Poviedka: Vťahovanie

• Tweet
• Pošli e-mailom

• Tweet
• Pošli e-mailom

 

Hororová poviedka Vťahovanie vlastne nie je plnokrvná poviedka. Skôr čosi na pomedzí lyrického a intuitívneho písania.

Je to jedna z mojich prvých poviedok. Niekomu môže pripadať zbytočne ukecaná, miestami nudná. Po lyrickom a pomalom úvode sa však slušne rozbehne. Nečakajte extra dynamický dej, jej sila spočíva v čomsi pod povrchom.

Miloš Ferko v recenzii Času dravcov napísal, že spoločným menovateľom môjho písania je démonizácia dejín. Poviedka Vťahovanie je evokáciou temných dejín prostredia, v ktorom som vyrastal. Pod povrchom tohto rozprávania je zachytené čosi nekonečne hrozivé. Aspoň pre mňa. Čosi lovecraftovské a pripomínajúce podstatu Kingovho To.

Strašidelné na tomto rozprávaní je aj to, že je mrazivo skutočné.

*

„V okolí skaly nazývanej Malou na Vstúpenia, okolo polnoci, zašumí horami zvláštny šum, ktorý zatrasie srdcom a prenikne prírodou.“

Z rozprávania liptovského baču, rok 1904

Zborník Liptovského múzea v Ružomberku

Z lesa som sa vypotácal z posledných síl. Naozaj z posledných, ledva som sa vliekol. Prvé lúče vychádzajúceho letného slnka mi dopadli na tvár. Nepocítil som vôbec nič, žiadne teplo.

Dom som vnímal len ako veľkú rozmazanú šmuhu. Vystupoval z lesnej pôdy  ako obor, ktorého rozlievajúce sa ranné svetlo premenilo na skalu.

Spadol som zem a tvárou sa zaboril do vlhkej, rosou voňajúcej hliny. Mäkkosť trávy ma takmer uspala. Olizol som jej vlhkosť a postavil sa.

Zamieril som k domu.

Tentoraz som bez pádu došiel až k veľkej presklennej bráne z päťdesiatych rokov. Sklo bolo dávno zanesené. Napriek tomu som v ňom uvidel odraz kontúr lesa za mnou. Otočil som sa.

Nejasný pohyb v tôni stromov ma presvedčil, že ešte nič nekončí. Ani zďaleka. Výpary nad lesným porastom sa krútili. Bude horúci deň.

Vošiel som do chladnej chodby a vystúpil na druhé poschodie. Vytiahol som kľúče, odomkol a vstúpil. Vedel som, že tu mi nemôžu ublížiť, no aj tak som rýchlo zavrel a zamkol.

Obutý, oblečený a celý postriekaný bahnom som sa vpotácal do obývačky. Presklenná južná stena ponúkala skvostný výhľad na masív hôr, do ktorých sa práve začínali opierať lúče slnka. Odparovala sa z nich hmla.

Zrútil som sa na mäkký plyšový koberec. Konečne uvoľnenie!

Nezaujímalo ma vôbec nič. Takmer okamžite som začal zaspávať. V polospánku som cítil ich prítomnosť; vedel som, že určite sledujú dom z prítmia lesa, no utešoval ma pocit, že sem určite nevstúpia.

Nemôžu.

Keď nedostanú to, po čom túžia, zase sa stiahnu. Hlbšie do lesných tôní a zákutí. Dúfam len, že dnes, v takejto horúčave, nikoho nenapadne urobiť si turistický výlet na vrchol Čebraťa.

Nemuselo by sa mu to vôbec vyplatiť.

Spal som. Jednou časťou mysle som si uvedomoval, že ležím na podlahe v bezpečí obývačky, druhou časťou sa mihali divoké predstavy.

Ako to celé začalo? Ako to skončí? Kde som urobil chybu? A urobil som vôbec chybu? Nie je to, čo sa deje, dôkazom úspechu?

Obrazy a spomienky vírili v mojej hlave bez akéhokoľvek súvisu. Vytvárali prízračné panoptikum. Nedávalo to žiadny zmysel. No cítil som, že sa tu formuje akýsi vzor, ktorý som nebol schopný zachytiť.

Bolo to zvláštne. Celé to vlastne ani netrvalo dlho…

***

Salaš? Salaš je zvláštne miesto. Malá planina na úpätí Čebraťa. Nie je obtiažne sa tam dostať. Ako malé deti sme sa tam chodili hrávať zo škôlky. S vedomosťami o tom mieste, aké mám dnes, môžem povedať, že to bola nebezpečná zábava. Vlastné dieťa, keby som nejaké mal, by som opatrovateľkám z tej škôlky teda nezveril.

Nakoniec, škôlka už dávno neexistuje. Z jej budovy je chátrajúca ruina, podobne ako zo základnej školy stojacej hneď vedľa. Moja generácia má za sebou spálené všetky mosty. Rok 1989 sa o to postaral.

Ale naspäť k Salašu. Lúka na dvíhajúcom sa kopci obohnaná smrekovým lesom. Na jej hornom konci vztýčený kameň pripomínajúci malého slona. Možno tu kedysi naozaj stál salaš. Všetko tomu nasvedčuje. No a len päť minút chôdze zo Salaša do  ostrého kopca vás privedie k druhej miestnej atrakcii – Malej skale.

Je to neobvyklý, asi jurový kamenný útvar, vysoký tak pätnásť metrov. Niekedy v čase ustupujúceho severského ľadovca, ktorý v dobe ľadovej siahal až sem, sa musel odtrhnúť z brál na vrchole Čebraťa a skotúľať sa sem. Možno vtedy, a možno neskôr, sa rozlomil na dve polovice. V šere hustého smrekového lesa sa tu dvíhajú k nebu dve kamenné ihly. Ich hladké steny v mieste niekdajšieho zlomu nie sú od seba vzdialené ani dva metre.

Prostredie našich nekonečných hier. Deti vyrastajúce v Rybárpoli – mestskej štvrti obopínajúcej úpätie Čebraťa – tu poznajú každý kameň a krík.

Ja som s ním už celkom zrástol. Ale to som ešte veľa vecí nevedel. Napríklad názov – Čebrať. Čo je to? Čo to znamená? Odkedy sa používa? Od stredoveku? Ani v muzeálnych archívoch sa mi nepodarilo objaviť jediný názov tohto zvláštneho kopca starší osemnásteho storočia. A vtedy sa už volal Čebrať.

Existujú rôzne verzie o pôvode toho mena. Napríklad tá, že slovo „čebrať“ značí v starom avarskom jazyku vežu. Zbystril som, keď som to prvý krát začul. Jednak pre moje dávne detské sny, v ktorých som často vídaval Čebrať s vysokou čiernou vežou na vrchu, dokonca som sa okolo nej vznášal; ale tiež čisto z akademického záujmu. Nakoniec, vzdelaním som historik.

Nech je ako chce, dodnes sedávam na jeho vrchole a pozorujem mesto. Život podomnou plynie. Mňa sa vtedy netýka. Vidím masívy vrchov Malinné a Ostrô. Boli tu pred miliónmi rokov. Moje vedomie s nimi splýva, budem tu navždy. Zdajú sa krásne a posvätné, no tie skalnaté končiare vám môžu ľahko dodriapať život tak, že vykrváca.

