„Kdyby magie nebyla ničím víc než jen krásným probuzením dítěte v nás, kdyby byla je iluzivním návratem do světa pohádek, nevyprávěných, ale žitých jako archetypická fantasmata, stojí za to, aby byla tou nejvíce vzrušující iluzí z těch všech, které pokládáme za skutečnost.“
Milan Nakonečný
Nové vydanie dnes už kultovej knihy profesora Milana Nakonečného Novodobý český hermetismus (prvé vydanie: Vodnář, 1995) je rozšírené predovšetkým v oblastiach pojednávajúcich o charakteristike doby a podmienok, v akých sa novodobý český hermetizmus utváral. Väčšia pozornosť je venovaná francúzskym a nemeckým hermetickým vplyvom, informáciám o perzekúcii českých hermetikov v dobe nacistickej okupácie, rozboru činnosti a diela najvýznamnejších predstaviteľov tohto hnutia. V neposlednom rade je v novom vydaní pridaných množstvo raritných dokumentárnych fotografií a obrázkov.
Štruktúra diela zostáva zachovaná – najprv sa pojednáva o celkovom spoločenskom kontexte, v akom sa novodobý hermetizmus utváral. Nasleduje podrobné zmapovanie organizácií a osobností českého hermetizmu. To je natoľko podrobné a zasvätené, že nemá v česko – slovenských vodách obdobu a treba ho považovať za jeden z najvýznamnejších počinov, aké tunajšia scéna zaznamenala. Kniha tiež obsahuje množstvo príloh – zväčša skvelých materiálov a štúdií – a vyčerpávajúce informácie o českej hermetickej literatúre.
Technické spracovanie je o niečo modernejšie a výpravnejšie, než spracovanie prvého vydania. Možno je to skôr záležitosť melanchólie, no pôvodné vydanie mi svojim spracovaním prirástlo k srdcu viac – knihu som prečítal aspoň osem krát a je jedným z hŕstky zväzkov mojej bývalej hermetickej i magickej zbierky, ktorého som sa ani postupom rokov nezbavil.
Čítanie je to naozaj fascinujúce. Životné osudy ľudí, ktorí svoje životy zasvätili pokusom o osobnú, či skupinovú transgresiu do nepoznaných rozmerov bytia (alebo aspoň rovnako pôvabnej šarlatánskej hre na takéto pokusy), sú strhujúce. Nemalou mierou k tomu prispieva aj skutočnosť, že tragické udalosti rokov 1939 – 1945 zmietli prakticky celú ich generáciu a väčšine z nich pripravili trpké časy, neraz aj trpký a krutý koniec. Práve v kontraste s touto krutosťou doby vyznievajú ich krehké a zo svetského hľadiska neraz až tragikomické pokusy o prekročenie okov tohto sveta obzvlášť dojímavo, pričom čitateľa zasahujú s až existenciálnou silou.
Profesorovi Nakonečnému patrí uznanie za vynikajúcu prácu trvajúcu celé desaťročia. Postavy novodobého českého hermetizmu mu zjavne nie sú len objektmi odosobneného skúmania, ale čímsi viac. V niektorých statiach prerastajú do nadživotnej veľkosti a stávajú sa nositeľmi ideálov, pomocou ktorých Nakonečný usiluje o obrodenie súčasnej i budúcej hermetickej scény.
Tento prístup môže niekomu vyhovovať, zatiaľ čo inému vadiť. Dôležité je uvedomiť si, že Nakonečný tu nepodáva chladný historiografický záznam ich činnosti a životov. Nakonečný pomocou tohto textu priamo pracuje, či už tento zámer nazveme magickým alebo duchovne alchymickým.
S ohľadom na túto skutočnosť sa treba dívať aj na samotný text. Čisto objektivizujúcim pohľadom by tu bolo možné objaviť momenty vhodné na polemiku, označenie za patetické alebo na otvorený nesúhlas.
V prístupe k postavám magickej scény napríklad cítiť určitý schematizmus a ich jasné (niekedy azda aj predpojaté) rozčlenenie na „miláčikov“ a „tých zlých“. Mágovia nezapadajúci do formy, sú miestami zaznávaní, označení za pozérov a ich význam nedocenený (napr. Crowley, Péladan). Taktiež sa v ich prípade často až prehnane a opakovane zdôrazňuje zameranie napr. na sexuálnu mágiu, čo v texte pôsobí trochu rušivo.
