PRVÉ DOJMY

Hneď od úvodných záberov mi do očí udrela doslova vymaznaná vizuálna stránka. Bez preháňania – pomaly každý záber by sa dal vytlačiť a zavesiť na stenu ako samostatné vizuálne dielo.

Vzápätí ma upútal obzvlášť vydarený casting. Takýto dobrý výber a obsadenie hercov som už dávno nevidel. Postavičky z dánoviek ožívajú pred očami. Prekvapilo ma, že v našom regióne možno takto dobre namiešať herecké obsadenie. V prípade filmovej adaptácie pôvodnej knižnej predlohy je to snáď ešte ťažšie, pretože diváci už majú postavy vytvorené a vykreslené vo svojej fantázii.

V Červenom kapitánovi mi však azda žiadna postava nehrala disonantne, práve naopak, veľmi dobre rezonovali s tým, ako som si ich pri čítaní románov predstavoval.

Samostatná kapitola je Maciej Stuhr v úlohe Krauza – výber herca aj režisérske vedenie na jednotku s hviezdičkou. Vynikajúci je tiež Ladislav Chudík, Marián Geišberg, Zuzana Kronerová, Oldřich Kaiser, Michal Suchánek a ďalší známi aj menej známi herci/herečky.

Fanúšikovia kníh sú určite zvedaví na celú vraždársku partiu. A, myslím si, hneď v prvých minútach filmu zažijú prvé vytrženie. Nechcem prezrádzať, no lepšiu prehliadku vraždárov a zároveň lepšie ukotvenie príbehu v čase aj v dánovskej chronológii si neviem predstaviť.

 

KEĎ SA ZADÍVATE…

Po chvíli sledovania som začal vnímať aj ďalšie veci, napríklad svižný strih, výber lokalít či dialógy. Ožila pred mnou Bratislava deväťdesiatych rokov, pričom dusná atmosféra vtedajšieho horúceho leta bola takmer hmatateľná. Nebudete ju iba vidieť, ale aj počuť a skoro aj cítiť. Opäť, vizuálna stránka, vymaznanie aj tej najmenšej scény a ladenie do atmosférickej farebnej škály, je uchvacujúce.

Špeciálne efekty pôsobia presvedčivo, naozaj som uveril, že dej sa odohráva pred takmer tridsiatimi rokmi. Nepochybujem, že ak sa niekto zameria výhradne na vyhľadávanie chybičiek, určite nejaké objaví. Napriek tomu som presvedčený, že už len vytvorenie takéhoto presvedčivého vizuálu dobovej Bratislavy v tunajších filmárskych podmienkach je fenomén, ktorý si zaslúži uznanie.

Pri sledovaní Červeného kapitána som totiž vôbec nemal pocit, že sledujem tzv. slovenský film. Je to dielo prinajmenšom európskych štandardov. Obzvlášť som ocenil, že prepracované zábery a vizuálne triky neprechádzajú do samoúčelnosti, neexhibujú, ale sú prísne podriadené príbehu a dielu ako celku. Kollárovi sa práca pod rukami neroztrieštila na ľúbivé, ale samoúčelné prvky. Naopak, podarilo sa mu udržať jej komplexnosť a vyváženosť.

 

ŠVIH A TEMPO

Príbeh odsýpa rýchlo, je to plynulá jazda. Páčil sa mi jazyk dialógov, ktorý sa (konečne), nebojí znieť prirodzene. Ľudia tu znejú ako ozajstní ľudia z mäsa a kostí. Na svoje si prídu aj fanúšikovia povestného vraždárskeho humoru. Tvorcovia s ním narábali šetrne, ale, aspoň pre mňa, o to efektívnejšie. Na niektoré hlášky, ktoré tu zaznejú, tak skoro nezabudnete. Občasný humor rezonuje aj preto, že celková atmosféra filmu aj príbehu je pomerne ťaživá.

Keď sa prípad začne zamotávať, tempo rozprávania sa zmení. Súvisí to s niečím, čo môže byť pre niekoho najväčšou devízou filmu, zatiaľčo pre iného jeho slabinou.

