Pre záujemcov ponúkam neskrátenú špekulatívnu esej z príbehu Hmlisko. (V knihe Hlad som použil jej skrátenú verziu.)

Obrazcom mi archonti názorne demonštrovali, ako utvorili a spustili vesmír. Do samotného Veľkého tresku, ktorý je iba naivne metaforickým opisom, naprogramovali kód vedúci k vzniku života a evolúcii. Vesmír sa potom organizoval sám, no primárne usporiadanie, prvotný algoritmus, nastavili archonti tak, aby k jeho samoorganizácii aj k schopnosti hmoty utvárať samu seba vôbec mohlo dôjsť. Obdobne dnes aj my programujeme simulácie, ktoré sa po spustení rozvíjajú a zdokonaľujú samy, bez našich ďalších zásahov. Všetko, čo sa následne udialo, sa udialo nutne. Chemická a neskôr biologická evolúcia, zázračne harmonická prepojenosť systému aj jeho neprehliadnuteľná estetika sledovali konkrétny zámer, účel, ktorým je vznik ľudského mozgu – najvýnimočnejšej veci vo vesmíre.

Mozog váži zhruba jeden a pol kilogramu, pričom z dvoch tretín pozostáva z vody, zvyšok tvoria tuky a bielkoviny. Tieto tri bežné a mŕtve látky sa skombinovali spôsobom, ktorý umožňuje myslenie, videnie, estetické cítenie a všetky ostatné funkcie. Najzarážajúcejšia na ľudskom mozgu je však jeho neprirodzená, neprírodná nadbytočnosť. Vymyká sa všetkým evolučným zákonitostiam, ktoré poznáme. Aby človek na Zemi prežil a odovzdával svoje gény, nepotrebuje – ani nikdy nepotreboval – skladať hudbu, maľovať abstraktné obrazy alebo sa zaoberať filozofickými úvahami. Na prežitie a konkurenčnú výhodu by mu bohato postačili aj rádovo nižšie funkcie. Ako a prečo sa teda vyvinuli a rozšírili tie vyššie, aké popudy viedli k abnormálnemu nadbytku našej duševnej kapacity? Navyše, k jej zmohutneniu došlo namiesto evolučne priamej cesty, aká sa uplatnila pri všetkých iných druhoch. Podľa nám známych zákonitostí prirodzeného výberu by sa mal človek vyvíjať na fyzicky silnejšieho, odolnejšieho, zdatnejšieho, ochlpenejšieho a podobne. Mali by sme byť čosi ako mierne inteligentnejšie gorily. Stal sa pravý opak – vo všetkých týchto atribútoch človek degeneroval, zatiaľ čo jeho mozgová kapacita nadbytočne rástla.

Ako a prečo k tomu všetkému za necelých štrnásť miliárd rokov došlo? Viera v náhodu orientujúcu vývoj hmoty je protirečenie, pretože pokiaľ je niečo orientované niečím iným, musí sa to už zo samotnej definície diať podľa programu, algoritmu, účelu či zámeru, a nie slepo, náhodne.

Žiadny komplexný, no dlhodobo fungujúci systém, nech už je to univerzum alebo ľudské telo, sa nemôže organizovať úplne sám; zakaždým ho, aspoň v počiatkoch, organizuje niečo iné – stojace mimo neho. Starí Egypťania tieto sily udržujúce a vymáhajúce platnosť naprogramovaných pravidiel v celom kozme, teda v simulácii, volali neteru, sibírski šamani ich poznali ako keletos, gnostici ich označovali za vládcov tohto sveta – archontov, starovekí Gréci či Rimania ich volali bohmi, neskôr sme ich zlúčili do jediného Boha, dnes ich označujeme pojmami ako… fyzikálne alebo prírodné zákony.

Veda sa však zatiaľ ani nepriblížila k vysvetleniu, ako sa zmyslové vzruchy v mozgu premieňajú na subjektívny zážitok – napríklad na zážitok krásna, slasti, bolesti, strachu a podobne. Práve subjektívne prežívanie je konečný zámer, s ktorým archonti naprogramovali vesmír a napokon aj mozog ako orgán umožňujúci prepojenie, premostenie objektívneho a subjektívneho univerza.

