Poviedka: Blízko seba

• Tweet
• Pošli e-mailom

• Tweet
• Pošli e-mailom

Hard-core hororová poviedka len pre silné povahy. :) Vznikla okolo roku 2007, ako môj experiment vyskúšať si splatterový, či gore žáner (ktoré inak nepatria medzi moje naj). Poviedku som poslal tuším do súťaže v rámci Istrozinu, kde medzi porotcami vyvolala primerané zdesenie, čo považujem za úspech. :)

***

Ani ju neprekvapilo, keď ho uvidela. Poznačila si do formulára ubytovanie rodiny Štrofových, zodvihla pohľad a on stál za recepčným pultom. Mala tušenie, že sa dnes objaví.

„Jednu sedemposteľovú izbu, plus prístelok pre zviera, slečna.“

Dokázal sa pri tom neusmiať. Práve kamennou tvárou, s akou prednášal svoje vtipy, si ju pred časom získal. A ešte tým, že tie vtipy občas neboli zlé.

„Sme plní, pane. Sedem postelí je len v prezidentskom apartmáne. Ak sa teraz záväzne prihlásite, už o rok ho môžete mať.“

Pozerala mu priamo do očí; vedela, že sa mu to páči.

Kamenná tvár zmizla, usmial sa.

„Čau recepčná, boli sme tu filmovať lyžiarsku sezónu. Prišiel som ťa omrknúť.“

„A náhodou akurát vtedy, keď mi končí týždňovka a pôjdem dole, však?“

Na taký priamy útok nebol pripravený; trochu zaváhal.

To jej stačilo. Takže si to plánoval. Nevyvolalo to v nej žiadne pocity.

Netušila, kam by sa mali uberať. Po pár týždňoch spoznávania uviazli na plytčine. Nebolo to úplne o ničom, ale nekonalo sa ani žiadne vzplanutie. Rozchod s Milanom ju poznačil hlbšie, než si spočiatku myslela. Schôdzky s Jozefom sa jej páčili. Bol milý, inteligentný a celkom vtipný. Nesnažil sa skrývať, že po nej ide, čo bola príjemná zmena.

Katarína si zvykla na to, že je pekná. Nevedela presne, či chlapi šalejú z jej dlhých čiernych vlasov, veľkých modrých očí, svetlej pokožky alebo krvavočervených pier. Každopádne šaleli.

Už od jej dvanástich rokov sa ich v jej prítomnosti zmocňovalo zvláštne šialenstvo. Poznala to, vedela vycítiť každé pohnutie ich chtíča, vášne alebo lásky.

V istom štádiu sa to všetko miešalo a vytváralo zmes, ktorá pripúšťala len dve možnosti. Jej podvolenie sa alebo odmietnutie. Nech si vybrala ktorúkoľvek, po čase prišlo to isté. Nespokojnosť, výčitky, snahy kontrolovať každý jej krok. A potom scény, výbuchy žiarlivosti, sklamania, či frustrácie. V konečnom štádiu nenávisť. Otvorená alebo skrytá. Tú druhú neznášala viac. Bála sa jej. Občas svoju krásu nenávidela.

Inokedy ju ľúbila.

Jozef to aspoň netajil. Hneď pri prvom stretnutí skúsila svoj obľúbený manéver. Počas nevinného rozhovoru o výzdobe vianočného stromčeka mu pozrela do očí. „Chcel by si ma teraz pretiahnuť?“ opýtala sa.

„Samozrejme,“ odpovedal bez zaváhania a neuhol pohľadom. Tým si ju získal. Bola zvedavá, ako zareaguje na ďalšie manévre. Mala dvadsaťjeden rokov; stihla ich už vymyslieť dosť.

Jozef sa na počudovanie držal.

Zvládol manéver, ktorý volala „skrotenie zlej ženy“.

Spočíval v hraní rozmrzenosti zo všetkého. Jedlo v reštaurácii jej pripadalo studené, kávu nedoniesli s vodou, rušila ju škvrna na obruse, stolička vŕzgala.

Zareagoval správne. Položil príbor, pozrel na ňu a povedal, že ju môže pretiahnuť aj teraz, priamo na reštauračnom stole, ak jej problém spočíva v tomto. Videla, že je pripravený vstať a odísť, ak sa neprestane správať ako neurotická krava. Tak to povedal, a jej sa to označenie páčilo. Pracoval v miestnej televízii, poznal sa s polovicou mesta, tykal si so správnymi ľuďmi. Zdalo sa jej, že by to mohlo ísť.

Keď sa jej však začal dotýkať a jej sa vybavil Milan, zistila, že to nepôjde. Aspoň nie tak ľahko. Že sa nedala pobozkať ani po štvrtom stretnutí ho asi naštvalo. V parku si ju pritiahol k sebe; trochu sa zľakla.

„Nemôžem, prepáč, vydrž.“

Odtisla ho.

Nereagoval tak pohodovo, ako keď ho odtisla po druhom a treťom stretnutí, no zdalo sa, že to zobral.

