Táto pasáž popisuje komunistické oslavy prvého mája v roku 1988, ktorých sa mal Michal zúčastniť ako člen karate klubu. Keď to neurobil, prišiel zaslúžený trest…

Prišiel prvý máj. V uliciach zavládla slávnostná atmosféra. Mestský rozhlas vyhrával, z ampliónov rozvešaných na každej ulici sa rozliehali budovateľské piesne. Ľudia vychádzali z domov, slávnostný sprievod začínal už o desiatej. Všetci – rodičia, starí rodičia, deti, aj vnuci. Museli, ale nevnímali to tak.

Celé mesto sa stretlo na námestí. Tam sa začalo triedenie. Malé deti mohli pochodovať s matkami. Lepšie však bolo, ak sa pričlenili ku kolektívu ich školy, záujmových krúžkov alebo športových klubov. Krása a pestrosť kolektívov socialistickej spoločnosti tak lepšie vynikla. Dospelí boli rozčlenení podľa zamestnaní – učitelia, robotníci, poľnohospodári, strojári, každý odbor vytváral vlastný kolektív. Uniformovaní milicionári pochodovali so zbraňami. Takisto vojaci. Deti dostali mávatká s modrými, červenými a bielymi pruhmi papiera.

Potom začal hrať orchester. Za zvukov polovojenskej piesne sa dav pohol. Niektorí šťastlivci niesli transparenty s nápismi: „Za lepší zajtrajšok!“, „Neutíchame v boji, súdruh Lenin!“, „Komunizmus mocnie! Máme rok 1988,“ a ďalšími. Iným sa dostala pocta niesť veľké portréty tých najvyšších – Husáka, Gottwalda, Gorbačova a ďalších sovietskych funkcionárov.

Sprievod prechádzal po uliciach. Hudba vyhrávala, ľudia jasali, mávatká sa mihali vzduchom. Smerovalo sa k druhému námestiu. Tam stála veľká tribúna. Na nej v pozore najvyšší miestni funkcionári strany a najvyššie vojenské hodnosti. Všetko utíchlo. Nastúpený spevácky zbor na čele s učiteľkou Štandlerovou spustil dojímavú sovietsku pieseň v ruštine. Funkcionári a velitelia z výšky svojej tribúny blahosklonne zdravili nastúpenú masu.

Michal pochodoval s mamou, lebo sa hanbil prechádzať po meste s členmi karate klubu, povinne oblečenými do japonských kimon. Denisu zazrel v skupine bežeckého oddielu. Držala veľký červený transparent so zlatou päťcípou hviezdou. Pocítil vlnu závisti. Jemu dali len obyčajné mávatko.

Po príhovoroch, ukážkach pripravenosti československej socialistickej armády a následnom vypustení holubice mieru, sa sprievod skončil. Ženy a deti sa roztratili domov. V uliciach zostávali len chlapi, ktorí sa postupne opili a potom išli domov tiež.

 

Hneď na ďalšom tréningu čakal previnilcov trest.

„Kto na prvom máji nepochodoval s klubom, nech urobí krok dopredu!“ Kričal pri nástupe tréner Levko. Ostatní tréneri sklamane krútili hlavami. Veľkosť klubov bola počas sprievodu pozorne sledovaná z najvyšších miest. Ukázať sa ako malý klub alebo oddiel nebolo dobré. Aj keď mal karate klub už viac ako sto členov, pochodovať v japonských kimonách po meste sa odvážilo len necelých štyridsať. Tí ostatní teraz váhavo vystupovali z rady. Michal si uvedomil, že ak nevystúpi, nikto na to nepríde. Na štvrtáka ako bol on nikto nedával pozor. S touto myšlienkou urobil krok vpred a hrdo sa vystrel. Ak by to neurobil, sklamal by dôveru nielen trénera, ale aj socialistickej spoločnosti.

Tréner Levko si ich premeral pohľadom. Vystúpilo ich tridsať. Niektorí sa určite nepriznali. Na prvého mája si tréneri v zmätku nestihli urobiť zoznam prítomných. Okrem toho, po sprievode sa dosť opili, na pamäť sa spoliehať nedalo.

No čo, aspoň tridsať, povedal si Levko, zatváril sa vážne a povedal: „Sklamali ste. Nabudúce už pochodujte s klubom. A teraz sto seiken, sto brušákov a sto drepov.“

Previnilci sa podľa japonského zvyku poklonili, zasyčali (pôvodne išlo o akési japonské slovko, ktoré však v klube už všetci zabudli, takže sa zmenilo na nezrozumiteľné, ale z úcty k japonskej tradícii dôsledne dodržiavané zasyčanie) a odišli do kúta vykonať svoj trest. Michal urobil sto seiken na pästiach, sto brušákov, ale potom si povedal, že nebude hlupák a drepov urobil len sedemdesiat. Vybral sa pokloniť trénerovi, ako bolo zvykom po vykonaní trestu. Po troch krokoch sa otočil, vrátil sa do kúta a urobil zostávajúcich tridsať drepov.

Trénerovi sa poklonil s pocitom hrdosti a očistenia za svoje previnenie. Tréner Levko, päťdesiatročný továrenský robotník v bielom kimone previazanom čiernym opaskom, sa tretiakovi Michalovi tiež poklonil a zasyčal podľa japonského zvyku. Rozhrešenie bolo udelené.