Posledná časť mojej hororovej novely.

Predchádzajúce časti si môžete prečítať tu.

***

VII.

Kapitán Ivan Hradský sedel za stolom vo svojej kancelárii a bezradne hľadel na Gaburina. Prípad mu dočasne pripadol. Bol otrasený z Kloptovej smrti, netušil, čo presne by mal podniknúť.

„Kam podľa vás mohol zmiznúť?“

Gaburin sa zamyslel. Práve počítal, koľkou z jeho nepriamych obetí bol Klopta. Nevedel sa rozhodnúť, či do zoznamu zarátať aj mŕtve dievčatá, ktoré zomreli preto, že mu to nemyslelo rýchlejšie.

„No kam podľa vás mohol zmiznúť?“ zopakoval Hradský.

„Byť vami, nasadím všetky hliadky do mesta. Lupták sa po každej vražde nejaký čas ponevieral po meste.“

„Hmm, to dáva logiku. Tak mám ich poslať do mesta?“

„Vy tomu velíte.“

„Ja ich tam pošlem. Aby strážili ľudí.“

„Nech sú v strehu hlavne v okolí stanice.“

„Ďakujem. Mimochodom, toho Glocka máte, dúfam, legálne.“

„Samozrejme.“

„Dobre, môžete ísť.“

Gaburin sa zodvihol. Vedel, že dnešok je dňom jeho definitívneho pádu. Prehral na celej čiare. Kloptova smrť bola poslednou kvapkou. Pretrhlo sa posledné puto s Miriam a spolu s ním aj s tou časťou jeho života, ktorú predstavovala. Ak to už mal byť pád, tak si Gaburin prial, nech je poriadny. So všetkým, čo k tomu patrí.

***

Matej Laud sa zakrádal lesom. Netušil, prečo prišiel práve sem. Nezdalo sa mu to veľmi rozumné. Lenže posledných pár týždňov sa veci delili na rozumné a na prirodzené. Na tých rozumných nezáležalo. Váhu mali tie, čo sa vynárali akoby samy od seba, s absolútnou prirodzenosťou. Takou bola aj táto nočná výprava. Bolo dôležité prísť sem, ku zdroju. Nájsť útočisko, načerpať silu. Laud vedel, že zdroj ho ochráni. Tie osy dnes boli veľmi nepríjemné. Nemohol prísť na to, čo k nemu Gaburina priviedlo. Keď ho aj s policajtami uvidel stáť pred vchodom do gymnázia, neveril vlastným očiam. Ale stalo sa. Preto treba prísť ku zdroju, pookriať, zmocnieť. Potom sa uvidí, čo ďalej. Už to nie je ďaleko. Ešte tak päťsto metrov, možno trochu viac.

Zablyslo sa, Laud si uvedomil rachot výstrelu.

Zrazu ležal na zemi, stehno pravej nohy necítil. Vedel však, že každú chvíľu ho odtiaľ zaplaví vlna prudkej bolesti.

Z kríkov vyšiel Gaburin. Mieril mu na hlavu pištoľou.

Laud zatínal zuby, už to prichádzalo, zo stehna mu do celého tela vystreľovali horúce ihlice bolesti.

„Mal si tam ísť inou cestou,“ povedal Gaburin.

Laud iba mrštil tvár v zmesi bolesti, nenávisti a strachu.

„Máme teraz chvíľu pre seba.“

„Príde polícia,“ dostal zo seba Laud.

„Možno príde, možno nepríde. Je totiž v meste. Niektorí z nich majú namiesto mozgu hovno. Na policajtov sa nespoliehaj. Ak vôbec prídu, určite až o pár minút. Tých pár minút bude pre teba dlhých. Veľmi.“ Hlas mu stvrdol. Priskočil k Laudovi a tresol ho pištoľou do tváre.

„Ruky, vystrč ruky ty sviňa! Chceš mať prestrelenú aj druhú nohu?“ Kopol Lauda do zraneného stehna. Ten zvrieskol od bolesti, zdalo sa, že omdlie. Gaburin využil chvíľu jeho malátnosti, prevalil ho na brucho a zacvakol policajné putá. Najprv na jedno zápästie, potom na druhé. Obrátil Lauda znova na chrbát. Práve sa preberal. V očiach mal už len čistý strach. A more bolesti.

„Teraz k tomu zubu, ty sviňa,“ povedal Gaburin. „Tak ty mi budeš…“

Udrel ho z celej sily pištoľou do zubov.