Naopak, pri skupine „miláčikov“ sú prehliadané, banalizované alebo len letmo spomenuté ich poklesky. Prechádza sa miera, s akou Kefer, Lasenic, Kabelák a ďalší prehlasovali kompiláty, neraz aj nepriznané (dnes by sme povedali, že kradnuté), za svoje diela.
Zatiaľčo pri „tých zlých“ je pomerne výrazne pertraktovaná ich sexualita, v prípade Kefera sa o homosexualite a pedofílii z akejsi pietnej úcty mlčí. (Nechcem tu skúmať, či a do akej miery bol Kefer pedofil. Faktom zostáva, že tieto fámy a informácie rezonujú doteraz – v rámci skúmania a vytvárania realistického obrazu minulosti by ich bolo vhodné potvrdiť alebo vyvrátiť. Dovolím si predpokladať, že v prípade takého Crowleyho by o tom Nakonečný rozhodne nemlčal.)
Pomerne nekriticky je prijímaný aj Gustav Meyrink. Jeho ezoterne-literárne dielo je podľa Nakonečného „ako také svetovým vrcholom“. Meyrink bol podľa neho v porovnaní s jeho českými priateľmi „na neporovnateľne vyššej úrovni poznania“. Podobné výroky považujem za problematické. Hodnotenie literárnej úrovne Meyrinkovho diela je do značnej miery subjektívne (osobne ho nepovažujem za veľmi talentovaného spisovateľa). Jeho výnimočnosť je predovšetkým v skĺbení beletristických prvkov s ezoterickými motívmi, čím dočasne zaujal vtedajšiu čitateľskú obec. S výnimkou Golema jeho romány považujem za pomerne ploché, strnulé a schematické, postavy nepresvedčivé, dialógy kŕčovité a príliš literárne atď. S hodnotením ezoterickej úrovne je to ešte subjektívnejšie. Ťažko tu hovoriť o nejakých „svetových vrcholoch“, keďže ezoterika ako taká je len prepracovanou formou blúznenia a halucinovania bez akýchkoľvek všeobecne daných pravidiel. Ezoterický vrchol nemožno rozpoznať od ezoterického dna, ani nijako stanoviť jeho (ezoterickú) úroveň; neexistuje totiž žiadny vzťažný bod, ku ktorému by tieto odhady bolo možné inak než subjektívne primerať.
Čo sa týka Meyrinkovej „neporovnateľne vyššej úrovne poznania“ – vždy som veril, že vyššia úroveň poznania by sa mala odrážať aj v chápaní svetských súvislostí a pravidiel. Pritom napríklad prepisy Meyrinkových myšlienok o politike (publikované v knihe od Trigonu s príznačným názvom: Nevědět nic, moci vše), prezrádzajú až zarážajúcu naivitu (pokiaľ chceme zostať pri slušne formulovaných označeniach).
V prípade Júliusa Evolu píše Nakonečný o jeho „dočasnej fašistickej minulosti“ a uvádza, že bol prívržencom „len krátko pôsobiacej školy mystického fašizmu“, praktický italský fašizmus jeho doby považoval za druh malomeštiactva. To je podľa všetkého pravda, no zároveň ide zo strany autora o banalizovanie tejto Evolovej osobnej črty. V rámci objektivity by bolo vhodné dodať napríklad to, že Evola počas rokov 1934 až 1943 editoval kultúrne stránky v žurnále Regime Fascista a približne od roku 1943 dokonca pracoval pre SS Ahnenerbe vo Viedni.
Samostatnou kapitolou je prístup k Janovi Keferovi. V tomto prípade z môjho pohľadu už nejde len o nekritičnosť, ale aj o tvorbu neopodstatnených úsudkov. Názorným príkladom je tvrdenie v stati o možných príčinách Keferovho zatknutia nacistami: „Nejpravděpodobnější výklad je však ten, že nacisté zatkli Kefera v souvislosti s tažením proti okultistům a do koncentračního tábora jej dopravili proto, že právě jeho pokládali za Říši nebezpečného, neboť, jak jsem už uvedl, měli zájem získat ho, ale nepodařilo se jim to a jejich experti věděli, že je vynikající theurg.“
Nevidím dôvod, prečo by táto verzia mala byť najviac pravdepodobná. Práve naopak – veriť, že Kefera nacisti zatkli preto, lebo sa obávali jeho teurgických schopností, ktorými by mohol ohroziť Tretiu ríšu, mi príde ako nečakaný výlet do sféry fantasy. Takzvané „ťaženie proti okultistom“ nebolo zo strany nacistov vedené z obavy pred ich magickými silami, ale celkom inými, celkom svetskými motívmi. Okrem toho, rušenie okultistických krúžkov a združení bolo len malým zrnkom piesku v množstve nacistami zrušených organizácií, klubov, hnutí atď.