Neveľká časť Rybárpola, v ktorej som od útleho detstva býval, sa volá Malé Tatry. Asi preto, že stojí priamo na úpätí Čebraťa. V dolnom pásme lesa, ktorý ho celý pokrýva.

Čebrať, to nie je len taký kopec, bezprízorne sa týčiaci na rovinke. Kdeže. Je súčasťou masívov hôr, ktoré sa tiahnu severovýchodne až k samotným Tatrám a severne ďaleko do oravských a poľských lesov.

Územie Liptova bolo kedysi jediným rozsiahlym hvozdom. Po celkom hojnom starovekom osídlení keltskými a neskôr germánskymi kmeňmi sa celá oblasť náhle vyľuďnila. Nevedno prečo. Les tu na niekoľko dlhých storočí zvíťazil. Ešte v dvanástom storočí bol celý hornatý Liptov pokrytý hustými pralesmi a obývaný nebol buď vôbec alebo len veľmi riedko. Až v neskoršom stredoveku začalo jeho postupné osídlovanie a kultivácia.

V atmosfére Čebraťa je niečo, čo si pamätá tie staré časy, kedy tu na obrovských plochách nevládol človek. Dokonca sa tu ani neobjavoval. Len husté, prevažne dubové pralesy sa tiahli všetkými smermi.

Neskorší stredovek aj sem vtiahol európsky ruch, prehnali sa tadiaľto husiti, cisárske i kurucké vojská. Ale les tu stále bol. Dýchal. V Ružomberku je to obzvlášť výrazné. Celé mesto je obkolesené vysokými horami pokrytými lesmi alebo bralami.

Je les priateľský? To neviem, ale pochybujem o tom.

Nikdy nezabudnem, ako sme dvanásť – štrnásťroční počas horúcich letných nocí prespávali v „bunkri“ postavenom v lese. Celá partia. Miro, Dana, Maťo, Jano, Maroš a ďalší. Ja s Maťom sme boli mladší, držali sme sa ostatných ako kliešte. Chceli sme, aby nám vôbec nič neuniklo. Občas uniklo, občas nie. Asi každý z nás aspoň na moment zazrel malý, formujúci sa Danin prsník, keď sa po niečo zohla; a mal potom noc plnú divokých snov.

Nie vo všetkom sme ale mali takéto šťastie. O niečo sme aj prišli. Našťastie…

Raz v „bunkri“ – malej drevenej chatrči– zostali nocovať len Miro, Maroš a Jano. Všetko rozvážni chalani. Mal som ich rád. Na rozdiel od ostatných si z nás mladších zvyčajne neuťahovali.

Všetci traja teda ostali spať jednu augustovú noc v bunkri, tak ako už veľa krát predtým. No tentokrát sa vrátili domov hneď po východe slnka a takí roztrasení od strachu, že Marošovi rodičia zvažovali privolanie lekára. Vôbec nechceli hovoriť o tom, čo sa stalo. Všeobecne sa rozšírila verzia, že ich vystrašila nočná zver, škrabajúca na drevené dvere chatky.

My z partie sme ale poznali inú verziu. A nemôžem sa zbaviť pocitu, že aj táto bola neúplná. Rozpovedali nám ju asi o tri mesiace neskôr, keď to už nikto z nás ani nečakal. Spravili to tak obradne, že nás dokonale zmiatli. Ale nešlo o trik! Keď to hovorili, v očiach sa im znova rozlieval prežitý strach, nie iskričky, aké tam boli vtedy, keď sa nás snažili dobehnúť.

Začal Miro. Vlastne, skoro celý čas o tom rozprával iba on. Maroš a Jano mu len prikyvovali; občas doplnili nejaký detail.

Aby ste dobre porozumeli, chatka príznačne nazvaná DANKA, merala na dĺžku asi štyri metre, široká bola dva a mala špicatú strechu. Práve pod tou – „na poschodí“ – sa spávalo.

Dolný priestor slúžil len ako skladisko. Na nič iné sa nehodil. Bola v ňom tma, lebo nemal ani jedno okno. Z tejto tmavej miestnosti sa vystupovalo do „spálne“ po krátkom drevenom rebríku. V spálni boli dva okienka. Pekné, presklené. Dal sa nimi pozorovať okolitý les a húštiny, siahajúce až ku stenám chatky.

V jabloňovej záhrade, kde k rozprávaniu došlo, fúkal studený novembrový vietor. Listy šušťali. Bol skorý podvečer.

„Stalo sa to po druhej v noci,“ začal Miro. „Už sme pomaly chceli ísť spať, prezerali sme si ešte nejaké časáky. Maroš zohnal celý minulý ročník Leo, veď viete,“ drgol pochvaľne do Maroša. Súhlasili sme pokyvovaním hláv. Bol to od Maroša hrdinský čin.

„Akurát som zhasínal petrolejku, keď sme začuli, že húština vonku sa hýbe. Najprv sme mysleli, že je to srna. Alebo, že niekto ide do chatky. Možno aj niekto z vás. Alebo niečia matka či foter. Tak som rýchlo zhasol. Čakali sme. Išlo to nejak zvláštne. Nie ako zviera. U zvieraťa z každého pohybu cítiš takú tú opatrnosť. Toto sa vôbec nezastavovalo, išlo to rýchlo. Akoby to malo svoj cieľ a k tomu sa to blížilo priamou cestou, bez ohľadu na všetko tŕnie a svinstvo.“

„Ja som už vtedy mal pocit, že tým cieľom, ktorý to zameralo a za ktorým to ide, sme boli my,“ skočil mu do reči Jano. Potom stíchol.

Miro po chvíli ticha pokračoval: „Zafúkal vietor, všetko naokolo sa rozvlnilo, ten zvuk zanikol. No a keď vietor dofúkal a ostalo ticho, už sme nič nepočuli. Vôbec sme nevedeli, kde to je. Bolo to pekne na sračku. Vedeli sme, že to musí byť blízko, ale v tom vetre sa nám to stratilo.“

„Ty brďo, posral by som sa,“ poznamenal Maťo.

Miro na neho pozrel. „A to ešte len začalo. Čakali sme v tom tichu možno pol hodiny, možno aj viac. Potom nás oslepilo svetlo. Nevedeli sme, čo to je. Bolo biele a také… chladné. Báli sme sa pozrieť z okna. Nakoniec sa k nemu Maroš priblížil a jedným okom sa pozrel…“

„Bolo to ako nejaký lúč. Pripomínalo to lúč z halogénovej baterky. Ale nebol to halogén. Bolo to biele svetlo. Mal som dojem, že prehľadáva húštinu. Bolo strašne silné, koncentrované a studené. Nikdy som nič také nevidel. Ani neviem, ako to mám popísať. Všetko pod ním bolo vidieť. Všetko.“

„Chodilo po okolí asi pätnásť minút,“ chopil sa iniciatívy opäť Miro. „A potom zhaslo. Jednoducho zmizlo. Chvíľu bolo ticho a potom sme to začuli.“

„Čo?“ vyhŕkli sme, obzerajúc sa po tmavom lese čebraťského masívu.

„Zvláštny zvuk. Možno to bola len hora, možno zviera, človek alebo čojaviemčo. Ako keď sa potichu chichoce starena, ibaže spôsobom, akým sa škodoradostne chichocú malé deti.“

Súmrak padajúci na pochmúrnu záhradu s okýptenými jabloňami nám prenikal pod kožu. Chvíľu nikto nič nevravel.

