na internete, kde sa za ňu hlasuje.
Za tých pár dní, čo je verejne prístupná, som obdržal už dva emaily, v ktorých ma bližšie neurčené osoby (alebo osoba), upovedomuje o tom, že som vyprodukoval úchylný grc, plný odporného násilia, nechutností, ba dokonca, a tu lichôtky končia, urážok katolíckej cirkvi a dehonestácie osoby Andreja Hlinku – otca národa. Podľa pisateľov/la by som sa mal hanbiť za to, čo píšem a zamyslieť sa nad sebou. To by som rozhodne mal.
Reakcie čitateľov vždy potešia. Hlavne tie, čo sú formulované vľúdne a konštruktívne, ako napríklad táto. Za tých pár rokov publikovania som sa naučil nereagovať, veľmi užitočná vlastnosť. V tomto prípade však robím výnimku, pretože s podobnými reakciami na tému Slovenského štátu sa často stretám aj ako televízny redaktor. Takže, aj keď to bude bolieť, vyjadrím svoj názor.
Čo sa týka mojej prózy, uznávam, neviem písať inak, pri písaní mi v deji vždy vybuchnú prudké erupcie násilia ála Goodfellas, Sopranos, Casíno a pod. Môj najobľúbenejší spisovateľ je Bret Easton Ellis (Americké psycho, Glamorama atď.), čo naozaj naznačuje, že so mnou asi nebude všetko v poriadku. V zásade mi to nevadí, aj keď povesť mojich textov drasticky znižuje počet dievčat, ktoré sa odvážia zostať so mnou osamote. Toľko k násiliu v mojom písaní.
Teraz k poviedke Dedičstvo zeme (linka na všetkých päť finálových poviedok pod článkom). Uznávam, pri istom uhle pohľadu tam možno všetko spomenuté nájsť. Na druhú stranu musím povedať, že ma už nebaví permanentne vyžadovaná predposranosť, s ktorou by som mal formulovať holé historické fakty, aby som sa náhodou niekoho nedotkol.
Nebaví ma tváriť sa, že Andrej Hlinka za činnosť Hlinkových gárd nemohol, lebo v roku 1938 umrel. Z hľadiska jeho zodpovednosti ide o nepodstatný detail. Keby žil, Hlinkove gardy by neboli iné. Veď oddiely Rodobrany, na základe ktorých neskôr vznikali oddiely Hlinkovej gardy, sa formovali už v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Hlinka na to dohliadal, posvätil ich svojim súhlasom, sledoval, ako sa formujú podľa vzoru italských fašistických fasces a na základe ich činnosti mu muselo byť jasné, čo takéto oddiely dokážu. Aj metalurg, publicista a historik (tak to má uvedené na prebale svojho nového Hlinkovho životopisu) František Vnuk, inak obdivovateľ Hlinku, zrejme nechtiac potvrdzuje túto skutočnosť, keď opisuje Hlinkovu reakciu na spev autonomistov (neskôr obľúbený nápev gardistov) v roku 1937:
„Rež a rúbaj do krve! Nebude to poprvé,
pokiaľ Slovák na Slovensku pánom nebude!
Keď dospievali Hlinka im povedal: ‘Toto bude naša slovenská marsejéza. Len tak ďalej mládenci! Robte revolúciu so spevom na perách! Áno, na Slovensku po slovensky! Boh je s nami, kto proti nám, toho Parom zmetie!”
Hlinkovu radosť z toho, keď sa na jeho mítingoch strhla bitka a niekomu riadne rozdrbali papuľu, potvrdzujú viaceré pramene. Netvrdím, že tento jeho osobnostný rys, spolu s jeho tradovaným promiskuitným sexuálnym správaním, mi je apriórne odporný. Naopak, Hlinka ako radikál neštítiaci sa krvi, defraudant peňazí Ľudovej banky, jeden z piatich najbohatších Ružomberčanov, spolupracovník s maďarskými katolíkmi proti slovenským nekatolíkom, politický podrazák zrádzajúci tých, ktorým včera sľuboval vernosť, dlhoročný ochranca budúcich masových vrahov Tuku a Macha, sugestívny demagóg schopný vyvolať v dave tie najprudšie vášne, bigotný kňaz a zároveň sexuálne hyperaktívny muž, miestami čosi na pomedzí gangstra, miestami psychotik, zjazvený starý vlk, čo v zápale svojho boja a ideálov zapredal všetko, čo mal, vrátane svojej duše, rozumu a osoby, taký Hlinka mi príde zaujímavý. Ak o Hlinkovi chceme hovoriť ako o veľkom, nemôžme o ňom zároveň hovoriť ako o dobrom, tieto dve veci sa vylučujú. Už ma nebaví o týchto aspektoch jeho osobnosti z akejsi pietnej pseudoúcty mlčať a namiesto skutočného Hlinku oslavovať jeho vykastrovaný obrázok ľudomilného kňaza, ktorý sa pri fotení nikdy neusmieval, lebo mal obrovské rezáky.