Zmysel kozmu aj vývoja živej hmoty sa zavŕšil v ľudskej individualite. Prečo? Znova to slovo: simulácia. V hologramovom obrazci jej bol venovaný samostatný blok, no kým som ho stihol preskúmať, upriamili archonti moju pozornosť na niečo zásadné. Simulovaná realita má fraktálovú štruktúru – replikuje sa sama v sebe. Každá simulácia od momentu svojho spustenia napodobňuje kód, ktorý do nej vložili, a vytvára ďalšie, sebe podriadené podsimulácie. Jedným z prvých prejavov pračloveka boli jaskynné nástenné maľby – snaha napodobniť, simulovať to, čo vnímal ako skutočnosť. Neskôr tvoril rôzne figúrky, hry, ilúzie, divadlá a tak ďalej až po dnešnú virtuálnu realitu. Táto snaha sa zdokonaľuje, až napokon dosiahne bod, v ktorom simulovaná civilizácia dokáže naprogramovať vlastnú simuláciu, nerozoznateľnú od zdanlivej skutočnosti. Len čo tento bod dosiahne, začne ich produkovať vo vysokých počtoch.

Práve toto som uzrel v nadpriestore – každý dvanásťsten bol samostatnou simuláciou. Videl som ich tam miliardy. V každej platia iné pravidlá, parametre, iné fyzikálne zákonitosti; každá má vlastnú realitu – niekedy vzdialene podobnú ostatným, inokedy unikátnu, skrz-naskrz odlišnú. V mojom videní sa rozbiehali všetkými smermi a zároveň do vlastných hĺbok, kde každá z nich množila stĺpce podsimulácií.

No aj bez takéhoto priameho zrenia je štatisticky pravdepodobnejšie, takmer isté, že ľudstvo je simulácia vytvorená predchádzajúcou civilizáciou, než naivný predpoklad, že práve my sme prvotnou, počiatočnou vrstvou tohto kaskádovitého procesu. Napokon, odhalili to už najstaršie ľudské filozofie, či už indická sánkhja, staroveký koncept májá, alebo Platónovo podobenstvo o jaskyni.

Čo je však zmyslom, zámerom? Prečo archonti, ak sú vôbec prvotnými hýbateľmi a nielen programátormi stojacimi o biedny stupienok nad nami, vôbec spustili prvú simuláciu?

Veľa napovedá príbehovosť nášho sveta, osudov i myslenia, ako aj kruté východiskové parametre našej simulácie, ktoré vyžadujú stály boj, hlad, vzdorovanie, utrpenie, námahu, sizyfovské tlačenie kameňa do čoraz príkrejšieho kopca. Ustavičné udržiavanie hry.

Dianie beží podľa dopredu naskriptovaných scenárov. Aj na tom sa zhodli všetky staroveké kultúry. Fátum, Wyrd, Ørlög – nič iné než naprogramované skripty, podobné tým, aké si užívame v počítačových hrách. Keď sa človek nevzpiera a jedná v súlade s takto predurčeným osobným skriptom, simulácia ho odmeňuje – cíti sa vtedy dobre, naplnene, akoby konal svoju pravú, najrýdzejšiu vôľu; dokonca má viac šťastia, pomáha mu zotrvačnosť celého univerza.

Ide tu o zábavu, o pôžitok; nie však v zmysle našich svetských osobností – s bolestivou istotou vieme, že sa vo finálnom  súčte, v konečnej životnej bilancii, bohvieako nebavíme. Na nás tu vôbec nezáleží.