„Posielať!“

Znova úder. Tri Laudove zuby sa zaleskli v mesačnom svetle a odleteli do trávy.

„Skurvené!“

Úder.

„Darčeky?!“

Úder.

Laudove ústa sa zmenili na krvavú dieru. Väčšina jeho zubov skončila v hrdle alebo v okoliltom ihličí a tráve. Čosi nezrozumiteľne mrmlal. Z očí sa mu liali potoky sĺz. Gaburin prešiel k jeho nohám, priložil hlaveň blízko kolenu a vystrelil.

Laud už nemal ľavé koleno.

Napodiv neomdlel; iba sa skrútil do klbka a stuhol vo vesmíre bolesti. Gaburin sa zohol k jeho nohám, z vrecka vytiahol kotúč lepiacej pásky a rýchlo ich niekoľkokrát obviazal. Potom chytil zavíjajúceho Lauda za vlasy a zalepil mu páskou aj krvavú masu úst.

Laud cez červenú oponu delíria videl, že sa v ňom odohráva akýsi súboj. Chvíľami mu mieril na hlavu, akoby ho chcel zastreliť. Hlaveň však dva krát strhol, spúšť nestlačil. Nerozhodne chodil okolo nariekajúcej obete. Nakoniec si sadol na blízky pník. Vytiahol malé zrkadlo, nasypal naň akýsi prášok. Nahol sa a vdýchol ho. Telo sa mu roztriaslo, oči rozšírili. Rozhodol sa, vstal. Odišiel do kríkov, v ktorých na Lauda striehol. Keď sa vrátil, držal v ruke dvojlitrovú plastovú fľašu.

„Tak, ideme na to!“

Jej obsah vylial na Laudovu tvár, hruď, brucho a rozkrok. Laud sa cez pásku rozkričal. Zacítil pach benzínu.

„Dovoľ, aby som ti predstavil jeden starodávny zvyk zbavovania sa zla. Zla a špiny ako si ty,“ povedal Gaburin. V rukách sa mu objavila krabička zápaliek.

Od mesta sa ozývala policajná siréna. Zvuk silnel. Nejaký dobrák už musel nahlásiť streľbu na Laskomeri.

„Nestihnú to, neboj sa,“ usmial sa Gaburin na chvejúceho sa Lauda. Škrtol zápalkou, zápalil ju a hodil. Asi pol metra od Laudovej tváre.

„Kurva, netrafil som, haha!“

Laud kvílil od strachu a bolesti.

Gaburin nechal znova vzplanúť zápalku, ale sfúkol ju. Laud na ňom visel prosiacimi očami. Gaburin sa smial.

„Teraz už naostro, priprav sa,“ povedal, škrtol zápalkou a hodil mu ju na tvár.

Benzín okamžite vzplanul. Laudova brada a fúzy vybuchli v plameni. A potom koža. Gaburin mu stále pozeral do očí, rehotal sa. Laud sa zvíjal v kŕčoch neľudskej bolesti, koža na tvári sa mu škvarila, jazyk plameňa sa mu rozbehol po celom tele, až do rozkroku. Gaburin si vychutnával jeho agóniu. Vedel, že benzínu nie je dosť na to, aby Lauda zabil.

Po necelej minúte sa oheň zmenšil, už len plápolal. Laud ho svojim zmietaním čiastočne uhasil. Moc mu to nepomohlo. Nemal už tvár, oči ani vlasy. Celú hornú časť tela mu kruto popálil oheň. Jeho agónia musela byť pekelná. Gaburin mu trikrát strelil do brucha a raz do obhoreného rozkroku. Chcel mať istotu, že to Laud neprežije, ale zároveň nechcel, aby umrel rýchlo. Nechal ho zvíjať sa v smrteľných kŕčoch a zmizol v húštine.

Policajná hliadka dorazila o niekoľko minút. Dvom hliadkarom sa naskytol hrozný pohľad. Kedysi ľudské telo, teraz znetvorené na nepoznanie, naposledy vydýchlo rovno pred nimi. Hlasné chrčanie sprevádzané neznesiteľným kvílením utíchlo. Miesto zaplavili prirodzené zvuky nočného lesa.

VIII.