„Ale trvalo to iba krátko. Potom už bolo ticho a keď ráno vyšlo slnko, vybehli sme odtiaľ a leteli domov,“ dokončil Miro.

„No hej, ale to si im ešte nepovedal to hlavné,“ zodvihol hlavu Jano.

„Čo?“

„Dobre vieš. Povedz im, odkiaľ vychádzal ten chichot.“

„To sa nám len zdalo…“

„Povedz im to!“

„Dobre, no…“ pokrčil Miro plecami. „Ten chichot vychádzal zospodu, z dolnej miestnosti našej chatky.“

Šero v záhrade hustlo.

Až oveľa neskôr, počas civilnej služby v mestskom múzeu, som objavil záhadný akvarel, na ktorom boli zachytené zvláštne svetlá nad Čebraťom a blízkym Mníchom. Niesol označenie roku 1931 a nečitateľný podpis. Vrhol som sa na túto záhadu  všetkými silami. V pochmúrnych muzeálnych archívoch, umiestnených celkom nerozumne vo vlhkom suteréne, som strávil veľa času. Prechádzal som všetky miestne noviny ročníka 1931. Bolo to vysilujúce. Pamätám si len, že bola jeseň a na zaprášené okná starej muzeálnej budovy jednostaj bubnovali dažďové kvapky.

Moja snaha sa dočkala odmeny. V jednom plesnivejúcom výtlačku Tatranského Slováka som objavil krátku správu o tomto úkaze. Nastal krátko pred letom v roku 1931. Podvečer sa nad Čebraťom zjavili tri žiariace gule, kĺzali ponad stromy a nakoniec preleteli až nad blízky Mních. Potom zmizli tak náhle, ako sa objavili. Profesor mestského gymnázia Eschner tento podivný úkaz zachytil na akvarele. Údajne sa chystal uverejniť podrobnejšiu štúdiu o ňom a jeho miestnom výskyte v histórii. (Napríklad 2. novembra 1903 prekvapila Ružomberčanov zvláštna „polárna žiara“ nad mestom.) Nikdy k tomu ale nedošlo. Nepodarilo sa mi zistiť prečo. O profesorovi Eschnerovi som už po roku 1931 neobjavil žiadne správy.

Akoby sa pod ním prepadla zem. Stratil sa v histórii.

Nakoniec, také niečo vôbec nie je ťažké. Pamätám si na veľkú pátraciu akciu po dvoch deťoch, ktoré sa stratili na Čebrati.

Nikdy ich nenašli.

Sám som bol vtedy ešte dieťa, no spomínam si, že už vtedy ma prekvapilo, ako rýchlo dokážu ľudia zabudnúť. Akoby sa to nestalo.

Keď sa dnes v rybárpolskej štvrti opýtate na dve zmiznuté deti v roku 1986, pochybujem, že niekto bude vedieť, o čom je reč. Ľudia zabudli.

Robia to radi. Asi je to tak chodí od nepamäti.

Ako vedľajší produkt ich nespokojného svedomia kedysi vznikali povesti o kikimorách, unášajúcich v hustých liptovských lesoch deti. Dnes také povesti nevznikajú.

O to hlasnejšie však zaznieva krik tých, čo zmizli v prázdnotách dier histórie.

***

Horúčkovité predstavy a záblesky spomienok mi v mysli vírili  čoraz rýchlejšie. Občas som sa akoby vynoril nad hladinu a začínal vnímať teplo slnečných lúčov prenikajúcich cez presklenú stenu izby. No čosi z hlbín ma vždy zachytilo a stiahlo nadol.

Mal som dojem, že klesám čiernym tunelom, skôr pažerákom, a vnáram sa do hĺbok podivného organického vesmíru.

Bublanie bizarných tvarov, obrovské zhluky guľatých čúd pripomínajúce strapce červeného hrozna.

Ibaže živé, nadúvajúce sa vo vlastnom rytme akéhosi dychu, či inej organickej funkcie.

Trubice plné výdutí a vypuklín, mäkké, ovíjajúce všetko naokolo a strácajúce sa v čiernom neurčite.

Tento vesmír ma obklopoval, topil som sa v ňom a nemohol sa nadýchnuť.

Keď sa mi to konečne podarilo, nevnikol do mňa príval blahodárneho vzduchu, ale len ďalšia neobyčajne ostrá spomienka.

***

Tí z lesa sú tu stále. Niekedy schádzajú nižšie. Ich sila rastie vždy začiatkom jesene, občas už v augustovom konci leta. Vtedy, keď z hôr obopínajúcich mesto v obrovskom kotli, začnú za chladivých rán stúpať biele mračná hustej hmly.

Museli by ste tu žiť a byť vnímaví, aby sa vo vás prebudil inštinkt a pocítili ste  opakujúce vlny ich narastajúcej a ubúdajúcej moci.

Ružomberok, o ktorom sa listiny prvý krát zmieňujú v roku 1318, je mesto postavené veľmi nevhodne. Ľudia by nemali budovať svoje mestá v centrách prastarých hvozdov. A už vôbec nie priamo pod vrchmi ako je Čebrať. Nie je to múdre.

Nakoniec, zvláštna nepriazeň akoby mesto trestala za tento prečin. Nikdy nebolo príliš šťastné. Živelné pohromy, katastrofy a epidémie ho už od stredoveku stíhali neprirodzene často. V období rokov 1591 až 1601 zúril v meste nespočetne veľa krát mor. Len v roku 1601 tu umrelo na čiernu smrť 958 ľudí. Potom mesto navštívila ešte dva razy – v roku 1710 a 1739.

Neúroda obyvateľov ničila v rokoch 1692, 1706, 1734, 1735, 1742.

Hladomor v rokoch 1600, 1601, 1670.

Neprirodzené sucho v dvoch nešťastných rokoch 1726 a 1742.

Hrozivé a podivne časté povodne zas v rokoch 1602, 1620, 1622, 1664, 1683, 1711, 1725, 1727, 1729, 1734, 1740, 1748, 1751, 1766, 1781, 1760 a 1766.

V roku 1611 v meste prepuklo až dvadsaťpäť ničivých požiarov za necelý polrok. Ďalšie ohnivé smršte nasledovali v rokoch 1639, 1684, 1690, 1691, 1706, 1726, 1728, 1729, 1735, 1747, 1750, 1753, 1760, 1766.

Veľká katastrofa sa odohrala 28. júna 1784, kedy zhorelo 68 domov.

A, aj keď to znie neuveriteľne, presne o trinásť rokov neskôr, 28. júna 1797 v tú istú hodinu vypukol najhroznejší požiar, aký toto mesto doteraz zažilo.

Za poldruha hodiny zhorelo skoro celé mesto – 270 domov, mestský dom, kostol, fara, mestský majer, škola, nemocnica, kaštieľ, mlyn, píla, soľný sklad, mosty, časť mestského archívu a matriky. Škoda činila 107 000 zlatých, 16 ľudí zahynulo, 20 bolo ranených.

Samotné mesto akoby priťahovalo nešťastie a z ľudí vyťahovalo to najhoršie. Zverským spôsobom ho vyplienili už husiti a neskôr, takmer každoročne, vojská prechádzajúce ním kvôli jeho polohe na križovatke dôležitých ciest.

