Autor: Jozef KARIKA

Dostal som otázku, či nepodporím iniciatívu Hovorme spolu. Do žiadnych kolektívnych iniciatív sa mi v tejto chvíli nechce vstupovať. Zároveň však nesúhlasím s argumentami, podľa ktorých je vraj názorovo pluralitná odborná diskusia vo verejnoprávnom médiu nebezpečná, nevhodná a nemala by sa dopustiť. Preto sa vyjadrím sám za seba, mimo rôznych iniciatív. Prevládajúci vedecký konsenzus nesmie zaujať pozíciu dogmy, tj. aktuálne prevládajúci vedecký konsenzus nemožno použiť ako argument na zastavenie odbornej či verejnej diskusie. A to na akúkoľvek tému v rámci platných zákonov – teda takáto diskusia nesmie viesť k podnecovaniu násilia a pod. Ak k takejto zámene za dogmu dôjde, opúšťame vedecké myslenie a vstupujeme do scientizmu, čo je nebezpečná pôda. Všeobecný vedecký konsenzus v Tretej ríši podporoval ideológiu nacizmu, ktorá sa vďaka tejto podpore identifikovala nie ako ideológia, ale ako vedecká pravda, ako vedecky podložené a nevyvrátiteľné fakty – a bola takto prijímaná desiatkami miliónov Nemcov. V boľševickom Rusku platilo to isté o filozofii marxizmu, ktorú tam plne podporoval všeobecný vedecký konsenzus ako faktický popis reality. Súčasťou týchto naratívov bolo zakaždým aj umlčiavanie menšinových názorových oponentov ich zastrašovaním, ostrakizáciou a zosmiešňovaním pomocou rôznych dehonestujúcich nálepiek. Neskôr otvorenou perzekúciou. (Aktuálny a ukážkový príklad takéhoto postupu v našej spoločnosti uvádza Dag Daniš v bode číslo štyri tohto komentára.) Argumentácia, že už poznáme vedecké fakty a ďalšia diskusia je preto zbytočná alebo nebezpečná, nesie znaky totalitného myslenia. Vedecké skúmanie, narozdiel od dogmatického, nie je nikdy uzavreté. Viď prevládajúci fyzikálny alebo medicínsky konsenzus v roku 1350, 1450, 1650, 1750, 1850, 1950, 2021. Aktuálny vedecký konsenzus (v akejkoľvek sfére), môže slúžiť ako významné kritérium pre rozhodovanie, ale nie je to kritérium jediné, neomylné ani absolútne. Príklady chybných vedeckých konsenzov v minulosti uvádza Scott Adams v knihe Loserthink. Nie je racionálny dôvod predpokladať, že práve naša doba je voči takýmto omylom imúnna. Naopak, ako popisuje Nassim Taleb, nárast dátovej komplexity, modelovania a teda aj informačného šumu v modernej spoločnosti zvyšuje pravdepodobnosť takýchto omylov. Preto aktuálny vedecký konsenzus v akejkoľvek sfére berme pri rozhodovaní na vedomie ako veľmi dôležitý faktor, ale nerobme z neho zlaté teľa. Určitá, nie však paranoidná, miera zdravej skepsy voči politickým aj vedeckým autoritám, rôznym kontrolným inštitúciám a voči fungovaniu systému, je aj po nedávnych skúsenostiach s nimi (napr. ich správanie sa pred a počas finančnej krízy v rokoch 2007 – 2008 alebo kauza vymyslených zbraní hromadného ničenia v Iraku z rokov 2002 – 2003), nepochybne namieste. Nassim Taleb zároveň poukazuje na antifragilnú povahu informácie a presvedčivo dokazuje, že snaha vytlačiť informáciu z verejného diskurzu vedie k jej masívnejšiemu rozšíreniu než aké...