Druhá časť mojej fantasy hororovej novely Dvojičky.

Prvú časť novely si môžete prečítať tu.

***

IV.

Chápal, že musí čo najskôr zmiznúť. Premýšľal nad vhodným úkrytom. Okamžite mu napadla Miriam. Malo to racionálne jadro, ale iracionálny obal bol pádnejší. Za iných okolností, v inom rozpoložení, by sa mu to nezdalo také rozumné.

Miriam… Raz mu zavolala do práce. Celkom nečakane. Bolo to pred niekoľkými rokmi. Jednoducho zazvonil telefón, spojovateľ oznámil, že ho prepne, zachrapčalo to a na druhej strane linky čakala ona. Nemala výnimočný hlas, okrem toho, prezrádzal silnú fajčiarku. A zdal sa mu až prekvapivo blízky.

„Pán Gaburin, do redakcie našich novín sme dostali anonymný list, v ktorom sa píše, že ste úspešný spisovateľ, publikujete aj v zahraničí a celkovo, vraj ste zaujímavá osobnosť a máme s vami urobiť rozhovor.“

„Ja som vám ho neposlal,“ prehodil.

Počul, že sa usmiala. „To viem, pán Gaburin. Ale ten rozhovor by som s vami aj tak rada spravila.“

„Ten anonym strašne preháňa. Moje knihy skoro nikto nepozná, píšem len pre úzku komunitu. A v zahraničí sú to len preklady menších prác.“

„Ak vám to veľmi neprekáža, ten rozhovor s vami chcem.“

Interview s ním nakoniec urobila. Bol celkom zvedavý. Nečakal, že by niekto v rodnom meste poznal jeho knihy.

Na stretnutí ho upútala. Dlhé, mierne zvlnené vlasy; oči a úsmev ako z najlepšieho porna, drobný a drzý noštek. Mala charizmu. Silnú.

Zamiloval sa do nej, intenzívne, možno najviac. Išlo to ľahko. Nevedel presne, z čoho vyvierala sila, ktorá ho k nej tak priťahovala. Možno to bola sila jej osobnosti, štipka arogancie, bezcieľnosť, stratenosť vo vlastnej existencii a atmosféra opustenosti, čo ju obklopovali. Možno to bolo niečo úplne iné.

Silná, príťažlivá žena, žijúca sama. Nikdy mu ani nenapadlo premýšlať o založení si rodiny a bežnom životnom vzorci. Až kým ju nestretol.

Trávili spolu veľa času. Trvalo to asi dva mesiace. Keď bol s ňou, nemyslel na knihy, analýzy, ani na záhady ľudskej mysle. Pre celoživotného analytika, odhadovača a manipulátora ľudských pováh, to bolo ako vyslobodenie z dlhoročného väzenia.

Páčiš sa jej. Je to ako na dlani. Ak poserieš toto, je to akoby si posral úplne všetko, hovorieval si pri tom v mysli.

Posral to. Keď prišlo na lámanie chleba, vybrala si niekoho iného. Vzťah s Gaburinom vyšumel do prázdna.

O Miriam už dlho nepočul. Pokiaľ vedel, žila v šťastnom manželstve. Kedysi mu však spomenula, že svoj starý jednoizbový byt si chce nechať. Ako prípadnú únikovú zónu. Gaburin vždy trochu sebecky dúfal, že ho raz ako únikovú zónu použije. A potom, ktovie… Možno raz…

Nikdy si ale nepredstavoval, že sa ho ako únikovú zónu pokúsi využiť on sám. Bolo mu trápne ozývať sa jej po takom dlhom čase. Naviac v takejto veci. Nikomu inému však neveril. Karpinského prsty mohli byť poriadne dlhé. A veľa jeho priateľov, či skôr známych, by určite nepohrdlo ponukou polície na prižmúrenie očka vo veciach starých účtov – za malú informáciu.

Na stole ležal mobil, čo kúpil Ivete. Nepoznajú ju. Ak by aj Karpinský dal odpočúvať jeho telefón (o čom pochyboval), toto by malo byť bezpečné.

Našiel Miriamine číslo a začal ho vyťukávať. Cítil sa mizerne.

„Haló?“ ozval sa do telefónu mužský hlas. Miriamin manžel.

Presne toto som potreboval! pomyslel si. Vypýtal si k telefónu Miriam a dúfal, že tým nič nepokazil.

Po chvíli ticha sa ozvala do slúchadla. Bola prekvapená, keď ho začula. To jediné dokázal určiť. Inak sa v tónoch a odtieňoch jej hlasu nikdy nevyznal.

Nemohol jej povedať všetko. Vlastne jej nemohol povedať takmer nič. Našťastie sa príliš nevypytovala. Z Gaburinovho podania si domyslela, že ide o vážnu vec. Minulosť zrejme stále mala nejakú váhu. Aspoň symbolickú.

