Hororovú poviedku Hmlisko som napísal po jednej výprave na Vlkolínec, ktorý je zapísaný medzi pamiatkami UNESCO. Je to pekné miesto, no pokiaľ sa tam ocitnene sami a zatúlate sa do okolitých lesov…

Keby som vedel k akým hrôzam povedie môj výlet, tak by som radšej už počas jazdy strhol auto do priekopy alebo ho nasmeroval do protismeru, najlepšie oproti rútiacemu sa kamiónu. Lenže ako som mohol vedieť, čo spôsobí môj nápad vyviesť sa za mesto a navštíviť dedinku v horách nazývanú Vlkolínec? Končil apríl, na niekoľko dní zavládlo slnečné, teplé počasie. Prvý krát po dlhej a surovej zime. Ako som mohol odolať?

Čerpal som práve niekoľkodňovú dovolenku po dokončení náročného projektu, chcelo sa mi vyraziť si niekam do prírody. Neviem prečo mi napadol práve ten prekliaty Vlkolínec! Tušil som, že až do začiatku letnej sezóny koncom mája býva takmer ľudoprázdny. Stálych obyvateľov tam nebolo ani tridsať. Až v letných mesiacoch sem prichádzali chatári a tisícky turistov. Vlkolínec bol pre nich atrakciou. Patril do zoznamu UNESCO ako najzachovalejší celok ľudovej architektúry v strednej Európe. Naozaj bol malebný.

Učupený na strmom kopci medzi horami Veľkej Fatry v nadmorskej výške sedemstoosemnásť metrov. Naokolo vládla divočina, dostať sa tam dalo len úzkou cestou vedúcou cez dlhú Trlenskú dolinu. Na okolitých pláňach sa zvykli pokojne prechádzať lesné zvery ako jelene, diviaky, vlky a neraz aj medvede. Pre domácich to nič nebolo, no turisti pri tom prežívali dobrodružstvo.

Väčšina miestnych dreveníc mala viac než sto rokov. Vstúpiť sem bolo ako vstúpiť do rozprávky alebo minulosti. Drevené zrubové domy vrchárskeho typu s omietkou pastelových farieb so strechami s dreveným šindľom stáli pozdĺž hlavnej ulice stúpajúcej prudko do kopca. Za oknami zvykli sedávať domáci a pozorovať okolie nepriateľskými pohľadmi. Boli to všetko už starí ľudia, ktorí vyrástli v úplnej izolácii, akú Vlkolínec kedysi poskytoval, a na sklonku životov sa namiesto pokoja dočkali nájazdov osemdesiatich tisíciek turistov ročne. Komunisti kedysi plánovali urobiť z dediny skanzen, no po revolúcii sa pristúpilo k variantu živej turistickej atrakcie. Pre domácich to znamenalo peklo, preto si voči turistom i blízkemu mestu, pod správu ktorého Vlkolínec spadal, vypestovali silné nepriateľstvo. Hovorili málo, väčšinou bývali zalezení vo svojich príbytkoch, vonku vychádzali iba nadránom alebo po zotmení.

Nič z toho ma v ten aprílový utorok netrápilo. Pred obedom som nasadol do auta, naladil si Rádio Devín, kde práve vyhrávali podmanivé Chopinove klavírne nokturná, a vyrazil do Vlkolínca. Bola to krásna jazda. Slnečné lúče dopadali na zem zmáčanú roztopeným snehom, cez pootvorené okno fúkal dovnútra teplý vzduch, na ceste nebolo veľa áut. Za Bielym Potokom som z výpadovky na Banskú Bystricu zahol do Trlenskej doliny a vychutnal si jazdu po úzkej ceste krútiacej sa pomedzi okrajové kopce Veľkej Fatry.

Rádio začalo šumieť. Vypol som ho. Dostával som sa do skutočnej divočiny. K Vlkolíncu sa plazí strmá cesta plná serpentín. Stúpal som čoraz vyššie, niektoré kopce som už mohol obdivovať odvrchu. Nakoniec sa pod mnou odhalila celá dolina. Cesta sa stočila, po niekoľkých minútach jazdy som konečne uvidel Vlkolínec.

Bol prekrásny. Krčil sa medzi šedými lesmi, nad ním sa vypínal skalnatý vrchol Sidorovo. Z komínov niektorých dreveníc stúpal dym. Okrem toho som nepostrehol žiadny pohyb; nič, čo by naznačovalo, že v ňom pulzuje život.

Na malom parkovisku nestálo ani jedno auto. Zastal som a vystúpil. Do uší mi udrelo až neprirodzené ticho. Hory akoby pohlcovali všetky zvuky. Vtáky ešte nespievali, len občas sa ozvalo krákanie nejakého dravca. Pri pohľade na vyľudnenú dedinu to znelo strašidelne. Zafúkal vietor, more smrekov sa zavlnilo, drevo zapraskalo. Doniesla sa ku mne vôňa jarnej živice. Po nebi letelo niekoľko bielych oblakov, nemohol som sa vynadívať na jeho modrú farbu, po dlhých zimných mesiacoch to bol balzam na dušu. Zrazu som sa cítil veľmi sám, tak sám, až ma zapichalo v hrudi, no premohol som skľučujúci pocit a vykročil do strmého kopca k prvým domom.