„V poriadku, takže priateľský mód,“ povedal.

Ale neuvoľnil sa.

Teraz stál na druhej strane pultu a snažil sa ju presvedčiť, že na dnešný deň to vyšlo len náhodou. Boli nakrúcať v Skiparku. Nával lyžiarov v prvý januárový týždeň. A keď sa už na Malinné Brdo vo výške tisícdvesto metrov vytrepal, zašiel aj do hotela Malina, kde pred  mesiacom začala pracovať ako recepčná.

„Kde máš kameramana, nemal by tu byť s tebou?“

„Ponáhľal sa dole, točí dnes ešte niečo v meste.“

„Ja pôjdem za hodinku tiež, urobíš mi spoločnosť?“

„No, ak to musí byť…“

„Veď kvôli tomu si prišiel.“

Nepovedal na to nič. Zasmiali sa.

Robiť recepčnú v hoteli Malina nebola zábava. A zaúčať sa priamo uprostred lyžiarskej sezóny hraničilo so šialenstvom. Skipark na Malinnom Brde pri Ružomberku patril k novým perlám zimnej turistiky.

Malinné Brdo – pred pár rokmi len pochmúrna oblasť na vrchu rovnakého mena. Nič, len holé horské lúky a strmé svahy. Stále tu hvízdal vietor. V zime sa sem dalo vyviesť starou lanovkou, ale nemalo to veľký význam. Veľa vecí sa tu robiť nedalo. Vlastne ste sa tu mohli akurát tak poprechádzať v meter hlbokom snehu. Potom prišla zmena. Asi sem zablúdil nejaký developer a začalo to. Vleky, hotely, bufety, zjazdovky. Zrekonštruovala sa lanovka. Jazda hore trvala necelú polhodinu.

Zasekla sa len občas.

Katarína ťahala štrnásťhodinové šichty každý deň v týždni. Týždeň práce, týždeň voľna; týždeň bývania v hoteli, týždeň doma. Po siedmych dňoch vyčerpávajúceho usmievania sa na rozdrapených turistov, ktorí jej prskali do tváre, prehadzovania kľúčov izieb a odbíjania nadržancov všetkých vekových kategórií, sa tešila na pár dní dole v meste.

Digitálne hodiny na recepcii ukazovali 12:10. Za necelú hodinu jej končí služba a bude voľná. Batoh s použitou bielizňou a oblečením stál pripravený pod pultom.

„Už viem, na čo ťa dnes použijem,“ usmiala sa na Jozefa.

Batoh nebol ťažký, ale v prudkom vetre a záplave snehových vločiek mu robil problémy. Snažil sa maskovať to. Dychčal a potil sa, ale z tempa neubral. V tomto bol typický chlap. Potešilo ju, ako dostával zabrať. Jeho dokonalé sebaovládanie a to, že ho nikdy nevidela naštvaného, ju znervózňovalo.

Dokonca sa toho trochu desila. Tá jeho dokonalosť bola taká… vystupujúca? Akoby ho niekto vystrihol nožnicami a posunul niekoľko centimetrov do priestoru, celkom mimo ostatných ľudí.

Kráčali strmým kopcom od hotela k lanovke. Turistami vyšľapaná cesta viedla okľukou, zdržali by sa. Vietor silnel, sneh lietal všade, viditeľnosť sa zhoršovala. Báli sa, že lanovku môžu kvôli bezpečnosti celkom odstaviť. Stávalo sa to málokedy, kšeft bol kšeft, ale v prípade naozaj extrémneho počasia ju občas vypli.

Keď kopec zdolali, vydýchli si.

Lanovka premávala.

Jozef vykročil k nástupnej stanici. Ona chvíľu postála; prezrela si ho. Bol vysoký a mal široké ramená, to sa jej páčilo. V zimnej vetrovke vyzeral mohutne. To sa jej páčilo ešte viac. Nosil intelektuálske okuliare s tenkým rámom. Teraz si ich ale zložil, lebo mu na ne padal sneh. Krátke čierne vlasy mal zasnežené. Vraj si zabudol čiapku a kapucňu mu vietor sfúkol dozadu – ani si to nevšimol. Ona mu to nevravela. Na čo? Možno bola trochu zlomyseľná.

Obzrel sa, vykročila za ním.

K stanici to bolo zo dvesto metrov.

Vošli do budovy. Pripomínala horskú chatu. Oprášili sa od snehu, Jozef sa vysmrkal. Aj keď bol mokrý od snehu a potu, nezúril ani nenadával. Pocítila mierne sklamanie. A vlnu príťažlivosti.

Stanica bola rozdelená na dve časti, každá mala samostatný vchod. Do prvej privážali lanovky nové zásoby lyžiarov. Bol to neutíchajúci prúd ľudskej masy. Z každej kabínky vystúpilo zopár nadšencov zimných športov. Rodinky, skupinky, páriky – Slováci, Česi, Poliaci, Rusi, Maďari… Na vrchole sezóny sa ich za deň premlelo aj štyritisíc.

