Chcel som pre ňu pripraviť nezabudnuteľný výlet. Dal som do toho všetko. Monika si to zaslúžila, veď bola úžasná – pekná, inteligentná a pozorná. Náš vzťah som si naplno užíval. Zvyčajne som sa s dievčaťom začal nudiť po troch-štyroch mesiacoch, no s ňou to bolo iné. Chodili sme spolu už takmer rok a stále mi nezovšednela. Azda to platilo obojstranne, lebo s jej blond vlasmi, plnými perami a ukážkovou postavou mohla mať každého, na koho by si zmyslela. Napriek tomu zostávala pri mne. Lichotilo mi to, chcel som sa jej odvďačiť.  

Počasie nám príliš neprialo. Len čo sme ráno vyrazili z mesta, obloha sa zatiahla. Čím bližšie sme boli k Tatrám, tým jasnejšie sme videli, že sú zasmoklené a ponorené do šedých mračien a hmly.

„Ak bude pršať, môžeme zájsť do Belianskej jaskyne,“ navrhla.

Zamyslel som sa. Nebol to zlý nápad, jaskyne mám rád. Tma a ponuré kvapkanie sa však nehodili k romantickej predstave, akú som mal o dnešnom dni. Chcel som slnko, príjemný vzduch a vánok voňajúci končiacim sa letom.

„Môžeme,“ usmial som sa a pridal plyn.

Zišli sme z diaľnice a cez Štrbu sa vnorili do lesov Vysokých Tatier. Nad končiarmi sa prevaľovali chuchvalce hustej hmly. Oceľovosivá obloha neveštila nič dobré. Tmavé dažďové mračná našťastie plávali najmä nad východnými vrchmi. Okolie Štrbského plesa, kam sme mierili, na tom nebolo najhoršie.

Úzka kľukatá cesta stúpala čoraz vyššie. Zahalila nás hmla. Reflektory ožarovali siluety ihličnanov a zopár metrov vozovky, inak sme nevideli takmer nič.

„Hmla zmizne, uvidíš. Je tu len preto, že je skoro ráno,“ utešoval som Moniku. Zvierala v rukách ošúchaný kompaktný fotoaparát a bezradne hľadela z okna. Bola posadnutá fotením. Z každého výletu si priniesla aspoň stovku fotiek. Keď sa zdalo, že ju hmla o takúto možnosť pripraví, úplne ju to rozhodilo.

Pohladil som ju po stehne. „Neboj sa, vymyslíme nejakú zábavu, sľubujem.“

Neusmiala sa, akoby aj ju zahalilo akési mračno.

Hmla ešte o čosi zhustla, za oknami poletovali mliečne obláčiky, ovíjali auto a trhali sa. Inokedy je z cesty pekný výhľad na zalomený hrot Kriváňa aj okolitých vrchov. Teraz sme nevideli nič, hmla nás uväznila v útrobách auta, telesná blízkosť bola odrazu ťaživá.

Našťastie sa blížila križovatka, vyhol som ešte zopár ostrých zákrut a ocitol sa pred centrálnym parkoviskom na Štrbskom plese.

Zastal som a vypol motor.

„Neskúsime radšej tú jaskyňu?“ opýtala sa.

„Aspoň sa prejdime,“ pokrčil som plecom. „Ak sa nerozjasní, pôjdeme tam.“

„Dobre.“

Vyšli sme z auta. Keďže začínal september a bola streda, parkovisko zívalo prázdnotou. Počasie zrejme odradilo aj poslednú hŕstku turistov, ktorí sa sem chystali. Vidieť areál Štrbského plesa bez návalu Poliakov, Čechov, Maďarov, Rusov, Nemcov i tunajších, bol priam surreálny zážitok. Inokedy sa tu neprestajne miesili zástupy návštevníkov, rodiniek a vrieskajúcich detí. Dnes ani noha, ticho, len my a prázdne parkovisko.

Nebyť hmly, bolo by to ideálne, presne podľa mojich predstáv.

Obliekli sme si vetrovky, nasadili ľahké batohy so základným výstrojom a vykročili po ceste.

Po chvíli sme došli k rozcestníku s mapou a šípkami ukazujúcimi na všetky strany.

„Čo by si povedala na Popradské pleso?“ opýtal som sa. „Túra trvá iba čosi cez hodinku.“

„Lenže je to cez les.“

„Sme v Tatrách, všetko je tu cez les.“

Stále pochybovala: „Ja neviem…“

Mala v hlave tú svoju jaskyňu, nemusela nič hovoriť, bolo mi to jasné. Všetko, čo odteraz navrhnem, bude nahovno.

„Aspoň to skúsme,“ usmial som sa. Nečakal som na odpoveď, otočil sa a vyrazil.

Vydala sa za mnou, vedel som, ako na ňu.