 

ROMÁN, SCENÁR, PRÍBEH

Priznám sa, že po zhliadnutí filmu vôbec nedokážem odhadnúť, ako naň zareagujú skalní fanúšikovia dánoviek. Z mnohých aspektov môžu byť nadšení – obrazová stránka, oživený Krauz a celá partia vraždárov, lokality dôverne známe z kníh, zamotaný detektívny príbeh… To všetko zahrá na správnu strunu,  možno dokonca prekoná očakávania. Lenže… Michal Kollár neponúka prvoplánovú filmovú adaptáciu knižného bestselleru. Režisér na podklade knihy vytvoril vlastné, svojbytné dielo. Nejde o prevod v pomere jedna k jednej. Dovolím si tvrdiť, že filmové médium, ako aj Kollárova odvaha a invencia, umožnili pridať do príbehu nové vrstvy, ktoré pôvodná verzia neobsahovala, alebo obsahovala iba v náznakoch.

Pozor, netvrdím, že Dánov Červený kapitán nie je dobrá kniha. Práve naopak, je to vynikajúca žánrovka s presahom kamsi k spoločenskému románu. Pri sledovaní Kollárovho Červeného kapitána som však mal pocit, že v istom bode rozprávania sa mu stal tento presah dôležitejší než pôvodné žánrové východisko. Zhruba od polovice som film nevnímal ako detektívku, ale skôr vážnu drámu; výpoveď, v ktorej pátranie naberá až mierne alegorický, mnohorozmerný nádych.

 

JE TO EŠTE DETEKTÍVKA?

Pravda, všetky povinné detektívkarske „rekvizity“ sú stále tu. Divák sa dočká najlepšie natočených akčných scén v slovenskej kinematografii. Neminú ho ani naozaj brutálne bitky, strhujúce naháňačky či predfinále uprostred horiacich plameňov a finále s rútiacim sa vlakom – všetko v kvalite, akej u nás ani vzdialene jednoducho nič nekonkuruje. Napriek tomu však tieto žánrové prvky nevnímam ako ťažisko snímky. Viac než pekelný súboj v plameňoch ma strhla sila atmosféry a kinematografie, ktorá je tu porovnateľná so silou obrazov zo záverečných scén Polanského Deviatej brány. Viac než Krauzovo suverénne vystupovanie ma zaujalo, ako dôsledne je tu podaný „silný, mlčanlivý typ“ filmového hrdinu.

Ako som už spomenul, práve tento presah môže byť najväčšou devízou, ale pre niekoho aj najväčšou slabinou filmu. Kto čaká jednoduchú a priamočiaru detektívku s nadupanou akciou a ľudovým humorom, môže odchádzať trochu zmätený a možno aj sklamaný. Tento film treba sledovať pozorne, dbať na detaily a súvislosti, inak sa divák môže stratiť. Aj keď ide „len“ o adaptáciu žánrovky, je to pomerne náročná snímka.

K tomu prispieva aj scenár, pri ktorom vidno, že tvorcov potrápil. Už Dánova knižná predloha je z hľadiska štruktúry rozprávania dosť ťažko uchopiteľná. Tvorcovia filmu z príbehu navyše vyškrtli tzv. templársku líniu. Považujem to za správne rozhodnutie, filmu pomohlo, no zároveň vyvolalo isté trhliny, ktoré bolo treba zaceliť. Scenáristi zjavne robili, čo mohli, celý príbeh miestami rekonštruovali a miestami nanovo dotvorili. Výsledok posúdia diváci, za seba neviem predvídať, či skalní Dánovi fanúšikovia nebudú zo zmien sklamaní, a či ľudia, ktorí nečítali knižnú predlohu, pochopia všetky súvislosti pomerne zamotaného prípadu.

 

PODČIARKNUTÉ A SČÍTANÉ

V mnohých ohľadoch film predstavuje to najlepšie, čo v našej kinematografii (prinajmenšom) od revolúcie vzniklo. Pravdaže, netreba púšťať zo zreteľa, že východiskom tu bola detektívka, nie filozoficko-emotívny príbeh z umeleckej stratosféry. Nechoďte naň s očakávaniami slovenského Kolju. Aj keď sa príbeh vymaňuje z výhradne žánrového schematizmu, stále zostáva načrtnutý na pôdoryse detektívnej predlohy.

Zrejme sa, tak ako vždy, nájdu ľudia, ktorí sa zamerajú na chybičky vizuálnej, režisérskej, zvukovej, hereckej či inej stránky a nafúknu ich do rozmerov definujúcich celé dielo. Nevenoval by som im pozornosť a rozhodne sa nenechal odradiť od návštevy kina. Červený kapitán rozhodne stojí za zhliadnutie. Aj v prípade, že vás detektívky príliš nezaujímajú. Je to silné a samostatné dielo od slovenského režiséra/producenta, ktoré si zaslúži podporu – nielen preto, že je slovenské, ale preto, že je v ňom kus kvalitnej roboty a duše celého tímu, ktorú je vidieť.