Po oprave lanovky tu premávali moderné šesťmiestne kabínky. Chod sa nezastavoval. Prichádzali v odstupe tridsiatich metrov jedna za druhou.

Vo vnútri trochu spomalili, ich dvierka sa mechanicky otvorili, živý náklad vystúpil, kabínka išla ďalej. Vnorila sa do útrob stanice, otočila sa a prešla do časti určenej na nástup smerom dole. Tam živý náklad nastúpil, dvierka sa mechanicky zavreli a začal zostup. Uzavretý okruh. Vystupujúce lanovky sa stretali so zostupujúcimi, míňali sa v nie viac ako päťmetrovej vzdialenosti.

Tá časť stanice, kde vystupovali noví lyžiari, bola plná. Tá, do ktorej vošli oni dvaja, zívala prázdnotou. Nadol teraz chodil lanovkou málokto. Z Malinného Brda viedla pohodlná zjazdovka. Lyžiari chodili ňou. Dole znova nastupovali do lanoviek a celý cyklus sa opakoval.

Bez slova došli k nástupnej zóne. Nikto tu nebol. Lístky sa kupovali dole, v Hrabove. Zhora ste sa mohli zviesť zadarmo.

Kabínky sa vynárali kdesi zo zadného priestoru, prechádzali nástupnou zónou a strácali sa z dohľadu. Pripomínali jasné, farebné bubliny zachytené kovovým ramenom o oceľové lano.

Niektoré boli krikľavo žlté, ďalšie červené a našlo sa aj zopár modrých. Taká sa práve blížila. Svetlomodrá kabínka s číslom 87. Čo najviac skla – kvôli výhľadu; v dolnej časti len decentne zafarbený plast. To aby cestujúcim neprišlo nevoľno. Pekný výhľad z výšky je jedna vec, možnosť vidieť hlbinu pod sebou, druhá.

Podlaha je z hrubej vrstvy železa; zato šesť žltých sedadiel z mäkkej umelej hmoty. Obaja bez slova vykročia.

Nastúpia do kabínky, tá zrýchli, dvere sa automaticky zavrú.

On si sadne chrbtom k smeru jazdy, ona oproti nemu. Batoh položí vedľa seba. Kabínka stále zrýchľuje; prechádzajú tunelom vedúcim k svetlu.

Tri, dva, jedna, silné zakolísanie a sú von.

Bieloba snehu ich na chvíľu oslepí.

Lieta úplne všade, víri vo vzduchu, kĺže po zemi, líže ju svojimi jazykmi. Zdá sa, že primrzlo, všetko sa leskne. Keď je sneh suchý, leskne sa ako striebro; keď je vlhký, vyzerá belší.

K prvému nosnému pilieru držiacemu silné oceľové lano, po ktorom kabínky jazdia, je to len zopár metrov. Za ním nasleduje prudký zráz. Kto nie je zvyknutý, má smolu. Planina pod lanovkou náhle zmizne, zíva tu štyridsaťmetrová priepasť. Vrcholce vysokých smrekov sú hlboko dole, vyzerajú odtiaľto ako hračkárske ihlany. Dno rokliny je tvrdo vystlaté skalami, pripomína obrovskú zmrznutú jazvu.

Kabínka sa hojdá vo vetre, občas sa strasie. To je normálne. Keby išli prvý raz, báli by sa. Našťastie nejdú. Katarína sa aj tak cíti trochu neisto. Nepáči sa jej ten vietor. Hľadí nadol, na smrekové more. Stromy sa ohýnajú pod novými nápormi. Sneh víri. Vietor vonku určite hlasno fičí.

Tu vládne ticho. Počuť len monotónne hučanie mechanizmu lanovky.

Odrazu zosilnie. Kabínka sa priblíži k ďalšiemu nosnému pilieru a prejde popod jeho rameno. Cesta dole trvá necelú polhodinu. Nosných pilierov je sedem.

Jozef si ju po očku prezerá.

Katarína vie, že sa mu stále páči. Keď dole vystúpia, povie mu, nech jej už nevolá.

Usmeje sa na ňu. Opätuje jeho úsmev.

Obaja sa znova zahľadia z okien.

Mechanizmus bzučí.

Snehu trocha ubudlo. Už dovidieť aj na bralo po ľavej strane.

Ubehlo zo sedem minút.

Nikto nič nevraví.

Ticho v kabínke silnie.

Začína byť nepríjemné, tlačí na nich, zhmotňuje sa; vzniká dojem, že sa vzďaľujú. A pritom nie sú ani meter od seba. Prestalo snežiť, ukazuje sa zopár slnečných lúčov. Jozef pozerá na bralo v lese. Premýšľa, čo povedať. Katarína si prehliada vrchol Čebraťa na druhej strane kotliny. Začína driemať.

Kabínkou trhne.

