Ďalšia nepublikovaná pasáž popisuje rozdelenie Československa z pohľadu malého Michala Harvana.

Prišla zima roku 1992 a bola zvláštna. Na dospelých padol akýsi smútok. V televízii sa už dávnejšie objavovali čoraz ostrejšie diskusie medzi Mečiarom a Klausom. Zdalo sa, že politici hovoriaci po slovensky sa na niečom nemôžu dohodnúť s politikmi hovoriacimi po česky. Diskutovalo sa aj o nejakej pomlčke a názve štátu. Michalovi to pripadalo ako banálne problémy. Snažil sa, ako mnoho chlapcov na prahu pohlavného dozrievania, prestať s masturbáciou, ktorá mu pripadala nečistá a ktorej sa bál. Snažil sa nemyslieť na dievčatá a vrátiť sa opäť do stavu, kedy mu boli ľahostajné. Vtedy napäto čakal, aké to bude, keď aj jeho začnú priťahovať akousi silou ako dospelých chlapov. Teraz by tú skúsenosť najradšej vymenil za predchádzajúci pokoj.

To boli skutočné problémy, nie akási pomlčka. Ale v zime 1992 sa to už nedalo prehliadať. To, čo sa dialo medzi dospelými opäť prerazilo až do sveta detí. Ako keď bola revolúcia. Tentokrát však neprišli žiadne vlny nadšenia. Skôr naopak. Nad všetkými akoby sa rozprestrela akási plachta zádumčivosti, pod ktorou všetci skláňali hlavy. Nikto nevedel, či sa má radovať alebo smútiť. Československo sa išlo rozpadnúť. Po komunistickom režime ďalší rozpad niečoho, v čom sa Michal a jeho generácia narodila a v čom vyrastala. Ďalší koreň, ktorý ich sýtil a formoval ich identitu, aj keď si to neuvedomovali, mal odumrieť. Opäť sa mali stať o čosi bezprízornejší, nezakorenení; opäť sa zväčšilo prázdno, do ktorého ich dianie vo svete dospelých uvrhlo.

Malo vzniknúť samostatné Slovensko. Necítili k tomu žiadny vzťah. Väčšina programov v televízii bola predsa česká. Prezident, hlava štátu, sídlil v Prahe. Na Prahu boli naviazané všetky symboly vzbudzujúce v nich pocity národnej hrdosti. Keď ukazovali Prahu a Hradčany, znela hymna a spievalo sa o Tatrách. Tie veci jednoducho patrili k sebe. Z Čechoslovákov sa behom jedinej noci malo stať niečo iné – Slováci. Málokto sa na to tešil. Jedine Michalov ujo, ktorý nedávno vstúpil do Slovenskej národnej strany, hovoril, že teraz sa konečne budú mať dobre, lebo ich Česi prestanú vyžierať. Michal nevedel ako ich Česi vyžierajú, keď väčšina z programov v televízii, čo ho zaujímali, bolo po česky. Takisto väčšina kníh, ktoré teraz čítal skoro stále. Aj Denise sa zdalo, že sú na lodi do budúcnosti riadenej nie rozumom, ale vášňami. Tak to povedala. Michal neveľmi rozumel a podozrieval ju, že len opakuje čo niekde počula.

Tá slávnostná chvíľa nastala na Silvestra. Hrala slovenská hymna, z obrazovky sa prihováral Mečiar a sľuboval občanom príležitosť na priamu účasť na celoeurópskej integrácii. Michal tomu nerozumel, ale zdalo sa mu, že najviac sa z rozdelenia Československa teší práve Mečiar. Aj ostatní politici sa spokojne usmievali. Ľudia oslavujúci Silvestra boli skôr smutnejší než v iné roky. Oslavi boli akési umelé. Málokto vyšiel do ulíc oslavovať vznik nového štátu.

„Normálny Silvester. Ešte tichší, než ten minule.“ Povedala sklamane Denisa na druhý deň. Michal nechápal, na čo sa vlastne tešila. Praha odteraz ležala za hranicami.