S dvojročným oneskorením som zistil, že v Romboide (!) bola publikovaná recenzia môjho románu V tieni mafie, dokonca prevažne pozitívna (nie, že by ma šetrili). Naozaj ma potešilo, že slovenskú knihu, ktorej sa predalo viac než 20 000 výtlačkov, môže renomovaná literárna kritika v Romboide ohodnotiť pozitívne ako „nezvyčajne kompaktný a pôsobivý útvar“. Bez mučenia priznávam, že som na to hrdý, lebo presne o čosi také (skĺbenie populárnej beletrie a vážnejšieho literárneho rozmeru) som sa v prípade románu V tieni mafie (ale napr. aj Na smrť) usiloval. Viac si prečítajte v samotnej recenzii.

***

Mafiánsky román, sociologicko-politologická esej alebo filozofický traktát?

Napriek odstrašujúcemu názvu, ktorý vzbudzuje dojem, že budeme mať do činenia s literatúrou špeciálnych funkcií, si román Jozefa Kariku V tieni mafie zaslúži pozornosť. Za názvom, ktorý (spolu s reklamným textom na záložke) román v podstate redukuje len na prvoplánový mafiánsky triler a nadbieha konzumnému publiku, sa totiž ukrýva zručne a pútavo napísaný román obsahujúci niekoľko vrstiev. Popri spomínanej vonkajškovej mafiánskej línii môžeme Karikov text čítať aj ako osobitý pohľad na politicko-spoločenské premeny na Slovensku v rokoch 1986 – 2010 zobrazený prostredníctvom životných osudov dnešných tridsiatnikov, ale aj ako filozofickú analýzu a ilustráciu toho, ako sa človek pod vplyvom rozmanitých vonkajších udalostí a svojich slabostí premieňa na… – a to je ten problém, ku ktorému sa dostanem v závere.

Základný rámec románu, ktorým je zobrazenie cesty, ako sa z introvertného a inteligentného chlapca stane primátor s mafiánskymi praktikami, je vďaka jeho štruktúre jasný už od prvých stránok. Román sa začína prológom, ktorý je datovaný februárom2010 avystupuje v ňom postava primátora s mocenským dosahom na personálne obsadenie verejnoprávnej televízie. Jeho meno síce autor neprezrádza, ale hneď z prvej vety prvej časti románu sa dá predpokladať, že oným primátorom je Michal Harvan. Podozrenie sa začína rovnať istote, keď sa „na scéne“ objaví Denisa, ktorej meno bolo v súvislosti s primátorom uvedené už v prológu. Primátorovu identitu napokon autor explicitne odkrýva v rámci Intermezza I na strane 47.

Na osudoch troch kľúčových postáv románu – spolužiakov zo strednej školy Michala, Vojtecha a Denisy autor zachytáva životné peripetie mladých ľudí, ktorí dospievajú počas zložitého obdobia 90. rokov 20. storočia a začiatok svojho dospelého života prežívajú počas prvého desaťročia nového milénia. Spája ich to, že sa zapletú s podsvetím, hoci pôsobia na rozličných úrovniach jeho hierarchie. Najnižšiu úroveň – obeť – reprezentuje Denisa, z ktorej sa v Londýne, kam rovnako ako tisícky mladých Slovákov a Sloveniek odišla za prácou, stane narkomanka a korisť pornografického priemyslu. Vyššiu pozíciu predstavuje Vojtech, ktorý sa po príchode do Bratislavy stane „pešiakom“ v jednej z mafiánskych skupiniek a neskôr v Ružomberku nadobudne postavenie „kápa“. Na vrchole tohto hierarchického rebríčka stojí Michal, ktorý sa k podsvetiu dostane síce najneskôr, ale postupne sa vypracuje na „bosa“.

Román obsahuje viacero realistických opisov brutálneho násilia a mafiánskych vrážd, sadistickej a ponižujúcej pornografie či odkazov na reálne politické udalosti a osobnosti. Tieto aspekty však tvoria len jednu z vrstiev, umožňujú bezprostrednejšie a komplexnejšie uchopiť zaznamenávané fenomény, príp. plnia úlohu dobového koloritu. To skutočne podstatné sa odohráva vo vnútri jednotlivých postáv, ktoré prechádzajú rozmanitými skúsenosťami a zlomami. Najpozoruhodnejší je vývin Michala, prostredníctvom ktorého do románu preniká aj rozmer filozofie a histórie (ide o odbory, ktoré Michal vyštudoval na vysokej škole).

