Táto scéna sa odohráva v treťom ročníku základnej školy. Okrem vykreslenia koloritu komunistickej výchovy sa v nej predstavuje aj učiteľka Jaricová – hlavná komunistická funkcionárka na škole. V závere knihy sa táto postava objavuje ešte raz – pri skladaní Michalovho primátorského sľubu vystupuje ako rovnako zapálená vedúca kresťanského speváckeho zboru. Malú úlohu tu má aj Michalov spolužiak Dano Baler, ktorý ho neskôr okradne o peniaze.

Pred tanečnou sálou to vrelo. Pre deti z ich ročníka nastal veľký deň. Stanú sa iskričkami. Chlapci v modrých košeliach a nohaviciach; dievčatá v jednofarebných sukniach. Všetci vzorne, iskričkovsky. Zoradení v disciplinovanom dvojstupe; nikto nevyčnieval.

„Stať sa iskričkou je základ, aby ste mohli byť pioniermi.“ Opakovala im učiteľka Jaricová. „Len nesmiete sklamať dôveru socialistickej spoločnosti.“

Tvárili sa, že ju počúvajú. Takzvaná slušnosť socialistickej mládeže bola založená na tom. Na tvárení sa. Počas príhovoru, ktorý k nim Jaricová mala pred vstupom do sály, sa všetci tvárili, že ju počúvajú. Myšlienkami sa túlali niekde inde. Každý vo svojom vlastnom vesmíre.

Michal premýšľal nad epizódou talianskeho seriálu Chobotnica, ktorú v noci tajne pozeral. Vôbec nerozumel, o čo v nej išlo, ani čo je to mafia. Ale boli tam dobré prestrelky. Denisa, stojaca vedľa neho, videla včera v meste parádne tričko.

Sto detských vesmírov; sto detských tvárí vytvárajúcich dojem záujmu. To bol základ socialistickej výchovy – oddeliť vnútorné od vonkajšieho a rozbiť masu na desiatky jednotlivých svetov. Tie boli oddelené a, každý sám za seba, slabé.

„Hlavne nesmiete sklamať dôveru socialistickej spoločnosti a Sovietskeho zväzu,“ zakončila Jaricová. Sto vnútorných vesmírov sa vyplo; opäť tu bola masa duchom prítomných detí – zacítili totiž koniec príhovoru.

Nastala veľká chvíľa. Denisa chytila Michala za ruku. Dvere sály sa roztvorili. Miniatúrny orchester starších žiakov začal hrať akúsi ruskú pieseň. Išlo im to príšerne. Budúcim iskričkám to bolo jedno. Monumentálnosť chvíle a sentimentalita piesne ich dojala. Niektorým vyhŕkli slzy.

V sále stálo nastúpené vedenie školy a pyšní rodičia. Všetci žiarili šťastím – z ich detí sa predsa stávajú iskričky. Boli tam desiatky, možno stovky dospelých. Tlieskali nadšením.

Učiteľky tretiakov horlivo rozostavili do veľkého oblúka. Aj ony si užívali túto chvíľu. Hudba prestala hrať. Rozhostilo sa ticho, v ktorom budúce iskričky cítili, že sa ich práve dotýka história. Fascinovane sledovali veľké červené hviezdy rozvešané po celej sále. Zo stropu viseli hrubé pruhy červenej látky. Na konci sály sa týčila najväčšia hviezda a poď ňou lepenkový kosák s kladivom. Strážili ju obrovské portréty Gustáva Husáka a Michaila Gorbačova.

Učiteľka Jaricová vyšla na rečnícky podstavec, po chvíli piskotu a pazvukov uviedla do chodu mikrofón a zahájila slávnosť úvodným príhovorom. Zdôraznila význam komunistického odkazu pre deti Československej socialistickej republiky, ako aj ich dôležitosť v medzinárodnom boji za komunizmus. Zároveň ich varovala pred nástrahami, ktoré by ich z cesty iskričiek mohli zviesť. Potom by už nemohli byť pioniermi. A socialistická spoločnosť by prišla o malé červené hviezdičky. Tak to povedala.

Jej publikum tvorilo niekoľko stoviek vnútorných svetov. Nielen budúce iskričky. Aj ich rodičia, súrodenci, starší spolužiaci a hrdo nastúpené vedenie školy. Všetci už boli vo vlastných vesmíroch. Sála sa, až na masu bezduchých tiel a horliacu učiteľku Štandlerovú, celkom vyprázdnila. Michala striaslo. Cítil sa zrazu celkom sám. Zdalo sa mu, že sa ochladilo. Pritom sa ale potil, v sále bol celkom vydýchaný vzduch. Denisa ho držala za ruku, no nebola tam. Nikto tam nebol. Len on a učiteľka Jaricová, ktorá tam vlastne tiež nebola, ale iným spôsobom, než akým tam neboli ostatní. Jej ústami k nim akoby hovorilo niečo obrovské, studené a monštruózne.

Príhovor skončil.

V mase ľudí sa opäť prebudili iskry vedomia.

K mikrofónu pristúpil riaditeľ školy a začal hlavný príhovor.

Iskry znova pohasli. Pocit osamotenia sa vrátil. Z riaditeľovych úst vychádzalo prázdno. Vstupovalo do nich, vypĺňalo celú sálu, vypĺňalo dokonca priestor medzi ľuďmi, izolovalo ich; každého do vlastného prázdna a chladu.

Keď príhovor skončil, boli už všetci poriadne ustatí. Prázdno ich vysávalo, vyčerpávalo, pohltilo aj náznaky nadšenia. Učiteľka Jaricová s posvätným výrazom na tvári zobrala červenú šatku a teatrálne ju uviazala prvej iskričke v rade – Danovi Balerovi. Potom mu na hruď pripla malý odznak v tvare červenej iskry, položila mu ruku na plece, vážne pozrela do očí a povedala: „Teraz si iskrička, váž si to.“

„Práci česť!“ Povinne vykríkol Dano.

Sálou sa rozľahol ohlušujúci potlesk. Učiteľky začali priväzovať šatky a pripínať odznaky z oboch strán oblúka.

Michalovi ho pripla učiteľka Štrofová. Pohľadila ho po hlave, ale nepozrela mu do očí. Zdalo sa mu, že bola smutná.

Keď mali všetci okolo hrdla červené šatky a na hrudiach červené odznaky, zmocnilo sa ich nefalšované dojatie a hrdosť. Rodičia im nadšene tlieskali, hudba hrala; nikto ich nenechával na pochybách, že sa práve stali plnohodnotnými členmi socialistickej spoločnosti.

Po ceremónii sa všetci, žiaci, učitelia aj rodičia, odobrali k neďalekému pamätníku padlých v rokoch 1939 – 1945. Stál pri železnici, hneď vedľa brány Bavlnárskych závodov Vladimíra Iljiča Lenina. Horel tam večný oheň, vedľa ktorého sa týčila soška partizána so samopalom. Učiteľka Jaricová pred niekoľko sto členným davom s dojatím v hlase prečítala všetkých dvadsaťdeväť mien vyrytých na mramorovej tabuli. Keď si utrela oči od sĺz, nahlas povedala: „Ďakujeme vám,“ a položila veľký umelý veniec k pomníku.