Ďalší deň strávil v horách. Dopredu sa na to pripravil. Stiahol sa hlbšie do lesov, aby ho nikto nerušil. Zostávalo urobiť poslednú vec, ale tá sa dala urobiť len večer. Vtedy malo to miesto najväčšiu silu. Vycítil ho; vycítil by ho aj bez drog. Ležalo zhruba kilometer od lúky, na ktorej dostal Lauda.

Počas dňa premýšľal, ako to urobiť. Nevedel, či má takú schopnosť, ale sila toho miesta by to mohla dokázať. Vtiahnuť ho. Kedysi by to zvládol; býval na to dosť citlivý. Ale to bolo v čase, keď ešte trénoval svoje snové vnímanie, imagináciu a pozornosť. V čase, keď bol vo forme. Dnes to len tak ľahko nepôjde. Obával sa, že zámer si vyžiada niečo viac. Nakoniec, nemal veľmi čo stratiť. To, čo urobil Laudovi, pretrhlo posledné spojivo s tým, čím býval. Teraz visel vo vzduchoprázdne; nemal žiadny pocit identity, len prázdno. Urobiť tú vec mu nepripadalo dôležité. Tak sa to javilo tomu, kým bol predtým. Teraz sa mu už nič nezdalo dôležité. Práve preto bol odhodlaný spraviť to. Zo zotrvačnosti. A ako vhodnú formu zavŕšenia pádu. Staré predsavzatie bolo to jediné, čo stále platilo. Keď už pád, tak so všetkým, čo k tomu patrí.

Na miesto prišiel pred polnocou. Za celý deň toho veľa nezjedol. Tak to plánoval. Hlad ho voviedol do stavu, aký potreboval. Rozhliadol sa. Malá rovinka medzi stromami, na jej okraji veľký balvan. Nič zvláštne. Netušil, prečo práve tu. Vyžarovanie toho miesta ho pribíjalo k zemi. Každý, kto bol trochu vnímavejší, to musel cítiť. Nemal ani najmenšiu pochybnosť o tom, že vstup sa nachádza práve tu. Na tomto mieste sa to zmocnilo Lauda, pred ním Luptáka a ktovie koľkých ešte.

Sadol si na zem. Prekvapila ho jej vlhkosť, dnes nepršalo. Vládlo tu ticho. Vtáky aj hmyz na rovinke chýbali. Prišlo mu to všetko ľúto. Všetci tí mŕtvi, to ako sa všetko dosralo. Najviac mu bolo ľúto seba. Vstal. Chvíľu sa zdalo, že to zabalí. Potom sa zasmial a znova si sadol.

Ani hlad, ani obyčajný spánok nebudú stačiť. Treba pridať ešte niečo. Niečo zásadné. Zdalo sa mu, že je to prirodzené vyústenie. Nič iné sa čakať nedalo. Vytiahol príručné zrkadlo a druhý sáčok s práškom. Ten prvý už spotreboval, tento bol skoro plný.

Gaburin si na zrkadlo pripravil sedem čiar, jednu vedľa druhej. Skoro sa tam nezmestili. Teraz už neváhal. Uvedomil si, že už keď drogu kupoval, plánoval použiť druhý sáčok takto. Zlatá dávka, konečné finále.

Rýchlo za sebou vdýchol všetkých sedem čiar a zvalil sa na zem. Zostávalo mu pár minút.

Miesto ho vťahovalo, celé okolie zunelo. V jednoliatom zvuku občas preblisol jednoduchý hudobný motív. Znak prenikania na druhú stranu. Po celom tele cítil slabé kŕče a napätie. Pripomínalo to elektrický prúd. Až na to, že to vydávalo zunenie a vytváralo grafické obrazce. Komplikované vzory s primitívnymi rysmi. Objavovali sa a zase mizli, blikali. Ťah miesta zosilnel. Gaburin mal dojem, že padá celé kilometre pod zem. Spomenul si na symbol prenášania. Podobné znaky mu poskakovali pred zrakom. Zunenie sa zmenilo na hučanie a to na fyzický tlak. Cítil sa ako pod hladinou mora. Drvilo ho to. Začal kričať. Potom niečo nahlas prasklo; a bol tam.

Lesná krajina, nebol to veľký rozdiel. Až na to, že všetko pokrýval sneh. Aspoň sa zdalo, že je to sneh. Sypký, suchý a chladivý. Ani náznak vlhkosti. Mrzlo tu, vládlo zvláštne, fialové šero. Kroky nevydávali žiadny zvuk. Myseľ mal celkom jasnú. Všetko to mohli byť len predsmrtné halucinácie. Len vzdialene si uvedomoval, že mu po vdýchnutí zlatej dávky zostáva iba pár minút, potom všetko skončí, srdce viac nevydrží.