Hučanie stíchne. Hýbu sa ešte pár metrov, potom zastanú. Začnú pomaly klesať. Oceľové lano sa uvoľní, klesnú hádam o meter.

Priženie sa vietor, rozkýva ich. Objavia sa aj nové vločky.

Obom je jasné, čo sa stalo. Kvôli počasiu vypli lanovku. Nástup lyžiarov dole zastavili, schádzajúce kabínky ich nezaujímajú. Ak v nich aj niekto je, musí vydržať. Viac než polhodinu by to trvať nemalo. Len kým sa preženie najhorší vietor.

Kabínka sa kníše, vietor do nej opiera s novou silou.

Stále nič nevravia. Oboch to trochu zarazí, obom stiahne žalúdky, prebehne nimi vlna strachu. O chvíľu ju ovládnu, ale teraz tu je.

Jozef sa rozhliadne po kabínkach na druhom, výstupovom lane. Jedna je zo dvadsať metrov nižšie, druhá pár metrov nad ich kabínkou. Presne ako čakal – obe sú prázdne. Dolný nástup museli uzavrieť a keď hore dorazili prvé prázdne kabínky, vypli prúd.

Katarína skúma, na akom mieste uviazli. Na nedobrom.

Na zem je to možno sedemdesiat metrov, pod nimi zubaté balvany. Leží na nich niekoľko smrekových kmeňov. Pamiatka na dávnu víchricu. Len aby dnes neprišla podobná. Najbližší podporný pilier je desať metrov nižšie v smere zostupu. Ani by ich nemali ako vytiahnuť.

Jozef sa usmeje a povie: „Keby sme boli v porne…“

„Tak čo?“

Nemá sa pýtať; má sa len zasmiať, kazí vtip.

Jozef už nepovie nič.

Do kabínky sa oprie silnejší nápor. Nepríjemne nimi zatrasie. Visia tu v bielej ničote, nový príval snehu je obzvlášť štedrý. Náznak slnečného svetla zmizne, zavládne pološero.

Vietor sa nevzdáva. Stovky snehových vločiek útočia na sklo.

Katarína bubnuje prstami. On ju pozoruje. Nepovie, aby prestala, necháva svoju nervozitu stupňovať.

Vie, že mu to vadí, no neprestáva. Zároveň je rada, že tu je s ňou. Keby sa jej to stalo samej… Asi by sa od strachu zbláznila. Takto sa bojí tiež, ale že by bláznila… Ktovie.

Zdá sa, že Jozefovi čosi napadlo. Usmeje sa, akoby dospel k rozhodnutiu. Nakloní sa k nej, sprisahanecky sa usmeje a ukazuje prstami, aby sa priklonila k nemu.

Prezradí jej nejaké zábavné tajomstvo. Akoby ho tu nemohol povedať nahlas. Ale dobre, nech sa pobavia, pristúpi na hru, prikloní sa.

Jozef chce z atmosféry dostať čo najviac. Začne hovoriť normálnym hlasom, no prechádza do šepotu.

„Poznala si Mišu Sršňovú?“

Taká otázka ju prekvapí. Určite by ju nečakala tu; v kabínke zaseknutej uprostred snehového pekla.

Okrem toho, kto z miestnych by nepoznal meno Michaela Sršňová?

Študentka vysokej školy, pred necelými dvoma rokmi záhadne zmizla. Naposledy ju videli stopovať autá na Donovaloch. Chcela sa dostať do Banskej Bystrice na zápočtovú písomku. Prečo nešla autobusom, ako zvyčajne, sa nevie. A nikdy sa už vedieť nebude.

Jozef nečaká na odpoveď. Prestáva sa usmievať. Oči mu akosi ochladnú, keď povie: „Išiel som vtedy autom do Bystrice.“

Stíchne, nechá na ňu dopadnúť váhu tých slov.

Katarína najprv nechápe.

Čo jej tým chce povedať?

Hľadá na jeho tvári náznak toho, že žartuje.

Nenachádza nič.

Inokedy živá tvár sa zmenila na nepreniknuteľnú, prázdnu masku. Dve mandľové oči ju fixujú.

Po chrbtici jej zbehne výboj chladnej telesnej elektriny. Nevie, čo si má myslieť. Prepadne ju strach. Prvotný strach ženy zavretej v malom priestore s mužom, ktorého dobre nepozná. Naviac, v labilnej kabíne, ktorú nad hlbokou priepasťou drží iba jedno oceľové lano.

„Prečo mi to teraz hovoríš?“ Nič duchaplnejšie jej nenapadá.

Neodpovedá hneď, dáva si načas. Stále ju prebodáva svojim mandľovým pohľadom.

„Mám pocit, že ma už nechceš,“ povie nakoniec. „A zdalo sa mi, že je vhodná chvíľa prebrať to.“

Hlas má už celkom ľadový.

Katarína vidí, že sa mu páči jej strach. Nedokázala ho udržať v sebe. Dovolila, aby presiakol. Teraz sa vyvalil von, celkom zamoril priestor kabínky. Je ho tu cítiť.