K plieneniu, znásilňovaniu i vraždeniu tu dochádzalo v rokoch 1601, 1604, 1605, 1619, 1624, 1626, 1644, 1660 a ešte mnohokrát po roku 1670.

To všetko doteraz žije v atmosfére mesta. Cítiť to v samotnom dychu Ružomberka. V jesenných výdychoch hôr i v jarných nádychoch vlhkej pôdy, nasiaknutej ľudským hnusom, beznádejou a tuposťou.

Naposledy sa krutosť a krvilačnosť, skryté a prežívajúce v hmlách okolitých hôr, prejavili počas druhej svetovej vojny. Tí z lesov zase raz zostúpili nižšie.

Nebolo to len tým, že Ružomberok bol jedným z najexponovanejších miest ľudáckeho režimu. Počas vypuknutia Slovenského národného povstania 27. augusta 1944 tu partizáni, spolu s vojenskou posádkou mesta, pri obsadzovaní Mautnerových textilných závodov v údajnom krátkom boji zabili okolo štyridsať príslušníkov SS. Teda, taká je oficiálna verzia. Podľa skúmania archívov, záznamov spomienok a neurčitých vyjadrení pamätníkov sa skôr zdá, že išlo o masaker Nemcov, ktorí sa vzdali. A možno to ani neboli príslušníci SS, ale len továrenskej stráže. Chlapi dovezení z Tretej ríše do starej pochmúrnej fabriky pod Čebraťom. Dovezení sem umrieť.

Počas povstania v Ružomberku zajali asi stodvadsať Nemcov. Časť z nich tvorili vojaci, časť Nemci zaistení z rôznych príčin pri kontrole vlakov, a časť celkom nevinní civilisti. Celá skupina bola masovo vystrieľaná na južnom konci mesta, pri susednej obci Biely Potok. Bola to prvá masová vražda na území Slovenskej republiky. Odohrala sa, samozrejme, práve tu. Povráva sa, že aj miestne ženičky sa, podgurážené alkoholom a opojené krvou, pridali k práci a vlastnoručne, s inštruktážou rovnako podgurážených partizánov, zastrelili niekoľko Nemcov.

Po obsadení mesta povstalcami samozrejme došlo k vybavovaniu si účtov, niekoľkým rabovačkám a vraždám. Ani nie sto metrov od nášho domu stála honosná vila riaditeľa textilky Brauna. Počas tých dní zmizol bez stopy. Aj s celou rodinou. Zostala len vyrabovaná a zničená vila, ktorej pozostatky tu stáli až do sedemdesiatych rokov. Medzi tunajšími pamätníkmi sa povráva, že Brauna zastrelili partizáni. Rovnako tak aj jeho ženu a dcéru – tie samozrejme až po znásilnení. A to všetko sa odohrávalo tu. Na mieste vily dnes stojí rúcajúca sa budova detskej škôlky.

Povstanie sa neudržalo dlho. Jeho potlačenie znamenalo ďalšiu vlnu krutostí. Tentokrát zo strany Nemcov. V starom kaštieli svätej Žofie, v ktorom v roku 1678 došlo k hrozivému masakru dvoch stoviek cisárskych vojakov a štyridsiatich drábov povstaleckým vojskom Imricha Thököliho, si svoje sídlo zriadilo gestapo.

Boli tu zversky mučení a zabíjaní ľudia. Nakoniec, tesne pred ústupom Nemcov, tu spáchali zvláštnu, akoby rituálnu popravu dvadsiatichdvoch civilistov, údajne Židov. V okolí prebehlo niekoľko podobným masových popráv.

A rozprávajú sa ešte hrôzostrašnejšie príbehy. Jeden z vyšetrovateľov gestapa sa vraj na Štedrý večer roku 1944 dozvedel o vybombardovaní jeho rodného mesta v Ríši a o smrti celej rodiny. V pomätení mysle vybral v kobkách starého kaštiela jednu z väznených žien, s pomocou svojich asistentov jej rozrezal brucho a s ľadovým pokojom ju zaživa vypitval.

Nuž, keď tí z hôr zostúpia, dejú sa príšerné veci.

Sú tu, v týchto lesoch, a vyvolávajú vidiny. Je jedno aké. Či už tie, ktoré na smrť vystrašia malé deti zatúlané v lese alebo tie, ktoré dajú vznik ľudáckemu blúzneniu a vyžiadajú si životy viac ako sedemdesiattisíc Židov, deportovaných vďaka nemu na smrť.

V centre mesta by ste sa možno cítili celkom príjemne. Možno by ste vychútnavali jeho priateľskú atmosféru, krásu starých budov. Ale je to len maska, povrchná škraboška. Všetky tie staré budovy, celé historické centrum, bolo arizované. Rodiny ich terajších vlastníkov s krkavčím pohľadom čakali, závideli, túžili. A keď sa podarilo židovských majiteľov v dobytčích vagónoch odtransportovať do táborov smrti, hneď s chuťou obsadili to, čo po nich zostalo.

S týmto poznaním sa v centre nášho mesta už asi nebudete cítiť tak dobre.

Oni sú tu. A snívajú. Či skôr, vyvolávajú sny. Sami nesnívajú nikdy. Sú dokonale… štrukturovaní? Boli v týchto lesoch dávno pred nami.

A v mrazivých nociach sa ukazujú. Nikdy nezabudnem na Paľove rozprávanie.

Paľo bol matematický génius. Zaujímali ho čísla a racionalita. Bol nimi posadnutý. Vždy sa vysmieval všetkému, čo i len trochu prekračovalo hranice jasne vymedzeného racionálna.

V ten deň pôsobil zvláštne; akoby bol neobvyklým spôsobom urazený. Dlho nechcel povedať prečo. Až potom z neho vyletelo: „Bolo to ako lietajúci trojuholník, dopekla!“

Nechápal som, o čom hovorí.

„Vracal som sa domov. Bola už skoro tma. Prichádzal som z mesta do Rybárpoľa. Čebrať oproti tmavnúcej oblohe predo mnou. Na ulici nikto. Mesto ako vyľudnené, veľký mráz. A potom ten trojuholník. Jednoducho bol zrazu tam. Normálne visel nad textilkou a kĺzal nad masívom Čebraťa. Žiara mesta ho osvetlovala. Bol taký kovový a lietal… Tak nič kovové lietať nemôže! Vykresloval krivky a línie. Ako keby nad Čebraťom kreslil nejaký obraz, či čo. Potom zostúpil priamo do stromov a už tam nebol. Videl som to! Rozumieš? Toto som videl!“

Len kúsok od domu našej rodiny po úpätí Čebraťa západným smerom a chodec sa dostane na malý zalesnený kopček nad dedinou Hrboltová. Jeho staré meno je Hrádok alebo Malý Hrádček. Stálo tu opevnené sídlisko zo staršej doby rímskej.

Na blízkom vrchu Mních zas v mladšej dobe bronzovej vytvoril lužický ľud celú sústavu opevnení. Na západnom vrchu stáli dokonca dve hradiská. Východnejšie chránil z prístupnej strany až šesťdesiat metrov dlhý val, ktorý sa ešte aj dnes dvíha do asi trojmetrovej výšky. Na strednom vrchole Mnícha sa rozprestieralo tretie hradisko s hustou, dômyselne vybudovanou sieťou valov. Pravdepodobne mali slúžiť na ochranu pred tráckymi kmeňmi.