Na lúke pred nimi stáli ako rozhádzané hračky veľké drevené sochy. Každé leto sa tu koná sochárske sympózium, počas ktorého umelci vyrežú z dreva niekoľko sôch. Niektoré merajú aj dva, či tri metre. Sú to rôzne postavy z miestnej histórie, zvieratá, alebo fašiangové obludy. Kráčal som po štrkovej ceste a ony na mňa upierali svoje mŕtve pohľady. Najbližšie bola príšera s rohami a vycerenými zubami. Svoje rybie oči vypliešťala priamo na mňa. Počas sympózia, keď sú naokolo stovky turistov, vyhráva veselá hudba a podáva sa pivo zadarmo, by mi určite pripadala smiešna. Teraz nie. Sklonil som hlavu, prešiel popri nej v akejsi bázni.

Až po niekoľkých metroch som znova zodvihol pohľad a zahľadel sa nahor hlavnou ulicou. Tiahla sa celou dedinou až po úpätie Sidorova vypínajúceho sa nad ňou. Po jej okraji zurčal vodný kanál v drevených žľaboch, ktorý bol dlho jediným zdrojom tečúcej vody. Vystupoval som čoraz vyššie, kochal sa bielymi, modrými, či okrovými fasádami dreveníc po oboch stranách ulice. Približne v strede dediny stála impozantná zrubová zvonica z roku 1770. Až pri nej som si uvedomil, že som doteraz nikoho nestretol. Stále tu vládlo neprirodzené ticho. Nezaštekal ani pes, nevrzli dvere, nič. Neveril by som, že tu niekto býva, keby nebolo dymu vychádzajúcemu z hŕstky komínov a pohybu záclony za oknom v spodnej drevenici. Domáci o mne určite vedeli. Na vyciťovanie prítomnosti cudzincov mali vypestovaný priam šiesty zmysel.

Slnko pražilo, už od rána opieralo svoje lúče do svahu, bolo tu teplejšie, než dole v meste. V žblnkotajúcom kanáli som si zvlažil ruky a tvár, potom znova vykročil. Vystúpil som až na horný koniec dediny, mal som ju celú pod sebou. Za mnou sa tiahla veľká lúka, ktorá prechádzala do lesa pokrývajúceho Sidorovo. Kedysi bol vraj tento skalnatý vrch celkom holý, jeho bralá nezakrývali žiadne stromy.

Na blízkej informačnej tabuli som si prečítal, že tu objavili pozostatky prehistorického hradiska lužickej kultúry z doby bronzovej. Vlkolínec bol prastarý. Prvé zmienky o ňom pochádzali zo štrnásteho storočia, no archeologický výskum dokazoval, že lokalita bola obývaná už pred viac než tritisíc rokmi. O vzniku a dôvodoch osídlenia sa dalo iba špekulovať. Život na takomto odľahlom mieste obklopenom divokou prírodou bol ťažký aj dnes, v minulosti to muselo byť ešte horšie. Na druhú stranu, rozsiahle trávnaté svahy a na oblasť Liptova veľký počet slnečných dní, boli výhodné pre chov dobytka a pestovanie niektorých plodín.

Pred dverami poslednej drevenice visela zvonkohra. Vietor ju rozkýval, doľahlo ku mne cinkanie zvončekov. Znova mnou prešla vlna strachu.

Vykročil som len tak naslepo – po chodníku vedúcemu k blízkej hore. Zem tu už bola vysušená, prašná. Vysmädol som a uvedomil si, že plastovú fľašu s vodou som nechal v aute. Rozmrzelo ma to. Ešte sa mi nechcelo vrátiť. Kráčal som ďalej a vdychoval vôňu lesa.

Vošiel som do tieňa prvých smrekov. Chodník sa tiahol ďalej. Trochu som zaváhal. V mysli sa mi objavila výstraha pred divokými zvieratami, ktorú som si prečítal na parkovisku. Chuť ponoriť sa do hlbín jarného lesa ma však premohla. Váhavo som urobil zopár ďalších krokov, potom som sa prestal báť.

Po niekoľkých minútach chôdze hustým porastom sa pred mnou otvorila lúka. V lete, keď je rozkvitnutá a zelená, musí vyzerať nádherne. Teraz pôsobila smutným, pochmúrnym dojmom. Slnečných lúčov sem prenikalo málo, tráva z minulého roka bola suchá a mŕtva. Na opačnom konci sa pod stromami krčil polorozpadnutý senník. Neviem, čo ma na ňom zaujalo, čo ma k nemu pritiahlo, ani prečo som urobil ten rozhodujúci, osudný krok, keď som k nemu vykročil. Možno to, že vyzeral naozaj staro, mohol mať sto, aj viac rokov.

Ako som sa k nemu blížil, rozoznával som nové detaily. Na jeho priečelí boli vyrezané starobylé ľudové ornamenty a magické symboly, ktoré mali prípadných pocestných, čo sa v ňom rozhodli prenocovať, ochrániť pred zlými silami. Viera v povery na Vlkolínci prežívala dodnes, no podľa zanesenia a sčernenia znakov som usúdil, že museli byť do dreva vyryté veľmi dávno. Zadná časť strechy bola zrútená, no spredu senník vyzeral celkom zachovalo. Vchod zakrývali drevené dvere prichytené na zhrdzavených pántoch. Srdce sa mi rozbúchalo, každý zvuk, čo som spôsobil pri chôdzi, mi zrazu pripadal rušivý. Bolo to malé dobrodružstvo. Niečo ma na senníku fascinovalo, chcel som sa pozrieť do vnútra, aj keď sa mi to nezdalo rozumné. Mohol tam prespávať nejaký tulák alebo nebezpečné zviera.

Ale tulák takto vysoko v horách? Zviera, čo dokáže otvárať dvere? hovoril som si.