„V poriadku, môžeš v tom byte zopár dní prečkať. Bude to stačiť?“

„Bude, ďakujem.“

„Len ti nesmie vadiť, že je tam malé skladisko. Kočík, detská postieľka, všetko čo…“

„Ty už? Vlastne, vy…?“

„Už pred dvoma rokmi Gab. Dvojičky.“

„Aha. Dvojičky… Gratulujem,“ dúfal, že nezachytila ochladenie v jeho hlase.

„Skočím ti to tam trochu poľudštiť. Kľúče ti nechám pod rohožkou pred dverami.“

„Ďakujem ešte raz. Zatiaľ sa maj.“

„Aj ty. A Gab?“

„Áno?“

„Keď budeš odchádzať, nechaj kľúče pod tou rohožkou.“

*

„Nemôžem ho dať odpratať!“ kričal Karpinský na Irša. „Kým sa to všetko neutíši, nemôžem nič. Čo keď ma sledujú? Ktovie, čo všetko stihol ten malý zasran vytárať, kým zdochol.“

„Lebo si to posral. Ako všetko.“

Karpinský sa vrhol na Irša, chytil ho za bundu a tresol ním o stenu. „Nehovor, že som to posral!“

Irš sa však nedal zastrašiť. Odstrčil ho jediným mávnutím svojich svalnatých paží. „Prestaň, nestrácaj nervy!“

„Neposral som to,“ opakoval Karpinský. „Mal tuhší korienok než som myslel, to je všetko. A tí skurvení susedia zavolali záchranku. Nestihol som ho doriešiť.“

„Čo tí Ukrajinci? Neverím síce tým ich čarám, ale pokiaľ viem, nemajú problém ani s normálnym uprataním.“

Karpinský na neho pozrel. Nebol to zlý nápad. „Keď ich tu už máme… Na mladého Farkaša sme ich nestihli použiť, mohli by sa postarať aspoň o tohto kokota. Okrem toho, už aj tak zobrali zálohu.“

„Tak nech sa do toho dajú. Nech je už dole.“

*

Keď Gaburin presvedčil Karpinského o tom, že Ospenského a Hudeca ktosi zlikvidoval použitím mágie, napadlo ho osloviť niektoré svoje kontakty. Nikdy na mágiu neveril. Videl však tie zvláštne obrazce a – to hlavne – videl skrútené telá Ospenského a Hudeca.

Výrazy čistej hrôzy v ich tvárach; spôsob ich smrti… Niečo na tom nebolo s kostolným poriadkom.

Prebehol svoje spoľahlivejšie kontakty s podsvetím. Zaujímalo ho, či sa tam nenájdu osoby využívajúce podobné sily. Najlepšie za peniaze a na objednávku. Nenápadné pátranie trvalo oveľa kratšie, než predpokladal. Cez miestny ukrajinský gang získal kontakt na akéhosi Nikolasa. Pasáci a pašeráci o ňom hovorili ako o dyavolovi – diablovi. Pochádzal z malej dedinky na Ukrajine. Jeho otec, aj jeho starý otec, vraj boli charivnykmi – čarodejmi.

*

Gaburin po telefonáte s Miriam zaspal vo svojom byte. Omámený udalosťami posledných dní a polovicou fľaše vodky.

Neveril, že by Karpinský mohol konať tak rýchlo. A aj keby, rozhovor s ňou z neho vysal posledné zostatky síl.

Karpinský, Farkaš, znásilnená a zabitá Terezka. Všetko mu to bolo jedno.

Zaspal.

*

„Ako to robíte?“ pýtal sa Karpinský.

„To by ste nepochopili, pán kapitán,“ uškrnul sa Nikolas. „Realita, ktorú žijete, nie je jediná. Sú aj iné. Tie, ktoré… snívame. Ja a chlapci sme vťahovači. Vťahujeme do našich snov, do našich svetov. Verte mi, že by ste nechceli byť na jeho mieste.“

Díval sa Karpinskému priamo do očí. Tie jeho sa skoro vôber nehýbali.

„V to dúfam,“ odvrkol Karpinský a uhol pohľadom. To sa mu nestalo už zopár rokov.

„Budem potrebovať niečo, čo je len jeho. Niečo osobné. Máte niečo také?“

„Postačia otlačky prstov?“

*

Gaburin stál na zaprášenej ceste. Kúdole prachu sa z nej dvíhali a vytvárali prízračné, žltkasté obrazce. Formovali sa v nich tváre.

Vedomie, že sníva, sa objavovalo a zase mizlo. Akoby sa vynáralo a rozplývalo spolu s mrakmi prachu.

Po ľavej strane sa ulica tiahla do nekonečnej diaľky. Strácala sa v tieni stromovej aleje. Na jej boku stáli dve dlhé bytovky. Mohli byť viac než sto rokov staré. Chátrali.

