Select Page

Autor: Jozef KARIKA

Tvorivosť a rezistencia

Ako najsilnejšia ideologická a metodická inšpirácia (tiež stimulácia), mi pri písaní slúži filozofia Friedricha Nietzscheho. Ponúka najlepší autorský mindset, s akým som sa stretol. Bernard Reginster v knihe Afirmácia života vyjadruje pointu tohto konceptu slovami: „Ak je tvorivosť paradigmatickým príkladom vôle k moci, potom sa utrpenie v podobe rezistencie ukazuje ako základná zložka tvorivosti. Nietzscheho charakteristika tvorivosti z hľadiska moci ukazuje, že nie je náhoda, že človek musí trpieť, aby mohol byť tvorivý: kto chce byť tvorivý, musí prijať rezistenciu, a teda utrpenie, pretože práve v prekonávaní odporu spočíva tvorivosť. Beethoven bol veľký nielen preto, že písal krásnu hudbu, ale aj preto, že sa zámerne snažil posúvať hranice svojho média, vymaniť sa z niektorých konvencií, ktoré ho ovládali, a rozšíriť jeho výrazový potenciál. Z hľadiska etiky moci už utrpenie nie je nevyhnutným zlom, ale ingredienciou dobra.“ Z týchto príčin si písanie od prvých kníh inštinktívne sťažujem (v samotnej tvorbe aj v čitateľskom prijatí). Robím tak vymýšľaním a realizovaním postupov, ktoré sa vymykajú konvenčnému či žánrovému rozprávačstvu a ktoré kladú odpor (autorovi aj čitateľovi). Nielen tvorba, ale ani prijímanie diela, čo nevyžaduje prekonávanie rezistencie, tj. istú dávku utrpenia, neponúka žiadnu odmenu, ktorá by stála za reč. Podstata kontinuálnej tvorivosti pre mňa nespočíva len vo vybrusovaní obsahovej, rozprávačskej, štylistickej stránky diel, ale aj v neprestajnom sťažovaní si spôsobu ich podania. Toto sťaženie (zámerné vyvolanie rezistencie pri písaní aj čítaní), môže byť objektívne niekedy viac, inokedy menej výrazné, no zakaždým musí byť pre autora subjektívne významné. Jeho trend má byť v kontexte tvorby stúpajúci. V mojich beletristických knihách ide najmä o tieto prvky: V tieni mafie: Tri dejové línie, dve časové roviny, ktoré sa vzájomne preplietajú a idú si oproti. Čas dravcov: Mozaika zložená z perspektív jednotlivých postáv. Nie vždy časovo lineárne, vzniká kaleidoskopický efekt, z ktorého sa vyskladá príbeh. Viac časových rovín. Nepriateľ štátu: Zámerný kontrast rozsahu časového oblúka (2 dni) oproti V tieni mafie (20 rokov). Od istého bodu sú kapitoly poňaté ako odpočítavanie časového limitu. Na smrť: Historická sága. Dve hlavné dejové línie a dve časové linky sa preplietajú na časovom pôdoryse dvoch dekád a na geografickom pôdoryse Československa, Nemecka, Ameriky, Ukrajiny, územia dnešného Poľska. Rozsah 700 strán. Strach: Prvý raz použitá ich forma, inak zámerne čo najkonvenčnejšie podaný príbeh (prekonanie značnej rezistencie). Tma: Experiment s minimalistickým sujetom. Väčšina deja sa odohráva v jednom prostredí a s jedinou postavou, ktorá je navyše oslepená. Čierna hra: Vzájomne sa preplieta sedem dejových liniek. Príbeh sa odvíja v trojročných cykloch. Nie vždy je zrejmé, čo sa za uplynulé tri roky udialo, dej beží oboma...

Čítať viac

Neskrátená pasáž z Hmliska

Pre záujemcov ponúkam neskrátenú špekulatívnu esej z príbehu Hmlisko. (V knihe Hlad som použil jej skrátenú verziu.) Obrazcom mi archonti názorne demonštrovali, ako utvorili a spustili vesmír. Do samotného Veľkého tresku, ktorý je iba naivne metaforickým opisom, naprogramovali kód vedúci k vzniku života a evolúcii. Vesmír sa potom organizoval sám, no primárne usporiadanie, prvotný algoritmus, nastavili archonti tak, aby k jeho samoorganizácii aj k schopnosti hmoty utvárať samu seba vôbec mohlo dôjsť. Obdobne dnes aj my programujeme simulácie, ktoré sa po spustení rozvíjajú a zdokonaľujú samy, bez našich ďalších zásahov. Všetko, čo sa následne udialo, sa udialo nutne. Chemická a neskôr biologická evolúcia, zázračne harmonická prepojenosť systému aj jeho neprehliadnuteľná estetika sledovali konkrétny zámer, účel, ktorým je vznik ľudského mozgu – najvýnimočnejšej veci vo vesmíre. Mozog váži zhruba jeden a pol kilogramu, pričom z dvoch tretín pozostáva z vody, zvyšok tvoria tuky a bielkoviny. Tieto tri bežné a mŕtve látky sa skombinovali spôsobom, ktorý umožňuje myslenie, videnie, estetické cítenie a všetky ostatné funkcie. Najzarážajúcejšia na ľudskom mozgu je však jeho neprirodzená, neprírodná nadbytočnosť. Vymyká sa všetkým evolučným zákonitostiam, ktoré poznáme. Aby človek na Zemi prežil a odovzdával svoje gény, nepotrebuje – ani nikdy nepotreboval – skladať hudbu, maľovať abstraktné obrazy alebo sa zaoberať filozofickými úvahami. Na prežitie a konkurenčnú výhodu by mu bohato postačili aj rádovo nižšie funkcie. Ako a prečo sa teda vyvinuli a rozšírili tie vyššie, aké popudy viedli k abnormálnemu nadbytku našej duševnej kapacity? Navyše, k jej zmohutneniu došlo namiesto evolučne priamej cesty, aká sa uplatnila pri všetkých iných druhoch. Podľa nám známych zákonitostí prirodzeného výberu by sa mal človek vyvíjať na fyzicky silnejšieho, odolnejšieho, zdatnejšieho, ochlpenejšieho a podobne. Mali by sme byť čosi ako mierne inteligentnejšie gorily. Stal sa pravý opak – vo všetkých týchto atribútoch človek degeneroval, zatiaľ čo jeho mozgová kapacita nadbytočne rástla. Ako a prečo k tomu všetkému za necelých štrnásť miliárd rokov došlo? Viera v náhodu orientujúcu vývoj hmoty je protirečenie, pretože pokiaľ je niečo orientované niečím iným, musí sa to už zo samotnej definície diať podľa programu, algoritmu, účelu či zámeru, a nie slepo, náhodne. Žiadny komplexný, no dlhodobo fungujúci systém, nech už je to univerzum alebo ľudské telo, sa nemôže organizovať úplne sám; zakaždým ho, aspoň v počiatkoch, organizuje niečo iné – stojace mimo neho. Starí Egypťania tieto sily udržujúce a vymáhajúce platnosť naprogramovaných pravidiel v celom kozme, teda v simulácii, volali neteru, sibírski šamani ich poznali ako keletos, gnostici ich označovali za vládcov tohto sveta – archontov, starovekí Gréci či Rimania ich volali bohmi, neskôr sme ich zlúčili do jediného Boha, dnes ich označujeme...