Za jeden z prvých zlomov, ktoré poznačili Michalov charakter (ak odhliadneme od rodinného zázemia – otec alkoholik, s ktorým sa Michalova mama rozviedla, keď mal Michal šesť rokov), možno považovať okolnosti, vďaka ktorým sa dostal na vysokú školu (protekcia). Nasleduje sklamanie v láske (so študentkou Lenou), ktoré vytvorí priestor pre jeho pozitívny vzťah k filozofii Arthura Schopenhauera, Friedricha Nietzscheho, Sartra a postmoderných filozofov. Toto filozofické pozadie nadobúda u Michala charakter krajného morálneho relativizmu: „Keďže hodnoty samy osebe neexistovali, v princípe nebol rozdiel medzi zabíjaním ľudí a chovaním včiel. Oboje bolo len výplňou času, čo zostával do smrti vo svete bez Boha, zmyslu, spravodlivosti

alebo pravidiel“ (s. 121). Z histórie Michala fascinovali predovšetkým dejiny 20. storočia. Profesor dejín dáva jeho preferencie do súvislosti s jeho charakterom a predznamenáva tak jeho budúce aktivity: „Vás zaujímajú metódy a spôsoby, akými Adolf Hitler a NSDAP uchopili moc. A fascinujú vás spravodajské hry studenej vojny. Čo myslíte, že to o vás prezrádza?“ (s. 156). Ďalšími kľúčovými zlomami boli bolestivá smrť Denisy a zoznámenie sa s ružomberským veľkopodnikateľom a neskorším Michalovým „učiteľom“ Štarchom. Iniciačný a osudový účinok mala najmä situácia, keď sa Michal namiesto toho, aby utiekol, stal svedkom Štarchovho brutálneho zmlátenia murára, ktorý minul jeho peniaze a neuskutočnil objednanú prácu.

Kniha má, žiaľ, aj slabšie miesta. Jedným z nich je aj úvodná pasáž románu, v ktorej autor zmätočne narába s datovaním. Primátor v prológu spomína na prvé stretnutie so svojou terajšou sekretárkou, ktoré sa malo udiať, keď mal 26 rokov. Rozprávač vzápätí dodáva, že to bolo pred šiestimi rokmi, z čoho sa dá usudzovať, že v roku 2010 musí mať primátor 32 rokov. Prvá časť románu je zase vymedzená rokmi 1986 –1998 azačína sa vetou, v ktorej je vek Michala Harvana stanovený na 6 rokov. Rok narodenia primátora by sa dal podľa prológu stanoviť na1978 aMichal Harvan sa podľa všetkého narodil v roku 1980. Ide o zjavný nesúlad, ktorý komplikuje úvodné stotožnenie primátora a Michala. Z románu neskoršie vyplynie, že stretnutie Michala a jeho terajšej sekretárky, od ktorého sa odvíja určenie Michalovho veku v prológu, sa odohralo v roku 2006 (s. 212) – v roku 2010 teda prešli štyri roky a nie šesť, ako hneď na úvodnej strane nesprávne píše autor.

Problematické sú aj pasáže, v ktorých sa autor usiluje oživiť svoju rozprávačskú stratégiu založenú na detailnom a priamočiarom rozprávaní. Na to mu slúžia metafory, ktoré sú však niekedy klišéovité a gýčové, ako napr.: „Utápala sa v oceánoch ľútosti, záchvatoch hnevu a priepastiach beznádeje“ (s. 36), „Bol to jediný spôsob, ako sa zo všetkého toho násilia, nenávisti a strachu nezblázniť, ako sa neutopiť vo vlnách oceánu negativity, čo okolo seba vytvárali“ (s. 109). Úvodná časť románu, ktorá je cenná tým, že zachytáva genézu jednotlivých postáv už od detstva, je poznačená epizodickosťou. Jej dôsledkom je aj miestami ľahká predvídateľnosť deja, ako napr. v prípade vážneho zranenia Denisy, keď už z prvej vety danej časti sa dá predpokladať, že sa stane čosi osudové/tragické.

