Náš štátny školský systém je bezpochyby zvrátený. Vlastne, idea školy ako taká je v podstate zvrátená. Škola sa za edukatívnu inštitúciu len maskuje.
Predovšetkým základná. Všetko, čo v živote potrebujete naozaj vedieť, sa naučíte v jej prvom a druhom ročníku. Tých ďalších sedem rokov využíva vzdelávanie len ako masku formovania a mocenského pôsobenia na indivíduá (viď. Michel Foucault: Dozerať a trestať). Zatiaľ čo základná škola je čisto mocensko–politický nástroj, stredná sa z časti venuje aj vyučovaniu použiteľných vecí. Vysoká už naozaj súvisí najmä so vzdelávaním.
Toto zistenie neprekvapí. Pozrime sa do histórie. Škola, tak ako ju poznáme dnes, sa začala ako inštitúcia formovať v stredoveku; samozrejme ako mocenský nástroj cirkvi. Vzdelávanie tam bolo úzko prepojené s pôsobením na indivíduá tak, aby na konci procesu vychádzali vytvarované presne pre potreby cirkvi. Neskôr prebral túto rolu štát (tzv. výchovný aspekt školy). Skutočným zmyslom školy je plošné vytváranie bezproblémových jedincov, ktorí sa budú dať politicky riadiť, budú konformní a celkovo nebudú zasahovať do behu štátu.
Také je aspoň naše školstvo. Svojimi formami zostalo hlboko v totalite, kedy slúžilo (mocensky) priam príkladne. Na západe to dokážu lepšie maskovať. (Ak sa teda krajina práve nenachádza na dobrodružnej púti za novými formami kontroly, ako napríklad USA.)
Spôsoby formovania stádovosti a zabíjania náznakov individuality sú u nás obzvlášť perverzné. Tento mechanizmus, vytvorený ešte uhorskými vládami s celkom jasným zámerom, neskôr zdokonalený krátkym ľudáckym intermezzom a prehĺbený dlhým obdobím totality, ožil vlastným životom.
Žiadna kozmetická reforma, akých sme boli v posledných rokoch svedkami, ho nezmení. Naopak. Keďže už jednáme so svojbytnou štruktúrou žijúcou vlastným životom, akýkoľvek pokus zmeniť ju (okrem radikálneho), pohltí a využije vo svoj prospech. Všimli ste si, že skutočný výsledok niekoľkých posledných reforiem bol presným opakom ich účelu deklarovaného na začiatku? Propagovalo sa na začiatku odľahčenie žiakov od množstva memorovaného učiva? Výsledok: rozšírená maturita, viac memorovania. Niekto z ministerstva školstva si v krátkom záblesku zdravého rozumu uvedomil, že škola deti zbytočne stresuje a inicioval reformu na zlepšenie tohto stavu? Výsledok: niekoľko náročných testov a nezmyselných monitorov (ktorých jediným účelom je vytváranie práce pre nezmyselné štatistiky ministerstva) naviac; viac stresu, viac nechuti k škole. Tak by sa dalo pokračovať.
Situácia na Slovensku bohužiaľ vyústila do stavu, kedy jediným zdravým prístupom k základnej a strednej škole je nebrať ju vážne, obrniť sa cynizmom, venovať sa svojim záujmom a nejako ten nezmysel prežiť. Ak uveríte ilúziám, aké vytvára, ste stratení, zmrzačení na celý život.
Príklad. Záväzné učebné osnovy literatúry sú didaktikmi odborne (!) zostavené tak, že od akejkoľvek literatúry navždy odradia rádovo viacnásobne väčší počet žiakov, než naopak. Pri poézií (a vlastne aj próze) sa týra všemožnými rozbormi a pochybnými analýzami skrytých významov, gramatických banalít a vysnívaných alegórií namiesto toho, aby sa žiaci učili vychutnať obyčajný pôžitok z čítania. Nikoho zo študovaných didaktikov nikdy nenapadlo, že chcieť od osemnásť – devätnásťročného ročného študenta rozbory Camusových existencialistických noviel je zvrátené? Existencializmus je schopných intelektuálne uchopiť, odhadujem, tak desať percent dospelej populácie. Ale má ho pochopiť a vedieť analyzovať sto percent –násťročných adolescentov.
Nečudo, že po tejto masáži nič nehovoriacimi intelektuálnymi tehlami to väčšina mladých vzdá a nečíta vôbec. (Pozrite si kolónky ohľadom čítania v profiloch na nejakom pokeci.) Účel školy v tomto prípade úspešne splnený – nech ich číta čo najmenej, nech sú odkázaní na to, čo sa im ako informácia pustí cez médiá, nech príliš nemyslia. Dedičstvo komunizmu len tak prekvitá. Žánre, ktoré by mohli mladých prirodzene zaujať a priviesť ich postupne aj k čítaniu krásnej literatúry, do osnov nepreniknú. Mohli by tam narobiť škodu a niekoho naozaj priviesť k čítaniu.
