Rozhodol som sa na blogu zverejňovať niektoré nepublikované pasáže z románu V tieni mafie. Dúfam, že fanúšikov knihy potešia. Najviac nepublikovaných pasáží je z prvej časti knihy. Tá mala pomalšie tempo a zdanlivo opisovala len bežné detské epizódy zo života hlavných postáv. Pre mňa však bola zaujímavá tým, že v sebe obsahuje náznaky Michalovej odlišnosti, azda sociopatie, či dokonca psychopatie. Pred každou pasážou uvediem jej krátke zasadenie do kontextu. Ak sa vám kniha páčila, želám príjemnú zábavu. (Zároveň upozorňujem, že tieto state neprešli redakčnou úpravou a sú preto zverejňované v pomerne „surovom“ stave.)

Táto pasáž je zo začiatku knihy. Nachádzala sa hneď za opisom rozvodu Michalových rodičov.

Michala to vôbec nezaujímalo. Väčšinu času putoval po svojich vnútorných svetoch. S ostatnými deťmi sa kamarátil a hrával, no skutočnú radosť zažíval, keď mohol byť sám. Buď pozoroval niečo, čo ho zaujalo, alebo len tak vnímal okolitú prírodu a predstavoval si rôzne príbehy. Malé Tatry bola štvrť ako predurčená pre chlapca s fantáziou. Pomáhala mu ju rozvinúť ešte viac. Nepreniknuteľná a tajomná hradba smrekov len pár metrov za domom. Rozsiahle záhrady tiahnúce sa k lesu. Silueta mohutného Čebraťa týčiaca sa nad tým. Hmla a zvláštne vône valiace sa z lesa. Množstvo lesných zvierat, ktoré v noci, a občas aj cez deň, prichádzali až k domu. Michal mal niekedy dojem, že sníva, aj keď vedel, že bdie. Niekedy sa mu realita a sen nezdali celkom oddelené.

Prostredie, spolu s neprítomnosťou otca a Michalovými génmi, sa podpísali pod jeho tichú, introvertnú povahu. Väčšinu času bol sám; vnútorne aj vtedy, keď sa nachádzal medzi deťmi alebo dospelými. Nehovoril veľa, aj keď vychovávateľky v škôlke chválili jeho slovnú zásobu. Držal sa skôr na okraji, málokedy sa hádal. Radšej sa stiahol a mal čo najskôr od všetkých a všetkého pokoj. Občas mal pocit, akoby v ňom zovrela akási zlosť na svet, ale tieto pocity si nevšímal. Bývali krátke, ak sa im poddal, priniesli aj niekoľkodňový smútok. Tomu sa nechcel oddávať. Všimol si, že ak to urobí a ponorí sa do toho chladného mora, čo sa mu rozlialo v hrudi, často potom ochorie.

Mával panický strach z tmy, vídaval v nej rôzne príšery. Ak sa v noci prebudil so zvláštnym tlakom na hrudi, vedel, že to prišlo. Hneď ako otvoril oči, začali sa z tmy vynárať. Ohyzdné tváre, záblesky očí, bledé ruky. Vždy sa blížili k nemu, niekedy na tvári cítil ich studený dych. Inokedy by odprisahal, že sa jeho posteľ triasla. Vtedy sa ho zmocnil absolútny strach. Paralyzujúci, mrazivý, prenikajúci do najmenších častí tela. Cez deň by ani neveril v taký strach. Ak sa však prebudil uprostred noci a na hrudi zacítil tlak, veľký strach tu bol. Samozrejmý, akoby večný, stály. Michal len vstúpil do jeho kráľovstva a on ho pohltil.

 

Starý otec brával Michala do hôr. Obopínali celé mesto. Vdychovali mu jeho atmosféru; formovali povahy ľudí, ktorí v ňom žili.

Najčastejšie chodili na vrch Čebrať vypínajúci sa nad Malými Tatrami. Výstup naň netrval dlho, najviac dve hodinky. A ten výhľad stál za to. Michalovi sa masívy obopínajúce Ružomberok do rozľahlej kotliny zapísali do krvi, až do morku kostí. Keď sa na ne díval z vrcholu Čebrata, tak vedel, že v tomto meste chce vyrásť, žiť, zostarnúť aj zomrieť. Hory ho uchopili svojou silou; už nikdy ho nechceli pustiť.

Výpravy so starým otcom bývali vzrušujúce. Ak vyrazili už ráno, z lesnej pôdy sa dvíhala hmla. Pôsobilo to tajomne. Les, to bol iný svet. Vládli tu iné zákony a pravidlá, než medzi ľuďmi. Niekedy videli loviacich dravých vtákov alebo nachádzali mŕtvolky drobných hlodavcov. Raz našli aj zdochnutého jeleňa. Ležal vystretý v papradí; mohutné parožie mal zaborené do vlhkej hliny. Michalovi ho prišlo ľúto.

„Taká je príroda,“ povedal starý otec. A bolo to. Keď sa v lese stalo niečo zlé, smutné, keď silnejšie zviera bolestivo a pomaly zabilo slabšie, stačila táto veta. A všetko zrazu bolo v poriadku. Teda malo byť. Bolesť, nespravodlivosť a krutosť mali odrazu zmiznúť. Michal na to nenaletel. Pochopil, že je to len jeden zo spôsobov, ako sa dospelí vyrovnávajú so zlými vecami, ktoré nemôžu zmeniť. A všimol si ešte niečo. Dospelí radšej povedali svoje „taká je príroda“ a uspokojili sa s tým, než aby sa tie zlé veci pokúsili zmeniť. Aj toto poznanie sa mu zapísalo až do morku kostí. Bez toho, aby o tom vedel. Bol iba osemročný chlapec na vychádzke so svojim starým otcom.

Keď vystúpili trochu vyššie, ruch mesta zanikol, les ho pohltil. Z čím väčšej výšky sa na mesto dívali, tým viac pripomínalo mravenisko. Zvuky sa strácali až celkom zanikli. Budovy, ulice, ľudia, autá, vlaky – všetko bolo zrazu maličké. Mohli ste natiahnuť ruku a zobrať si to. Starého otca zaujímala hlavne príroda. Michala fascinovalo mesto ležiace pod nimi.

„Vieš čo urobím, keď budem veľký?“ Opýtal sa oddychujúceho starkého. Stáli na bralách na vrchole Čebraťa. Možno až nebezpečne blízko okraja.

„Neviem môj, čo?“

„Keď budem veľký, toto mesto si vezmem,“ povedal Michal.

Fúkal príjemný letný vánok.