Dych sa mi zrýchlil a krv tepala v ušiach, keď som sa potichu priblížil, načiahol po dverách a odchýlil ich. Zaškrípalo to, nič iné sa nestalo. Zvnútra sa vyvalila vôňa starého sena.

„Je tu niekto?!“ zakričal som.

Ticho.

„Haló, je tu niekto?“

Znova nič.

Kdesi v lese opäť zakrákal dravec, ktorý ma vítal už na parkovisku.

Nejaká sila ma vťahovala dovnútra. Chcel som vidieť ako môže vyzerať starobylý senník, zaujímalo ma, či aj vnútri budú nejaké znaky, ktoré tam ako obranu pred strigami vyryli už dávno mŕtvi Vlkolínčania.

Ešte raz som sa obzrel. Na lúke sa nič nehýbalo, nebo bolo bezchybne modré. Vdýchol som teplý voňavý vzduch a vstúpil.

Nič zvláštne tam nebolo. Trochu ma to sklamalo. Šero, rozvírený prach a omračujúca vôňa vysušenej trávy. Všetko ako v obyčajnom senníku. Po oboch stranách stáli držiaky na seno. Ležalo na nich len zopár hrstí vysušených stebiel.

Dvere za mnou sa s tresknutím pribuchli!

Myklo ma.

Ocitol som sa v tme, celkom som stuhol. Srdce mi vyskočilo až do hrdla.

Čakal som, čo sa bude diať, načúval.

Zadržal som roztrasený dych.

Nič. Ticho.

Buď pred zavretými dverami niekto stál a vyčkával alebo sa zavreli samé od seba. Pravdaže, celkom prirodzené vysvetlenie! Keď som vstupoval tak som ich odchýlil, ale neoveril si, či v takej polohe zostanú. Možno stačilo mierne zafúkanie a zavreli sa. Už trochu kľudnejší som sa k nim vrátil a postrčil ich. Dovnútra zase vniklo svetlo. Vystrčil som hlavu. Nikto tam nestál. Oddýchol som si a roztvoril ich dokorán.

Teraz mi moje preľaknutie pripadalo smiešne. Zaliala ma vlna uvoľnenia. Vrátil som sa naspäť do senníka, na dôkaz obnovenej odvahy prešiel až k jeho zadnej, zosypanej časti. Tam som si to všimol.

Spod brvien zo zrútenej strechy čosi vyčnievalo. Malo to hranatý tvar, vytŕčal len jeden roh. Sklonil som sa nižšie. Hranaté kožené puzdro. Jednou rukou som trochu nadvihol brvno, prstami druhej skúsil predmet vystrčiť. Išlo to ťažko, drevá naň tlačili. Bolo mi čoraz zrejmejšie, čo to je, prebudila sa vo mne zvedavosť – zapnuté kožené puzdro na zápisník.

Zopár krát som ním mykol, aby som ho dostal von. Nevšímal som si mračná prachu a postupne ho vyťahoval čoraz viac. Nakoniec sa mi to podarilo, no prsty ľavej ruky sa mi odreli až do krvi. Nevenoval som tomu pozornosť, zaujímal ma iba môj objav. Držal som puzdro a podľa jeho váhy usudzoval, že nie je prázdne, ale že sa vo vnútri skrýva aj zápisník. Cez dieru v streche sem prenikalo trochu svetla, oči mi už privykli na šero, takže som objav začal skúmať priamo tam.

Kožený obal bol navlhnutý a poškodený. Na viacerých miestach sa po ňom rozliezali nechutné plesnivé škvrny. Rozopol som ho. Ťažko sa roztváral, vyvalil sa z neho zatuchnutý pach. Bál som sa, že zápisník bude tiež plesnivý, no keď sa mi ho z puzdra konečne podarilo vytiahnuť, tak som zistil, že je v zachovalom stave. Zvedavo som ho prelistoval. Stránky boli vlhké a zožltnuté, no písmo sa neroztieklo, zostalo dobre čitateľné. Bol to roztrasený rukopis, zapisovaný modrým i čiernym perom, ku koncu už aj obyčajnou ceruzkou.

Nalistoval som prvú stranu a oblial ma studený pot. Neveriacky som si znova a znova čítal dve slová, ktoré sa tam vynímali:

Pavol Jarák

Obyčajné meno, nič strašidelné. Bolo by to obyčajné meno a nič strašidelné, keby som nevedel, kto bol Pavol Jarák. Lenže ktorý Ružomberčan by to meno nepoznal? Minulú zimu sa v meste hovorilo len o ňom. Jarák bol kedysi učiteľ dejepisu na miestnom cirkevnom gymnáziu. Pre svoje sklony k popíjaniu a kvôli fámam o obťažovaní študentiek ho však prepustili. Dlho nemohol zohnať prácu, nakoniec sa nad ním zľutovali v Liptovskom múzeu. Stal sa správcom muzeálnej drevenice na Vlkolínci. Miesto získal, lebo oň nikto iný nemal záujem. Bolo mizerne platené a zahŕňalo buď každodenné dochádzanie na Vlkolínec alebo prebývanie v podkroví drevenice, ktorú tam múzeum vlastnilo. V jej dvoch izbách sa nachádzala expozícia o histórii dediny a malý obchod so suvenírmi. Jarákovi takáto práca vyhovovala. Nemusel bývať doma s manželkou, s ktorou sa, okrem vzájomných hádok, už ani nerozprávali. Nesťažoval sa ani na to, že musel v drevenici prebývať sám aj cez zimu a starať sa o jej údržbu. Tiché prostredie aj izolácia mu vyhovovali. Cez leto sa venoval turistom, v zime viac popíjal a študoval knihy o histórii, ktorá bola stále jeho vášňou.