Pravú stranu zahaľoval obrovský mrak prachu, oživený neobvyklým vzdušným vírom. Mohol mať pätnásť metrov, akoby prskal a nechcel sa rozplynúť. Vystúpila z neho mačka bez očí. Váhavým krokom zamierila k blízkej rieke a utopila sa v nej. Spadla do vody s tichým „žblnk“. Nevynorila sa ani raz.

Vpredu sa pred Gaburinom týčil zalesnený vrch. Jeho ihličnatý povrch sa občas premieňal na čistú černotu.

Jediná cesta viedla doľava. Vykročil tam.

Prechádzal okolo prvej bytovky. Odrážal sa v zaprášených a špinavých oknách prízemných bytov. Ani jedna tabuľka nebola rozbitá. Po niektorých stekali zostatky slín, semena a zrejme aj krvi. V iných viseli obesené mačky. Nasladlý zápach rozkladu ho omračoval. Každá mačacia mŕtvola visela na stužke inej farby. Slučku tvorila zakaždým iná umelecká mašla.

Tiene stromovej aleje vypluli postavu. Bledý, chudý muž s dlhým nosom. Kýval na Gaburina a milo sa usmieval. Jeho ruka mala šesť prstov.

„To je Nikolas,“ zachrapčal chlap sediaci na drevenej stoličke pri tmavom vchode do bytovky. Kýval sa a ona vŕzgala. Pred chvíľou tam ešte nebol, ale drevené vŕzganie sa ozývalo už od začiatku. „Ja som Andrej.“

Gaburin na neho zmätene hľadí. Uvedomoval si, že hovorí rečou, ktorej nerozumie. Zároveň k nemu však doliehal aj zmysel povedaných slov.

„A tamten, čo stojí na koľajniciach s detskou pílkou na drevo, je Viktor.“

Gaburin sa obzrel. Po pravej ruke, priamo oproti bytovkám, sa tiahol kamenný násyp. Po ňom viedli dva páry koľajníc. Stál na nich nahý muž s malou detskou pílkou. Asi sa nudil, pretože ňou skúšal rezať do oceľových koľajníc. Potom zodvihol zrak. Mal biele zreničky.

Andrej odrazu sedel hneď vedľa Gaburina. Ten netušil, ako sa mohol tak rýchlo a potichu presunúť. Niektoré z obesených mačiek začali ožívať. Vo víriacom prachu sa objavovali bizarné náčrty ako od Leonarda da Vinci.

„Prišli sme ťa zabiť,“ povedal Andrej.

Jeho ľavý tesák bol v okamihu pol metra dlhý.

Gaburin sa uškrnul nad tým úkazom.

Vtom však priskočil Viktor a zasekol mu detskú pílku hlboko do pleca. Gaburin vykríkol.

Nikolas si na konci ulice prestal točiť detského vlka a tanečným krokom sa vybral k nim.

Andrej zaťal svoj dlhánsky tesák do Gaburinovho stehna. Viktor detskými pohybmi pílil jeho rameno. Vydával pritom detské mrnčanie.

Nikolas krepčil na zaprášenej ceste.

Gaburin klesol na kolená. Extáza bolesti bola neopísateľná.

V náhlom záblesku si uvedomil, že ide o snový útok. Vzpružil svoju vôľu a inštinktívne odskočil. Snová realita mu umožnila pätnásťmetrový skok. Dopadol na prach cesty, ktorá sa okamžite zmenila na vnútro mlynčeka na mäso. Cítil sa uväznený medzi čepeľami a lismi.

Opäť vzpružil vôľu, ilúzia zmizla.

Prebudil sa v inej.

Stál na schodisku v jednej z chátrajúcich bytoviek. Bola tu tma, zápach a vŕzganie Andrejovej drevenej stoličky. Z tieňa dolnej chodby sa vynoril nahý Viktor. Stál na štyroch ako zviera.

Otočil hlavu ku Gaburinovi, usmial sa a zvonivým hlasom začal prednášať: „Predpoveď počasia na dnes. Bude zamračené, blíži sa tlaková níž…“

Gaburin ho kopol do tváre a rozbehol sa nahor.

Andrej mal svoju stoličku položenú dvoma prednými nohami na hrane schoda. Jej zadná časť levitovala vo vzduchu.

Udrel Gaburina roztvorenou dlaňou, ktorá sa v poslednej sekunde mnohonásobne zväčšila.

Gaburin začul praskanie kostí svojho snového tela. Úder ho odhodil na tvrdú stenu. Stál pred ním Nikolas a ešte pred tým, ako stihol odpadnúť na zem, ho pribil o stenu svojimi šiestimi prstami.

Prerazil mu hrudník. Tichým hlasom pospevoval akúsi detskú uspávanku.

Gaburin umieral. Cítil to. Nikolasov spev z neho vysával život.

