Môj ďalší článok pre projekt Mamtalent.sk. Tentoraz o tom, ako často a kedy písať (a kedy radšej nepísať).

Ako často písať? Večná otázka, ktorá trápi začínajúcich, no neraz aj dobre zabehnutých autorov.

Nájdeme spisovateľov, ktorí so železnou pravidelnosťou dodržiavajú dennú dávku napísaných znakov, či slov (napr. Stephen King). Sú však aj takí, čo píšu sezónne, doprajú si aj niekoľkomesačné pauzy, a pritom sú ich diela veľmi kvalitné (u nás napr. Jaroslav Rumpli).

Nachádzam sa niekde uprostred. Sú obdobia, kedy píšem denne. Inokedy zas na pár týždňov, či dokonca mesiacov systematické písanie vypustím. Nemám žiadnu dopredu stanovenú hranicu denného písania.

Aby som bol totiž s napísaným textom naozaj spokojný, musí sa stretnúť niekoľko faktorov:

1. Musím mať čo povedať. Nemyslím tým len samotný odkaz. Potrebujem mať aspoň základnú predstavu scény, rozhovoru, či zvratu, ktorý chcem opísať. Musím mať vnútorný pocit, ktorý chcem preniesť na papier. Každá scéna, opis, rozhovor je reflexiou vnútorného pocitu. Bez tohto pocitu mi písanie príde ako mlátenie prázdnej slamy – napísaný text potom zvyčajne nemá „šťavu“, nepremietne sa do neho dostatočne silná emócia, cit, život.

2. Musí byť vo mne nahromadené napätie. Nemyslím tým nervozitu. Súvisí to s vnútorným pocitom. Intenzita tohto pocitu musí byť taká, že vyvoláva napätie a túžbu „vypustiť paru“ tým, že budem písať. Najlepšie je, keď ma doslova svrbia končeky prstov. Všetko, čo vtedy potrebujem, je klávesnica. Všetko ostatné už ide samo.

3. Musím byť pozitívne naladený. Vnútorný pocit, ktorý chcem vyjadriť, môže byť aj negatívny – napríklad zlosť, smútok, strach, úzkosť… Ale celkové naladanie s akým pristupujem k písaniu, by malo zostať pozitívne. Inak sa pri písaní utopím vo vlastných záležitostiach, stratím odstup, píšem veci, ktoré okrem mňa nikoho nezaujímajú.

4. Musím vedieť, čo chcem napísať. Ak ide o nejakú scénu, nemusím dopredu poznať všetky jej podrobnosti (ani to nie je dobré – text potom pôsobí strnulo). Musím však vedieť, aký je význam scény v príbehu, čo ňou chcem povedať a ako zapadá do celkovej štruktúry. Nemusím vždy presne vedieť, ako scéna dopadne. Mala by mi však byť zrejmá jej funkčná podstata. Je to veľký zvrat? Chcem ňou zrýchliť alebo ubrať tempo? Má niečo vysvetliť alebo ešte viac zamotať?

Samozrejme, popisujem ideálny stav (pre mňa), ktorý sa vždy nepodarí dosiahnuť. Ak by naň autor čakal, asi by nikdy nič nenapísal. Keď sa však stretnú tieto podmienky, ide mi písanie najlepšie. Keď sa nestretnú, venujem sa radšej úpravám starších textov, poviedkam alebo niečomu inému.

Do dôležitých scén v románoch sa nepúšťam, kým sa situácia aspoň nepribližuje tomu, čo som načrtol. Ani do nového románu sa nepúšťam, kým nie sú splnené vyššie uvedené podmienky (to, čo platí pre jednotlivé scény, platí – vo väčšom – aj pre celý román).

Najlepšia rada, ktorú v tomto smere možno dať, je asi: objavte svoj vlastný rytmus, podmienky a rozpoloženie na písanie. Nakoniec, hovoríme tu predsa o umení. Remeselná časť je dôležitá, no nepovažujem ju za úplne najpodstatnejšiu.

Písanie pre mňa nie je len ťukanie do klávesnice. Písanie je spôsob, akým vnímate a prežívate svoj život. Ak písanie beriete vážne, stane sa spôsobom, akým existujete. (Požehnanie i prekliatie.) Bolestivý rozchod, radostné chvíle s rodinou, milovanie, výstupy a pády, nepríjemnosti i katastrofy, to všetko je písanie. Presnejšie, to všetko ním môže byť. Keď to zažívate, keď balansujete na malej loďke uprostred rozbúreného oceánu, vtedy vzniká písanie (ak ste spisovateľmi – bez ohľadu na to, či ste už niečo publikovali).

Pre mňa je táto časť písania rovnako dôležitá ako samotný akt ťukania do klávesnice. Keď opomeniete remeselnú stránku, nič nevznikne, lebo to jednoducho nenapíšete. Keď opomeniete životnú stránku, niečo azda vznikne, ale nebude v tom ozajstný život, sila, človečina.

Dôležitejšia než denná dávka napísaných slov, či znakov, je pre mňa denná dávka existencie. Vnútornej reflexie toho, čo sa vo mne a okolo mňa deje. Surový život je polotovar, z ktorého remeselnou zručnosťou vysekávate literárne klenoty. Čo a komu chcete povedať slovami, ak v nich nie je horkosladký život, ktorý všetci žijeme?

To však neznamená, že sa netreba venovať cibreniu textov a písania. Isteže je to dôležité. Nie vždy to však musí byť presne určený počet znakov, či strán. Sú to aj opravy textov, rôzne cvičenia, alebo premýšľanie nad štruktúrou a štylistikou cudzích textov.

Pravidelné vlastné písanie je dôležité najmä spočiatku – prvých pár rokov. Je pravda, že vtedy som aj ja písal až fanaticky – každý deň, najčastejšie zopár hodín. Napísal som asi dvetisíc normostrán, kým mi vôbec napadlo pomýšľať na publikovanie. A ďalšiu tisícku, kým sa mi čosi podarilo publikovať. Nebola to vždy beletria – môže ísť o eseje, reflexie, články, fejtóny, čokoľvek. Dôležité je cvičiť prácu s jazykom.

Ako vidíte, neexistuje žiadny presný postup. Treba si vytvoriť vlastný. Podstatou písania je zostať v kontakte so sebou samým. Časom sa váš postup možno bude meniť. To je v poriadku. Dobré písanie potrebuje aj dávku tvorivého chaosu. Tento chaos však treba držať v rozumnej a produktívnej miere. Pomáhajú tomu práve dočasné pravidlá a rutiny, ktorých sa držíte, pokiaľ vám prospievajú. Keď vás začnú škrtiť a obmedzovať (to časom robí väčšina rutín), vytvorte si nové. Dbajte však na to, aby vám pri tom našepkávala tvorivosť, nie zamaskovaná lenivosť.

*

Ďalšie rady a postrehy pre začínajúcich autorov nájdete v kategórii Rady pre autorov.

Moje hodnotenia poviedok začínajúcich autorov si môžete pozrieť v kategórii Textová masakra.