Títo ľudia sem prišli, lebo ešte vedeli s tými z hôr vychádzať. Predchádzali si ich, udobrovali. Nálezy pozostatkov rituálnych ľudských obiet to potvrdzujú.

Ktovie načo vyžadujú ľudské obety. Možno potrebujú pohlcovať nové štruktúry. Každopádne, ľudia tých čias boli vynaliezaví. Vedeli, čo ich aspoň na nejakí čas udrží vo výškach nehostinných holí a vrcholov hôr.

Neudržalo ich to tam ale navždy. Zapáčil sa im škrek rozlámaných ľudských hračiek. Archeologické výskumy potvrdzujú, že toto staroveké osídlenie náhle zmizlo a trvalo ďalších tisíc rokov, kým sa tu v stredoveku začalo rozvíjať ďalšie.

Tisíc rokov ticha prerušovaného iba vŕzganím a podivnými zvukmi obrovského liptovského hvozdu.

***

Uvedomil som si, že umieram. Bolo to náhle vnuknutie. Ako zablisnutie blesku. Odrazu som vedel a všetko mi pripadalo jasné. Umieram nebolo presné slovo.

To oni ma vťahujú! Niekam. Pohlcujú ma! Chcú ma stroviť!

Reval som ako zranené zviera, jačal nepredstaviteľným desom.

A oni odpovedali. Zvukmi, po začutí ktorých, som jačal ešte viac. Cítil som, ako ma ťahajú. Do samých seba. Ako moje telo, myseľ, dušu, čo chcete, rozdeľujú, trhajú na kusy.

Bublavý vesmír ma obaloval a požieral.

Každý záblesk spomienky, ktoré som vdychoval namiesto vzduchu, ma oslaboval a vkladal väčšiu moc im. Vdychoval som vzduch ich sveta. Toho, ktorý utkali okolo kraja, kde som žil a vyrastal. Premkli každú jeho čiastočku, každý štvorcový centimeter. Prenikli atmosférou tohto miesta. To z nej si po celé tisícročia utkávali svoj svet. Boli tu; prítomní. A teraz ma odnášali preč.

Kútikom oka som zahliadol škeriacu sa jeleniu hlavu. Dýchla mi na krk a zmizla. Cervunos.

Teraz by som chcel vidieť tých nadšencov, čo blbnú s keltským odkazom. Posrali by sa, umreli by od strachu, pomyslel som si.

Nakoniec, to posledné som práve prežíval. Smrť strachom, to je spôsob, akým oni pohlcujú vedomia. Neviem, čo sa stane s telom. Či mŕtvola ostane ležať na mieste alebo taktiež bez stopy zmizne.

Neprekvapilo by ma, keby za tisícročia praxe v lovení ľudí prišli na spôsob, ako dokázať aj to.

Ľudské telo, aj keď je mŕtve, v sebe ukrýva množstvo vedomia. Rozložené až na samotné základy organickej úrovne dokáže uvoľniť veľa toho, čím sa oni živia.

Toho, čím upevňujú svoj prízračný svet.

Reval som čistou hrôzou, ktorá sa menila na telesnú bolesť.

***

Videl som ručne kreslenú mapu okolia s označenými vchodmi k nim. Na tých miestach stačí správnym spôsobom zavolať a oni prídu. Alebo človek prejde k nim. Prvý raz som mapu uvidel v snoch. Zaznamenal som si túto víziu (jedného rána ležala nakreslená mojou rukou vedľa postele) a otestoval dve brány.

Obe sú funkčné. Je zarážajúce, že sa nachádzajú tak blízko seba.

Ako otvoriť bránu? Úplne postačí na tom mieste zaspať alebo rozvinúť snenie. Oni sa už postarajú o všetko. Ja som, skôr zo zvedavosti, než zo skutočnej viery, používal šamanský postup Otvárania dverí, o ktorom som sa dočítal v niektorej z kníh Carlosa Castanedu.

Napriek môjmu skepticizmu fungoval prekvapivo dobre. Až príliš. Pamätám si, že po prvom použití (a po tom, čo sa oni po prvý krát priblížili), som bol ešte dva týždne pripútaný na lôžko s ťažkým nervovým otrasom.

Ale… šiel som tam znova. Netuším prečo. K bráne ku skale za potokom. Tá mi pripadala lepšie zvládnuteľná, než tá pri Malej skale. Zaujímalo by ma, koľko ich v okolitých horách je. Mám podozrenie, že sú nimi prešpikované ako ementál.

To oni ma naučili ako na to. Pri prechádzkach Čebraťom som v jaskyni na jeho vrchole, a tiež v potokoch prudko stekajúcich z kopca, náhodou (alebo ich zriadením?), objavil päť krásnych skamenelín.

Na niektorých sa nachádzali otlačky obrovských ulít, ďalšie na sebe niesli len podivné organické tvary. Posledný, piaty kus, bol zvláštne tvarovaný kameň nebývalej ostrosti. Pripomínal biely ihlan. Jeho zloženie muselo byť výnimočné, pretože podobnú štruktúru povrchu som u žiadneho iného kameňa nevidel.

Týchto päť skamenelín bolo treba rozložiť do zvláštneho tvaru a v ich strede zaujať pozíciu, ktorú mi oni ukázali vo sne.

Potom sa už len stačilo uviesť do polospánku a privolať ich.

Keď sa šerom izby, v ktorej som experiment prvý raz vykonával, mihol obrovský tieň bizarného tvaru, takmer som zošalel od strachu. Až neskôr som pochopil, čo sa to dialo. Prenášali ma! Do čias a aeonov ich najväčšieho rozmachu. A vlády.

Izba akoby sa naplnila zvláštnou, hustou tekutinou.

Vznášali sa v nej útvary, ktoré mi čosi pripomínali.

Znova sa ukázal tieň. Šalel som strachom.

Tentoraz sa priblížil viac. Všetko sa zaostrilo.

Obrovský treťohorný žralok, ktorého zub ležal na dlážke mojej izby vedľa ostatných štyroch predmetov z úsvitu vekov!

Až teraz som mal pocítiť ich silu.

Žralok apaticky preplával okolo mňa. Obtieral sa mi o tvár svojim vráščitým povrchom. Cítil som jeho prenikavý zápach a vnímal množstvo malých živočíchov, vegetujúcich na jeho hrbolatom tele.

Bol som vyzdvihnutý oveľa vyššie, asi na úroveň vrcholu dnešného Čebraťa. Všetko sa nachádzalo pod hladinou zvláštne tekutého mora. Nebola to voda ako ju poznáme dnes. Malá inú hustotu aj farbu.

Všetko, doslova všetko sa hmýrilo životom. Ako ďaleko v minulosti som bol? Dvestodvadsaťpäť miliónov rokov? V druhohorách, kedy teplé triasové more zaplavilo celú túto oblasť, vtedy ešte nezvrásnenú, a vyznačovalo sa neobyčajne bohatým životom?

Neviem. Avšak hmýrenie všadeprítomných ľalioviek, ramenonožcov, amonitov, belemitov, hlavonožcov a mäkkýšov v plytčinách pokrytých hustými porastmi zelených rias, by tomu nasvedčovalo.