Andrej, levitujúci na stoličke, sa prizeral.

Viktor nazeral spoza ohybu schodov a pokračoval v predpovedi počasia.

Gaburin sa prepadával do hĺbok svojho ja.

Vynárali sa v ňom spomienky na nedávne udalosti, aj na staré, dávno zabudnuté chvíle. Detské pohľady na svet, keď bolo všetko strašne veľké.

A potom záblesky cudzích životov. Možno prchavé prízraky jeho genetickej pamäte. Možno niečo úplne iné. Stará žena v domácnosti, biedny stredoveký nevoľník, túlavý pes. Boli ich tisícky, uvedomoval si len zopár z nich. Malé dievčatko zabité bleskom. Nikolasov spev, Andrejovo vŕzganie, Viktorova huhňavá predpoveď tlakovej níže. Postupne ho vraždili.

Prchavé záblesky životov sa vytrácali. Ostávala už len tma. Občas zablysla zelenou farbou.

Praveký divoch, akési bahenné zviera, avarský bojovník…

Tento šikmooký záchvev cudzieho života Gaburin okamžite uchopil. Automaticky. Chytil sa ho a nepustil.

Extáza bolesti, do ktorej sa opäť prebudil, vliala prízraku nový život.

Gaburinove oči zošikmeli. Výraz utrpenia a porážky na jeho tvári sa zmenil na krutý, chladnokrvný úškľab. Oživený avarský bojovník vyrazil do útoku.

Aj oni zachytili zmenu. Stíchli.

Pazúre Gaburinovej pravice sa zaryly hlboko do Nikolasovej tváre. Gaburin hrdelne vykríkol a skočil vpred.

Driapal Nikolasovo telo, vnikal do neho, dotýkal sa jeho kostí a odhadzoval kusy jeho snového mäsa. Andrejova levitácia sa skončila. Spolu so stoličkou sa zrútil zo schodov. Viktor drmolil svoju predpoveď čoraz rýchlejšie. Potom zaliezol za roh, chvíľu sa tam chúlil a odrazu zmizol. Andrej už taktiež neležal na schodoch.

Preberajú sa zo snenia! preblesklo Gaburinovi mysľou naplnenou červenými túžbami.

Škriekajúci Nikolas bez tváre sa taktiež pokúsil prebudiť.

Oživený atavizmus dávno mŕtveho avarského bojovníka nebol súčasťou ich plánu.

Nepredpokladali, že Gaburin dokáže čosi také.

Žiadna z ich obetí to zatiaľ nedokázala.

Gaburin mu zaťal prsty do krku. Držal sa jeho krčných stavcov a rútil sa spolu s ním v ústrety prebudeniu.

Zazrel predmestskú štvrť a dom so záhradou. Vedel, kde to je.

Potom silno trhol, Nikolasove stavce sa rozleteli všade naokolo a…

…prebudil sa na dlážke svojho bytu!

Jeho telo prechádzalo ťažkým šokom. Triasol sa, dostával kŕče a opakovane vracal. Rameno si vôbec necítil, hrudník mu explodoval v plameňoch vriacej bolesti. V stehne ľavej nohy mu nepríjemne šklbalo. Nespoznával vlastný byt. Mal pocit, že jeho oči sú šikmé. Bol plný červených túžob a všetko, čo chcel, bolo roztrhať tých zmrdov, čo si s ním začali. Vedel, kde sú.

*

Vyšiel akurát vo chvíli, keď pred domom zastavila dodávka. Vystúpil z nej Albert Dubovský v sprievode dvoch reportérov z akýchsi ezoterických plátkov. Jeden fotil, druhý okamžite zapol diktafón.

„Prišiel som, aby si sa nemohol vyhovárať!“ kričal Dubovský už z diaľky na blížiaceho sa Gaburina. Na svoje nešťastie prehliadol výraz jeho tváre, nahrbené držanie tela, aj rýchlosť chôdze, akou sa blížil.

„Chcem s tebou viesť diskusiu, rozdrviť zdravými argumentami tie tvoje nezmysly, čo trepeš a všetkým ukázať, že si len obyčajný podvodník! Ja som skutočný hermetik! Nie ako ty! Čo na to povieš?“

Gaburin ho vnímal len okrajovo. Oživený atavismus avarského bojovníka síce prechádzal fázou chviľkového a dočasného útlmu, no aj tak bol stále prítomný. Posadol Gaburinovu myseľ a nechcel sa jej len tak ľahko vzdať.

„Tak čo povieš?!“ pokrikoval Dubovský.

Gaburin nespomalil.

Počas chôdze vytiahol z vrecka oceľový teleskopický obušok, švihnutím ho vysunul a z celej sily tresol do Dubovského afektovanej tváre.

„Tak čo pov…“

Zapraskali kosti.

