Dnešná časť vzniká spojením dvoch pasáží, popisujúcich spoločenský kolorit deväťdesiatych rokov (tj. obdobie, v ktorom hrdinovia románu vyrastali a ktoré ich formovalo) cez dve charakteristické udalosti – únos prezidentovho syna a známu mafiánsku vraždu.

Koncom augusta uniesli prezidentovho syna. Michal kdesi začul, že mu pri tom dávali paralyzérom elektrošoky rovno do vajec. Oveľa zaujímavejšie však bolo, ako sa zmenila atmosféra. Michal to spoľahlivo cítil. Keď o tom rozprával s Jurom Drenkom alebo Dávidom Tabárom tak zistil, že aj oni to cítia, ale neuvedomujú si to. Podliehali zmenám bez toho, aby o tom vedeli.

Nádeje a nadšenie, čo medzi dospelými zaznievali po prevrate, sa rozplývali. Na povrch začínali prenikať starí známi – neistota a strach. Začali sa rozpínať už minulý rok; po tom, čo za premiéra znova zvolili Mečiara. Michal to veľmi nesledoval, ale zdalo sa, že práve Mečiar bol tým kohútikom, ktorý otváral alebo zatváral prívod strachu a neistoty do spoločnosti. Viac otváral, než zatváral.

Michalovi to pripadalo, akoby všetko začínali ovíjať akési reťaze. Ľudia si prestávali dôverovať, znova si pred sebou dávali pozor na jazyk. Tak ako pred revolúciou. Mečiar vraj všade dosadil svojich ľudí, to sa šepkalo. Michal nevedel, kto sú títo ľudia a o čo im ide. Nevedel ani, prečo by sa ostatní mali báť rozprávať. Ale báli sa.

Tajná služba vraj zase slúžila jednému pánovi. To vyvolávalo strach. Spomienky na predchádzajúcu epochu boli príliš čerstvé. Takže sa šepkalo. Napríklad aj o tom, že pri privatizácii sa majú kradnúť obrovské majetky. Pravdou bolo, že z malých podvodníčkov sa cez noc stávali milionári a vážení veľkopodnikatelia. Šepkalo sa alebo sa celkom mlčalo.

Michal už poznal ten výraz stiahnutého chvosta u dospelých. Poznal ho veľmi dobre. Na hodine literatúry pred prázdninami preberali Vladimíra Mináča, ktorý tvrdil, že národným pohybom Slovákov je útek do hôr. Opakovali ho zakaždým, keď boli v úzkych. Michalovi sa zdalo, že národným pohybom Slovákov je skôr stiahnutie chvosta. Aj za svoj krátky život videl, ako sťahujú chvost vždy, keď sa ukáže niekto, kto vzbudí dojem sily. Či už to boli komunisti so svojimi veľkými slávnosťami alebo kričiaci Mečiar. Obaja k tomu ale potrebovali aj zdanie tieňovej sily – tajnej služby alebo podsvetia. To druhé slovo sa začalo častejšie objavovať až teraz. Keď sa niekto zdal silný, kričal alebo organizoval veľké oslavy, a pri tom sa šepkalo že ovláda tajnú službu alebo podsvetie, tak Slováci stiahli chvost. Bolo to ako fyzikálny zákon, dobre si to zapamätal.

*

Na začiatku štvrtého ročníka často sedávali v šatni a preberali najnovšie udalosti. Dialo sa toho hojne, bolo o čom rozprávať. Šatňa v suteréne školy, pripomínajúca klietku, sa na také témy hodila.

„V hoteli Danube som raz bol, pekné to tam majú,“ poznamenal Dávid Tabár.

„Skôr mali, nie? Teraz, po tej streľbe…,“ nedokončil Juraj Drenko.

„Holub to vraj už tam dostal rovno do tváre, brucha a pleca.“

„A keby vedel, čo ho čaká v nemocnici, tak by mu to stačilo.“ Vojtechovi vybavovanie účtov medzi podsvetím pripadalo celkom zábavné. Ak sa nedotklo civilistov, ako volal ľudí mimo podsvetia. Keď pri tom zranili alebo zabili aj niekoho z civilov, dokázal sa rozzúriť. „Kreténi, magori vyjebaní,“ nadával vtedy. V prípade vraždy bossa košického podsvetia Róberta Holuba v nemocnici na Kramároch, kam ho previezli zraneného po prestrelke v hoteli Danube, však takéto výhrady nemal.