Archonti prostredníctvom evolúcie vytvorili ľudský mozog, ktorý generuje ilúziu slobodnej vôle, rozhodovania a napokon aj duše – individuálnej osobnosti s vlastným myslením a psychikou. To všetko je iba proces kreovania avatara, podobný konfigurovaniu hernej postavy na začiatku digitálneho dobrodružstva alebo modelovaniu knižnej, divadelnej či filmovej persóny. Fyzické telo aj mentálne obsahy, ktoré človek prežíva ako svoje ja, svoju identitu, osobnosť, sú len prchavým zhlukom, nestálym agregátom zmyslových vnemov, spomienok, skúseností, spoločenského kondíciovania, zdrapov kultúry a historickej epochy, do ktorej sa narodil. Je to zámerne vytvorená ilúzia, ktorá slúži jedine na to, aby sa pachtil, aby v čosi uveril, s čímsi sa stotožnil, po čomsi túžil a čosi iné odmietal; aby sa za niečím naháňal, pre niečo zahorel, aby bol motivovaný zapájať sa do skriptov, scenárov, aby sa vášnivo, úmorne snažil zlepšovať podmienky prežívania tejto ilúzie, preludu, chiméry – niečoho, čo vlastne neexistuje –, aby zostával hladný, nabudený, agitovaný, angažovaný; aby zvyšoval svoj spoločenský status, kvalitu života, a tým produkoval rôznorodé zážitky, teda zábavu. Takpovediac na svoj účet, pre kohosi iného či skôr pre niečo iné…

Jadrom ľudskej bytosti nie je domnelé ja, ale vnímajúca prázdnota, niečo neprirodzené, neprírodné, načisto cudzie celému kozmu. Nedá sa to opísať, aspoň nie bežným jazykom, ktorého opisy sú založené na prirovnaniach k čomusi inému. Najhlbšie JA sa nedá prirovnať k ničomu, pretože v tomto kozme neexistuje nič iné, k čomu by to viazali vzťažné rámce. Jadrom ľudskej bytosti je singularita vychutnávajúca životný zápas. Puruša, átman, pneuma, zorza, fravaši, fušō, večný pozorovateľ. Inak povedané, jadrom každého človeka, jeho nahlbším JA, jeho duchom, je vnímajúci archón.

JA je ľahostajné k povahe degustovaných zážitkov, ktoré ľudia produkujú svojím pachtením, svojím životom; či už sú kladné, alebo záporné, príjemné alebo desivé, všetko jedno. Podstatné je, aby ich prúd neustal, nevyschol, dôležitá je kvantita, nie príjemnosť pre hracie figúrky – teda pre nás. Čím sú zážitky mnohorakejšie a intenzívnejšie – či už do hrôzy, utrpenia, krásy, alebo slasti –, tým lepšie.

Vo svete archontov musela vládnuť príšerná, zničujúca nuda. Nekonečná prázdnota, nehybnosť, nemennosť, jedným slovom: večnosť. Sú takí vyhladovaní po akejkoľvek zábave, zážitkovosti, že aj tie najpríšernejšie príbehy, najväčšie horory, aké dokáže vygenerovať krutá pozemská existencia, sú pre nich znesiteľnejšie než uväznenie v nehybnosti. Preto stvorili vesmír, život a napokon aj človeka.

Jeho telo a duša, hoci sú iluzórne, vytvárajú zrkadlenie či kontrast, cez ktorý archonti prežívajú vedomie samých seba, dobrodružstvo, hrôzu i extázu. Bez človeka nič z toho nie je, bez neho ich čaká priepasť nediferencovanej večnosti, poprípade fádne, málo variabilné príbehy nižších životných foriem. Antická mytológia plná olympských bohov, ktorí hrajú s ľuďmi svoje hry, verne vystihuje ich hlad po zábave.

Vo svojom jadre, vo svojom JA, teda nie som starý ani mladý, tučný ani chudý, krásny ani škaredý, vysoký ani nízky, bohatý ani chudobný, muž ani žena, spoločenský ani antispoločenský. Nie som svojou osobou, svojou minulosťou, svojimi túžbami, nádejami, snami, spomienkami, fantáziami, vzťahmi, kariérou, majetkom, vyznaním, láskami, zásluhami či zločinmi. Celá psychofyzická entita, za ktorú sa považujem, nie je JA. Je súčasťou simulácie – moje kosti, krv, orgány, mozog, myšlienky, hodnoty, ego jej bez zvyšku patria, podliehajú jej zákonitostiam a algoritmom. Moja duša zomrie spolu s mojím mozgom, ktorý ju vytvára.