Cítil som sa ako prehltnutý obrovským organizmom malých, žijúcich odporností. Svojim hemžením zapĺňali priestor okolo mňa. Spomenul som si na žraloka plávajúceho kdesi v temných hlbinách dole a to zrejme spôsobilo posun v čase.

More už nezaplavovalo úplne všetko. Vrchy okolitých pohorí sa jasne rysovali nad morom. Niektoré z nich mi boli dokonca vzdialene známe.

Treťohory, v ktorých došlo k vrásneniu?

Skalnatý vrch budúceho Čebraťa vyčnieval nad hladinou, búšili do neho vlny. Zrejme tam práve vznikala jaskyňa, v ktorej o sedemdesiat miliónov rokov objavím jednu z mojich piatich skamenelín.

Úpätie Čebraťa, miesta kde dnes žijem, pokrývali plytké pobrežné vody. Vnoril som sa do nich a vnímal porasty korálovitých rias, obývané nespočtom lastúrnikov, ulitníkov a ježoviek.

Vydesil ma obrovský treťohorný krab hodujúci na čomsi, čo vzdialene pripomínalo morskú medúzu. S tým rozdielom, že to meralo viac než dva metre.

Takéto príšernosti sa vznášali v priestoroch našich príbytkov, kde dnes žijeme svoje kratučké životy.

Nad hlavou sa mi preháňali treťohorné žraloky. Ich prenikavý hlad sa otlačil do pamäte týchto skál. Dodnes prežíva v duchu hôr. Hlad treťohorných žralokov.

***

Vynoril som sa z tohto posunu v čase len preto, aby som zistil, že som obeťou iného posunu, oveľa horšieho. Nohy môjho tela ležiaceho v izbe už boli vtiahnuté niekam. Neboli tam. Nič som necítil. Či skôr, cítil som, že už podliehajú iným zákonom, než sú zákony pozemskej fyziky. A posun pokračoval. Vťahovanie nekončilo.

***

Popod Čebrať sa malebne vinie rieka Váh. Na úsvite stredoveku ju označovali ako Uuag alebo Wag. Malebná riečka, no má rada mŕtvoly. Táto jej záľuba siaha hlboko do histórie. Aj v novších dejinách sa prejavila dostatočne.

V auguste roku 1725 rozvodnený Váh podomlel cintorín františkánov a odplavil asi tristo mŕtvol. Niektoré boli nájdené a pochované po opadnutí vôd, no veľa ich natrvalo uviazlo v bahne. Spočívajú tam dodnes. A volajú k sebe ďalšie.

Bol som ešte malý chlapec, keď sa dve nemecké rodiny chceli pobaviť splavovaním Váhu a kochať sa pri tom prírodou Liptova. Pod Mníchom však vplávali do vodnej výmeničky práve v čase jej napĺňania. Oproti prudkému prítoku vody a silným vírom nemali žiadnu šancu.

Prechádzal som po rybárpoľskom moste, keď spoza ohybu rieky vyplávala prvá mŕtvola v oranžovej záchrannej veste. Krátko na to nasledovala ďalšia.

A potom ďalšia.

A ešte jedna.

Dovtedy som nikdy nevidel toľko mŕtvol pokope. Nadnášali sa vo vode v nezlúčenom rytme. Rodina. Morbídna rodinka.

Vylovili ich pod mostom. Na ceste pristavili pohrebné autá a mŕtvoly do nich odnášali v plachtách. Keďže som stál v prvom rade zvedavcov, dvojica záchranárov s naplnenou plachtou prechádzala okolo mňa.

Ležala v nej mŕtvola pätnásťročného dievčaťa. Mala veľmi peknú tvár; nepokrivenú žiadnou grimasou smrteľného kŕča. Naopak, vyzerala uvoľnene. Odrážala len hlboký smútok a akési sklamanie. Ležala schúlená na boku akoby vyžadovala objatie. Pokrytá slizom špinavej rieky.

Práve keď ju niesli okolo mňa, tak prudko roztvorila oči!

Aspoň v mojich neskorších nočných morách. Prinajmenšom stokrát.

Za jej viečkami sa nachádzali čierne diery, ktorými ma oni vťahovali k sebe.

***

Všetky cesty nevedú do Ríma. Všetky cesty ničoty vedú k nim. Moja blúzniaca myseľ vytvárala takéto morbídne aforizmy. Viac ako polovicu tela som už mal inde. Skutočnosť, že som stravovaný do útrob čohosi žijúceho, ma desila najväčšmi.

***

Ak by ste vykročili z nášho domu, vydali sa cez les smerom na východ a obišli Čebrať, za necelú trištvrte hodinu by ste stáli pod zrúcaninami stredovekého hradu Likava. Jeho história siaha až do roku 1341 a ešte ďalej. Boli tu nájdené depoty keltských mincí aj pozostatky po sídliskách púchovskej kultúry. Jedno sa nachádzalo na úpätí Čebraťa.

Likava patrí k najväčším hradným stavbám na Strednom Slovensku. Jej história bola samozrejme pohnutá. Pri vykopávkach v južnom paláci objavili zvláštnu nádoba naplnenú drobnými vtáčími kosťami. Musela byť do muriva vsadená už v čase budovania prvých častí hradu. Zrejme išlo o magickú obetu, ktorá mala zaistiť ochranu hradu vtáčími duchmi.

Ťažko povedať, či duchovia pomohli.

Prvý krst krvou hrad zažil už v roku 1397, kedy sa ho v mrazivom januári po divokej bitke zmocnil moravský markgróf Prokop. Ani ďalšie roky tu neboli pokojné. V pätnástom storočí husiti trikrát vyplienili Ružomberok a ďalšie liptovské mestá. Likavu obsadili v roku 1431 a ich posádka tu zotrvala tri roky.

V roku 1435 daroval kráľ Žigmund Luxemburský likavský hrad do držby Jánovi Huňadymu, ktorý sa neskôr stal jedným z najvplyvnejších uhorských veľmožov pätnásteho storočia. Preslávil sa ako schopný vojvodca, najmä vďaka viacerým výpravám proti Turkom, okupujúcim srbské a rumunské územie. Po tragickej bitke pri Varne v roku 1444, kde uhorské vojská utrpeli porážku, ustupoval cez územie Transylvánie a padol do zajatia legendárneho Vlada Tepesa, známejšieho pod prezývkou Drakula. Pramene hovoria, že po návrate sa vyznačoval obzvláštnou krutosťou a je o ňom známe, že, zrejme práve od Tepesa, prevzal záľubu v napichovaní ľudí na kôl.

Hrad zbúrali v roku 1707 na príkaz kniežaťa Františka II. Rákocziho. Dnes sú to zčasti zrekonštruované ruiny vystupujúce z lesa. Atmosféra smútku, beznádeje a zúfalstva, aká tam vládne, priťahuje nešťastia. Napríklad minulý rok. Dvaja skúsení letci sa na malých motorových lietadlách chceli z výšky pokochať monumentalitou hradu. Krúženie nad nim sa obom stalo osudné, keď sa ich lietadlá nepochopiteľným spôsobom zrazili a zrútili do lesov. Obaja boli namieste mŕtvi. Mozog jedného z nich sa po lesnom poraste rozstrekol do obdivuhodnej diaľky.