V zime minulého roku sa však jeho rodinné problémy zhoršili. Manželka od neho požadovala rozvod a vyrovnanie majetku. Jarák sa prepadol do alkoholického pekla, často ho vídali opitého; zdalo sa, že čoskoro príde aj o prácu. Vo februári minulého roku však z vlkolínskej drevenice bez stopy zmizol. Niekoľko dní sa neohlásil rodine ani múzeu, preto sa pracovníci vybrali skontrolovať drevenicu. Keď sa konečne dostali na Vlkolínec, čo v zime nebolo ľahké, našli ju prázdnu. Jarákove osobné veci boli v podkroví, na stole vraj ležala otvorená kniha a okuliare. Po Jarákovi však nebolo ani stopy.

Miestni obyvatelia sa s políciou odmietali zhovárať; keď ich nakoniec prinútili k vypovedaniu, tak svorne tvrdili, že si nič podozrivé nevšimli a o Jarákovi nič nevedia. Áno, za svoje dvojročné pôsobenie na Vlkolínci si získal ich dôveru, zhovárali sa s ním, nebrali ho ako úplného cudzinca. Bol to dobrý chlap, aj keď si často a rád vypil. Čo sa s ním stalo však nevedia. V zime bývajú vo svojich dreveniciach, vychádzajú nanajvýš na dvor, všade naokolo je aj meter snehu. Výsledkom vyšetrovania bolo, že sa Jarák pod vplyvom samoty, pitia a osobných problémov zrejme pomiatol, vybehol z drevenice do okolitých hôr, kde zablúdil a zmrzol. Možno to bol aj spôsob samovraždy – miloval hory, tak si ich vybral za miesto svojho skonu. Pri obrovskej rozlohe hôr Veľkej Fatry bolo prakticky nemožné objaviť tam jeho mŕtvolu. Takých nezvestných je tu už niekoľko desiatok.

Prelistoval som zopár ďalších stránok. Bol to denník. Nemohol som uveriť, že v rukách držím denník nezvestného Pavla Jaráka! Prvé zápisy boli z jesene roku 2008, teda niekoľko mesiacov pred tým, než zmizol. Z veľkej časti popisovali práce, akými si krátil čas v drevenom domci. Opravil jeho strechu, upratal dvor, pribil nové dosky na plot. Zapisoval si tiež poznámky z rozhovorov s miestnymi obyvateľmi, najmä tie, ktoré sa dotýkali histórie obce. S príchodom zimy začal čoraz viac opisovať hádky s manželkou, jeho odkazy začali byť sebaľútostivé, niektoré dni boli celkom strohé. Všimol som si, že sú písané čoraz roztrasenejším, neistým rukopisom. Niekde tu musel začať viac popíjať, čo sa mu nakoniec celkom vymklo spod kontroly. Zodpovedala tomu nielen forma, ale aj čím ďalej tým delirickejší obsah jednotlivých zápisov.

Nedeľa 3. 2. 2008

Starý pán Babál mi znova rozprával o Hmlisku. Vystríhal ma, nech nepátram a nech tam nechodím, lebo vraj skončím ako tí Nemci. Hlavne keď chlascem, nech tam nechodím. Tak mi to povedal. Keď som sa opýtal, akí Nemci, tak sa len usmial, pokýval hlavou a zahrozil mi prstom.

6. 2. 2008

Používajú rôzne názvy: Hmlisko, Údolie hmly, Starô, Krvavé, Neradnô – od „neradno tam chodiť“. Alebo ho označujú len ako „to miesto“. Keď sa povie „to miesto“, tak všetci vedia, ktoré miesto sa myslí. Pred cudzincami sa vyhýbajú akejkoľvek zmienke o ňom, hovoria o ňom len vo vnútri komunity.

8. 2. 2008

Popíjal som pálenô s Babálom. Naschvál som ho ponúkal a sebe nalieval menej. Po šiestich panákoch som sa opýtal na Hmlisko. Smial sa, povedal, že ma tam asi parom ťahá, tak nech si teda idem. Vysvetlil mi cestu. O Nemcoch nechcel nič povedať.

10. 2. 2008

Prichádzam o rozum. Celý deň som sedel v dolnej izbe drevenice. Okná zvonku zasypané snehom, šero. V podkroví ale nie sú žiadne okná, takže lepšie než sedieť celý deň tam. To ticho! Nedá sa zniesť! Nie keď skúšam nechľastať a všetko vo mne vrie. Chodím, sedím, chodím, blázniem! Vonku odmäk, snehu trochu odbudlo. Musím von!

11. 2. 2008

Nedá sa vydržať. Príprava výpravy na Hmlisko. Sú to len dva kilometre.

12. 2. 2008

Neuveriteľné! Podľa Babálovho opisu som obišiel Sidorovo smerom na Malinné Brdo a pri skale pripomínajúcej ihlu zabočil doľava, priamo do lesa. Kráčal som asi kilometer smerom na Šiprúň. Pri horskom jazere som našiel dve vŕby a pomedzi ne schádzal do úzkeho, zabudnutého údolia. Skalné steny ma doviedli rovno tam. Bola tam hmla. Celú cestu nikde žiadna hmla, iba tam. Zvláštne. Malá planina. Na nej tri vztýčené kamene. Niekedy v dávnej minulosti museli byť opracované. Každý môže mať na výšku zo dva metre. Stredný je hrubší. V strede má naskrz vysekaný okrúhly otvor. Vyzerá ako dokonalý kruh, hrany sú celkom hladké. Neviem si predstaviť techniku, akou bola vykonaná táto úprava. Vyzerali prastaro. Podľa Babála svätyňa z praveku. Nezmysel. Ako by dosiahli také opracovanie kameňa, také hladké hrany, dokonalý kruhový prierez? Bolo by niečo také možné dnes?