On ho s radosťou vdychuje.

Odsunie sa od neho čo najďalej. Veľmi jej to nepomôže. Ide tu o centimetre.

Stále na ňu civí. Odkedy začal, ani raz nežmurkol. Tento detail ju vydesí. Je najmenej podstatný, ale čosi sa v nej zlomí. Začne sa topiť v strachu, jeho hladina stúpa, celkom ju pohltí a nechá kdesi vo svojich hlbinách. V očiach pocíti slzy.

Jozef sa prisunie k nej!

Od strachu zmeravie.

Stále ju skúma upretým pohľadom.

Potom sa rozrehoce.

Jeho smiech ňou trhne.

„No tak, nemáš zmysel pre humor? Bol to len vtip! Keby si sa videla!“

Nechápavo mu pozerá do tváre. Je to už znova on.

Lenže ona si odrazu nepripadá ako ona. Ruky má vrazené hlboko vo vreckách bundy. Vyzerá ako vystrašené dievčatko.

„Ale no, až tak som ťa vystrašil? Tá chvíľa si to žiadala, nehovor, že sa to nehodilo!“

Chytí ju za rameno, potľapká po ňom. Smeje sa ako školák spokojný so svojim vtipom. S tým, že ju vystrašil, ponížil, zdeptal.

Katarína z vrecka vytiahne elektrický paralyzér značky Power Max priloží mu ho stehnu a stlačí spúšť.

Vykríkne, telom mu prebehne kŕč, zrúti sa na podlahu.

Akýsi prúd prebehne aj ňou. Podobá sa na elektrický, no vychádza kdesi z podbruška. Uchopí ju, ona sa nechá.

Je to dobrý prúd, robí jej dobre.

Jozef sťažka oddychuje, ešte nemôže hovoriť.

Priloží mu elektródy ku krku a pustí ďalšiu dávku.

Hlasno vykríkne. Celý je zaliaty potom.

Nechá ho, vidno, že je v šoku. Chytí ho za vlasy a zaiskrí mu výbojom pred očami. Pekne to praská.

Teraz sa cíti dobre, zrazu si spomína na všetky vtipy chlapcov už od základnej školy. Väčšina z nich bola na jej účet; väčšina bola len viac, či menej zamaskovaným sexuálnym násilím. Samci si dokazovali svoju nadradenosť. Keby to robili priamo, mohli z toho mať problémy. Keď to ukryli za žart, boli nedotknuteľní.

Prúd z podbruška ju presvedčí, že nastal čas, aby si konečne zašpásovala ona. Veď má už dvadsaťjeden rokov.

Jeden predstaviteľ samčej rasy sa tu zvíja na podlahe, dopraje mu teda trochu humoru.

„Aaaa,“ hovorí Jozef.

„Bé,“ povie Katarína, priloží mu elektródy na ľavé oko a pustí dávku 500 000 voltov.

Samec neľudsky zareve, ruky mu vyletia nahor.

Hravo sa stihne stiahnuť. Jeho roztrasené prsty zovrú len vzduch.

Katarína sa smeje.

Objavila vlastný zmysel pre humor. Vždy vedela, že ho kdesi hlboko má. Dnes sa jej ho podarilo vyjadriť.

Jozef kvíli. Viečko mu puchne, oko už nevyzerá ako oko.

V tejto kabínke sa môže všetko. Visí v prázdne, celkom oddelená od sveta.

Katarína postrehla, že keby elektródy pritlačila silnejšie a podržala dlhšie, očná buľva by asi vybuchla. Nevidí dôvod, prečo to neskúsiť. (V prvej triede strednej školy jej spolužiaci len tak – zo žartu – roztrhali zbierku časopisov o prírode.)

Chytí ho za vlasy, zvráti mu hlavu dozadu, oprie o umelohmotné sedadlo. Paralyzér pritisne k oku, pustí dávku.

Samec začne revať, nariekať ako zviera; konečne odhalí pravú tvár pod iritujúcou maskou dokonalosti.

Aké sebaovládanie? Rev, ty hovädo!

Napodiv sa ani veľmi nebráni; len sa zmieta ako úplný chuj.

Zmieta sa a reve, akoby zažíval svoj najlepší orgazmus. Upadá do mdlôb a znova sa preberá. Trvá to dobrých pätnásť, dvadsať sekúnd.

Katarína riadne pritlačí, upražený povrch buľvy praskne.

Sklovec postrieka sklo dverí.

Jozefov rev stíchne.

Preberie sa za necelých päť minút. Hlavu má v jednom plameni. Ľavé oko sa zmenilo na studňu bolesti. Necíti, že tam má dieru. V ľavej časti hlavy necíti vôbec nič. Zatiaľ.

Všetko sa mu točí, nevie kde je.

Chce si lebku zovrieť do dlaní, no nejde to.

Ruky ma priviazané k členkom dievčenskou stuhou. Inštinktívne mykne. Nič. Stuha sa mu v zápästiach zadiera do mäsa. Opäť omdlie.