***

Tento záblesk vedomia bol obzvlášť krátky. Takmer okamžite ma to vrhlo do novej spomienky. Intervaly sa skracovali spolu s mojim dychom. Dychčal som, no moje nádychy a výdychy boli teraz ako oddelené, rozkúskované chviľkovými predelmi časopriestoru. Vkĺzol som do spomienok prežiarených deravým slnkom.

***

Spomínal som na najkrajšie roky života. Obdobie strednej školy, bezstarostnosti a túlania sa s najbližším kamarátom Romanom. Boli to celé dni strávené skúmaním lesov, zákutí Čebraťa i okolitých hôr. Roman tu trávil azda viac času než ja. Poznal Čebrať lepšie. Každý záhyb, tôňu, každý „zlom atmosféry“, ako sme označovali miesta, v ktorých sa nálada lesa náhle, zlomovo mení.

Myslím, že k ním vtedy dokázal prenikať. Ale iným spôsobom než ja. Rozpoznával každý strom, každú rastlinu, zviera i kameň. Vedel o nich všetko. Asi prenikol hlbšie než ja.

Keď si začal sťažovať na občasné závrate a nevoľnosť, neprikladal som tomu väčšiu pozornosť. Stav sa však zhoršoval a konečná diagnóza znela zle, veľmi zle – nádor na mozgu. Vzdoroval dlho, no nakoniec podľahol.

Vtiahli ho oni? Bola jeho choroba príznak toho, že sa mu oni dostali hlboko do hlavy? Tak ako inému ich pozorovateľovi – Františkovi Švantnerovi, autorovi slávnej Nevesty hôľ? Ten umrel mladý po operácii mozgového nádoru.

A čo ďalší predstaviteľ lyrizovanej prózy, ktorý k nim prenikol – Dobroslav Chrobák? Umrel na rakovinu vo veku štyridsaťštyri rokov.

Nemôžem zabudnúť, čo mi Roman povedal asi rok pred tým, ako sa objavili prvé príznaky. Vtedy mi to prišlo ako morbídna príhoda; niečo ako nočná mora.

On to tak ale nebral. Pre neho to bolo skutočné, viackrát zdôraznil, že to bolo skutočné. A povedal to len mne. Ktokoľvek iný by sa mu vysmial, alebo by ho považoval za blázna.

„V noci, asi o druhej, som išiel na záchod. Keď som sa vyčúral, pozrel som do okna.“

„Do toho malého, okrúhleho?“ opýtal som sa.

„Hej, do toho. Bola tam biela tvár. Myslel som, že sa mi to zdá, ale naozaj tam niečo bolo.“

Nespochybňoval som jeho tvrdenie tým, že býva na druhom poschodí. Tušil som, že to nie je všetko. Ani nebolo.

„Išiel som naspäť do postele. Zaspal som. Prišlo to za mnou. Zobudil som sa na pocit, že niekto stojí pri posteli. V tme som to nevidel, ale bolo to tam. Potichu to syčalo. Ako starena. Zle sa mi hýbalo, zakryl som sa perinou. Fučalo to, dotýkalo sa periny, cítil som, ako sa to chytá periny!“

„Nejaká nočná mora.“

„Žiadna mora Jožo, ja som to cítil! Rozumieš?“

Len som pokýval hlavou. Čo som mal na to povedať?

„A potom mi to perinu začalo sťahovať! Naozaj, v realite. Cítil som to. Stiahlo mi to perinu a išlo mi to po hlave! Viac nič, ráno som sa zobudil a bolo mi zle. Išlo mi to po hlave.“

Neviem, čo si o tom myslieť.  Boli to oni a dostali sa mu takto do hlavy? Zdá sa však, že sa to čochvíľa dozviem.

***

V hroznom reve som si uvedomil, že mi vytŕča už len hlava, ruky a časť hrude. Pokúšal som sa zachytiť koberca, no moje ruky po ňom kĺzali. Skutočne, fyzicky ma vťahovali! Nemal som silu obrátiť hlavu a pozrieť sa na dolnú časť tela. Ten pohľad by som nezniesol a prišiel aj o poslednú štipku zdravého rozumu.

***

Ozývajú sa z hlbín rozsiahleho jaskynného systému, ktorý sa predpokladá vo vápencovom základe Čebraťa. Občas počujem ich bzučivé hlasy vychádzať z ešte väčších hĺbok. Až niekde z obrovského podzemného jazera s rozmermi mora, aké sa, podľa geológov, rozkladá pod celým Liptovom.

Tá jaskyňa, v ktorej som našiel jednu zo skamenelín. S ňou to nie je len tak. Nachádza sa pod bralom na severnej časti vrcholu Čebraťa. Volá sa to tam Havranné.

Dole, priamo pod bralom sa rozkladá bývalé ruské vojenské cvičisko, posiate dnes už celkom schátralými budovami. Pripomína Pásmo - podivnú zónu zo sci-fi románu bratov Strugackých.

Podľa niektorých pamätníkov v jaskyni nad cvičiskom popravovali ruských vojakov, ktorí sa pokúsili o dezerciu alebo sa inak závažne prehrešili proti vojenskej kázni. Neviem, či je to pravda. Nikdy som si túto poveru neoveroval, príliš jej neverím. Nikdy som nepočul, že by niekto v jaskyni objavil kosti alebo iné pozostatky ľudských tiel.

Aj keď ten zážitok…

Išli sme do jaskyne. Celá výprava. Ja a moja vtedajšia priateľka Zuzana, ktorá vynikala akousi senzitivitou a sklonmi k médiumite; môj priateľ Rasťo so svojou priateľkou a samozrejme Roman.

Vošli sme do jaskyne. Tradične som zopakoval svoj vtip s nečakaným zhasnutím jedinej sviečky a neúspešným hľadaním zápaliek. V narastajúcej hystérií som potom, opäť nečakane, rozsvietil veľký kahan pripravený pre túto chvíľu.

Vždy ma tešilo skúmať rozdielne reakcie tých, čo trik nečakali. Tentokrát som kahan nezobral zo sebou, ale nechal ho aj s jeho kovovým podstavcom dohorieť v jaskyni. Už cestou z Čebraťa mnou prenikol nedobrý pocit. Neustále som sa vracal ku kahanu. Intuícia mi našepkávala, že som ho tam nemal nechávať. Mal som dojem, akoby tam jeho kovová konštrukcia čosi narušovala, alebo niečomu vadila. Nikomu som nič nevravel.

Rozišli sme sa, výlet sa vydaril.

Na druhý deň ráno mi Zuzana, ktorej som o poverách týkajúcich sa jaskyne nič nevravel, vážnym hlasom referovala o zážitkoch z tej noci.

„Vieš, bol to taký polosen. Nespala som úplne, ani som nebola tak celkom hore. Jednoducho, videla som nad tebou… Neviem čo presne to boli… Akoby kostry, ale zároveň aj rozpadajúce sa mŕtvoly. Neviem prečo som si vtedy spomenula na tú jaskyňu. Niečo od teba asi chceli. Potom zmizli. Viac už nič. Myslíš si, že som blázon?“

Bolo to zvláštne. Nech už Zuzana vnímala čokoľvek, napríklad aj obrazy svojho rozbúreného nevedomia, čo dalo podnet, aby vznikli práve takéto obrazy? Prečo ich nevedomky spájala práve s jaskyňou? Odpovede som nepoznal, a nepoznám ich dodnes, no pár dní na to som Romana nahovoril na druhú výpravu. Chcel som kahan z jaskyne vyniesť.