Čo však môj duch, moje JA? To pochádza z iného rádu reality, než je makroskopický rozmer prislúchajúci môjmu telu aj kvantový rozmer mojej duše. Je to akýsi uzol čistého vedomia, transcendentálny subjekt, pozorovateľ, ktorý vychutnáva každú skúsenosť. Tak ako oko nemôže nazerať samo seba, ani JA nemôže nazerať JA – preto sa nazerá cez zrkadlo simulácie, hoci je nedotknuteľné prežívaným utrpením, smútkom, námahou, bolesťou aj ich protikladmi. Rovnako ako som pri hraní počítačovej hry nedotknuteľný všetkým, čo sa udeje v digitálnom svete. Iba ak sa na chvíľu pozabudnem a stotožním sa s ilúziou, s avatarom, môžem hru prežívať emotívne, takmer ako ozajstný život. Len čo sa z takého polospánku, tranzu, hladu, horúčky, smädu či opitosti prebudím, stratí hra všetko kúzlo, ktorým ma vťahuje. Mnohí z tých, čo zažijú takéto čierne osvietenie, prechod priepasťou – abyssom –, stratia záujem o život, vyhasnú, podľahnú apatii, upadnú do stavu podobnému totálnemu vyhoreniu alebo sa rovno zabijú.

Avšak moje JA, pozorujúci archón, nechce, aby som hru takto prehliadol. Ak by som ťažobu tejto pravdy zniesol, mohol by som sa vzbúriť a pokaziť mu zábavu. Napríklad by som sa mohol pokúsiť predčasne sa od hry odpojiť, ako to skúšajú buddhisti alebo gnostici. Je však sporné, či má zmysel utiekať sa zo simulácie naspäť do stavu nehybnej nirvány, keď archonti celú simuláciu vytvorili iba preto, aby z tohto stavu unikli.

Preto som naprogramovaný tak, aby moja telesná i psychologická stránka umocňovali čo najsilnejšie stotožnenie s ilúziou osobnosti aj scenára, ktorý volám svojím životom. Zároveň sú pravidlá hry nastavené tak, aby som s parametrami svojho intelektu nikdy neprenikol za hranice simulácie. Ak neupadnem do sebahypnózy, napríklad v podobe náboženského alebo vedeckého fanatizmu, nikdy nenadobudnem istotu, aká je povaha reality; istý si nebudem ani tým, čo ma čaká po ukončení môjho scenára.

Z nášho, teda ľudského pohľadu sú archonti bezhranične sadistické, zlé, kruté bytosti. Jednak nás uvrhli do simulácie, ktorej hranice nedokážeme prelomiť, a zároveň túto simuláciu naprogramovali na hernom princípe krutosti, utrpenia, hladu, boja, lovu a strachu.

Lenže na akých herných princípoch programujeme svoje výtvory my? Ako by sme sa javili my – ľudia – z pohľadu či perspektívy svojich digitálnych a imaginárnych avatarov v nami vytvorených simuláciách: v počítačových hrách, vo filmoch alebo v knihách? Veď aj my tieto svety – nám podriadené roviny reality – vytvárame čo najkrutejšie. Postava, či už knižná, divadelná, herná, alebo filmová, musí trpieť, inak nás príbeh nebaví. Bez krvi, smrti, bolesti, hrôzy a fyzického, alebo aspoň duševného, utrpenia sa nám neráta žiadne dobrodružstvo, nemáme z neho ozajstnú slasť. Aj v knihách platí, že len čo sa spomalí dynamický, napínavý, krvavý alebo strašidelný dej a nasleduje hĺbavejšia pasáž, zmocňuje sa nás nuda, podráždenie, presvedčenie o zbytočnosti takých úsekov, o ich rušivosti v prí-behu, v ustavičnom rútení sa vpred, ktoré automaticky – pretože naprogramovane – považujeme za kľúčové.

V zdieľaných multiplayerových simuláciách ako World of Warcraft alebo The Elder Scrolls Online, do ktorých sa zapájajú milióny hráčov – viac než počet ľudí žijúcich na Zemi pred pár tisíc rokmi –, nás vzrušuje rozpútavať čo najmasovejšie vojnové konflikty a vrhať avatarov do katastrofických scenárov. Práve z toho čerpáme najintenzívnejšiu slasť.

