Select Page

Autor: Jozef KARIKA

Ako som si sťažil písanie Smršte

Zvyčajne svoje knihy nevysvetľujem a nijako neinterpretujem. Nech si z knihy každý vezme to, čo ho baví, čo ho oslovilo a nech si to vysvetlí po svojom. (Peter Pišťanek hovorieval, že z knihy si aj tak každý vyberie len to, k čomu ho to samého najviac ťahá a na čo dorástol. S týmto výrokom súhlasím.) Dnes o tom však výnimočne chcem napísať zopár slov. V mojich knihách rád experimentujem, zároveň nimi rád provokujem. Inak to nebude ani v prípade Smršte. V tej je ako priateľské žmurknutie vložený odkaz tým, ktorí v mojich knihách prácne vyhľadávajú akýkoľvek náznak nejakého podobného motívu, aby mi ho predhadzovali s tým, že sa vraj už vykrádam. (Už po dvoch dekádach písania a dvadsiatke možno najrôznorodejších kníh od jedného autora v súčasnej slovenskej literárnej tvorbe. Tak skoro?!) O čo teda pôjde? Sťažil som si tentoraz písanie nasledujúcou fintou/výzvou: Zo zámerne podobného motívu objavenej videonahrávky, aký som použil aj v Priepasti, sa v Smršti rozvinie niečo úplne iné, nové, takmer až inverzné ku všetkému, na čom bola postavená Priepasť. Zatiaľ čo tá bola minimalistickým, navonok spomaľujúcim sa (!) – až takmer statickým, introvertne orientovaným románom s (nosnou) jedinou postavou a väčšinou deja odohrávajúcou sa na úzkej skalnej plošine, Smršť je najdynamickejšia, takmer celý dej sa odohráva počas jazdy autom (príbeh sa rúti dopredu spolu s pridávaním plynu), na otvorenej geografickej ploche, je primárne externý, vzťahy medzi postavami sú zásadne dôležité, výbušné a ženú dej v neustále sa zrýchľujúcom tempe. Jednoducho, akoby z podobnej stonky vyrástol úplne iný kvet. Dejom, príbehom, zápletkou či postavami nemá Smršť s Priepasťou nič spoločné, no v rámci môjho tvorivého zámeru sú to komplementárne až kontrastné diela. Pričom hranicu, líniu tohto ostrého kontrastu vymedzuje práve obdobný východiskový motív objavenej videonahrávky. Nakoľko sa mi túto výzvu podarilo zvládnuť, posúdite už čoskoro (Smršť vychádza v októbri).   Viac o mojom (a)cyklickom prístupe k písaniu v článku O písaní – po dvadsiatich...

Čítať viac

O písaní – po dvadsiatich rokoch

I V mojich beletristických knihách je pobavenie čitateľa napínavým dejom najvrchnejšou vrstvou/zámerom diela. Samozrejme, dá sa z nich zobrať iba táto vrstva, ktorá dobre funguje aj sama o sebe (čo potvrdzuje ich mainstreamový úspech, z ktorého sa teším). Je to úplne v poriadku. Esenciálne mi však len o túto vrstvu nikdy nešlo ani nejde. Obsah každej mojej knihy je pre mňa dôležitý, no ešte dôležitejšie je z autorského pohľadu meta-rozprávanie, ktoré vyjadrujem vzťahmi a patternmi medzi mojimi knihami. V knihe Slovanská magie z roku 2003 som vytýčil kmeňový koncept svojej tvorby v idey tzv. karugu alebo kruhu. Je to moje autorské signum, ktoré sa odvíja od môjho mena Karika (znamená kruh, čo vyjadruje aj zvukomalebne usporiadaním slabík; skutočnosť, že sa takéto cyklické slovo objavuje aj v zápise mena môjho slovenského vydavateľa IKAR je už len žmurknutím matrixu – nomen omen). V širšom zmysle to súvisí aj s nietzscheovským večným návratom a ďalšími asociáciami (niektoré som rozvinul v románe Čierny kruh z roku 2019). Pointou tohto konceptu je tvorba „nového“ kontextuálne odlišným opakovaním „starého“, ktoré som ako „nové“ vytvoril predtým. Do kruhu, či skôr do tvaru Lorenzovho atraktora. O tomto „kolážovom prístupe“ som sa rozpísal v predslove knihy Brány meonu z roku 2009 (v tejto knihe som ho najvýraznejšie využil). Ide mi teda o invenčnú re-cykláciu, ktorá vytvára postmodernistický druh nového/originálneho/unikátneho. Stanley Grenz o takomto prístupe v diele Úvod do postmodernizmu napísal: „Zároveň tím, že umožňuje zřejmé využití, citování či opakování již existujících obrazů, koláž zvýrazňuje postmoderní kritiku mýtu jediného tvůrčího autora. (…) Postmoderní tvůrci se často snaží podkopat představu mocného autora jako původce celého díla. Pokoušejí se zničit to, co chápou jako modernistickou ideologii stylu, a nahradit ji kulturou více stylů. Za tímto účelem mnozí postmoderní umělci konfrontují příjemce svých děl s rozmanitostí stylů, se zdánlivě disharmonickou polyfonií hlasů vytržených z kontextu.“ Na túto hru som v počiatkoch svojej beletristickej tvorby explicitne odkazoval článkami ako Čo inšpirovalo Strach?, Čo inšpirovalo Tmu?, Čo inšpirovalo Na smrť?, v ktorých som svoje romány sám dekonštruoval. Neskôr som to prenechal čisto na dôvtip a rozhľadenosť záujemcov o tieto hlbšie rozmery, čo ako vzájomnú hru medzi autorom a čitateľom považujem za obojstranne zábavnejšie (napr. legendárna Borgesova „čínska taxonómia“ vložená do rozprávania v románe Trhlina – vo Foucaultovej interpretácii použitá aj v Zónach stínu – a ďalšie desiatky až stovky podobných odkazov a žmurknutí roztrúsené v mojich knihách). V článku Čo inšpirovalo Strach? z roku 2014 som to zhrnul slovami: „Z takejto rôznorodej zmesi autor vytvára vlastné dielo, v lepšom prípade originálne. Prirodzene, dnes už každý nový príbeh možno rozložiť na drobnejšie „súčiastky“, ktoré boli niekde použité. Originalita...