O jaskyni nevie veľa ľudí. Vchod do nej sa ukrýva pod bralom a nie je veľký. Až za ním sa priestory rozširujú. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že kahan na mieste, kde som položil, už nie je!

Strašilo nás predovšetkým to, že vysvetliť jeho zmiznutie vôbec nebolo také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Ak by aj za tých pár dní do jaskyne zavítal niekto iný, a z nejakého dôvodu vyniesol kahan, ako ho po tme našiel? Bol položený v malom výklenku dosť vysoko v stene a objaviť ho vo svetle baterky…

Nechcem tvrdiť, že to bolo nemožné, ale…

Všetky tie čiastky, tie jednotlivé črepiny. Prepojené… Niečo ich prepája, niečo z nich vytvára vzor. Cítim ho, vnímam, ako sa formuje, no nedokážem ho zachytiť. Ani pomenovať.

A pritom je taký fantastický! Však ho cítite aj vy? Však?! Však to nie je len blúznenie, vedľajší, či priamy efekt vťahovania? Príďte sem! Na toto miesto! Prečo si neurobiť malý výlet? Musíte to pocítiť, inak nepochopíte, o čom rozprávam.

Čebrať, vypínajúci sa nad mestom v tvare pyramídy, spoznáte ihneď. Aj bez opýtania.

Možno dokážete odhaliť ten vzor, ktorý spája jednotlivé miesta a udalosti, prepletá sa priestorom i časom a je také ťažké ho uchopiť.

Pociťovať ho, to áno.

Vyniesť na svetlo, postihnúť rozumom, zachytiť do formule?

Nie.

Taký je život. Možno, že práve to je život.n

Ale, a tá otázka sa nedá nepoložiť, čo sú potom oni?

Bolo to tak. Keď sme v tejto štvrti vyrastali… Najmä v horúcich letných dňoch sa nad všetkým vznášal akýsi erotický opar. Sexom pre nás bolo preniknuté všetko. Doháňalo nás to do šialenstva. Vedeli sme, že tí starší z našej partie to už robia. Vedeli sme aj s kým, kde a kedy. Ale nikdy sme nič nevideli. Možno raz, či dvakrát odhalený Danin prsník, ale nič tak naozaj mimoriadne. Iba letmé náznaky toho, čo bolo všadeprítomné.

S ich prítomnosťou to bolo podobné.

Pri letných i zimných hrách, výpravách do lesa, aj pri každodenných starostiach žiakov vyrastajúcich v prázdne na prelome režimov; vždy sme ich tu cítili.

Niekto si to uvedomoval viac, niekto menej. Ale cítili sme ich všetci.

Cítili sme, ako číhajú všade naokolo, ako nás sledujú z prítmia lesa, ako sa po zotmení alebo v silných zimách spúšťajú nižšie z vrcholcov hôr.

Išli po nás. Cítili sme to. Rovnako, ako sme cítili sex v samotnom ovzduší.

Sledovali nás, naplnení svojimi neľudskými pohnútkami, z porastu čebraťských stromov, keď sme ako deti sedeli v triedach základnej školy stojacej na úpätí vrchu. A pozorovali nás už oveľa skôr.

Keď sme sa hrali pod storočnými borovicami v škôlke a v jasliach postavených ešte vyššie na kopci, hneď nad školou.

Vtedy sme ešte videli. Občas sme zahliadli ich tvary a vždy nás to vystrašilo. Dokonca natoľko, že sme tieto spomienky vytesnili, dobrovoľne na ne zabudli.

Šokovalo ma, keď som ich odblokoval a v zlomku sekundy si na všetky spomenul. Bolo to ako prelomenie hrádze. Všetko sa mi vovalilo do vedomia.

Poznali nás už od mala, striehli a vyberali si tých vhodných.

Nie, nemyslím, že išli po našich fyzických životoch. Aj keď história tohto miesta pozná dosť prípadov zvláštnych nešťastí končiacich detskou smrťou.

Netreba chodiť ďaleko.

Len asi dvadsať metrov od nášho domu sa ešte donedávna nad malým, ale strmým briežkom vypínala mohutná, aspoň storočná vŕba. Práve na jej prútoch sa pred tridsiatimi rokmi chcel pohojdať Miško Novák – štrnásťročný chlapec, ktorý mal smolu. Z nejakej príčiny sa vŕbových prútov pustil v najhoršej chvíli, zrútil sa dolu briežkom a spôsobil si vnútorné zranenia, ktorým ešte v ten deň podľahol.

Alebo, pred pätnástimi rokmi, dvanásťročný Mirko Zelina, ktorého našli bizarne obeseného na reťazi v kôlni rodinnej samoty na úpätí Čebraťa.

Detí tu zomiera dosť.

Ale nie dosť na to, aby to bol ich jediný zámer. Nie, sledujú aj iné ciele.

Podozrivo veľa členov našej detskej partie skončilo nedobre. Romana zabila rakovina, Karola neznáme auto, keď sa raz v noci vracal cez Rybárpole domov. Nechce sa mi o tom rozpisovať, je to veľmi boľavé…

Podstatné je, že oni nezabíjajú zakaždým.

Oni do tých, ktorých dostali, len niečo vložili.

Niečo, čo spôsobilo, že životy ich obetí sa začali odvíjať akýmsi nesprávnym smerom; niečo sa v nich pokazilo, pokrivilo tak, že všetko dopadlo zle. Je to signum celej tunajšej generácie.

A generácie pred ňou.

A pred ňou.

Až do vzdialenej minulosti.

Rybárpoľskej štvrti sa na začiatku dvadsiateho storočia hovorilo „džungla“. Bolo to sídlo všetkej špiny, čierneho obchodu a biedy mesta. Robotnícka kolónia. Štvrť chudobných. Ľavý breh beznádeje. Ružomberská Hell`s Kitchen.

Teritórium formujúcej sa proletárskej masy.

Týmto je predchnutý celý Čebrať aj mestská štvrť pod ním. Je to tu prítomné dodnes. A tiež záblesky neskoršej slávy červených päťdesiatych až osemdesiatych rokov. Duch tejto doby je tu prítomný, poletuje ovzduším, narieka, kvíli a slabne.

Očakáva nový červený prapor od východu, ktorý by sa objavil tak náhle, ako v roku 1945, kedy ho priniesla oslobodzujúca armáda. Ťažko povedať, či sa niečo podobné ešte zopakuje. Im je to v podstate jedno. Zaujíma ich niečo, čo ľudská myseľ ledva dokáže postihnúť, nie ešte pomenovať.

Vytvárajú si aj rozprávačov. Zvláštne postavy ovplývajúce silou zeme. Skrze nich sa vrchy dozvedajú, že sú živé. Rozprávači im to každý deň hovoria. A platia za to svoju daň. Prestávajú byť ľuďmi. Tak ako teraz ja.

Môj posledný pohľad pred vtiahnutím, pred strávením čímsi nevysloviteľným, patril kvetu na druhej strane izby.

Obdivoval som jeho zeleň.

Potom sa všetko zatiahlo.

***

Moje ďalšie hororové poviedky a ukážky z románov si môžete prečítať v sekcii Texty.

Ak sa vám páčila moja poviedka, mohli by vás zaujať aj moje knihy.