„Bola to čistá práca. Priamo v izbe, cez okno, zo samopalu a s tlmičom. Keď už, tak takto by to malo vyzerať,“ povedal.

Michal ticho počúval. Čudoval sa tomu, ako stačilo len zopár poprevratových rokov a dokážu sa o tom, čo dovtedy poznali len z akčných filmov a talianskeho seriálu Chobotnica, rozprávať akoby to bola hra. Na Michala doliehalo, že je to skutočné. Každý mesiac sa v správach objavila informácia o novej mafiánskej vražde, lúpeži alebo prestrelke. Viac ako samotné prípady ho znepokojovalo ich pozadie. Ostatní vnímali len streľbu, krv a mŕtvych. On vnímal súvislosti.

„Je to podľa vás tiež prepojené na politiku, ako s tým Remiášom?“ opýtal sa.

Taká otázka ich zaskočila, zostali zarazene mlčať. O prepojení na politickú sféru a vládu sa špekulovalo pri viacerých takýchto vraždách. Ale skôr pošepky. Vo verejnoprávnej televízii sa toho objavovalo čoraz menej. Ešte, že tu bola Markíza. Tam si servítky až tak nedávali. Občas to vyzeralo tak, ako keby spravodajstvo z toho istého dňa vo verejnoprávnej televízii nebolo z rovnakého štátu ako spravodajstvo v Markíze. Markíza bola nádej. Preto išli skoro všetci z triedy na námestie, keď ju v septembri bolo treba brániť.

„Počul som, že Mečiar dal cez Lexu zabiť desiatky ľudí,“ povedal Vojtech.

„A kde si to počul?“ Zaujímalo Jura Drenku.

„Od známych. V Blave.“

„Akých známych?“

„No známych. A čo myslíš, prečo Remiášova matka vyfackala Mečiara? Je to tam verejné tajomstvo.“ Vojtech nechcel pred ostatnými rozoberať, že o Mečiarových objednávkach sa pošuškáva v bratislavskom podsvetí, kam preniklo zopár jeho známych z kick-boxu.

„Ktovie, ako to bolo,“ skonštatoval Juraj.

„Akože ktovie, veď je to jasné!“ Michala slovo „ktovie“ v takýchto prípadoch dokázalo vytočiť. „Veď to celé súvisí s odvlečením prezidentovho syna. Je to prepojené. A v oboch prípadoch to viedlo k Lexovi, čo je Mečiarov pešiak. Mečiar dal odvolať všetkých vyšetrovateľov, ktorí išli po jeho stope. Nakoniec vyhlásil na prípad amnestiu. Únos sa vraj nestal. A ani vražda. Remiášovi auto vybuchlo samé. Toto nám chcú nahovoriť. Tak aké ktovie?“

„A čo chceš povedať, že premiér je vrah?“ ozvala sa Denisa.

„Prečo nie?“

„Lebo ľudia by s tým už niečo spravili.“

„Ktorí ľudia, prosím ťa? To naše posraté slovenské stádo? Boja sa o tom hovoriť, nie s tým ešte niečo robiť.“

„Nebuď naivný. Niekto by s tým už niečo urobil,“ trvala na svojom.

„Ty nebuď naivná! U nás by s tým nikto nič neurobil. Tým, čo sú pri koryte, to vyhovuje a ostatným je úplne jedno čo sa deje, pokiaľ sa majú čoho nažrať a z čoho ochľastať. Vitaj na Slovensku, to je realita. Zmarili aj referendum a nič sa nestalo.“

„Veď boli protesty. Tie tvoje vízie… Už mi lezieš na nervy s tým, ako vidíš všetko len zlé.“

„Hovorí tá pravá,“ povedal Michal a pozrel jej na nohu.

To bola rana pod pás. Denisa stíchla. O to mu išlo. Mal ju rád, ale občas liezla na nervy aj ona jemu.