S výkričníkom je publikovaná veta ku Keferovej poznámke o blížiacej sa katastrofe: „…tyto řádky publikoval Kefer v r. 1937, v době, kdy se hovořilo o míru a mír se zachraňoval!“ Netuším, či má ísť o dôkaz Keferových vešteckých schopností, no treba podotknúť, že v roku 1937 žila v obavách z nemeckej agresie už (prinajmenšom) celá Európa. Za oveľa predvídavejšie a pozornosti hodné by som považoval varovania niektorých ekonómov a diplomatov (napr. Morrison, Herter, Bullitt, Berle, Keynes) o nevyhnutnosti ďalšej veľkej vojny vedenej zo strany Nemecka, ktoré vyslovili v rokoch 1918 – 1919.
V stati o Kabelákovi sa zas objavujú zmienky o niektorých jeho výrokoch, ktoré mi pripadajú byť prijímané dosť nekriticky. Myslím napríklad povestný výrok: „Viděl jsem ho jednou, jak si pohrával s kulovým bleskem.“ (o Lasenicovi), alebo tvrdenie o exaktnom rozbore takmer neznámeho rukopisu v Benátkach, vďaka ktorému Kabelák dokázal „zásadný vplyv perského mága Ostana na niektoré Demokritove ideje“. Kabeláka som síce osobne nepoznal, no obecne môžem povedať, že keby ma niekto konfrontoval s podobnými výrokmi, považoval by som ho za blázna. U Nakonečného – profesora psychológie – ma zaráža vôbec ich publikovanie v texte, naviac asi v relatívne validne prijímanom význame.
Takisto ma zaráža, že zrejme prijíma aj Kabelákove pokusy o filozoficko-hermetickú tvorbu a prikladá im aj iný význam, než exaktný dôkaz blúznenia ich autora. Na strane 256 je v knihe publikovaný obrázok Kabelákovych rukopisných poznámok k strojopisu diela Magia divina. Keďže nie som odborník na psychiatriu, nedokážem určiť diagnózu toho, kto tieto poznámky písal. So všetkou miernosťou povedané však ide o značne amatérske a zmätené pokusy o vytváranie filozofických syntéz, avšak bez akéhokoľvek skutočného významu, či integrity, ku zmyslu ktorých by sa nedopátral ani Wittgenstein.
V druhom vydaní však nastáva v tomto smere oproti prvému aj pozitívny posun. Napríklad pseudofotografické pokusy z Lasenicovho kruhu („fotky“ gnómov, lariev a iných bytostí), sú tu už poväčšinou podávané aspoň s otáznikmi a výkričníkmi v zátvorkách. Nakonečný tu trochu zľavil, pretože status týchto „fotografií“ bol už naozaj neudržateľný a pochybujem, že ktokoľvek súdny bol ešte ochotný brať ich vážne ako klenoty zachytávajúce vrcholy Lasenicovej magickej praxe.
*
Podobne ako aj v iných svojich knihách, aj tu by autor urobil lepšie, keby sa nepúšťal na tenký ľad súčasného magického diania. V prípade tejto knihy ide síce len o mierne výboje týmto smerom, no aj tak nie bez chyby. Píše sa tu napríklad o akomsi „Henry Smithovi Bertiauxovi“ – „znalcovi vúdú“, ktorý má byť v súčasnosti najvýznamnejším predstaviteľom crowleyánskeho O.T.O. v USA. Podľa všetkého sa jedná o Michaela Bertiauxa a jeho rád O.T.O.A. Ten má však s pôvodnou crowleyánskou líniou O.T.O. naozaj pramálo spoločného (de facto vôbec nič, ide o diametrálne odlišnú líniu).
Napriek vyššie uvedeným pripomienkam však považujem Novodobý český hermetismus za vynikajúcu knihu, ktorú odporúčam všetkým záujemcom o túto oblasť. Obsahuje neoceniteľné, zasvätené a podrobné informácie, mapuje nielen vývoj českého hermetizmu, ale aj úskalia, s akými sa praktik môže stretnúť. V tomto zmysle je to jeden z kľúčových prameňov na tunajšom trhu.
