Select Page

Autor: Jozef KARIKA

V akom poradí čítať ságu Čierny kruh?

Románový cyklus Čierny kruh zachytáva na vyše 2300 stranách cez dramatické osudy štyroch generácií postáv a cez viac než desať prepletajúcich sa dejových liniek tridsať rokov vývoja nášho štátu a spoločnosti. Dej sa odohráva na celom Slovensku, ale aj v Čechách, na Ukrajine, v Rumunsku, Poľsku, Maďarsku a na Balkáne. Cyklus pozostáva zo šiestich románov a je vymyslený tak, aby sa dal čítať v troch rôznych poradiach. Zakaždým dáva trochu iný zmysel (a zážitok). Prikladám obrázok, na ktorom sú načrtnuté všetky tri poradia. ;)...

Čítať viac

Ako som si sťažil písanie Smršte

Zvyčajne svoje knihy nevysvetľujem a nijako neinterpretujem. Nech si z knihy každý vezme to, čo ho baví, čo ho oslovilo a nech si to vysvetlí po svojom. (Peter Pišťanek hovorieval, že z knihy si aj tak každý vyberie len to, k čomu ho to samého najviac ťahá a na čo dorástol. S týmto výrokom súhlasím.) Dnes o tom však výnimočne chcem napísať zopár slov. V mojich knihách – od Slovanské magie cez Zóny stínu, V tieni mafie, Nepriateľa štátu, Strach, Tmu, Trhlinu až po Priepasť alebo Čierny kruh – rád experimentujem. Zároveň nimi rád provokujem. Inak to nebude ani v prípade Smršte. V tej je ako priateľské žmurknutie vložený odkaz tým, ktorí v mojich knihách prácne vyhľadávajú akýkoľvek náznak nejakého podobného motívu, aby mi ho predhadzovali s tým, že sa vraj už vykrádam. (Už po dvoch dekádach písania a dvadsiatke možno najrôznorodejších kníh od jedného autora v súčasnej slovenskej literárnej tvorbe. Tak skoro?!) O čo teda pôjde? Sťažil som si tentoraz písanie nasledujúcou fintou/výzvou: Zo zámerne podobného motívu objavenej videonahrávky, aký som použil aj v Priepasti, sa v Smršti rozvinie niečo úplne iné, nové, takmer až inverzné ku všetkému, na čom bola postavená Priepasť. Zatiaľ čo tá bola minimalistickým, navonok spomaľujúcim sa (!) – až takmer statickým, introvertne orientovaným románom s (nosnou) jedinou postavou a väčšinou deja odohrávajúcou sa na úzkej skalnej plošine, Smršť je najdynamickejšia, takmer celý dej sa odohráva počas jazdy autom (príbeh sa rúti dopredu spolu s pridávaním plynu), na otvorenej geografickej ploche, je primárne externý, vzťahy medzi postavami sú zásadne dôležité, výbušné a ženú dej v neustále sa zrýchľujúcom tempe. Jednoducho, akoby z podobnej stonky vyrástol úplne iný kvet. Dejom, príbehom, zápletkou či postavami nemá Smršť s Priepasťou nič spoločné, no v rámci môjho tvorivého zámeru sú to komplementárne až kontrastné diela. Pričom hranicu, líniu tohto ostrého kontrastu vymedzuje práve obdobný východiskový motív objavenej videonahrávky. Nakoľko sa mi túto výzvu podarilo zvládnuť, posúdite už čoskoro (Smršť vychádza v októbri).   Viac o mojom (a)cyklickom prístupe k písaniu v článku O písaní – po dvadsiatich...

Čítať viac

O písaní – po dvadsiatich rokoch

I V mojich beletristických knihách je pobavenie čitateľa napínavým dejom najvrchnejšou vrstvou/zámerom diela. Samozrejme, dá sa z nich zobrať iba táto vrstva, ktorá dobre funguje aj sama o sebe (čo potvrdzuje ich mainstreamový úspech, z ktorého sa teším). Je to úplne v poriadku. Esenciálne mi však len o túto vrstvu nikdy nešlo ani nejde. Obsah každej mojej knihy je pre mňa dôležitý, no ešte dôležitejšie je z autorského pohľadu meta-rozprávanie, ktoré vyjadrujem vzťahmi a patternmi medzi mojimi knihami. V knihe Slovanská magie z roku 2003 som vytýčil kmeňový koncept svojej tvorby v idey tzv. karugu alebo kruhu. Je to moje autorské signum, ktoré sa odvíja od môjho mena Karika (znamená kruh, čo vyjadruje aj zvukomalebne usporiadaním slabík; skutočnosť, že sa takéto cyklické slovo objavuje aj v zápise mena môjho slovenského vydavateľa IKAR je už len žmurknutím matrixu – nomen omen). V širšom zmysle to súvisí aj s nietzscheovským večným návratom a ďalšími asociáciami (niektoré som rozvinul v románe Čierny kruh z roku 2019). Pointou tohto konceptu je tvorba „nového“ kontextuálne odlišným opakovaním „starého“, ktoré som ako „nové“ vytvoril predtým. Do kruhu, či skôr do tvaru Lorenzovho atraktora. O tomto „kolážovom prístupe“ som sa rozpísal v predslove knihy Brány meonu z roku 2009 (v tejto knihe som ho najvýraznejšie využil). Ide mi teda o invenčnú re-cykláciu, ktorá vytvára postmodernistický druh nového/originálneho/unikátneho. Stanley Grenz o takomto prístupe v diele Úvod do postmodernizmu napísal: „Zároveň tím, že umožňuje zřejmé využití, citování či opakování již existujících obrazů, koláž zvýrazňuje postmoderní kritiku mýtu jediného tvůrčího autora. (…) Postmoderní tvůrci se často snaží podkopat představu mocného autora jako původce celého díla. Pokoušejí se zničit to, co chápou jako modernistickou ideologii stylu, a nahradit ji kulturou více stylů. Za tímto účelem mnozí postmoderní umělci konfrontují příjemce svých děl s rozmanitostí stylů, se zdánlivě disharmonickou polyfonií hlasů vytržených z kontextu.“ Na túto hru som v počiatkoch svojej belestristickej tvorby explicitne odkazoval článkami ako Čo inšpirovalo Strach?, Čo inšpirovalo Tmu?, Čo inšpirovalo Na smrť?, v ktorých som svoje romány sám dekonštruoval. Neskôr som to prenechal čisto na dôvtip a rozhľadenosť záujemcov o tieto hlbšie rozmery, čo ako vzájomnú hru medzi autorom a čitateľom považujem za obojstranne zábavnejšie (napr. legendárna Borgesova „čínska taxonómia“ vložená do rozprávania v románe Trhlina – vo Foucaultovej interpretácii použitá aj v Zónach stínu – a ďalšie desiatky až stovky podobných odkazov a žmurknutí roztrúsené v mojich knihách). V článku Čo inšpirovalo Strach? z roku 2014 som to zhrnul slovami: „Z takejto rôznorodej zmesi autor vytvára vlastné dielo, v lepšom prípade originálne. Prirodzene, dnes už každý nový príbeh možno rozložiť na drobnejšie „súčiastky“, ktoré boli niekde použité. Originalita...

Čítať viac

FACEBOOK

Prezeraním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. viac informácií

Cookies na tejto stránke na ich používanie aby Vám zabezpečili čo najlepšie využitie poskytovaných služieb. Ak pokračujete bez zmeny nastavenia cookies, alebo kliknete na súhlas, akceptujete používanie cookies na stránke.

Zatvoriť