Čítať viac

Nový román Smršť

Môj nový mysteriózny triler SMRŠŤ vychádza už na jeseň a bude o tomto: Nočná jazda autom, naokolo tma a ľudoprázdna pustina. Za tebou prízrak stareny v pohrebných šatách, ktorý je bližšie zakaždým, keď čo i len na chvíľu zastaneš… Fenomén halného vetra je v Poľsku dobre známy a zdokumentovaný. Keď fúka, stúpa počet násilností, nehôd, vrážd aj samovrážd. Ako však tento vietor súvisí s prekliatym cestným úsekom pri Západných Tatrách a s prízrakom stareny v čiernom, ktorý sa tam zjavuje? Hrdinovia nového Karikovho mysteriózneho trileru zažívajú tú najhoršiu nočnú moru. V pustom regióne poľsko-slovenského pohraničia ich prenasleduje veterný démon, pred ktorým niet...

Čítať viac

Dve dekády tvorby

Pohľad do minulosti. Hoci pevne verím, že súčasnú koronakrízu zvládneme, nemyslím si, že sa po nej svet vráti do starých koľají. V niečom áno, v niečom nie. Veľa vecí sa zmení a my s nimi. Deje sa to stále, no zmeny a prechody bežne nebývajú takéto drastické a zlomové. Skôr pozvoľné, plynulé, nenápadné. Túto neustálu premenlivosť nevnímam ako niečo, proti čomu by malo zmysel sa brániť alebo tomu vzdorovať fixovaním sa na minulosť. Pokiaľ si človek nechce k tomu, čo je nutné odžiť, vlastnou reakciou prihodiť aj ďalšiu vrstvu (tentoraz už zbytočného) utrpenia. Tvorba reflektuje život a v tvorbe ma vždy bavila rôznorodosť. Napísal som postmodernistické literárne experimenty – Zóny stínu (o temnej stránke individuality) a Brány meonu (o temnej stránke spoločnosti a histórie 20-teho storočia). Ale aj príručky nekonvenčného prístupu k sebarozvoju/kreativite – KPMPZ, alebo k finančnej sfére – Mágia peňazí. A tiež knihy experimentálnych esejí – Liber 767 a Slovanská magie. Rovnako ma však bavilo aj vytváranie výstav v múzeu, písanie reportáží v regionálnej televízii, alebo pôsobenie v redakčnej rade veľkej monografie mesta Ružomberok. Beletria pre mňa bola/je tiež fáza. Čierny rok a Na smrť sú dva takmer 700-stranové romány (tj. dva rozsahovo a dejovým oblúkom najväčšie slovenské romány za polstoročie, oba v prvej trojke najväčších slovenských románov vôbec). Pritom Na smrť je mix historickej ságy, trileru a hororu, ktorý spája svet americkej mafie s hrôzami nacizmu, osudmi Židov deportovanými zo Slovenska, atď. Šesťdielny románový cyklus či epopeja Čierny kruh (najrozsiahlejšia viacgeneračná sága v slovenskej literatúre) je veľká kriminálno-spoločenská sága a zároveň generačná výpoveď aj kronika vývoja našej spoločnosti za tridsať rokov. K tomu najúspešnejší slovenský porevolučný román – Trhlina. (O tom viac v tomto článku.) Ale aj minimalistický experiment – Tma, či filozofický psychotriler – Priepasť. Uvidíme, čo bude ďalej. Mám v zálohe desiatky skvelých námetov (každý mesiac k nim pribúdajú ďalšie). Zároveň je však pravda, že som sa za uplynulých dvadsať rokov tvorivo vrchovato seba-realizoval. Som s tým spokojný, ani už nemusím sebe (či komukoľvek inému) nič dokazovať. Tvorba ma stále baví, ale nutkanie písať už nepociťujem tak pálčivo ako v prvej polovici života. Napísal som dielo, ktoré by bolo rozsiahle a značne úspešné aj v mierke celého ľudského života, nielen jeho polovice. Istá popularita a sláva (ehm-ehm) sú fajn, ale nikdy neboli, ani nie sú, mojou primárnou motiváciou. Naopak, vnímam ich ako nebezpečie a rozptýlenie. V nejakej forme zrejme budem tvoriť aj naďalej, stále...

Čítať viac

FACEBOOK

Prezeraním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. viac informácií

Cookies na tejto stránke na ich používanie aby Vám zabezpečili čo najlepšie využitie poskytovaných služieb. Ak pokračujete bez zmeny nastavenia cookies, alebo kliknete na súhlas, akceptujete používanie cookies na stránke.

Zatvoriť