Katarína ho pozoruje; čaká.

Vietor kymáca kabínku. Teraz je to už dobrý vietor. Aj dobrý sneh. Všetko, čo vychyľuje z osi, je teraz dobré.

Zdvihne nohu v ťažkej zimnej topánke a dupne mu opätkom po tvári.

Myslí na Čiernu vdovu požierajúcu svojho pavúčieho samčeka hneď po párení. Má pocit, že jej rozumie. Vždy jej túžila porozumieť.

Už odvtedy, čo doma lepila roztrhané prírodovedné časopisy. Jedna stránka bola roztrhnutá priamo cez fotku Čiernej vdovy. Keď ju zlepila páskou, mala pocit, že urobila najlepšiu vec na svete.

Čierna vdova v jej mysli sa však zlepila dnes. Doteraz bola nekompletná.

Situácia tomu dokonale nahrala. Nebyť tejto kabínky, snehu, vetra, priepasti a samca, asi by navždy zostala neúplná. Teraz sa však zlepila a konečne ožila.

Samec roztvorí oko, smiešne zahýbe pozostatkom viečka toho druhého.

Chytí ho za vlasy, mykne ním tak, aby sedel. Prirodzene, iba na podlahe, opierajúc sa o dvere. Ruky priviazané k členkom mu nedovoľujú nič iné. Zdá sa, že prichádza k vedomiu. Chvíľu chrčí, potom začne artikulovať. Snaží sa. Štyri zuby vybité dupnutím jej opätku mu pri tom viditeľne chýbajú. Ležia rozsypané na mokrej podlahe. Medzičasom sa pošťal. V kabínke to dosť zapácha. Katarína však zápach necíti. Vdychuje výhradne vôňu strachu a tento parfém sa jej páči.

„Prečo?“ dostane zo seba rozbitý samec. Potom sa rozplače.

Aach, po tomto túži od chvíle, čo jej predviedol to svoje posraté sebavedomie!

Dlho netušila, čo ju na ňom priťahovalo. Nebyť kabínky číslo 87 spoločnosti Skipark, nikdy by na to neprišla. Nikdy by neprišla na to, prečo ženy priťahujú sebavedomí chlapi. A pritom je to také jednoduché.

Ženy dúfajú, že sa sebavedomí samci dostanú do situácie, kedy s nimi budú môcť urobiť to, čo teraz ona. Tak, ako chcú muži znevážiť ženy sexom, chcú ženy rozbiť to ich posraté sebavedomie, roztrieštiť ich na kusy.

Sexualita je len prejav skrytej nenávisti medzi pohlaviami, spomenula si na Nietzscheho myšlienku.

Asi mal pravdu. Ale netušil, že ženy na to majú svoj vlastný pohľad.

„Tak preto!“ zakričí na samca a znova mu kopne do tváre.

Samec vrazí lebkou do sklenenej výplne dverí.

Niečo praskne.

Tentoraz sklo.

Kabínku zaplní hukot. Pohne sa.

Katarína vidí, že v samcovi skrsla akási nádej. Myseľ sa jej rozbehne.

Jozef sa skrčí do klbka. Čaká ďalší úder, počíta sekundy.

Hýbu sa.

Kabínka opäť zastane.

Prešli tak desať metrov.

Katarína sa zasmeje a dá mu miernu ranu prúdom.

Počká, kým prestane nariekať. Má pocit, že znova pustil do nohavíc.

„Katka!“ dostane zo seba, keď konečne chytí dych.

„Počúvam.“

„Čo som ti?“ Ide mu to ťažko, vypľúva krv.

„Čo si mi urobil?“

Konverzácia s chlapmi jej vždy išla ľahko. Niektorí samci k nej na recepcii boli hrubí. Teraz si to zliznú. Verila na teóriu morfogenetického poľa. To, čo sa stane jednému zástupcovi živočíšneho druhu, sa v nejakej forme prenesie na všetkých.

„Áno, čo som ti urobil, preboha?!“

„Neviem. Ale nemáš už ľavé oko. Len aby si vedel.“

Pripadá si ako madame na francúzskom dvore. Ľahká, vzletná konverzácia, v ktorej má dáma vždy na vrch.

Jozef znova kvíli.

Katarína už vie, že je presne ako ostatní. Rovnaký had. Teraz ukázal svoju pravú tvár. Stačí, aby prejavila trochu nevôle a hneď je nespokojný, hneď narieka.

Nemá žiadnu chrbticu, nie je to skutočný chlap. Je to len plastelínová napodobenina chlapa, živé mäso, ktoré ju chce ošukať, ktoré sa ňou chce nasýtiť, prijať z nej živiny pre svoju ďalšiu existenciu. Len obyčajná améba zamaskovaná do podoby človeka. Obria améba sídliaca kdesi v hlave namiesto ľudského mozgu.