Narastal vo mne nekľud. Boli to zápisky skutočnosti alebo fantázie alkoholika, ktorý sa pomiatol v samote a tichu drevenice? Všimol som si, že odreté prsty ľavej ruky zanechávajú na obale zápisníka krvavé stopy. Inokedy by som si také zranenie ošetril alebo aspoň obviazal vreckovkou. Teraz mi to bolo jedno. Ako očarovaný som čítal ďalej.

14. 2. 2008

Je Babál skutočný? Naozaj mi hovorí také veci alebo šaliem? Dnes ma prišiel navštíviť. Sedeli sme v šere a tichu dolnej izby, dlho nič nevravel. Nakoniec sa opýtal, či som na to miesto už zašiel. Povedal som, že áno. Rozpovedal mi príbeh o Nemcoch. Chcel ma vydesiť?

15. 2. 2008

Ticho a samota. Nemal som čo robiť, krátil som si čas zapisovaním Babálovho príbehu tak, ako mi ho vyrozprával. Znepokojuje ma, koľko vecí v jeho rozprávaní sedí s historickými faktami. Čo tie ostatné, tiež sú pravdivé?

Po vypuknutí Povstania v roku 1944 sa Vlkolínec pridal na stranu partizánov. Vďaka vysokej polohe a izolácii v horách bol na to ako stvorený. Ukrývalo sa tu niekoľko židovských rodín, uskladňovali sa zásoby pre partizánov sťahujúcich sa čoraz hlbšie do hôr. Obrana Ružomberka padla, no neďaleko – na vrchu Ostrô prebiehali zúrivé boje o priesmyk do Banskej Bystrice. Na potlačenie odporu v tejto oblasti bola nasadená smutne známa brigáda SS – Dirlewanger, ktorú nacisti na podobné úlohy nasadzovali v celej Východnej Európe. Krvavo potlačila povstanie vo Varšave, hovorilo sa, že vykonala aj mnoho ďalších masakrov. Bola to jednotka zložená z tých najhorších a najodpornejších trestancov, ktorí si takouto službou mohli vykúpiť slobodu. Jej veliteľom bol Oberführer Oskar Dirlewanger. Kolovali povesti, že je to psychopat vyžívajúci sa najmä v znásilňovaní a vraždení detí.

Krátko po zlomení odporu v Ružomberku prišla rada aj na Vlkolínec. Koncom októbra do dediny prenikla správa, že sa Trlenskou dolinou valia esesáci. Napriek pochmúrnemu a chladnému počasiu sa veľa obyvateľov i partizánov zachraňovalo útekom do Liptovskej Lúžnej. Nemci niektorých pochytali a zaživa upálili v miestnych senníkoch. Keď nakoniec dorazili do Vlkolínca, našli ho takmer vyľudnený.

Starý Babál mal vtedy desať rokov. Jeho matka mala krátko pred tretím pôrodom, preto rodina zostala v drevenici. Nemci zastrelili niekoľkých obyvateľov, ktorí sa im dostali do rúk, a začali vypaľovať zruby na dolnom konci dediny. Vyplašení ľudia sa dali na útek.

Bratranec Babálovho otca viedol jednu z takýchto skupín. Vbehol aj do ich drevenice a volal, aby tiež utiekli, vraj sa ukryjú v Hmlisku. Babálov otec odmietol, namiesto toho ukryl celú rodinu do pivnice domu. Sám sa zamkol v pitvore a čakal na Nemcov. Tí prehľadávali všetky drevenice, no tú ich ako zázrakom obišli. Zo susednej vytiahli dvanásťročného Miška Drusku, ktorý bol chromý, jeho staršieho brata Jozefa a sedemdesiatročnú babku. Chlapcov sa pýtali, kam ušli ostatní. Keď zapierali, zastrelili starenu priamo pred ich očami. Potom malého Miška zvalili na zem a začali mu odrezávať uši. Jozef sa zdráhal prezradiť, že najväčšia skupina utekala na Hmlisko, nechcel utečencov zradiť, odsúdiť ich na smrť. Nemci Miškovi odrezali obe uši, strhli z neho nohavice a začali ho kastrovať. Keď boli asi v polovici diela, Jozef už nevydržal sledovať jeho agóniu, ani počúvať hrozný nárek. Prisľúbil esesákom, že ich zavedie k Hmlisku. Tridsiati Nemci odišli spolu s ním. Odvtedy ich živých nikto nevidel.

V dedine vypukol zmätok, požiar zničil trinásť dreveníc a nechýbalo veľa, aby celý Vlkolínec ľahol popolom. Zachránil ho len prudký jesenný dážď. Obyvatelia sa vrátili až po niekoľkých dňoch, život sa tu obnovoval ťažko. Blížiaca sa zima mohla znamenať záhubu pre všetkých, čo prežili. Preto osud tridsiatich Nemcov a niekoľkých utečencov nikoho príliš netrápil. Našli ich až v novembri. Teda to, čo po nich zostalo. Celé Hmlisko, najmä v okolí kameňov, bolo pokryté kusmi ich tiel. Niečo všetkých roztrhalo, povytŕhalo im vnútornosti a rozhádzalo ich navôkol, ruky i nohy im povylamovalo do neprirodzených polôh.