Už ma nebaví hovoriť o Slovenskom štáte ako o nejakom akademickom probléme a prenášať diskusiu o ňom do sublimovaných sfér, z ktorých nekvapká krv. To čo je opísané v mojej poviedke je opis slabej tisíciny toho, čo v praxi znamenal Slovenský štát. Možno popis naturalistický a beletrizovaný, ale realistický. Toto sa dialo, toto je to, k čomu sa hlási napríklad taký arcibiskup Sokol; ak je z toho niekomu zle, mal by si v tom vymáchať ňufák. To neboli náhodné vojnové excesy, ale akcie posvätené kňazom-prezidentom i cirkvou a legalizované štátom. Toto sme dopustili, toto je naša minulosť.
Nebaví ma tváriť sa, že katolícka cirkev, ktorá je aj mojou cirkvou, morálne nezlyhala, keď režim otvorene podporovala, nevylúčila zo svojich radov kňazov, ktorí oslavovali nemeckí nacizmus a Hitlera, pred dianím si zakrývala oči a na chabé protesty sa zmohla, až keď už občania republiky boli v Poľsku vraždení po desaťtisícoch. Iste, našlo sa veľa kňazov, ktorí pomáhali ako mohli, riskovali, obetovali sa atď. Treba však povedať, že išlo väčšinou o nižšie postavených kňazov v rámci cirkevnej hierarchie, nie tých, ktorí predstavovali jej oficiálnu líniu. Tí, a to žiaľ treba povedať tiež, nemali s kolaboráciou problémy ani v časoch maďarizácie ani Slovenského štátu ani komunistickej totality. Nevadí, credo qua absurdum est.
Nebaví ma hrať sa na to, že ak Msgr. ThDr. Ján Ferenčík (farár v Ružomberku po Hlinkovi), verejne oslavoval Adolfa Hitlera až do posledných dní vojny, ako poslanec snemu hlasoval za protižidovské zákony, ako gardistický funkcionár zodpovedal za ideologickú výchovu ružomberských gardistov, tak nebol sviňa a za následné konanie tých istých gardistov nemohol. (To, že na budove nášho mestského úradu visí Ferenčíkova pamätná tabuľa, je príznačné. Veď vraj aj zachránil zopár ružomberských Židov. Úžasná zásluha, najmä keď ich ako poslanec snemu a župný predseda HSĽS pomohol nejakých smiešnych 70 tisíc splynovať.)
Nebaví ma obchádzať skutočnosť, že v období prvého Slovenského štátu bola kresťanská ideológia zneužitá a jej mene sa páchali zverstvá. Je treba si uvedomiť, že ani kresťanské učenie, tak ako akékoľvek iné učenie, nepredstavuje samo osebe dobro a nie je zárukou tohto dobra. Je iba nástrojom, ktorý sa musíme učiť správne používať, nie sa naň spoliehať.
Nebaví ma skrývať, že veľa arizátorov v Ružomberku bolo zároveň členmi Ružomberského katolíckeho kruhu. (Predpokladám, že podobné súvislosti by sa objavili aj v iných mestách.) Ani to, že súčasný RKK nemá dostatok morálnej sily na to, aby túto časť svojej histórie odsúdil; naopak, iniciovaním osadenia spomínanej tabule Ferenčíkovi sa k nej otvorene hlási.
Som znechutený z toho, že všetko to zlo v našej spoločnosti stále žije, o tom je moja poviedka. Tvárime sa ako iní, ale sme stále tí istí. Takí istí ľudia, ako tí, čo vydali Židov na splynovanie; takí istí, ako tí, čo arizovali. Rovnako antisemitskí, xenofóbni, rovnako hrabiví. Toto zlo v našej spoločnosti stále žije, nenašli sme silu odvrhnúť ho. Minister spravodlivosti a predseda koaličnej strany tejto krajiny si v parlamente dovolia vytiahnuť protižidovskú kartu, vyvrie to z nich ako jedovatá žlč akonáhle im tečie do topánok; celkom verejne, bez problémov odhalia, čím je formované ich myslenie a usudzovanie. Však čo, sú to len vrcholové politické funkcie.
Toto znechutenie z nedostatku reflexie je moja poviedka; iste, je v nej násilie, strieka krv, znásilňuje sa. Stále však neštartujem motorovú pílu, zatiaľ o tom len píšem. Či skôr, píšem, zrkadlím to, čo musím denodenne absorbovať v slovenských reáliách, všetok ten hnus, aby som nemusel naštartovať motorovú pílu naživo. Zatiaľ to pomáha…
oj, ako dobre ti rozumiem …
Podobné pocity?