V neposlednom rade ide o veľmi zaujímavé čítanie aj keby sme k popisovaným hermetikom pristupovali len ako ku hráčom LARP-u. Ich životné osudy sú strhujúce, nájdeme v nich vznešené aj zvrátené momenty, lásku, priateľstvo, nenávisť… Medzivojnové obdobie, kedy sa veľká časť popisovaných udalostí odohráva, má nezameniteľný pôvab. Tragický záver týchto snažení v čase druhej svetovej vojny má zas oveľa temnejšie zafarbenie. V dobrom hovorím, že čítať túto knihu sa dá aj ako zaujímavú beletriu, resp. mystifikáciu, pri ktorej sa budete pýtať, čo je myslené vážne a čo je už fantázia.
Pomedzi riadky presakuje dobre mienený úmysel autora, jeho ľudské obavy o praktikov, ktorí by sa na tieto vody vybrali nepripravení a snaha nasmerovať ich snaženia ušľachtilým smerom. (Je to viac ako desať rokov, čo so mnou Nakonečný veľmi vľúdne a ochotne komunikoval, odpovedal na moje dotazy a radil mi, aby som sa mágiou nezaoberal.)
Táto snaha vytvoriť z medzivojnových hermetikov akési nasledovania hodné vzory prináša vyššie naznačené nedostatky, no s pochopením jej zámeru ju nemožno považovať za neopodstatnenú, či nesprávnu. (Rovnako nesprávne by však bolo aj tváriť sa, že tieto nedostatky neexistujú a z úcty k veku, dielu a erudícii Nakonečného mu len bezhlavo, nekriticky tlieskať. Osobne by mi bol v pokročilom veku sympatickejší prejav toho, že „mladá generácia“ ma stále berie ako tvrdého partnera-oponenta, než bezhlavý aplauz v obave, že „starého pána“ rozčúlia a on to nerozdýcha.)
Aj keď som ako osoba, moje ideové smerovanie i moja tvorba – z hľadiska úspešnosti správneho nasmerovania – zrejme čosi ako naplnenie Nakonečného najhorších nočných môr a najtragickejší spôsob, akým to mohlo dopadnúť, chcem zložiť jeho dielu poklonu.
*
Milan Nakonečný: Novodobý český hermetismus
Eminent, 2009
Díky za podrobnou recenzi. Myslím, že by si Nakonečného nekonečná posedlost sexem (respektive sexuální Stín starého pana profesora) zasloužila novofreudiánský rozbor. Viz například jeho “Magie” – kde cokoli, co je “sexuální” je synonimické k “úpadkovému” či “falešnému” (“satanismus jako zástěrka pro orgie” atd.). Je pak otázkou, nakolik autorovi, jenž nemá zvládnutou svou sexualitu (na čemž už se nic nezmění) a funguje v paradigmatu čistoty x špíny důvěřovat. Osobně si myslím, že pokud čtenář aplikuje nějaký psychický šifrovací klíč, může se dobrat k relativně zajímavým poznatkům.
A ještě poznámka: Přirovnání hermetiků (či novodobých mágů vůbec) k hráčům LARPU mě taky napadla – a pokládám ji za velmi trefnou. Chci na toto téma napsat nějaký esej, ale teď se na to příliš necítím…
Ano, na mňa pôsobí to horúčkovité vyhľadávanie toho, kto kedy urobil „sexuálno – magický rituál“ a následné víťazoslávne usvedčovanie z úpadkovej hodnoty jeho diela (s výnimkou „diela“ kompilátorov Kefera, Lasenica a Kabeláka, samozrejme) značne rušivo. Najmä pre ten podtón obsesie autora, ktorý cez to preniká. Považujem to ale za celkom prirodzený a očakávaný dôsledok praktikovania staroaeónsky poňatého hermetizmu, duchovnej alchýmie, tradičnej mágie a podobných úchylností.
Ad. LARP: Opisy ich aktivít napovedajú tomu, že sa hrali. Na tom vlastne nie je nič zlé. Hrali sa dokonca na to, že to berú vážne. (Táto forma hry v magických kruhoch mimochodom pretrváva dodnes a málokto si ju uvedomuje – zväčša až do chvíle, kedy sa náhodou niečoho hlbinného dotkne a potom sa zosype – viď. naši húdú blúznivci, nerozchodení thelémiti, psychotickí castanedovci a pod.) Smolou popisovaných novodobých hermetikov bolo, že im do toho vstúpili ľudia (nacisti), ktorí sa na experimentovanie a spojenectvo s hlbinnými silami na rozdiel od nich nehrali, ale reálne ním žili. Výsledný masaker hermetikov bol prirodzený dôsledok takéhoto stretnutia, tj. asi ako hypotetický stret hráčov mafiánskeho LARP-u so skutočnými gangstrami.