Miesto ho vtiahlo, prenieslo jeho pozornosť; netušil, čo by mal urobiť teraz. Dúfal, že jeho telo ležiace v lese to ešte chvíľu zvládne. Urobil pár krokov smerom, z ktorého prichádzalo akési šumenie.

Zrazu stál na kamennej púšti, pripomínalo to Mesiac. Ten tvor sa stáčal a vlnil zo dvesto metrov pred ním. Vyzeralo to ako tanec, nechýbala v tom rytmika. Gaburin šokovane zastal, nemohol uveriť tomu, čo vidí. Malo to aspoň päť metrov. Kusadlami, hlavou a hornými končatinami so šiestimi článkami to pripomínalo modlivku. Spodok toho stvorenia sa ale stáčal v záhyboch akýchsi chápadiel. Zdalo sa, že telo je rôsolovité, hebké ako telo medúzy. Samozrejme, okrem kusadiel a končatín s ostňami, tie boli tvrdé. Tvor otočil hlavu. Gaburina zovreli obruče jeho pozornosti. Vnímal obrovské hmyzie oči zaberajúce polovicu tváre. Žiadne hmyzie cvrlikanie sa ale neozvalo. Len slizké, mocné hučanie. Všetko v jednej rovine, súdržný zvuk. Ani náznak členenia do slov alebo reči. Zvuk vychádzal priamo z tvora, bol tým jediným, čo tu vydávalo nejaký zvuk.

Nezdal sa byť prekvapený. Po chvíli sa znova otočil a pokračoval vo svojom tanci.

Gaburin pochopil. Možno to bolo obsiahnuté v tom zvuku, možno mu to len tak napadlo. Nebol to symbol smrti! Je to symbol prenesenia, symbol tohto tvora. On je… On je to prenesenie! On je brána a jeho zmyslom je prenášať. Žije z toho, čo prenesie.

Tvor znova sledoval Gaburina svojimi obrovskými očami.

Aj mňa preniesol! Tá hra… Nešlo o zastrašovanie… Cez ľudských vrahov označoval tých, ktorých si najviac želal preniesť. Maruniak bol trochu divný. Aj ja som. Sme pre neho zaujímaví? Zmyslom celej hry bolo… dostať nás sem? Preto sa Maruniak zabil? Lebo cítil záujem tohto tvora, záujem čohosi z druhej strany?

Otázky nestihol domyslieť, chápadlá sa rozbehli k nemu. Spomenul si, na čo sem prišiel. Oživil silu svojho zámeru. Prostredie sa zmenilo.

Stál v akomsi údolí. Všade naokolo sa vypínali hory s ostrými skalnatými štítmi. Pred ním sa rozprestieralo čierne jazero. Na brehu stál zvláštny útvar. Vyzeral organicky; akoby ho niečo vyvrhlo zo svojich útrob. Pripomínal osí úl. Gaburin pristúpil bližšie. Bol to kokón. Mal suchý povrch, tiahli sa po ňom siete krvavých žiliek. Jeho tmavá farba pohlcovala svetlo. Vedel, že sú vovnútri. Čierna hladina jazera sa rozvlnila.

Chytil vrchnú časť kokónu a roztiahol ju. Nešlo to ľahko.

Hlava pripomínajúca modlivku sa vztýčila spod vody. Bola čierna. Roztvorila svoje kusadlá a začala výstražne pišťať. Spolu s tým sa z jazera vynáral zbytok jej monštrózneho tela.

Gaburin veril, že je to ono. Nemohlo to byť nič iné. Nesmelo! Zväčšil otvor v kokóne natoľko, aby mohol nazrieť dnu. Boli tam! Vyzerali ako malé iskry, chveli sa a vydávali mdlú žiaru. Ale boli to ony! Všetky. Kokón ich držal pokope a konzervoval. Všetko, čo ten tvor preniesol, bolo uväznené tu. Všetky. Iskry ich esencie, jadrá ich bytia. Mali sa rozplynúť spolu s ich smrťou, mali prestať existovať, navždy zmiznúť. Tak by to bolo prirodzené. Ale ten tvor rozložil všetko ostatné, prenikol až k nim, obnažil ich, vytrhol a preniesol sem. Aby ich uväznil, tešil sa z nich, žil z nich.