Čítať viac

Hovorme spolu?

Dostal som otázku, či nepodporím iniciatívu Hovorme spolu. Do žiadnych kolektívnych iniciatív sa mi v tejto chvíli nechce vstupovať. Zároveň však nesúhlasím s argumentami, podľa ktorých je vraj názorovo pluralitná odborná diskusia vo verejnoprávnom médiu nebezpečná, nevhodná a nemala by sa dopustiť. Preto sa vyjadrím sám za seba, mimo rôznych iniciatív. Prevládajúci vedecký konsenzus nesmie zaujať pozíciu dogmy, tj. aktuálne prevládajúci vedecký konsenzus nemožno použiť ako argument na zastavenie odbornej či verejnej diskusie. A to na akúkoľvek tému v rámci platných zákonov – teda takáto diskusia nesmie viesť k podnecovaniu násilia a pod. Ak k takejto zámene za dogmu dôjde, opúšťame vedecké myslenie a vstupujeme do scientizmu, čo je nebezpečná pôda. Všeobecný vedecký konsenzus v Tretej ríši podporoval ideológiu nacizmu, ktorá sa vďaka tejto podpore identifikovala nie ako ideológia, ale ako vedecká pravda, ako vedecky podložené a nevyvrátiteľné fakty – a bola takto prijímaná desiatkami miliónov Nemcov. V boľševickom Rusku platilo to isté o filozofii marxizmu, ktorú tam plne podporoval všeobecný vedecký konsenzus ako faktický popis reality. Súčasťou týchto naratívov bolo zakaždým aj umlčiavanie menšinových názorových oponentov ich zastrašovaním, ostrakizáciou a zosmiešňovaním pomocou rôznych dehonestujúcich nálepiek. Neskôr otvorenou perzekúciou. (Aktuálny a ukážkový príklad takéhoto postupu v našej spoločnosti uvádza Dag Daniš v bode číslo štyri tohto komentára.) Argumentácia, že už poznáme vedecké fakty a ďalšia diskusia je preto zbytočná alebo nebezpečná, nesie znaky totalitného myslenia. Vedecké skúmanie, narozdiel od dogmatického, nie je nikdy uzavreté. Viď prevládajúci fyzikálny alebo medicínsky konsenzus v roku 1350, 1450, 1650, 1750, 1850, 1950, 2021. Aktuálny vedecký konsenzus (v akejkoľvek sfére), môže slúžiť ako významné kritérium pre rozhodovanie, ale nie je to kritérium jediné, neomylné ani absolútne. Príklady chybných vedeckých konsenzov v minulosti uvádza Scott Adams v knihe Loserthink. Nie je racionálny dôvod predpokladať, že práve naša doba je voči takýmto omylom imúnna. Naopak, ako popisuje Nassim Taleb, nárast dátovej komplexity, modelovania a teda aj informačného šumu v modernej spoločnosti zvyšuje pravdepodobnosť takýchto omylov. Preto aktuálny vedecký konsenzus v akejkoľvek sfére berme pri rozhodovaní na vedomie ako veľmi dôležitý faktor, ale nerobme z neho zlaté teľa. Určitá, nie však paranoidná, miera zdravej skepsy voči politickým aj vedeckým autoritám, rôznym kontrolným inštitúciám a voči fungovaniu systému, je aj po nedávnych skúsenostiach s nimi (napr. ich správanie sa pred a počas finančnej krízy v rokoch 2007 – 2008 alebo kauza vymyslených zbraní hromadného ničenia v Iraku z rokov 2002 – 2003), nepochybne namieste. Nassim Taleb zároveň poukazuje na antifragilnú povahu informácie a presvedčivo dokazuje, že snaha vytlačiť informáciu z verejného diskurzu vedie k jej masívnejšiemu rozšíreniu než aké...

Čítať viac

Prezeraním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. viac informácií

Cookies na tejto stránke na ich používanie aby Vám zabezpečili čo najlepšie využitie poskytovaných služieb. Ak pokračujete bez zmeny nastavenia cookies, alebo kliknete na súhlas, akceptujete používanie cookies na stránke.

Zatvoriť