Kojot: ono jako ve své době (60-80.léta) se to v Západním Německu gruppen-satanistama hemžilo. S tím Eschnerem je to známý a co sem někde vyhrabal o tom Jantschikovi taky chraň (bůh)… pak takový ty historky o wikanech (prostě samý svinstvo ta magie) + OTO aférky, včetně těch homosex linií, kde se to bralo taky natvrdo (Chicago mutace)
S tím Keferem je to asi pravda – ale co s těma skautama dělal se neví, jestli to nebylo jen platonický – byla to tuším nějaká poznámka od Běhounka, že s něma chtěl oddělat toho Hitlera – z druhý strany proč ne, co je komu potom, co s nima dělal (kromě teda státní bezpečnosti)
Mob: Osobne mi je celkom ukradnuté či a aký bol Kefer úchyl. Moja pripomienka smerovala k tomu, že pokiaľ autor knihy považuje za dôležité mapovať a rozoberať podobné veci u niektorých mágov, nemal by ich potom programovo prehliadať pri iných. Okrem toho, ako naznačil Kojot, je tu celkom jasná spojitosť – vyťahuje to iba pri tých, ktorých následne obviní z falošnosti, padlosti a pod. U “miláčikov” to buď prehliada, alebo -ak to nie je možné, ako napr. u Lasenica- to stavia do pre mňa absurdnej polohy tvrdením, že pre neho sexualne magická prax musela znamenať niečo iné (samozrejme vznešenejšie), než u tých ostatných zblúdilcov, čo to robili tiež.
Jozef: a je to úchylka, když ho holt přitahovali malí kluci?
ad. Nakonečný
a) je to nacionalista a český vlastenec – tzn. co se neotře o Prahu je svým způsobem špína (třeba Bardon)
b) má nějaký problém s etikou + dvojí metr na lidi (upatní se Kojotova psychoanalýza)
c) kolem těch tří hermetiků koluje taky x historek, ktr by je daly do poněkud jiného světla – nicméně jo, původní autoři to nebyli – spíš to byly kompilačky, ze ktr se díky komunistickému vakuu stala bibliofilie
d) dodnes ten paradox trvá – spousta lidí si ten český hermetismus vzala jako poslání a místo aby jej rozvíjela – tak to v první fázi vedli spíš k potíraní nehodícího (všechno anglosaského (viz. ten nacionalismus) + a v současnosti se po 20i letech svobody uvolňují stavidla a vydává se to, co jsou jen ty kompilace
e) v cizině má Praha docela pověst ale znají jen – RudolfII, alchymie, John Dee, Meyrink, Bardon – zbytek šluss
f) no a je to samo o sobě docela vtipný, že to někdo vydá v reedici (i s chybama v Lexikonu magie) a zas ten kolovrátek pojede dál :-)
hele sám to nechápu proč se to furt točí dokola – ale jestli je k té změně myšlení u nás potřeba thelemu to bych taky neřekl – si to stejně seženem nakonec v originále…
i když za tu fotku Kefera ležícího v plavkách na pláži + Kabeláka v póze a la Burroughs ta reedice stála, ne?
Ak ho priťahovali, tak v rámci súčasného spoločenského a sexuálneho kódexu (na základe ktorého Nakonečný odsudzuje sex. úlety iných autorov) to úchylka bola. Ako hovorím, nechcem to riešiť, nezaujíma ma ako si kto užíva – pokiaľ je tam obojstranná dobrovoľnosť a nejde o zneužívanie detí eventuálne zvierat.
Nemám pocit, že by sa to točilo dokola. Nakonečný je jediný z okruhu týchto ľudí, ktorý je schopní niečo publikovať, nehovoriac už o nejakej praxi a progrese. Tieto myšlienkové prúdy sú dnes už svojou podstatou neplodné a vymrú samé od seba. Scéna sa posúva celkom iným smerom – pozri aké stretnutia sa robia, aká prax sa pestuje atď. Len z mojich kníh sa celkom ujalo experimentovanie so slovanským odkazom, klifotom, dokonca sú náznaky reflexie tých meonických vecí. Funguje theléma, satanizmus, postmoderna, pohanstvo, jediné čo nefunguje (v zmysle nenapreduje) je tradičná a hermetická vetva, ktorá sa symptomaticky cyklí a neprináša nič nové (viď. grimoar). Len za posledných 10 rokov sa to posunulo mílovými krokmi.
Nakonečného práce myslim splnili svoju úlohu, osobne si ich vážim; samozrejme treba si ich zasadiť do určitého kontextu a v rámci neho ich prijímať.