„Tak poďte von!“ prikázal Gaburin. Vložil do toho silu zámeru. Nastal pohyb.

Čierna voda striekala na breh. Tvor sa blížil, jeho pišťanie menilo zafarbenia – akoby vychádzalo z tisícok hrdiel.

Víriace iskry vyletovali z roztiahnutého kokónu a strácali sa v okolitej hmle. Gaburin sa každú snažil zachytiť svojou mysľou, vložiť do ohniska pozornosti. Vtedy k nemu hovorili. Bez slov, na chvíľu do neho preliali esenciu svojho bytia, chuť existencie, svoje najvnútornejšie jadro. Potom mizli. Navždy. Hľadal tú jednu; tú, ktorú považoval za svoju. Pišťanie tvora prešlo do dunivého basu. Trhal ho tým zvukom aj výpadmi svojich chápadiel; chcel mu zabrániť v oslobodzovaní jeho iskrivých perál. Uniklo ich už hádam tridsať. Musel ich ukladať celé stáročia.

Gaburin cítil, že tvorov rev ho rozkladá. Videl svoje snové ruky rozťahujúce okraje kokónu, ale prestával ich spájať so sebou. Stávali sa len vonkajšími predmetmi. Bez spojitosti, bez citu. Naďalej držal. Prísavky chápadiel mu vnikli hlboko pod kožu. Začalo odsávanie. Iskry vyletúvali a rozpúšťali sa. Dúfal, že to pre ne znamená oslobodenie zánikom, večný kľud. Ich spútaná esencia sa rozplývala, prestávali existovať tak, ako sa to malo stať už pri smrti. Nebyť toho tvora, jeho schopnosti prenášať a konzervujúceho kokónu. Gaburinovo vedomie slablo, sila rozťahovať kokón sa strácala. Iskry stále vylietali. Niektoré zakrúžili okolo neho.

„Nemáte za čo, rado sa stalo,“ šomral potichu.

Slovanské kňažky, stredoveké panny, poddané dievčatá, mešťanky, boli ich desiatky. Obete starovekých kňazov, bizarných nešťastí a celej svorky stredovekých aj novovekých vrahov, ktorí nevedeli, že sú len kamienkami veľkej mozaiky skladanej tým príšerným tvorom.

Tú svoju stále nemohol nájsť. Buď sa ešte neoslobodila, alebo bola medzi tými, ktoré nestihol zachytiť.

Vylievali mu svoje tajomstvá. Cítil sa ako žena, do ktorej vstrekujú dávky semena. Tak prudko, nástojčivo a neodvratne do neho tryskala ich horúca existencia.

Tvor stíchol, vydával mľaskavé zvuky.

Žerie mi myseľ zaživa! Gaburina to nerozhodilo. Čakal na svoju iskru.

Tvor si odhrýzal z jeho mysle. Kusy mäsa s výrastkom medzi dolnými končatinami a krásnymi štruktúrami boli také vzácne, zriedkavé! Túžil po nich. Urobil by všetko, aby ich získal. Tento bol jeden z nich.

Objavila sa v záhybe kokónu, Gaburin ju okamžite spoznal. Miriam! S tým, čo mu ešte zostávalo, sa na ňu zameral. So všetkou intenzitou, posledný krát. Preletel pozornosťou po záhyboch jej bytia. Všetko na svojom mieste, tak ako má byť, bola to ona. Iskra asi vnímala prúd jeho pozornosti, lebo sa zastavila a chvela vo vzduchu. Odolal pokušeniu ukryť si ju len pre seba a ujsť spod čelustí chrúmajúcich jeho podstatu. Zostávala mu posledná súdržná myšlienka. Pohľadil ju ňou. Prestala sa chvieť; zdalo sa, že sa vystavila jeho nežnosti. Trvalo to len chvíľu.

„Milujem ťa!“ bolo poslednou myšlienkou vyslanou kedysi brilantnou mysľou, teraz už definitívnou ruinou.

Zameranie pozornosti zmizlo.

Iskra zavírila a rozplynula sa. Kokón sa celkom vyprázdnil. Tvor zúfalo pišťal, ale už nebol nikto, kto by ho počul.

Gaburinovo telo, ležiace na vlhkej zemi v laskomerskom lese, rýchlo chladlo.

***

Ak sa vám novela páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Ďalšie moje hororové poviedky a novely si môžete prečítať v sekcii Poviedky.