Krátka piata pasáž popisuje nástup éry počítačových hier, ktorý Michala zastihol v druhom ročníku strednej školy. Aj v tomto prípade sa prejavili niektoré Michalove tendencie, zatiaľ driemajúce kdesi v hĺbke…

V druhom stredoškolskom ročníku kúpila mama Michalovi počítač. Nový model s procesorom 386 SX, výkonom až tridsaťtri megahercov a štyrmi megabitmi pamäte RAM. Michal sa okamžite preniesol do iného sveta. Dovtedy mal len osembitové Atari, na ktorom hrával hry a skúšal programovať. PC však bolo niečo celkom iné, rarita. Taký počítač sa ani nedal ľahko kúpiť. Boli kvôli tomu s mamou až v Banskej Bystrici. Aj jeho cena bola astronomická. Stál skoro tridsaťtisíc korún. Pritom z televíznych správ sa Michal dozvedel, že priemerná mesačná mzda sa toho roku nevyšplhala ani na šesťtisícpäťsto korún.

PC znamenalo vstup do iného sveta. Obľúbil si najmä hru Wolfenstein 3D, v ktorej mohol z vlastného pohľadu strieľať do nemeckých esesákov alebo do nich bodať nožom. Vyzeralo to skoro ako naozaj.

Skutočné očarenie však nastalo až s príchodom hry Doom. Bolo to ako Wolfenstein, ale tisíckrát lepšie, naozaj ako skutočné. Bojovalo sa tu so zombiami a démonmi, dalo sa do nich rezať motorovou pílou. Parádne pri tom vrieskali, všade striekala digitálna krv.

Pri Doom-e zvykol stráviť niekoľko hodín denne. Karate ho už tak nebavilo, na školu kašľal, hral Doom-a. Aj dievčatá, so svojim odmietaním, sa teraz mohli strčiť. Keď prechádzal po ulici, či chodbách školy, predstavoval si možné uhly streľby alebo premýšľal v akom poradí by všetkých nablízku zabil, aby sa čo najrýchlejšie dostal do ďalšieho levelu.