Ano, som s kúpou knihy spokojný, tie fotky sú úžasné – a nemyslím len ironicky, páči sa mi tá atmosféra.
Jozef: Co se cyklení týče tak mám na mysli spíš to, že se vydávají znovu stejné knížky + z thelemy nebo postmoderny nic moc nevychází. Reedice klasických věcí naopak bodují nebo se alespoň drží. Zas bych odděloval “klasické” systémy a mýty o bezúhonosti jejich provozovatelů. V tomto ohledu je to opravdu stigma dizentu 60.let, kdy se děsně tlačilo na etiku a morálku. (btw. na starý-nový aeon nevěřím – je to jen Crowleyho mem, ktr se později v 60-70 v cizině (ne u nás!) silně uchytil v pop-kultuře a zrealizoval)
Co je druhá věc je fakt, že se naše “scéna” od roku 1999-2000 opravdu dost proměnila. Nicméně si nejsem jistej jestli to “funguje” v tom pravém slova smyslu – jo běží to, jsou srazy, nové tváře, veletrhy magie, veřejné evokace a tuny fotek, ale je tento kolotoč to o co gou? Většinu těch srazů jsem pilně obrážel a většinu lidí znám osobně en face, čili si klidně dovolím vyslovit menší skepsi – ale já nejsem výrazná postava naší scény, co se nějak výrazně angažuje (což tak i zůstane), tak to ber prosím jen v uvozovkách.
LARP je to. A někteří hráči jsou skvostní, někteří méně, tak už to chodí. Ale je to dobře rozehrané. Já ten esej musím někdy napsat – něco v tom smyslu, že existuje několik základních pravidel (magie funguje) a poté se to větví do různých směrů, něco jako klanů ve Vampire the Masquerade, které spolu bojují, intrikaří, pikle kují, pomlouvají, ale stále je zde ten společný jmenovatel. No, a teď si představte, co by se stalo, kdyby jeden z významných hráčů prohlásil, že magie zcela jistě nefunguje… ;)
Kojot: Dostal by fireballem.
Mob: Ale tak to funguje aj na západe – neverím, ze to môze byt nejaká masová záležitosť, veľkých hráčov je vzdy zopár a potom mnozstvo “nasledovatelov”, ktorí preberajú ich memy a aplikujú ich na základe užitočnosti pre ich konkrétne životy, situacie atd. V tomto zmysle to funguje a smer akým sa to bude uberať je vyznačený.
Čo sa týka kníh, tak myslím ze v pomere k celkovému objemu literatúry tohto typu je tých thelemskych a postmoderných záležitostí relatívne dosť. Samozrejme, že tu vždy bude vychádzať iba malý zlomok oproti veľkým západným trhom a scénam.
Kojot: vidím to velmi podobne.
Jozef: Je teoreticky možné, že tito lidé, až nastoupí do zaměstnání a budou mít stálý plat, vytvoří potřebnou kupní sílu pro mag.literaturu typu nakladatelství Llewelynth, Falcon. On někdo toho Crowleyho konečně vydá a zjistí se, že to není jen o souložení s kozly… ty základní knížky by konečně mohly vyjít mohly a byl by klid (chvíli sice řev jak s tou chaosmagií a pak by si to přečetli všichni :))
Z druhé strany – aspoň co se české produkce týče – začal menší boom vážně dobrých věcí – třeba ten Evola nebo G.Bruno, komplet filosofie od Oikumené… mě to inspiruje, ale preferuju ten flow lidí nechávat mimo sebe – na magické proudy jako esenci magie nevěřím, jsou to manifestace dobových mód, magie je stále stejná (co to je magie je na jinou debatu)- no a dobrých lidí (tzn. egocentricky řečeno mně vyhovujících) je málo a vždycky bude – pokud teda někdo nežije v teosofickém snu o existenci atlantského bratrstva supermágů…
PS. Co funguje doteď je Polsko a Jugoslávie (zas větší trh) – ale tam je to i dějinným vývojem – u nás se to trochu posralo, jak krachl Horus…
no a je zajímavý, jak vydání jedné knížky změní často tok scény…
Mob: v podstate súhlasím; na druhú stranu si pri všetkej skromnosti myslím, že keď je tu možné vydať také parádne veci ako Zóny stínu alebo Brány meonu, tak to znamená, že podmienky sú perfektné, autori skvelí, vydavatelia úctyhodne otvorení novým veciam a čitateľská obec zdravá, keď si to kupuje (vo väčších počtoch než napríklad poéziu).