Nefalšovaný gýč zase dostáva priestor v častiach, v ktorých autor popisuje čosi ako romantický sex: „Stáli tak dlho, celé storočia alebo sekundy, zviezli sa na zem, obom od slastných kŕčov tiekli slzy, držali sa a chveli v spoločných tónoch“ (s. 69). „Vlna slasti ich vyniesla mimo, bola to rafinovaná slasť dvíhajúca do výšok, nie tá hrubá, rozbíjajúca na kusy. Zvíjali sa v spoločnom rytme, bolo to ako sonáta. Ani spoločné vyvrcholenie ich neprinútilo k žiadnemu prudkému pohybu, všetko to prešlo vo vláčnom tempe, no vo vnútri zúrila búrka, oveľa prudšia než inokedy, trvala celé minúty“ (s. 277 – 278).

Rozprávkovým gýčom je aj záchrana Denisy, po ktorú Vojtech vycestuje do Londýna. Do sveta céčkovej akčnej strieľačky nás zase Karika prenáša v nasledujúcej pasáži: „Vojtech v rozviatom plášti vyskočil na kapotu zaparkovaného nissanu, v pravej ruke držal Glock 21, v ľavej menšiu, záložnú zbraň. Pri Michalovej limuzíne uvidel dvoch chlapov v čiernych vetrovkách, s lyžiarskymi kuklami na hlavách. Okamžite začal strieľať, skĺzol po prednom skle a pálil z oboch zbraní, to bola jediná šanca, na presnosť sa v tej rýchlosti a fujavici spoliehať nedalo“ (s. 312). Zbytočne filmovo (v zmysle nerealisticky) pôsobia aj dve Michalove uniknutia smrti v závere knihy. To by nebol problém v prípade, že by román nestál práve na zachytávaní udalostí, ktoré sa odohrali, resp. mohli odohrať.

Román sa skladá zo štyroch častí, z prológu, epilógu a z dvoch intermezz umiestnených na konci prvej a druhej časti, pričom tieto intermezzá sú rozvíjaním prológu a narúšajú linearitu rozprávania. Chronologická postupnosť rozprávania je nezvyčajne narušená aj v závere knihy (s. 305), keď najprv prebehne udalosť a vzápätí sa autor vráti o niekoľko týždňov späť, aby objasnil jej príčiny. Zaujímavý je aj intertextuálny odkaz na román Petra Jaroša Tisícročná včela, keď murár, ktorý mal pracovať pre Štarcha, sa volá Milan Pichanda a pochádza z Hýb (s. 239). Aj napriek tomu, že tento odkaz môže navonok pôsobiť prvoplánovo, dá sa čítať aj ako súčasť širšej Karikovej stratégie nadviazať na demýtizačné tendencie časti slovenskej literatúry. Pichanda tu vystupuje ako alkoholik a gambler, pričom takéto zobrazenie je v súlade s tým, ako autor spochybňuje (na začiatku ešte akceptovanú) tradičnú dichotómiu skazené veľké mesto/centrum verzus čistý a bezpečný vidiek/malé mesto/periféria/príroda. V Karikovom ponímaní nie je Ružomberok obklopený horami o nič bezpečnejší, čistejší a morálnejší ako Bratislava alebo Londýn.

Zaujímavým spôsobom Karika vykresľuje charakter mafiánskych bosov. Nejde o žiadnych primitívov, ale, naopak, o silné, sebaisté – takmer až duchovné – osobnosti, ako to možno vidieť z nasledujúcej charakteristiky: „Britto zmohutnel, mal teraz dvadsaťosem rokov. V hierarchii organizácie určite postúpil. Odrážalo sa to v jeho sebaistote a pohyboch, vyžarovala z neho sila, nepriestrelné presvedčenie o vlastnej moci. Pôsobilo to prirodzene a nedbanlivo, takže to bolo skutočné. Vojtech sa to už naučil rozoznávať. Pozérov, hrajúcich sa na gangstrov, bolo neúrekom. (…) Pri Brittovi a ostatných naozaj mocných to bolo presne naopak. Prameň ich sebaistoty vyvieral v nich samých, vo vnútri. Všetky vonkajšie gestá, správanie i spôsob reči boli len dôsledkom presvedčenia o vlastnej sile, ktorým boli preniknutí“ (s. 137). Toto vyobrazenie mafiánskych „kápov“ a „bosov“ ako elít akoby bolo inšpirované knižnými a filmovými mafiánmi. Dodržiavanie princípov a istý druh morálky sú vlastné aj veľkopodnikateľovi Štarchovi: „Štarch by považoval za osobné zlyhanie, keby vytvoril nefunkčnú firmu, aby sa dostal k verejným peniazom. Také niečo by bolo proti jeho kódexu, bral by to ako urážku svojich schopností. Rád sa obohatil, keď bola možnosť, ale vždy za to ponúkol rýchle a kvalitné služby“ (s. 301). Podobné črty v konečnom dôsledku nesie aj ústredná postava románu – Michal.