Dubovský padol na zem. Pomedzi prsty zvierajúce ústa mu vytryskli pramienky krvi. V ďalšej chvili vypľul niekoľko vyrazených zubov a zrútil sa na vlhký chodník.

„Už si spokojný, ty kokot?“ zavrčal Gaburin, došiel k svojmu autu, nastúpil, naštartoval a odišiel.

Redaktor vypol diktafón.

Rozhovor skončil.

*

Mrholilo.

Cestou cez záhradu si všimol kosu opretú o jabloň.

Zastal. Naklonil hlavu a zaškeril sa na ňu. Aj ona sa usmiala. Pocítil jej krvavý chtíč.

Už boli dvaja.

*

Zabúchal na dvere.

Chvíľu sa nič nediaľo.

Otvoriť prišiel Viktor. Oči sa mu rozšírili úžasom, keď pred sebou uvidel chlapa, ktorého sa pred chvíľou pokúsili odpratať.

„Prišiel som,“ povedal Gaburin.

Viktor nestihol zareagovať, keď sa mu hrot kosy zaboril do hrudníka.

Vydal len nepatrný, zarazený ston. Inštinktívne uchopil jej ostrie oboma rukami. Okamžite si ich rozrezal až na kosť.

Gaburin sa usmial a krátkymi prírazmi začal oceľ zabárať čoraz hlbšie. Potom mu napľul do tváre, vytrhol ostrie z  mäsa, počkal, kým sa zosunie na zem, prekročil ho a s napriahnutou kosou vošiel do domu.

Andrej práve vychádzal na chodbu, aby zistil, čo Viktora tak zdržalo. Počul kroky blížiace sa spoza rohu.

„No kde si ty…“

Nedokončil.

Gaburin ani nespomalil. Z rozmachu mu zasekol do hrdla. Vložil do seknutia poriadnu silu. Preťal tepnu aj všetky šľachy. Ostrie sa zarazilo na krčnej chrbtici. Zacítil, že ju poškodilo, no nepreseklo. Vytrhol ho a pokračoval ďalej.

Andrej stuhol. Držal sa za hrdlo, z ktorého tryskali vodopády krvi. Nevydal žiadny zvuk, potichu sa zosunul na zem.

Gaburin vstúpil do kuchyne. Nikolas sedel chrbtom ku dverám a sŕkal polievku.

Rozohnal sa, tentoraz vložil do seknutia všetku silu i pohybovú energiu, využil získaný cvik.

Oceľ zahvízdala vo vzduchu.

Podarilo sa! Na jedno seknutie, bez akejkoľvek výstrahy, odťal Nikolasovu pravú ruku. Keď dopadla na stôl, ešte zvierala lyžicu.

Nikolas strašne vykríkol. Z kýpťa sa mu vyvalila krv. Kuchyňu za pár sekúnd zaplavil jej príliv.

Gaburin sa postavil nad Nikolasa zvíjajúceho sa na zemi. Chvíľu sa pohľadom pásol na jeho agónii. Potom mu stúpil na kýpeť a pritlačil.

Nikolas vyrážal čoraz zvierackejšie škreky.

Gaburin sa smial.

Škreky slabli.

„Slúžil si nesprávnym. A nasral si nesprávneho. Toto je cena.“

Oživenému bojovníkovi v jeho mysli to nestačilo. Obradné poníženie súpera si žiadalo viac. Rozopol zips na nohaviciach a začal močiť na Nikolasovu tvár, pokrivenú bolesťou, hrôzou a šokom.

„Teraz postupne vykrvácaš a zdochneš,“ oznámil mu.

Všimol si, že jeho kŕče začali strácať na intenzite.

Pritiahol si kuchynskú stoličku, sadol si a pohľadom sa sýtil na jeho bolesti, až kým neumrel.

Trvalo to prekvapivo dlho.

Keď skonal, bojovník v Gaburinovej mysli vyrazil triumfálny bojový škrek.

Chceli ho zabiť. A on teraz nemienil prestať.

Ale už na to nepôjde fyzickou silou. Tentokrát zapojí celkom iné sily. Boli na to správne podmienky, dostali ho do vhodného stavu.

Farkašove dielo bolo treba dokončiť…

V.

„Vo výnimočných prípadoch môže mág dosiahnuť, že do podvedomia cieľovej osoby kliatbou zasadí autodeštruktívny program. Potrebuje k tomu silný stav zmeneného vedomia, vyvolaný najlepšie zmesou hnevu, zúrivosti, nenávisti, agresie, sklamania a osobnej frustrácie. Ak sa mu podarí vytvoriť dostatočne silný informačný zhluk deštruktívnej povahy a vrhnúť ho svojim zámerom na cieľovú osobu, prejaví sa to ničivými náhodami – tzv. synchronicitami v jej živote. Postihnú ju teda nešťastia a nepriaznivé zhody okolností. Na istej úrovni stráca rozlišovanie mágie a náhody zmysel.