V iných predmetoch je to podobné. Zložité matematické rovnice, aké sme boli všetci nútení riešiť na základnej a strednej škole, som odvtedy v reálnom živote ani raz nevidel. S výnimkou asi piatich spolužiakov – priateľov (fyzik, dvaja ekonómovia, jeden matematik-učiteľ, jeden inžinier) ich nevidel asi nikto z päťdesiatčlenného kolektívu dvoch tried. O bizarných chemických vzorcoch, rozboroch zložených súvetí a podobných úchylnostiach radšej pomlčím.
Sedemdesiat percent učiva základnej a strednej školy bolo celkom samoúčelných. Keby sa odtiaľ vyhodili, vôbec nič by sa nestalo. Ich zmyslom bolo obrať ma o čas a energiu, ktoré keby som venoval do samoštúdia alebo koncentrovaného štúdia oborov aké ma bavia, bol by som celkom iným človekom. Nehovorme o nejakej všeobecnej vzdelanosti. Je to ilúzia. Ľudská psychika nie je konštruovaná takto. Tých sedemdesiat percent učiva, ktoré pre mňa osobne neboli dôležité, si proste nepamätám. Kto by to držal v hlave? Zabudnete ich za pár mesiacov, ak s tým aktívne nepracujete. Ich učenie sa bolo pre mňa celkom zbytočné. Ako dospelý človek s doktorátom som azda schopný to posúdiť.
***
Pokračovanie článku si môžete prečítať tu.
skvelý článok! Perfektné. Je teda prevencia pre naše deti, dať prečítať tento článok alebo sa poobhliadnuť po súkromných školách? Je to lepšie v zahraničí?
prečítala som si to a je to sila…takto som to celý čas cítila a okolie ma presviedčalo, že som nejaká divná…je fajn vedieť, že som mala pravdu ja a nie tí, čo ma presviedčali o potrebe školy v podobe ako je teraz….:D….je načase zrušiť povinnú školskú dochádzku ako ju poznáme teraza obmedziť to na potrebu absolvovania maximálne prvých štyroch ročníkov…a aj to tak, že keď sa rodič na to cíti a chce to, tak ho môže učiť individuálne….je to na dlhú debatu, no takto to už nemôže dlho fungovať ak chceme uchrániť naše deti……..:D
Jozef, ďakujem. Neviem, čo je optimálne, ja by som asi volili súkromné alebo zahraničné. Lenže na druhej strane, tie bežné školy sú vhodným “výcvikom” na slovenskú realitu. Dieťa potom nezažije taký prudký šok.
Napriek tomu by som asi volil kvalitnú súkromnú.
Vďaka, Gabriela. Asi nás bolo viac, čo to tak vnímali. Len sa s tým vtedy nedalo nič robiť. Bohvieaké možnosti nie sú ani dnes. Snáď tie súkromné. A čo sa týka smerovania, videl by som to veľmi podobne ako to, čo si popísala. Obmedzil by som povinnú výuku na základné schopnosti, vedomosti a ozaj potrebné zručnosti + metódy získavania konkrétnych informácií. Všetko ostatné by som zrušil a nechal na individuálnu výuku, súkromné školy a samovzdelávanie.
Jozef, píšeš o tom, že vysoké školy súvisia najmä so vzdelávaním. Ale každoročne produkujú tisícky “absolventov,” ktorí si nenájdu vôbec žiadne reálne uplatnenie. A ak nájdu, tak v obore predávania hranoliek s kečupom, či varenia kávy.
Z toho, čo si sa naučil na vysokej škole, dnes v tvojej práci niečo konkrétne využívaš?
Pomohli ti veci, ktoré si sa naučil v škole?
Ahoj Jozef,
plne s tebou súhlasím. Len som do vysokej školy slepo prijímal okolie. Veď tak sa to robí, je to “normálne”.
Potom, ako som začal čítať knihy a vzdelávať sa sám, som otvoril oči.
Školu som nechal v treťom semestri na prestížnej univerzite a sú to už tri roky. Neľutujem ani jeden deň. Toto rozhodnutie sa mi javí ako jedno z najlepších v mojom živote.
Martin,
v článku ide skôr o to, že vysoké školy sú už naozaj zamerané na vzdelávanie v tom obore, ktorý si vyberieš. Neriešim tam nastavenie systému vysokých škôl – v tom súhlasím, že produkujú tak ako píšeš (podľa môjho názoru ich je najmä priveľa).
Samozrejme, reálna použiteľnosť naštudovaného závisí aj od výberu školy a odboru.
Ja zhodou okolností v praxi používam veľa vecí, najmä z filozofie – ale predovšetkým metodických (analýza problému, spôsob premýšľania, hladania riešenia, dedukovania, logického uvažovania atď.)
A samozrejme pri písaní používam aj veľa vecí z histórie, čo bol môj druhý odbor. Čiže ak by som mal za seba úprimne povedať, tak áno – používam veľa vecí z vysokej školy.
Michal, vďaka za komentár.
Vysokoškolské štúdium je už na individuálnom rozhodnutí, situácii a zámeroch.
Pre niekoho je to naozaj to najlepšie, čo môže urobiť; keď to urobí iný (napr. z iných motívov, v inej situácii a pod.), je to hlúposť. Je to proste na vlastnom posúdení a odhade.