Autor: Jozef KARIKA

I V mojich beletristických knihách je pobavenie čitateľa napínavým dejom najvrchnejšou vrstvou/zámerom diela. Samozrejme, dá sa z nich zobrať iba táto vrstva, ktorá dobre funguje aj sama o sebe (čo potvrdzuje ich mainstreamový úspech, z ktorého sa teším). Je to úplne v poriadku. Esenciálne mi však len o túto vrstvu nikdy nešlo ani nejde. Obsah každej mojej knihy je pre mňa dôležitý, no ešte dôležitejšie je z autorského pohľadu meta-rozprávanie, ktoré vyjadrujem vzťahmi a patternmi medzi mojimi knihami. V knihe Slovanská magie z roku 2003 som vytýčil kmeňový koncept svojej tvorby v idey tzv. karugu alebo kruhu. Je to moje autorské signum, ktoré sa odvíja od môjho mena Karika (znamená kruh, čo vyjadruje aj zvukomalebne usporiadaním slabík; skutočnosť, že sa takéto cyklické slovo objavuje aj v zápise mena môjho slovenského vydavateľa IKAR je už len žmurknutím matrixu – nomen omen). V širšom zmysle to súvisí aj s nietzscheovským večným návratom a ďalšími asociáciami (niektoré som rozvinul v románe Čierny kruh z roku 2019). Pointou tohto konceptu je tvorba „nového“ kontextuálne odlišným opakovaním „starého“, ktoré som ako „nové“ vytvoril predtým. Do kruhu, či skôr do tvaru Lorenzovho atraktora. O tomto „kolážovom prístupe“ som sa rozpísal v predslove knihy Brány meonu z roku 2009 (v tejto knihe som ho najvýraznejšie využil). Ide mi teda o invenčnú re-cykláciu, ktorá vytvára postmodernistický druh nového/originálneho/unikátneho. Stanley Grenz o takomto prístupe v diele Úvod do postmodernizmu napísal: „Zároveň tím, že umožňuje zřejmé využití, citování či opakování již existujících obrazů, koláž zvýrazňuje postmoderní kritiku mýtu jediného tvůrčího autora. (…) Postmoderní tvůrci se často snaží podkopat představu mocného autora jako původce celého díla. Pokoušejí se zničit to, co chápou jako modernistickou ideologii stylu, a nahradit ji kulturou více stylů. Za tímto účelem mnozí postmoderní umělci konfrontují příjemce svých děl s rozmanitostí stylů, se zdánlivě disharmonickou polyfonií hlasů vytržených z kontextu.“ Na túto hru som v počiatkoch svojej belestristickej tvorby explicitne odkazoval článkami ako Čo inšpirovalo Strach?, Čo inšpirovalo Tmu?, Čo inšpirovalo Na smrť?, v ktorých som svoje romány sám dekonštruoval. Neskôr som to prenechal čisto na dôvtip a rozhľadenosť záujemcov o tieto hlbšie rozmery, čo ako vzájomnú hru medzi autorom a čitateľom považujem za obojstranne zábavnejšie (napr. legendárna Borgesova „čínska taxonómia“ vložená do rozprávania v románe Trhlina – vo Foucaultovej interpretácii použitá aj v Zónach stínu – a ďalšie desiatky až stovky podobných odkazov a žmurknutí roztrúsené v mojich knihách). V článku Čo inšpirovalo Strach? z roku 2014 som to zhrnul slovami: „Z takejto rôznorodej zmesi autor vytvára vlastné dielo, v lepšom prípade originálne. Prirodzene, dnes už každý nový príbeh možno rozložiť na drobnejšie „súčiastky“, ktoré boli niekde použité. Originalita...