Ona ich pozná. Zoznámila sa so stovkami, tisíckami takých améb. Každý deň ich stretla aspoň päť. Teda, každý deň ich bolo oveľa viac. Signalizovali na ňu rozchlipnenými pohľadmi, nervóznymi úsmevmi, sýtili sa, keď si mysleli, že si to nevšimne.

V priemere päť z nich sa každý deň zmohlo na viac. Väčšinou na fádne a monotónne pokusy, pochvaly jej zovňajšku, či vnútra. Nič o nej nevedeli, ale chválili. Bol to jediný spôsob, ako zamaskovať svoje pravé úmysly, na aký sa zmohli. Primitívne mimikry rovnako primitívnych živočíchov.

Premýšľala, či tá améba nesídli namiesto hlavy v penise, odkiaľ všetko riadi. Napadlo jej, že penis je len výsledkom mutácie a že spolu s jeho vznikom človek prestáva byť človekom a stáva sa zamaskovanou amébou.

Z Kataríny prudko vyviera roky potláčaný hnus. Zadržiavala ho najmenej desať rokov. A každý deň pribudlo zo päť nových améb; každý deň sa ich o ňu svojim slizkým zámerom obtrelo aspoň päť. Za rok je to skoro dvetisíc. Za desať rokov dvadsaťtisíc. Premýšľali vôbec niekedy améby nad týmto? Samozrejme, že nie! Chceli len brať, hltať, a potvrdiť, že si zobrali, vyvrhnutím svojho odporného bieleho slizu. Za kúsok jemnosti a krásy, čo z nej vytrhli, sa dokázali odvďačiť akurát tak dávkou horkého, zapáchajúceho semena!

Napne ju.

Stačí predstava tisícok týchto živočíchov hmýriacich sa v hektolitroch semena, ktoré do nej plánovali nastriekať, a takmer sa povracia. Hľadí na amébu zvíjajúcu sa na zemi. Ak ju nechá tak, vyvrhne do tohto sveta za svoj život zhruba päťdesiattri litrov semena.

Príšerná predstava. Môže zabrániť tej hrôze.

Pustí do kopy mäsa chvejúceho sa na dlážke dávku prúdu. Zaškrečí to ako papagáj. To prirovnanie ju pobaví. Smeje sa.

Kopa bude chvíľu neprítomná svojou napodobeninou ducha.

Katarína to využije, rozopne bývalému samcovi opasok, zips, strhne mu džínsy ku kolenám. Má pod nimi komicky vyzerajúce spodky. Aby mu náhodou nebolo zima. Stiahne aj tie. Odhalia sa pôvodne biele, teraz už celkom počúrané slipy. Vyvalí sa zápach moču. Je to len kamienok na hore nechutností tejto améby. Katarína mu nevenuje pozornosť, štítivo chytí okraj slipov, zatiahne.

Má priemerne veľký penis. Teraz vyzerá neškodne, ale ona sa nenechá zmiasť. Už to pozná. Malá, skoro roztomilá časť mužského tela, zábavne hompáľajúca sa medzi stehnami. Ale len dovtedy, kým pod sebou nemá bezbrannú ženu. V takých chvíľach sa za pár sekúnd nafúkne, zväčší, stvrdne. Z neškodne mäkkého kúsku mäsa sa zmení na akési vztýčené, tvrdé chápadlo, ktoré vnikne do jej útrob, zdevastuje ich a nakoniec zahlieni svojou dávkou.

Každá jedna pre ňu znamenal to isté, čo je pre toto sériovo pomenované živé mäso dávka z paralyzéra značky Power Max.

Rovnako to bolelo, rovnako to prechádzalo celým jej telom, rovnako to trhalo jej dušu.

Ale staral sa o to niektorý z nich? Nikdy nikto.

Po celý život visela uzavretá v takejto kabínke uprostred prázdnoty a nikto sa nestaral. Bola len ona, ostatné ženy a améby.

Jozef je znova pri vedomí. Všimne si stiahnuté slipy, spodky aj džínsy. Neodváži sa zodvihnúť pohľad. Penis zmrštený chladom mu dojímavo visí. Snaží sa vzbudiť súcit. Katarína sa nenechá nachytať. Už nie.

„Hoň si ho!“ Zakričí na zamaskovaného jednobunkovca.

Améba nechápe.

„Boha, hoň si ho!“ zapraská mu pri uchu elektrickým výbojom.
To zaberie.

Jozef si pritiahne členky až k rozkroku, prstami pravej ruky uchopí zvädnutý penis a začne si poslušne honiť.

Kúzelné.

Veľmi mu to nejde. Ruky sa mu trasú, kvíli, penis zostáva malý a mäkký.

„Snaž sa!“

„Katka, prosím.“

Nechá ho potrápiť. Sledovať jeho pokusy jej robí dobre. Cíti zadosťučinenie za všetko. V útrobách vagíny sa jej uvoľňuje zvláštne napätie. Akoby tam bola celé roky stiahnutá bez toho, aby o tom vedela. Až teraz si uvedomuje, ako veľmi jej ublížili.