Nie je podozrivé, že napríklad také dvadsiate storočie až nápadne pripomína kataklizmatickú kampaň z niektorej hernej simulácie? Ešte aj mierumilovné simulátory ako SimCity programujeme tak, aby sa v nich neočakávane objavovali katastrofy, ktoré maria našu snahu, zabraňujú nude, čím umocňujú zábavu.

Pozastavujeme sa nad možnosťou, že naše výtvory, naši avatari, cez ktorých prežívame dobrodružstvá v hrách, vo filmoch či v knihách, môžu na svojej úrovni reality prežívať, cítiť; že môžu mať vlastný vzťažný rámec vnímania? Ani nám to nenapadne, takú myšlienku považujeme za smiešnu, priam absurdnú.

Rovnako aj naši stvoritelia, archonti, možno nie sú sadistickí, iba nevšímaví, ignorantskí, indiferentní voči ľudskej perspektíve. Azda im takisto ani len nenapadne, že vnímame; alebo je im to jedno.

Tak ako je jadrom ľudskej bytosti JA – archón –, je jadrom literárnej postavy človek – autor –, ktorý ju stvoril; teda niekto, koho podstata je odlišná od zvyšku literárneho sveta, v ktorom daná postava žije. Sme podriadeným výtvorom archontov, zatiaľ čo pre nami vytvorených avatarov sme zasa bohovia, archonti, neteru my. Koľko vrstiev takejto simulácie je nad nami?

Nevedno, no isté je, že archontov poháňa najhlbší, primárny hlad – lačnosť po zážitku. Aj oni sú obeťami všestravujúcej vôle, nie jej pánmi. Šialení z večnosti pahltne ochutnávajú každú skúsenosť, ktorú im prostredníctvom našich tiel, mozgov aj duší simulácia ponúkne. Hltajú odtiene radosti, strachu, pôžitku, bolesti, extázy, všetko, chcú stroviť úplne všetko, čo sa tu dá zažiť. V meradle nepredstaviteľných časových eónov prežije každé JA všetky prežiteľné stavy, kombinácie a konfigurácie, pretože je mimočasové, stojí nad lineárnosťou simulovaného času. Aj vo svojich simulátoroch, napríklad v budovateľských hrách, môžeme voľne zrýchľovať a spomaľovať čas podľa toho, ako sa nám zažiada. Je to bežná funkcia každej simulácie – vrátane tej, ktorú mylne považujeme za realitu. Ibaže v jej štyroch dimenziách – šírke, výške, hĺbke a čase – sme uzavretí, uväznení, uvrhnutí, vládne nad nimi ktosi iný. Obdobne ako my vládneme nad dimenziami vo svojich simulátoroch.

Fungujú tu aj akési úrovne hry, vzdialene pripomínajúce herné levely v našich výtvoroch. Systém zbierania a strácania bodov – niekde nazývaný karma – umožňuje stúpanie aj klesanie medzi úrovňami hry. Sansára. Nekonečný kolobeh, uzavretá slučka, hra pre vlastné pobavenie. Dookola, bez zmyslu, herná architektúra je cyklická, bezvýchodisková, uzavretá do kruhu. Tak ako teraz aj ja.

Hrôza však nie je iba tento svet, simulácia so všetkými mysliteľnými desmi, ale aj ten druhý, prázdny, večný a nehybný – svet hladu. Zatiaľ čo my sa snažíme uniknúť zo svojho cyklického sveta, archonti bojujú o vyslobodenie z toho svojho; možno aj ten je iba sadistickou simuláciou vyššej úrovne. Zatiaľ čo my aspoň na chvíľu unikáme zo svojej reality cez nami vytvorené postavy v hrách, vo filmoch, v divadlách či v knihách, archonti sa snažia vyslobodiť zo svojej reality – cez nás.

Na samotnom vrchole hierarchie tróni prvotný hlad, slepá vôľa. A práve ten sa kaskádovito prenáša od horných úrovní až po tie najnižšie – od archontov cez ľudí a ich výtvory až po zvieratá, až po tie najprimitívnejšie organizmy, ktoré dokážu jediné: hltať svojich súkmeňovcov. Dokonca aj samotné bunky túžia zhltnúť iné bunky a rásť na ich úkor, hoci aj za cenu smrti organizmu.