Tieto nešťastné zhody okolností bývajú obzvlášť výrazné vtedy, ak samotná cieľová osoba vo svojom podvedomí prechováva silné a stabilné pocity nenávisti, resentimentu alebo agresie. Ak sú tieto dlhodobo živené pocity zamerané voči konkrétnym osobám alebo skupinám osôb, potom ničivé synchronicity nastávajú často práve v súvislosti s nimi. Dôsledky bývajú neraz smrteľné.“

Z Gaburinovej knihy

Bojová mágia

„To má byť žart?“ Irš neveril vlastným očiam. Už dávno nebol skinhead. Dával prednosť označeniu príslušník krajnej pravice. Jeho kluby, financie aj vplyv slúžili bielej sile. Najviac zo všetkých rás nenávidel cigáňov. Preto nemohol uveriť vlastným očiam, keď štyria z nich vstúpili do jeho luxusného fitness centra. Nachádzalo sa pod najdrahším hotelom v meste. Naozaj nemohol uveriť tomu, čo videl. Štyria rozložití cigáni v rozpáraných tričkách a otrhaných teplákoch.

„Vypadnite,“ zavrčal a v duchu sa uškrnul. Toto mu chlapci ani neuveria. Možno by tých štyroch ani nemal vyháňať. Možno by mal zavolať aspoň desať svojich priateľov. A potom fitko zamknúť. Tie smradľavé čierne držky by dostali takú príučku, že ani desať ich ďalších generácií by nespravilo takúto chybu. Prísť do jeho fitnesscentra! „Chceme si len zacvičiť, starý,“ odvrkol najstarší z nich. Znelo to arogantne a tupo.

Irš stuhol. Toto už bolo moc: „Takto so mnou nehovor, ty čierna špina! A pál do piče, lebo ti rozjebem papuľu!“

Cigáni pristúpili k pultu: „Čo si povedal?“

Irš si až teraz uvedomil, že je vo fitnesscentre sám. Ako naschvál! Práve cez obed tu nikto nebýva. Pod pultom mal pripravenú bejzbolovú palicu. Na podobné prípady. A v zásuvke ležala nabitá ČZeta.

„Povedal som aby si…“

Najstarší z cigáňov sa prekvapivo rýchlo vymrštil vpred. Zasiahol Irša päsťou do tváre. Irš padol na zem. Vypľul záplavu krvi a s nadávkou sa načiahol po pištoli. Stihol otvoriť zásuvku, keď ho dva páry mocných rúk zodvihli a začali ťahať po dlážke.

Pracovali celkom potichu. Medzi jeho zúrivosť sa vsunuli lepkavé prsty strachu.

„Sem s tým smradľavým gádžom!“ zavelil najstarší zo skupinky. Zhodili ho k posilňovacím strojom. Až teraz sa začal spamätávať z otrasu. Cigáň mal  neobvyklo tvrdý úder.

Irš vykríkol a vrhol sa na toho, čo mu stál najbližšie. Odzadu dostal bleskový kop do hlavy. Opäť sa zrútil na zem.

Vrhli sa na neho. Ako na povel. Všetci ho zúrivo kopali a mlátili päsťami.

Stále nič nevraveli, všetko sa dialo rýchlo. Akoby ich čosi posadlo. Akoby sa nenávisť, ktorú v sebe pestoval po celé roky, odrazu preliala do nich a otočila sa proti nemu.

Ich zúrivosť sa stupňovala.

Irš sa rozkričal. Rukami sa pokúšal chrániť si tvár. To ich vyprovokovalo. Dvaja ho chytili za ruky a ďalší dvaja kopali priamo do tváre. Za chvíľu z nej ostala len krvavá kaša. Krik sa zmenil na chrčanie.

Irš sa dusil vlastnou krvou a vybitými zubami.

Konali čoraz mechanickejšie. Akoby pracovali podľa nejakého programu.

Najstarší cigáň zodvihol ťažké závažie. S námahou pristúpil k zvíjajúcemu sa Iršovmu telu a hodil ho naň.

Mľasklo to.

Záväžie zodvihli a opäť pustili.

Tentoraz zapraskanie.

Irš nariekal a ručal bolesťou, no výkriky sa topili v jeho hrdle.

Ďalší dopad závažia, znova a znova…

Až kým sa namiesto praskania kostí neozýval čvachtavý zvuk.

Rozdrvené a rozmlátené telo zodvihli. Ešte stále žil. Odpadávali z neho chuchvalce krvi, kostí, zubov a tkaniva.

Hodili ho o zrkadlovú stenu.

Irša zasypali ostré črepiny. Zrkadlili ich démonicky pokrivené tváre.

Iršovi sa zazdalo, že to už nie sú cigáni, ale príšery z pekla.