Penis na Jozefovo láskanie nereaguje. Dokonca sa zdá, že sa ešte viac zmenšuje.

„Ak sa ti nepostaví do tridsiatich sekúnd, tak uvidíš.“

Jozef sa znova rozplače. Katarínu z neho opäť napne.

„Dvadsať sekúnd.“

Elektródy výstražne zapraskajú.

Jozef zrýchli pohyby. Z nosa mu vyteká sopeľ. Penis nie a nie stvrdnúť. Katarína sa smeje.

Kabínka sa dá do pohybu, ale ani jeden z nich si to nevšíma. Teraz je to už jedno. Zostáva pár minút jazdy, blíži sa finále.

„Desať sekúnd.“

„Katka, prosím ťa!“ narieka Jozef a stále mechanicky masturbuje.

„Takto si to robíš pri porne?“

Mlčí. Nechce konverzovať.

Zapraskanie elektród.

„Áno!“

„Rád sa pozeráš, ako do žien vrážajú veľkých vtákov, však?“

„Áno.“

„Ako ich do jednej ženy vráža veľa chlapov. Ona vzdychá, narieka a len s ťažkosťami sa pretvaruje pred kamerou, však?“

„Áno.“

„A vieš prečo?“

„Katka, prosím!“

„Lebo ho máš malého! Čas vypršal!“

Ľavou rukou ho prevráti na bok, paralyzér mu priloží na vajcia a pustí to do nich.

Až teraz je to skutočný rev!

Katarína drží žijúce mäso, pritláča paralyzér, počíta sekundy.

V manuáli písali, že každý zásah nad dve sekundy je vážny.

Práve je pri siedmej sekunde a nemieni prestať. Chce mať istotu, že odtiaľ amébu vypáli.

Jozef už nekričí; zvuky, čo vydáva, nemožno pomenovať. Katarína napočíta pätnástu sekundu a odtiahne sa. Kabínku zamorí zápach spáleného mäsa.

Nič neponechá náhode, päťdesiattri litrov je päťdesiattri litrov.

Ide tu o veľa.

Otočí sa k svojmu batohu, rozopne bočné vrecko, niečo hľadá.

Kabínka je tri minúty od dolnej stanice. Jazda o chvíľu skončí.

Jozef sa preberie.

Neznesiteľná bolesť!

Zvíja sa, kričí zo svojich najhlbších hĺbok. Katarína mu laškovne zastrihá manikúrovými nožničkami pri uchu.

Zaregistruje ten zvuk. Stuhne.

„Vedel si, že Čierna vdova samčeka po párení zožerie len veľmi vzácne? Je to iba taká fáma,“ prihovorí sa mu, keď sa skloní, chytí jeho ovisnutý penis, natiahne ho a začne pri koreni odstríhať.

Ide to ťažko, améba sa stále bráni.

Živé mäso Jozef reve, s amébou sa mu ťažko lúči, vôbec nechápe, že sa mu ponúka šanca byť opäť človekom.

Penis sa nechce oddeliť, stále drží na akomsi zväzku tkaniva a kože. Krvi je neúrekom, améba si na zahniezdenie vybrala prekrvené miesto.

V kabínke je ticho, tentoraz definitívne.

Nasvedčuje tomu množstvo krvi na dlážke a dverách.

Katarína sedí na svojom sedadle, sleduje blížiacu sa budovu dolnej stanice a predstavuje si tých päťdesiattri litrov semena, ktoré nebudú.

Cíti sa ako v sobotu na poludnie, po dôkladnom poupratovaní a vyčistení bytu.

Radosť jej kazí iba to, že Jozef mal skoro dvadsaťpäť, čiže takých pätnásť, dvadsať litrov už stihol vypustiť.

Toto by mala napraviť, konečne v tom má jasno. Štúdium medicíny jej ide, zvláda aj brigádu počas skúškového obdobia. Prečo sa nešpecializovať na pediatriu? Bola by priamo pri zdroji, pri začiatku. Desiatky améb by nevyvrhli svoje päťdesiattrilitrové dávky. Všetko by záležalo od jej šikovnosti.

Vytiahne vetrovku, ktorú si prezieravo vsunula za batoh, než pristúpila k strihaniu. Nasadí si čiapku, natiahne rukavice, pripraví sa.

Konečná.

Bolo to rovnaké ako na hornej stanici. Výstupová miestnosť prázdna. Kabínka číslo 87 zmizla v zadnej časti budovy. Katarína vyšla samostatným východom.

Husto snežilo, vládol tu chaos.

Spravila zopár krokov a stratila sa v neprehľadnej mase čakajúcich lyžiarov.

Kráčala so zasneným výrazom; nikto si ju nevšímal.

Dnes sa jej otvoril nový svet.

V batohu si, zabalený do celofánového sáčka, niesla spomienkový suvenír.

Jej prvý.

***

Ak sa vám páčila moja poviedka, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Moje ďalšie hororové poviedky si môžete prečítať v sekcii Texty.