Malému Babálovi vtedy otec povedal, že ich určite postrieľali partizáni a mŕtvoly neskôr dotrhali zvieratá. Jemu sa to však nezdalo. Ako to, že zvieratá vnútornosti nepožrali a nepoodnášali, len ich vyvrhli a nechali tam? Prečo mali všetci dolámané ruky aj nohy? Také zranenia predsa nespôsobí ani rozzúrená medvedica. Akí partizáni mohli postrieľať tridsať po zuby ozbrojených esesákov, keď väčšina z nich bojovala na Ostrôm alebo zutekala do Liptovskej Lúžnej? Vypytoval sa otca, až kým mu ten prísne nepovedal, nech čuší, že na Hmlisko je ešte malý, nech nad tým nepremýšľa, ani tam nechodí. Vedieť ako je to s Neradnôm môžu až dospelí chlapi. Keď vyrastie a bude mať pred svadbou, otec mu povie. Odvtedy o tom nerozprávali, až kým Babál nedosiahol devätnásty rok veku a neženil sa.

Pomätená príhoda. Neveril by som z nej ani slovu, keby som nevidel, aký majú z Hmliska Vlkolínčania dodnes strach, ako o ňom nehovoria pred cudzincami a ak ho spomenú medzi sebou, tak od hrôzy vypleštia oči a prežehnávajú sa. Skúsim zistiť viac.

Po tomto zápise Jarákov záujem o Hmlisko na niekoľko dní upadol. Do popredia sa dostali jeho rodinné problémy. V drevenici ho navštívila manželka s právnikom – prišli až z Ružomberka a upozornili ho, že s najväčšou pravdepodobnosťou príde o svoj byt aj väčšinu majetku. Po ich odchode sa neovládol, znova začal nasávať. Jeho nadšenie pre skúmanie Hmliska sa vytratilo, nahradili ho temné chmúry, záchvaty sebaľútosti, či zápisky plné hnevu. Hmlisko spomenul až o týždeň.

22. 2. 2008

Nasnežilo. Teraz nepríjemne mrzne. Keby bolo takto aj minulý týždeň, tá suka by sa sem vôbec nedostala. Ako dobre by mi bolo bez nej. Kiež by som ju nikdy nespoznal! Prišiel ma utešiť Babál. Keď uvidel v akom som stave, najprv mi nadával, potom dohováral. Oboril som sa na neho, no on sa len zasmial a povedal, že vie ako ma utíšiť, ako mi odviesť myšlienky iným smerom. Vraj nech si len sadnem, povie mi o Hmlisku to, čo mu povedal otec, keď mal devätnásť rokov a išiel sa ženiť.

Zvyk hovoriť mladým chlapom pred svadbou o Neradnôm je vraj na Vlkolínci prastarý. Povinnosťou každého otca je zasvätiť svojho syna do tohto tajomstva. Okrem iného aj pre to, aby dohliadol na svoje deti a zabezpečil, že sa ani jedno nebude okolo Hmliska potulovať alebo sa tam nedajbože hrávať.

Tajomstvom Hmliska je, že je to zlé, veľmi zlé miesto. Kamene, čo tam trčia zo zeme, vypadli z papule samotnému Satanovi. Stoja tam od nepamäti a privolávajú peklo. To príde zakaždým, keď sa na prostredný, najväčší kameň dostane čo i len kvapka krvi alebo sa kus krvavého mäsa vloží do okrúhleho otvoru v jeho strede. Vlkolínčania si domysleli aj to, čo sa tam vtedy v štyridsiatom štvrtom stalo s Nemcami. Esesáci zrejme prekvapili utečencov z dediny a začali ich strieľať. Krv niektorej z obetí musela vystreknúť a pokropiť prekliaty kameň. Čo sa dialo potom vie už len samotný Boh alebo skôr diabol, lebo bol bezpochyby pri tom.

To s Nemcami ale zďaleka nebol jediný takýto prípad. Každá generácia Vlkolínčanov zažila aspoň jedno podobné nešťastie. Predtým sa také stalo v roku 1918. Z Veľkej vojny sa vrátil Vlkolínčan Ondrej Kreň. Možno by bolo lepšie, keby sa ani nevrátil. Chýbala mu totiž pravá ruka, kus nosa, tvár mu pretínala červená, zle zahojená jazva a bol načisto nemý. Ujali sa ho rodičia, lebo frajerka, ktorú tu pred dvomi rokmi zanechal, sa medzitým vydala za iného. Mnohí Ondreja ľutovali, no našli sa aj takí, čo sa mu posmievali. Nečudo, že začal v miestnej krčme čoraz viac popíjať. Raz v zime zmizol. Keď sa do noci nevrátil, rodičia zhurtovali chlapov z dediny, aby sa ho vybrali hľadať. Veru aj objavili stopy vedúce do Hmliska. Tam našli (Babál sa prežehnal, keď mi to rozprával – pozn. P. J.), navŕšenú mohylu zo snehu, celú nasiaknutú zmrznutou krvou. Do jej vrcholu bol Ondrej vrazený až po pás, no hornú polovicu tela čosi odtrhlo tak, že ležala hodných desať metrov obďaleč. Mohyla bola zo tri metre vysoká, sneh na ňu nazhŕňaný z celého Hmliska. Chlapi si nevedeli ani predstaviť, ako by to Ondrej sám s jednou rukou dokázal. A ako by sa potom dokázal zaboriť po pás do jej vrcholca a roztrhnúť sa napoly? Objavili však prasacie srdce, vložené do otvoru v skale. Neborák ho tam musel sám vložiť, zrejme od nešťastia alebo pomätenia rozumu.

