V skratke. Na budove ružomberského mestského úradu visí tabuľa obdivovateľa Adolfa Hitlera. Msgr. ThDr. Ján Ferenčík bol v čase prvého Slovenského štátu jeden z najexponovaješích predstaviteľov radikálneho krídla ľudáckeho režimu.
Situáciu som sa snažil zachytiť v reportáži Kontroverzná tabuľa (viď link za článkom; doporučujem zhliadnuť – asi budete prekvapení, kam až bol kňaz Ferenčík schopný zajsť a za čo má tabuľu na mestskom úrade). Odvysielala ju naša mestská televízia. Celkom dosť ľudí mi pogratulovalo. Vraj to bolo skvelé, takých reportáží by bolo treba viac. Poteší, pripravoval som sa na ňu rok, miestny Katolícky kruh na mňa za ňu doteraz poľuje.
Reportáž sme nasadili aj do celoslovenskej prehliadky tvorby lokálnych televízií Workshop 2008. Aj tu sa páčila. Vyhrala prvé miesto v kategórii publicistika aj Cenu diváka. Nejakí páni mi dokonca odovzdali cenu Literárneho fondu Slovenskej republiky. Užil som si svojich päť minút slávy, tlieskala mi plná sála ľudí. Nechválim sa; nad Cenou literárneho fondu som sa dnes už vytešil. Pointa príde až teraz.
Totiž – tých päť minút slávy bolo všetkým, čo moja reportáž dosiahla. Tabuľa na mestskom úrade stále nerušene visí. Ružomberský katolícky kruh a asi aj miestni cirkevní predstavitelia by sa cítili dotknutí, keby ju primátor dal strhnúť len tak, bez dostatočného tlaku verejnosti. Čiže status quo. Tlak verejnosti? Pre Ružomberok oxymoron. Mestský úrad doteraz neeviduje ani jedinú žiadosť o strhnutie tabule, ani jedinú petíciu, ani jediný oficiálny protest. Žiadne združenie, žiadna skupina mládeže alebo odbojárov si po zverejnení týchto informácií nedala ani toľko práce, aby napísala jediný papier alebo spustila jednu petíciu na zhodenie tabule. Naozaj by stačilo málo. Za reportáž mi gratulovalo asi sto ľudí. Všetci boli pohoršení tým, čo je v našom meste možné. Päť minút na vyvinutie tlaku vedúceho k zmene si nenašiel ani jeden z nich. (Ani žiadny z cca. 15 000 až 20 000 obyvateľov mesta, ktorí mohli reportáž – vysielanú celý týždeň v dvojhodinovej slučke – vidieť.) Pár stoviek mŕtvych ružomberských Židov a hanba, aká za toto na Ružomberčanoch stále ulpieva, za to predsa nestoja.
Taká je sila investigatívnej publicistiky na Slovensku. Reportáž, ktorá vyhrá prvé miesto v celoslovenskej súťaži (a zrejme teda nebude úplne najhoršia), nedokáže zmeniť ani takú banálnu vec, ako je zhodenie jedinej tabule. Taká je sila občianskej spoločnosti na Slovensku. Realita je tvrdá. Nie že by ma to sklamalo. Všetci majú na háku. Stav mi je známy už dlhšie.
Bolestná pravda je taká, že hlavným problémom našej spoločnosti nie sú ani zlí politici, ani zlé médiá. Problémom Slovenska je obrovský stupeň ignoranstva a predovšetkým absolútna občianska neuvedomelosť väčšiny národa. Tie dláždia cestu aj k tomu, aby si neoľudáci vešali pamätné tabule svojich gerojov na oficiálne mestské budovy a… vôbec nič sa nestalo.
Podľa môjho názoru takáto tabuľa na MU nemá čo robiť. Viem, že tá doba v ktorej p. Ferenčík žil bola nesmierne ťažká … ale sympatizanta režimu nemáme dôvod vyvyšovať na piedestál. Chceme z neho spraviť druhého Schindlera?
K reportáži ako takej sa nebudem verejne vyjadrovať. Istá vec mi tam veľmi vadila, ktorá podľa mňa reportáž znehodnotila … čo ma veľmi mrzí lebo inak by to bolo veľmi dobré.
Nesúhlasím s jedinou vecou. Napriek tomu, že “na MsÚ neevidovali žiadnu žiadosť o strhnutie tabule”, bolo takýchto žiadostí a sťažností podaných niekoľko. Hnutie nespokojných občanov na MsÚ doručilo jednu oficiálnu žiadosť, istý historik (ktorého nechcem menovať, ale určite to o ňom je známe) poslal minimálne dve žiadosti. Všetky boli adresované v čase primátorovania p. Slašťana (KDH) a tak sa nedivím, že MsÚ o tom neinformovalo. V miestnych novinách Pohľady aj RK Hlas boli uverejnené minimálne dva články informujúce o potrebe odstránenia tabule. Bohužiaľ v tom čase nebola vôľa zo strany primátora sa tejto téme venovať.
V súčasnosti je táto tabuľa odstránená a to sa stalo aj vďaka občianskej iniciatíve pár ďalších ľudí. Napriek tomu však s tebou úplne súhlasím, pretože naša spoločnosť ešte chvíľu musí spieť, aby sme boli schopní reálne ovplyvňovať veci okolo nás. Ostáva nám už len snažiť sa, aby to netrvalo večne.