Potom už nevidel vôbec nič. Najmladší z cigáňov, možno pätnásťročný, totiž zodvihol špicatý črep a šikovne mu ním vypichol obe oči.

Ostatní sa nechali inšpirovať.

Vyzbrojili sa črepinami a zasypali dolámanú karikatúru Irša bodnými ranami.

Na recepcii najdrahšieho hotela v meste si pamätali len to, že z fitnesscentra odišla skupinka rómov. Kráčali zarazene a pôsobili vydeseným dojmom. Akoby sa im prihodilo čosi nepochopiteľné.

*

„Dôsledky útočnej kliatby môžu byť nevypočitateľné. Deštrukcia sa niekedy môže prejaviť na celkom iných úrovniach a v iných súvislostiach, než bolo zamýšľané. Stačí, aby v mágovom nevedomí spočívalo vytesnené nejaké silné prianie. Väčšinou temné – také, s akým sa na vedomej úrovni odmieta stotožniť. Stačí, aby si niekde v hĺbke prial, aby v jeho vlastnom živote bolo niečo inak. Napríklad, aby zmizla nejaká prekážka brániaca jeho vlastnému šťastiu. Uskutočnenie prekliatia potom môže nastať v bizarnej kombinácii so symbolickou realizáciou tohto vytesneného priania. Účinky sa môžu vymknúť zámeru a to hrozivým spôsobom. Taká je povaha mágie.“

Z Gaburinovej knihy

Bojová mágia

Karpinský otvoril bránu škôlky. Bola natretá veselou žltou farbou. Jemu však náladu nezlepšila.

Samé nešťastné náhody. Gaburin zmizol. To ho ale trápilo najmenej. Možno zabrali tie ukrajinské sračky. Možno zdúchol. A možno mu nič nedošlo. Bolo to nepríjemné, možno nešťastné, ale nie tragické.

S Iršom to bolo tragické. Cítil sa neisto. Síce na tie psychické hlúposti neveril, no aj keby na tom predsa len niečo bolo, Farkašovou smrťou to malo skončiť. Snáď aj skončilo.

S Iršom to azda bola nehoda. Musela byť! Asi pomsta za to jeho blbnutie so skínmi. Hovoril mu, nech sa na to vykašle. Nedal si povedať. Ale tých smradov, čo to spravili, si nájde. A potom nech sa tešia. Môže ich pri výsluchu umlátiť na smrť a nikoho to nebude trápiť. Asi to aj urobí. Ak nevymyslí čosi lepšie.

Potom tí Ukrajinci. To ho tiež poriadne vytáčalo. Ich zabitie nieslo typické znaky vybavovania si účtov medzi gangami. Ktovie, v čom všetkom tie špiny plávali. Bolo mu to jedno. Nevidel dôvod na akúkoľvek spojitosť ich vraždy s Gaburinom. Okrem toho si nevedel predstaviť, ako by vychrtnutý intelektuál dokázal takto zmasakrovať troch ukrajínskych vrahov.

Pustil to aspoň na chvíľu z hlavy. Tabletky, čo mu predpísal doktor, bral síce v trojnásobných dávkach, no jediným výsledkom bolo, že to na chvíľu dokázal pustiť z hlavy. Iba na chvíľu. Aspoň niečo. Prinútil sa do úsmevu.

Bol vzorným otcom. Jeho dvojičky – štvorroční Andrejko a Miško, boli jeho pýchou. Ísť ich vyzdvihnúť zo škôlky sa mu podarilo málokedy. O to radšej to robil. Prešiel chodbou vyzdobenou detskými kresbami a vošiel do škôlky. Vo veľkej sále vládol ruch. Ako zvyčajne. Zelený koberec všetko oživoval. Válali sa po ňom tony hračiek. Pri pohľade na svojich synov Karpinsky pookrial. Hrali sa spoločne s kŕdlom detí. Miestnosťou sa rozliehal ich smiech.

Fajn, budú to tímoví hráči, pomyslel si.

Keď ho uvideli, opustili hlúčik a rozbehli sa k nemu.

„Tati, tati,“ vykrikoval Andrejko.

Miško sa len šťastne usmieval a pricválal k nemu. Čierne vlasy mu viali ako jemná hriva.

Karpinsky kývol hlavou dvom vychovávateľkám. S tou mladšou z nich sa zoznámil pred desiatimi rokmi. Bolo to pekné zoznámenie. Išla v noci opitá z diskotéky po okraji cesty. Ešte nemala osemnásť. Viezol sa náhodou okolo, takže využil možnosť a dal jej výchovnú lekciu. Opletačky s rodičmi, nepríjemnosti v škole a problémy, alebo pätnásť minút usilovnej práce ústami a jazykom. Bola rozumná, takže si vybrala druhú možnosť. Dokonca sa jej to asi rátalo. Potom ju odviezol domov. Odvtedy sa mu úctivo zdravila.