takže je vlastne zbytočné o tom ďalej špekulovať, radšej si treba sadnúť a prispieť niečim validným do diania; práve preto si vážim Nakonečného -aj keď mám výhrady- vytvoril dielo ktoré inšpiruje a nabáda k ďalšiemu spoznávaniu.
ad. zmena toku scény: vnímam to podobne; práve preto, že na dnešnej scéne vidím nezmazatelné stopy aj vlastnej tvorby som taký spokojný. :)
Jozef: No není nadto se pochválit za scénotvorbu :) Ale jo, Zóny byly dobrý zářez a dodnes to rezonuje např. v uších Blasphemionu a spol. Mně se ta knížka taky pořád celkem líbí, ale už mám s věkem pár výhrad. Jestli mi vyjde čas, tak ti napíšu recenzi na ty Brány Meonu, jen z čisté nostalgie :) Nicméně nemám pocit, že by si někdo z té masy kupujících lidí uvědomoval, že v těch knížkách (a nenejom tvých, ale celé té “new-black-magick”) jde primárně o desintegraci osobnosti – opět si to dovolím tvrdit, protože jsem osobně se většinou mluvil…
Mně osobně stačí šířit kresby a vypisuju se raději jinde (nemyslím jen na fórech)… co jsem slyšel je navíc dost čekatelů se svými díly a mně se to moment.nechce zmnožovat – dělám navíc x překladů podstatnějších věcí… což asi nikdo nedocení, ale já budu mít třeba lepší pocit :)
Jinak Kvasničkovi patří velký dík, že tomu dává prostor a nezasahuje nijak do autorské práce (alespoň mně dal volnou ruku, za což mu patří dík)…
Mob: ved rozumiet tomu nemusia, hlavne nech sa hrajú, oni na to časom prídu. :) okrem toho si myslím, že vacsina (akákolvek vacsina), nikdy nechápe; chápe hŕstka individuí. Recenzia alebo reflexia Brán meonu od teba by ma obzvlášť potešila. V Bránach meonu išlo z mojej strany okrem iného aj o akúsi nostalgickú rozlúčku so všetkými tými magickými rekvizitami s ktorými som pracoval – tá kniha je (okrem toho ze ma aj vázny rozmer), tak trochu aj paródia, co zatial reflektoval málokto. Myslim ze ty s tvojim prehladom v zapadnej scene by si mohol zachytit aj tento podton. Ak si nájdes cas a chut, budem rád.
Ano, p. Kvasnicku obdivujem, nebyt jeho a jeho otvorenosti, tak by sa to asi nikam moc nepohlo.
inak tamto nebolo chvalenie, len holé konstatovanie faktov. chvalením by bolo, keby som napisal, ze je fajn pocit ovplyvnit z ruzomberka scenu podla svojej vôle podstatne viac, nez ju bola schopna ovplyvnit parta supermágov priamo z prahy.
tak vyzera chvalenie :) (aj ked je to zhodou okolností taktiez pravda)
ad. recenze – no musím to dotáhnout, už toho kus mám, ta knížka je vážně hutná + ty odkazy pod čarou :) ale jinak ano, v tomto duchu to myslím, nějak to okomentovat ve vztahu k jiným podobným teoriím v magii – lidi to u nás berou tak nějak nekriticky.
ad. scéna – s tou Prahou je to klasický problém centrum vs. regiony + cokoliv je na východ je bráno jako exotika. Čistě obecně řečeno (nemám na mysli teď nějaké magické skupinky, ale Prahu jako globál) tak mám zkušenost, že jsem vnímán často jako vidlák, co se jim snaží ukrást práci nebo nějaké výhodné kontakty – princip, že když chceš něčím být, musíš do hlavního města platí všude – v ČR je to díky tak markantní centralizaci je jasné, že bez hl. města si nešrtneš
Zase čekám, že tam někdo třeba toho Nakonečného časem přehodnotí a vydá se nějaká kritičtější verze toho, co se u nás dělo – něco o takových těch lidech, co se třeba znali s Němci a nebo i thelemity a Nakonečný o tom záměrně nepíše z důvodu jisté “ochrany národa” + chybí mi tam nějaká soudnout o tom přehnaném vlivu Francie – což je zas a jenom masarykovština a nenávist k rakousku-uhersku. Ono to dost dobře nejde udělat, pokud nemáš ty materiály, kontakty + mně se do toho vážně vůbec nechce, protože je to ve srovnání třeba s Německem vážně směšná scéna…
jinak aby to neznělo jen jako lokal-nacionalismus z mé strany. Tak to, co se děje v rámci pražského hermetismu, vnímám spíš orientováno na akademickou půdu, tzn. že sem tam vypadne zajímavý překlad nějakého klasického díla – viz třeba teď ten Malvern.