Michal reprezentuje typ intelektuála. Nielenže vyštudoval vysokú školu humanitného zamerania, ale pôsobil aj ako historik v múzeu a investigatívny žurnalista a moderátor diskusných relácií v regionálnej televízii. Jeho osobnosť charakterizuje aj to, že cvičil čchikung, počúval atonálnu hudbu Antona Weberna a čítal knihy o vojenských stratégiách a životopisy diktátorov a vojnových zločincov. Jeho základnou mocenskou príručkou bol Machiavelliho Vladár, pri nacvičovaní vystupovania na verejnosti sa zase inšpiroval Hitlerom a Goebbelsom. Aj napriek jeho postupnej premene, ktorej dôsledkom bolo využívanie násilia v prospech vlastných cieľov, sa zdá, že je poháňaný predstavou o spravodlivosti. Jeho konanie pramení v úprimnom rozhorčení zo zlyhania štátu, ako vidno aj z nasledujúcej (hoci rasistickej) pasáže: „Pozrite však na takých Cigánov, čo všetko im tento štát umožňuje. Nejde len o prehnanú charitu, diskrimináciu bielych, ide o to, že tým porušuje základnú aristotelovskú formulu spravodlivosti v prerozdeľovaní statkov podľa zásluh. Podkopáva si tak vlastné piliere. Prečo by som sa ja mal správať spravodlivo voči štátu, keď on sa slušnému občanovi rehoce do ksichtu?“ (s. 297 – 298).

Záver románu, ktorý spočíva v Michalovom definitívnom ovládnutí mesta a v jeho konečnej premene na – na čo?, nevyznieva jednoznačne negatívne, hoci to tak na prvý pohľad vyzerá – Michal dal zavraždiť svojho „duchovného učiteľa“ Štarcha aj kamaráta z detstva a verného (samozrejme, za slušné peniaze) vykonávateľa svojich plánov Vojtecha. Celú Michalovu premenu na akokoľvek krutého a bezcitného človeka totiž môžeme čítať v kontexte Nietzscheovej filozofie o nadčloveku: „Uskutočnil dobro vyššieho stupňa. Také dobro, aké sa bude vždy javiť ako zlo. Dielo nadčloveka, stojaceho mimo bežných kategórií dobra a zla. Očistil mesto od Vokoša, Drniaka, Nuska, Štarcha, Babálovcov, Mikušovcov aj Drachara. Každý z nich predsa zosobňoval inú formu zla, inú formu rozsievača spoločenského moru“ (s. 325). Karika tak pred nás šikovne postavil dilemu – čo je dobro a čo zlo, pričom odpoveď ponecháva na čitateľov/čitateľky.

Preto je román Jozefa Kariku pozoruhodným výtvorom. Autor dokázal suverénnym spôsobom skĺbiť žáner mafiánskeho románu so sugestívnou sociologicko-politologickou analýzou pomerov na Slovensku a tomuto pôdorysu zároveň vštepil aj nebanálnu filozofickú rovinu. Napriek viacerým spomenutým výhradám, ktoré poukazujú na to, že román miestami balansuje na hranici gýča, ide o nezvyčajne kompaktný a pôsobivý útvar.

 

MICHAL REHÚŠ

***

Publikované v magazíne Romboid č. 7/2010

Na mojej stránke zverejnené so súhlasom autora i redakcie magazínu Romboid.

www.romboid.sk

 

Autorovi recenzie Michalovi Rehúšovi ďakujem za čas a energiu, ktoré mojej knihe venoval. Redakcii Romboidu za poskytnutie priestoru a ústretovosť ohľadom zverejnenia recenzie na mojej stránke.