Synovia k nemu dobehli.

„Tati, tati!“ Andrejko ho objal.

Karpinsky ho nezranenou rukou zodvihol do náručia. Miškovi láskyplne postrapatil vlasy a chytil jeho maličkú dlaň do svojej.

Odrazu sa mu zakrútila hlava. Zrak mu zastrela hmla a okolie začalo bzučať. Niečo na neho doľahlo, akási vlna. Chvíľu stál ako paralyzovaný. A potom pochopil pravdu. To oni sú tí nepriatelia!

Andrejko a Miško!

Skrytí nepriatelia, utkávajúci vo svojich malých hlavičkách jeho pád. Zákerní pavúci! Teraz ich prekukol.

Zhnusene odhodil Andrejka z náručia. Dopadol na zelený koberec a zostal ležať. V úplnom tichu. Karpinsky mu pridupol hlavičku.

Hlúčik detí v rohu miestnosti sa hral veselo ďalej.

Ani dve vychovávateľky si nič nevšimli. Iba Miškove oči sa stihli rozšíriť úžasom. Karpinsky kopol aj tohto detského diabla priamo do tváre. Vložil do toho všetku silu. Väzivo detského hrdla nemalo šancu, hlava sa takmer odtrhla.

Telo odletelo ako bábka.

Vychovávateľky otočili hlavy.

Chvíľu nechápali, čo sa deje.

On však nezaváhal. Zdravou rukou vytasil obrovský Glock 21. Druhou vytiahol menšiu záložnú zbraň.

„S týmto ste nepočítali, vy svine,“ precedil s výrazom triumfu.

Obe zbrane namieril do detského hlúčika a s presnosťou profesionála spustil streľbu. Prvé zadunenie Glocka deti paralyzovalo. Na zlomok sekundy stuhli na kamenné sochy. Potom hlava jednej sochy vybuchla v nechutnej záplave mozgu a krvi. Šteknutie malej záložnej zbrane ani nebolo počuť. Ďalšia zo sôch sa však zrútila a skrútila do klbka bezbrehej detskej bolesti.

Opäť zadunenie Glocka.

Tentoraz mierne nepresný zásah.

Až teraz vypuklo peklo! Deti sa s vreskotom rozpŕchli. Karpinsky vynikal aj v streľbe na pohyblivé terče. Najmä, keď boli nepriateľmi, čo pripravujú jeho pád.

Od tých dvoch najhorších sa určite čosi prenieslo aj na ostatných.

Musel ich dostať všetkých!

Karpinsky striedavo pálil. A kričal. Strašne kričal. Chcel prehlušiť tichý hlások, ktorý sa neustále a vydesene pýtal, čo to, preboha, robí? Je to šialenstvo alebo Gaburinove psychické sračky?

Jedna z vychovávateliek stále držala plyšového medvedíka. Karpinskému vadilo, že len tak stoja. Rád by vystrelil aj po nich. Ale boli to civilné osoby, na tie mu paragraf 61 zákona o policajnom zbore zakazoval strieľať.

Zelený koberec zaliala krv. Veselo. Ležalo na ňom už šesť detí.

Ďalšie štyri sa v pekelných bolestiach zvíjali a zversky vyli.

Nikdy by neveril, že deti dokážu takto revať. Miestnosť páchla.

„Toto ste nečakali! Toto ste nečakali! Toto ste nečakali!“ reval Karpinsky.

Zavalitý chlapček sa zrútil na zem. Guľka ho minula. To Karpinského rozzúrilo. Dobehol k nemu, zodvihol ho, záložnú zbraň mu priložil k oku a vystrelil. Červený tunel a roztvoril a zavrel. Hneď bolo po náreku. Situácia sa začínala ukľudňovať. Zostávali už len tri deti. Krčili sa v kúte.

Prišiel k nim.

„Ahojte, ako sa máte?“ opýtal sa s milým úsmevom, ako správny policajt. Nechceli sa s ním rozprávať.

Nemaznal sa s nimi, skončil to rýchlo, nemienil plytvať strelivom.

Otočil sa k vychovávateľkám.

Jedna ležala v bezvedomí na zemi. Druhá k tomu nemala ďaleko. Triasla sa na celom tele, po členkoch jej stekala moč.

Chrčanie a vzlykot umierajúcich detí rušili chvíľu jeho víťazstva.

Aj tak si zachoval úsmev: „S Andrejkom a Miškom sem už nebudeme chodiť.“

Nepovedala na to nič. Hlavou jej mykalo.

„Tak ja už pôjdem.“

Kývol jej na pozdrav, priložil si Glock ku spánku a stlačil spúšť.

Zbraň nevystrelila.

***

Ak sa vám moja novela páčila, mohli by vás osloviť aj moje knihy.

Moje ďalšie hororové poviedky a novely si môžete prečítať v sekcii Texty.