Nedávno som dostal zaujímavú otázku – či mi práca historika v múzeu nejako pomohla ohľadom písania? Keď som sa nad tým zamyslel, došiel som k záveru, že áno, dokonca veľmi. Netvrdím, že by mal každý spisovateľ stráviť zopár mesiacov či rokov v múzeu alebo v podobnej inštitúcii, no pre mňa to určite nebolo na škodu.

Konkrétny príklad s románom Na smrť, ktorý sa odohráva v 30 – 40tych rokoch minulého storočia. Keď som študoval na univerzite, história sa tam vyučovala prevažne v abstraktnej forme – veľké udalosti, celospoločenský kontext, dianie na úrovni štátov (a, samozrejme, veľa dátumov). Na pochopenie širších súvislostí a vývoja je takýto pohľad nevyhnutný.

Pri písaní sa však musíte zamerať na príbehy. Celospoločenský kontext môže tvoriť kulisu či pozadie, môže vytvárať atmosféru, zafarbenie príbehu aj východiská pre samotný dej i zápletku, no na vytvorenie príbehu potrebujete oveľa jemnejšiu optiku.

Práve to som sa naučil v múzeu. Históriu som tam nevnímal cez abstraktné dátumy, ale cez konkrétne a osobné predmety – oblečenie, ozdoby, šperky, korešpondenciu, zbrane, nástroje, keramiku, peniaze atď.

Každý z týchto predmetov niekomu patril, za každým sa skrýval vlastný príbeh, ozajstný život.

Samotná manipulácia s nimi prebúdzala predstavivosť a cibrila vyciťovanie atmosféry. Šepkali mi svoje príbehy, históriu som vďaka nim vnímal očami ich vlastníkov a ochutnával skrz ich životné osudy. Rozmieňali minulosť na drobné, lepšie uchopiteľné aj stráviteľné kúsky.

Akonáhle si takýto pohľad a vnímanie osvojíte, dá sa aplikovať aj na súčasnosť. Nech sa ocitnete v akomkoľvek prostredí, začnete ho vnímať a spracovávať, akoby rozplietať, cez ľudské príbehy. Týmto spôsobom scenáristicky pracoval napríklad Jaroslav Dietl – som presvedčený, že práve tento aspekt je jedným z tajomstiev úspechu jeho seriálov.

Preto každému, kto sa zaujíma o písanie beletrie, odporúčam vyskúšať si aspoň na nejaký čas prácu, ktorá sa nepohybuje v abstraktných rovinách, ale dotýka sa holej človečiny. Spomedzi stien akademickej študovne či od zeleného stola ťažko napíšete autentický a ľudský príbeh (bez týchto ingrediencií nevyvolá v čitateľoch rezonanciu). Netvrdím, že sa to nedá, iba, že je to oveľa ťažšie.

Obzvlášť sa mi v tomto smere osvedčili tzv. „obyčajné“ práce, pri ktorých prichádzate do styku s rôznorodými typmi ľudí z rôznych spoločenských vrstiev či prostredí.

***

Kliknite na „Páči sa mi to“ na mojej fanpage a sledujte najčerstvejšie info o mojich knihách, súťaže o výtlačky s podpisom, novinky, nepublikované pasáže z kníh, videocasty, odpovede na vaše dotazy a veľa ďalšieho: http://www.facebook.com/jozokarika