Podľa Babála prastaré matere a otcovia poznali historky o Hmlisku z ešte starších čias, až z obdobia tureckých vpádov, no neradi ich rozprávali, lebo to celé považovali za diablovo dielo. Hmliska sa báli, kamene by najradšej vytrhali a odviezli čo najďalej, no nemali na to odvahu.

V hrdle mi už celkom vyschlo, odreté prsty pálili, aj svetla v starom senníku bolo čoraz menej. Nemohol som sa odtrhnúť, už zostávalo len niekoľko zápisov, blížil sa koniec februára – čas, kedy Jarák bez stopy zmizol. Z jeho poznámok aj roztraseného písma bolo zrejmé, že sa prepadal do čoraz hlbšej depresie i delíria.

25. 2. 2008

Prišiel Babál. Znova mi kázal, aby som aspoň pozbieral fľaše, ktoré sa tu váľajú. Rozzúril som sa a vyhodil ho. Táto drevenica je vďaka skurvenej suke posledné čo mám. A ešte aj sem mi príde niekto rozkazovať!

26. 2. 2008

Katastrofa!!! Dnes mi doručili rozhodnutie riaditeľa múzea o mojej výpovedi z práce. Vraj kvôli porušovaniu pracovnej disciplíny! Do konca mesiaca mám uvoľniť drevenicu pre iného správcu… Nie, nie a nie!!!

Nasledovalo niekoľko prázdnych strán a posledný zápis. Chýbal dátum, písmo bolo naškrabané ceruzkou, riadky sa prekrývali, niektoré state sa nedali čítať. Celé to vyzeralo, akoby Jarák zapisoval po tme, len naslepo nalistoval stránky a trasúcou sa rukou spisoval nesúvislé vety.

Schytili ma hrozné chmúry, vyslopal som celú fľašu. Nevediac čo robím, zobral som zápisník – vypracem drevenicu od toho jediného, čo je moje – a vyrazil na Hmlisko. Pomätený, vošla do mňa zlosť. Na tú kurvu, riaditeľa, ľudí, na seba, na seba! Všetko som skurvil! Dovliekol som sa ku Hmlisku (zase tá hmla!). Bil som päsťou do kameňa, až kým mi z nej nevytryskla krv. Ako Ondrej Kreň, tak som sa chcel zmárniť! Bil som ďalej, pokým som vládal. Zrazu hučanie za chrbtom… Všetko zošedlo. Hučanie mi zmrazilo krv. Otočil som sa, bežal. Ono za mnou, hučalo mi za krkom, všetko šedé!

Som v senníku, obchádza okolo, počujem…

Tu bol zápis nečitateľný. Potom nasledovalo už len zopár načmáraných slov.

Hučí a piští! Prichádza! Prichá

Zápis náhle končil šikmou čiarou, akoby sa ruka pisateľa nekontrolovane mykla a roztrhla pri tom niekoľko stránok.

Čo som mal po takomto objave robiť, čo som si mal myslieť? Oprel som sa o stenu senníka, sťažka oddychoval. Bolo to celé nejaký žart, mystifikácia? Alebo akási pomätená skutočnosť? Najprv som sa tej myšlienke bránil, no nedala sa odbiť, nakoniec zvíťazila.

Existoval len jeden spôsob ako to zistiť. V jednom z Jarákových zápisov bola detailne popísaná cesta do Hmliska. Nemohlo to byť ďaleko. Ak je pravda, že odtiaľ dobehol a ukryl sa sem, do tohto senníka, potom sa tam musím dostať aj ja.

Ísť – neísť? Nezdravé nadšenie z dobrodružstva, zmiešané s hrôzou a snahou dokázať, že išlo len o žart, vo mne zvíťazili. Vyšiel som von a podľa inštrukcií v zápisníku vyrazil ku Hmlisku.

Počasie sa medzitým pokazilo. Oblohu zatiahli šedé mračná, z okrajov lesa sa plížilo šero, začínalo mrholiť. Občasné štebotanie vtákov aj otravné cvrlikanie hmyzu zmocnelo, zdalo sa, akoby vychádzalo odvšadiaľ.

Po lesnom chodníku som sa vybral smerom k Sidorovu. Obišiel som ho a pokračoval na Malinné Brdo, až kým som po pravej strane neuvidel vysokú skalu pripomínajúcu ihlu vrazenú do zeme. Mrholenie zosilnelo, no ja som zabočil doľava a vnoril sa do hustého smrekového lesa. Medzi stromami som nevedel určiť správny smer, takže som sa vrátil ku skale, odkiaľ bol lepší výhľad. Našiel som vrchol Šiprúňa, vypínajúci sa v diaľke, a zapamätal si jeho polohu. Znova som vstúpil do lesa, tentokrát istejšie. Vykročil som a prenikal pomedzi kmeňmi stromov.

Po dvadsiatich minútach som dorazil k malému jazeru. Jeho stojatá voda zapáchala, na nehybnú hladinu dopadali čoraz väčšie dažďové kvapky. Nevadilo mi to. Zodvihol som hlavu, naširoko roztvoril ústa a aspoň čiastočne uhasil teraz už mučivý smäd.

