Táto stať popisuje prvý poprevratový zájazd do Rakúska a kontrast, ktorý tam Michal zažil. Zároveň opisuje jeho pocity pri zhliadnutí množstva zahraničného tovaru a dovtedy nevídaných možností. Čiastočne vysvetľuje neskoršiu posadlosť Denisy (ale aj Vojtecha a množstva ďalších príslušníkov tejto generácie), dopriať si v Anglicku čo najviac značkových výrobkov, bezhlavo ich zhromažďovať, len aby boli.

„Odteraz môžeme cestovať aj na západ!“ Povedala raz večer mama.

Michalovi nikdy nenapadlo, že na západ doteraz nikdy necestovali. Boli už v Maďarsku, Juhoslávii (to ešte s otcom) a v Poľsku. Cestovali skoro každé leto. Nevedel, prečo by práve cestovanie na západ malo byť také dôležité.

Už prvý jednodňový zájazd do Rakúska mu to ukázal. Mama so vzrušením povedala, že to bude paráda. Takých zájazdov boli zrazu desiatky, stovky. V noci sa autobusom plným ľudí cestovalo do Rakúska. Pri prekročení hraníc niektorí plakali.

Keď prechádzali Rakúskom, práve svitalo. Michal uvidel nový svet. Autá tu boli iné. Mali celkom iné tvary. Zdali sa menej hranaté a akési krajšie. Aj domy boli iné. Tiež menej hranaté a krajšie.

V Rakúsku akoby mali viac farieb a odlišné zákony fyziky.

Čo bolo v Československu šedé, hýrilo v Rakúsku farbami. Čo bolo v Československu hranaté, malo v Rakúsku línie. Aj ľudia boli iní. Teda ich obleky. Doma v Československu, ale aj v Maďarsku, Poľsku a Juhoslávii, sa skoro všetci obliekali rovnako. Tu vyzeral každý inak. Zdalo sa to neskutočné. Cestovali len päť hodín a dostali sa do iného sveta.

Autobus zastal na parkovisku pred veľkou budovou. Nebola príliš pekná; hranatá, masívna a fádna. Pripomínala domov. Dospelí kráčali dnu ako zhypnotizovaní.

Veľké sklenené dvere sa pred nimi samé otvorili. Michal ostal stáť s otvorenými ústami. Hrala tu hudba, svietilo veľa svetiel. Do všetkých smerov sa tiahli desiatky, možno stovky regálov s tovarom. Michal nikdy nevidel toľko tovaru. Elektronika, drogéria, hračky, textil, potraviny. Všetko tu mali nakope. Vôbec sa to nepodobalo ani na tie najväčšie obchodné domy, aké videl v Bratislave alebo Prahe.

Dospelí sa rozpŕchli medzi regálmi. Vrhli sa na tovar ako vyhladované psy. Michal si všimol, ako sa rakúsky predavač pohŕdavo uškŕňa a krúti hlavou. Nevedel si vysvetliť prečo.

Vošli do oddelenia elektroniky. Mama povedala, že si kúpia magnetofón. Dokonca dvojičky, aby si mohli sami prehrávať hudbu z jednej kazety na druhú. Michal očarovane kráčal za ňou. Väčšina výrobkov mu pripadala ako z vedeckofantastického filmu. Netušil, na čo slúžia.

Prišli k magnetofónom. Mali tu asi dvadsať druhov. Doma sa dal kúpiť iba jeden, aj to iba v Tuzexe. Dlho vyberali, mama dokonca skúsila lámanou nemčinou komunikovať s predavačom. Zdalo sa, že nemal veľký záujem. Vedel po slovensky jediné slovo: „výpredaj“. To opakoval, kýval hlavou, že je všetko v poriadku, a ukazoval na magnetofóny. Michal nevedel, čo je to výpredaj.

„Dobre, že je to výpredaj. Na to ako – tak máme.“ Povedala mama.

A tak magnetofón kúpili.

 

Potom ale objavili oddelenie hračiek. Michal tu zostal skoro hodinu. O toľkých vojenských hračkách sa mu doma ani nesnívalo. Naozaj si myslel, že sníva. Zrak sa mu k modelom bojovej techniky, zbraní a desiatkam figúrok vojakov úplne prilepil. Stratil aj bežné hrané sebaovládanie deväťročného chlapca.

„Mami, toto mi kúp! Alebo toto!“ kričal.

Mama ho zakaždým pohľadkala po vlasoch, pozrela na cenovku ukazovanej hračky, otvorila peňaženku a počítala. Potom ho znova pohľadkala po vlasoch. Smutne. Nemusela nič hovoriť, rozumel aj bez slov.

„Na to nemáme, skús si vybrať niečo iné,“ hovorila mu tým pohladkaním.

Nakoniec kúpili len maličký, ale detailne vymodelovaný nemecký tank. U Michala sa miešala radosť so smútkom a sklamaním. Keď vychádzali, mama niesla pod pazuchou výpredajový magnetofón a Michal svoj maličký tank.

Všimol si, že si voľnou rukou utrela slzy.