Táto stať opisuje vnútorný svet a premeny Michala Harvana po Denisinej tragickej smrti.

Jozef Filo odvtedy začal piť, veľa času trávil v krčmách, kde sa spolu s ostatnými opilcami rozčuľoval nad výkonmi futbalistov v televízii, nadával na Dzurindu, alebo, keď už bol veľmi opitý, sľuboval skorú smrť Rudolfovi Zajacovi, ktorého reforma zdravotníctva mu vraj zabila dcéru.

Michala sa zmocnilo vlastné šialenstvo. Navonok si nikto nič nevšimol; ďalej pracoval v múzeu, obhájil rigoróznu prácu a získal titul PhDr., vo vonkajšom správaní sa nezmenil. Zato vovnútri sa zmenilo všetko. Scény s umierajúcou Denisou a nakoniec jej smrť v ňom otvorili trhlinu, ktorú ani za rok nedokázal zaceliť; práve naopak – rozširovala sa, požierala ho, viedla do akýchsi cudzích, neľudských rozmerov, odkiaľ vanul príšerný chlad a prázdno.

Otvárala sa v ňom priepasť. Vždy veril, že priepasť je pocit samoty, aký mával už od detstva. Prijal ho ako svoju esenciu, zžil sa s ním, viac sa ho nebál, zdal sa mu prirodzený. Priepasť, to bola rybárpoľská základná škola, priepasť bola to, keď odišla Lena, keď prišiel o všetky peniaze, keď mu filozofia ukázala, že život nemá zmysel, cieľ, ani význam. Tak si to myslel.

Ale to nebola priepasť. Nie tá pravá, skutočná. Ozajstná priepasť, to bola tma v Denisiných kŕčovito roztvorených ústach, to boli jej oči naplnené nekonečným desom a bolesťou, v jej kriku zaznievala hĺbka skutočnej priepasti. Každý kŕč jej tela, každý vzlyk aj niekoľkohodinový nárek, to všetko bola priepasť, kde sa strácala absolútna nespravodlivosť života, jeho náhodilosť, nepredvídateľnosť, krehkosť aj jeho zlo. Všetko sa v tej priepasti strácalo, čím hlučnejšie to bolo, tým tichšie a hladšie sa to v nej strácalo a ona sa nestarala; nestarala sa vôbec o nič, len rovnako ticho hltala najmenšie životné banality aj Denisin najhroznejší krik, akoby to boli celkom rovnocenné veci, a rovnako ticho ich premieňala na minulosť.

Tomu sa dalo buď vyhnúť – nikdy sa s tým nestretnúť alebo z toho zošalieť, nič medzi tým. Nech Michal čokoľvek začal – prácu, vzťah, rozhovor, či samotné ranné prebudenie, okamžite videl tú priepasť, cítil ju v sebe ako trhlinu, a ona mu s ľahostajnou bezcitnosťou, už svojou prítomnosťou, pripomínala, že je jedinou realitou. Všetko ostatné bol len klam, hmlistá ilúzia, čosi prchavé, nereálne, žijúce len z prepožičaného bytia. Ľudia, predmety, zvieratá, planéta, vesmír – všetko len bezcenné hračky sťahované vírom do pažeráka tej priepasti. O pár rokov skôr alebo neskôr, na tom nezáležalo.

Často nemohol zaspať, zmocňovali sa ho myšlienky a predstavy o tom, aké to bude, keď pažerákom priepasti prejde on. Bude to o pár desaťročí alebo rokov, mesiacov, týždňov, zajtra? Nič na svete, žiadny oporný pilier ani akákoľvek moc mu nedokázali zaručiť, že to nebude v najbližšej sekunde. Načo potom žiť?

Trhlina ho zbavovala vôle k životu, premieňala ju na vôľu k smrti. Nič iné si neuvedomoval. Smrť, ten prechod pažerákom priepasti, bola jediná realita, nezáležalo vôbec na ničom. Všetko hmotné, všetko čo súviselo s hmotným svetom, stratilo akýkoľvek význam. Fungoval, pracoval, dýchal len zo zotrvačnosti a preto, že ani v samovražde nevidel žiadny zmysel, či únik.