ok, ak sa podari dotiahnut, budem rad.
s tymi centrami a regionmi je to v sucasnosti podla mna uz len myslienkový stereotyp, aspon co sa tyka oblastí akou je napríklad písanie a publikovanie atd. poznam vela neuspesnych ludí v hlavnych mestach a naopak – vela uspesnych co sú v regionoch. skôr je to o tom, aby si každý usadil tam, kde mu to vyhovuje a stimuluje ho to k nejakej cinnosti. ale to je zbytocné riesit, kazdý to ma nastavené inak.
Jozef: No spíš jsem se oklikou vrátil k tomu Nakonečnýmu a říkal si proč ta fakta zatajuje, když je to v současné době vážně jedno a bylo to jedno už v těch 90 letech, kdy to poprvé vydal… ale je fakt je to asi jedno :-)
Nakonečný měl nejapné poznámky sexuální povahy například i u hesla Wicca ve své encyklopedii… šokovalo mě, jak někdo může nabízet svoje velmi zaujaté dojmy (např. o tom, co je a není “skutečná lunární magie” v hesle Wicca!) zcela vážně veřejnosti jako akademický pracovník. Pan profesor si zřejmě není příliš vědom vlastních zaujetí a předsudků, což je ovšem velká překážka do světa vědy. A ne, že by se encyklopedické a histologické práce o okultismu nedaly pojmout vědecky.
možno čítal tvoje statusy na FB.
BTW: Myslím, že je vcelku zřejmé, že jsem parodičnost Bran meonu reflektoval zde: http://www.kojot.name/788788-skaredy-zjev-aneb-magicke-uvahy-o-petru-bezrucovi-cili-bezrucovska-magie-v-teorii-a-praxi.php ;)
Kojot: pravda; to vies, mas pomerne velkú produkciu textov, obcas mi nieco vypadne.
Jozef Karika. Děkuji za recenzi, tisknu.
Já samozřejmě nevím, jestli měl pan profesor Nakonečný před více než deseti lety pravdu, že se nemáš věnovat magii, to už musíme nechat být, je to dávno. Já bych Ti ale teď aktuálně doporučil, aby ses snažil projít i starší německou filosofii. Asi by ses pak dozvěděl, odkud se vzaly filosofické kontrukce, použité třeba panem Kabelákem.
Chtěl bych jenom okomentovat pana profesora, jakkolivvv si ho vážím a mám rád jeho práci, tak to bludy a nesmysly co stále cpe do svého lexikonu magie, ty jsou na rčení “pane profesor Nakonečný je ošklivé kačátko” – míněno s humorem samozřejmě. Prostě věci, které se mu nelíbí shazuje a píše o nich nesmysly. Viz heslo chaos magie.
Jinak Mobe, rád bych se trošku vymanil z tvého akdemického zařazení magické scény v Praze, já až původně z JKrkonoš již 4. rokem v Praze žiju a rozhodně aktivity Blasphemionu i moje osobni v rámci pohanství se nedají opznačit za akademické. ale vím, kam míříš, jen jsem se chtěl vůči tomu vymezit a pak samozřejmě také aktivity PČCHCS.
Lukáš Loužecký.
Keďže sa to prezentuje ako Kabelákova práca, tak mi je jasné, že sa tie konštrukcie museli „odniekial zobrat“.
Díky za doporučenie o čo by som sa mal snažiť; svoju filozofickú znalosť však považujem za dostatočnú na to, aby som rozoznal žvást. Osobne mi je jedno odkial to zobral – z filozofického hladiska je to blábol bez zmysluplného obsahu. To, že niekde niečo vezmeš a prehlásiš to za svoje ešte nezaručuje, že to bude mat hlavu a pätu.
O príčetnosti autora ma nepresviedčajú ani niektoré jeho dalsie vytvory, napr. Tretí dopis o kabale s popismi cestovania na Sirius, skákania na disky a pod. To, že bol Kabelák blázon nevylučuje, že bol dobrý mág (skôr naopak). Vyjadril som sa čisto k jeho (?) pseudofilozofickej tvorbe.
Cody: jasně, nic osobního – já to negenerelizuju, spíš jsem hledal nějaké důvody proč Nakonečný tak preferuje určíté lidi a určité ne – ježto je nacionalista a patriot, tak směřuje do srdce evropy :-)