Dve staré vŕby stojace na brehu jazera priam lákali, aby som medzi nimi prešiel. Terén sa hneď za nimi začal prudko zvažovať, až prešiel do úzkeho údolia. Po jeho okrajoch sa dvíhali skalné steny a dokonale ho ukrývali. Zapochyboval som, či je možné vstúpiť sem aj z iného smeru. Odrazu na mňa doľahlo ticho. Zvuky vtákov i hmyzu náhle ustali. Akoby tu bola nejaká hranica, prekročením ktorej som vstúpil do zakázanej zóny lesa. Jediným zvukom tu bolo štrkotanie kameňov sprevádzajúce moje kroky. V úzkom priestore sa rozliehalo, mal som dojem, akoby mi prenikalo až do morku kostí. Zdalo sa mi, že údolím zostupujem čoraz hlbšie, no bola to absurdná predstava, veď skalné steny po jeho okrajoch by už museli byť vysoké aj niekoľko desiatok metrov.

Potom sa objavila hmla. Najprv sa mi ovíjala len okolo členov, o chvíľu už siahala ku kolenám, až som sa do nej vnoril po pás. Jej vlhké a chladné chuchvalce celkom vyplnili údolie. Ani som nepostrehol kedy sa rozšírilo do malej planiny obohnanej strmým skalnatým zrázom. Vládlo tu úplné ticho, hmla sa prevaľovala a z nej vystupovali tri kamenné menhiry. Užasol som.

Napadlo mi, že vyzerajú ako dračie zuby. Možno naozaj vypadli priamo zo satanovej tlamy. V hornej časti boli mierne zašpicatené. Prostredný z nich bol najvyšší, mohol mať cez dva metre. Otvor v ňom okamžite pritiahol môj pohľad. Dokonalý kruh s priemerom okolo tridsať centimetrov. Hladké hrany na jeho okrajoch pôsobili neprirodzene. Ako niekto dokázal vytesať taký dokonalý kruh, naviac s celkom hladkými hranami – bez najmenších stôp po dlátach? Ohúrene som pristúpil bližšie a prstami prebehol po vnútornom okraji otvoru. Povrch na dotyk pripomínal mramor.

Vtedy som si to uvedomil! Stuhol som hrôzou, prebehla mnou vlna mrazu. Pomaly som otočil prsty, ktorými som sa práve dotkol kameňa. Na prostredníku a ukazováku ľavej ruky sa zaligotali kvapky zaschýnajúcej krvi. Prsty oškreté pri vyťahovaní zápisníka! Dotkol som sa nimi kameňa!

Doľahlo na mňa mrazivé ticho. Z menhiru vyžaroval chlad. Roztriasol som sa.

Prešlo niekoľko mučivých sekúnd, nič sa nedialo.

Rozosmial som sa.

Ako som mohol byť taký naivný a nechať sa vystrašiť zápiskami alkoholika, ktorý si prepil zdravý rozum? Samozrejme, že to nič nie je! Prebehla mnou slastná vlna uvoľnenia, oddýchol som si a znova sa usmial.

Vtedy to začalo.

Kamene sa zachveli, jasne som to cítil. Zachvela sa celá planina, celé údolie. Zo skalných stien, zo zeme, zo samotného vzduchu začalo vychádzať hučanie. Najprv len potichu stúpalo, no vzápätí prepuklo v plnej sile. Rezonovalo, hučalo tak strašne, že som si tisol dlane k ušiam, no nepomáhalo to, vôbec to nepomáhalo. Od hrôzy som sa schúlil do klbka, na útek som ani nepomyslel. Neznámy hukot mi rozvibroval vnútornosti, zdalo sa mi, že už vychádza aj zo mňa, že som sa naladil na jeho tóninu, že ma uchopil a už ma nikdy, nikdy nepustí! Dosiahol vrchol, znelo to ako rozbehnutá turbína, paralyzoval moje telo aj myseľ. Keď sa zmenil na ostré hvízdanie, čo priam trhalo bubienky, povolili mi zvierače. Vychádzalo to z celého okolia, no mojim zmäteným zmyslom pripadalo, akoby sa zdroj hluku presúval za môj chrbát.

Odrazu som vedel, cítil, že čosi stojí za mnou, že ono je zdrojom toho hučania, že ono hučí a hvízda. Všetko naokolo zošedlo; to, čo stálo za mojím chrbtom vysalo z okolia farby. V smrteľnej hrôze som si pozrel na ruky a videl som ich v odtieňoch šedej.

Neovládateľne som sa triasol a nariekal, agónia mi nedovolila obrátiť sa. To za mnou muselo byť vysoké, pišťanie prichádzalo z výšky niekoľkých metrov.

Srdce nemohlo vydržať taký tep, cítil som, že moje telo umiera na šok – z toho zvuku, z vibrácie, hrôzy a zo samotnej reakcie na to, čo stálo za mnou.

Chytilo ma to za krk; sánku mi objali dlhočizné prsty. Ľadový chlad mi prenikol do mozgu. Posledné, čo som uvidel, bol blížiaci sa kruhový otvor v kameni. Chcelo ma to ním pretlačiť! Hlava dovnútra prenikla ľahko, no pre ramená bol priúzky. Kľúčne kosti chvíľu vzdorovali, ale nadľudský tlak zosilnel, rozdrvil ich a pretláčal ma ďalej. Zalialo ma more bolesti, hrozné zvuky lámaných kostí a môjho smrteľného revu.

***

Ak sa vám poviedka páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Moje ďalšie hororové poviedky si môžete prečítať v sekcii Texty.