Prešli sme cez areál a stretli iba šiestich ľudí. Hmla redla, mliečna záplava sa trhala. Vlhké útržky vznášajúce sa v chladnom vzduchu pripomínali bezcieľne blúdiace prízraky.

Došli sme k lesnému chodníku. Skrúcal sa medzi smrekmi, stačí naň vykročiť a dovedie nás až k plesu.

„Začína pršať,“ oznámila Monika. Zazdalo sa mi, že si dnešný výlet vôbec neužíva. Musel som čosi vymyslieť.

„Zopár kvapiek, to prejde,“ povedal som.

„Nejdem tam, zmokneme. Poďme naspäť, skúsime tú jaskyňu.“

Tma, kvaple a studený vzduch…

Pokúsil som sa o nemožné: „Hmla zmizne, bude pekne.“

„Mne sa tu nechce chodiť. Ani si nič neodfotím,“ pritvrdila.

Nechcel som pokaziť náladu hneď na začiatku, radšej som ustúpil.

„No dobre, ale vráťme sa tadiaľto,“ ukázal som na lesný chodník bežiaci popri asfaltke.

Proti tomu nič nenamietala, už sa tešila na stalagmity.

Kráčali sme cez riedky lesík, občas sme začuli útržky vzdialeného rozhovoru. Nikoho sme nevideli, no bolo jasné, že turistov pribúda. Mrholenie medzitým ustalo, trochu sa rozjasnilo.

Monika si urobila zo dve-tri fotky, no videl som na nej, že stále nie je spokojná. Od výletu do Tatier si sľubovala viac. Možno aj od mňa. Naozaj som musel čosi vymyslieť, veď dnešok som si predstavoval inak.

Prešli sme okolo Jazierok lásky, Monike sa zdali zatuchnuté. Nestáli jej ani za jediný záber. Nahrnul sa k nám kŕdeľ kačiek. Čľapotali na hladine, dožadovali sa niečoho chutného.

Pozrel som na tabuľku s nápisom Prísny zákaz kŕmenia!, vytiahol horalku, rozmrvil ju a po kúskoch nahádzal vtákom.

Išli sme ďalej. Po pätnástich minútach sme sa ocitli naspäť pri smerovníku, od ktorého sme vyrazili.

Ani nespomalila, kráčala k parkovisku. Netrápilo ju, že parkovací lístok stál päť eur a nezdržali sme sa ani polhodinu.

„Pozrime sa aspoň na Štrbské pleso, je to odtiaľto len desať minút,“ zakričal som za ňou.

Čakal som, že čosi odvrkne, ale naopak – ospravedlňujúco sa usmiala.

„Prepáč, som hrozná. Jasné, pozrieme sa,“ povedala. Začínalo ju trápiť svedomie. Podišla ku mne, chytila ma za ruku a vykročili sme.

Hladinu plesa čeril vietor. Vedel som, že tu fúka takmer stále. Trochu sa rozjasnilo, no obloha zostávala sivá, takže voda sa zdala neprirodzene tmavá. Prevaľujúce sa chuchvalce hmly sem-tam obnažili okolité končiare.

Monika si konečne prišla na svoje. Stláčala spúšť fotoaparátu, nálada sa jej s každým šťuknutím zlepšovala.

Mraky sa na chvíľu roztrhli, na hladinu dopadli slnečné lúče. Akoby ma osvietilo. Odrazu som vedel, čo nás preberie. Ešte nebolo všetko stratené, užijeme si kopec zábavy!

Na brehu neďaleko od hotela Kempinski stálo mólo. Bolo oň priviazaných šesť malých člnov poskakujúcich na vlnkách. Hneď som vedel, že to je ono.

„Čo keby sme išli na loďku?“ opýtal som sa nevinne.

„No určite, to nech ti ani nenapadne.“

„Vieš aké perfektné fotky by si si odtiaľ spravila?“

Chvíľka ticha ma presvedčila, že som ju dostal.

„Lacný trik,“ usmiala sa.

„Úžasné fotky. Tmavá sčerená hladina, hmlisté končiare…“

„Si hrozný!“ štuchla ma do rebier. Možno trochu prisilno.

Zaťal som zuby a pohladkal ju po vlasoch.

„Poď, aspoň sa pozrieme, či tam niekto je.“ Rýchlo som vykročil, nesmela získať čas na premýšľanie.

Vybrala sa za mnou.

Podišiel som k mólu a strážnej búdke. Dvere boli odchýlené, ktosi v nej sedel. Zaklopal som. „Dobrý deň, dá sa ísť člnkovať?“ opýtal som sa.

Dvere sa otvorili, vykukol dlhovlasý štyridsiatnik.

„Čo by sa nedalo,“ usmial sa. „Ale fúka vietor, bude treba zabrať pri veslovaní.“

Príliš ma to nepotešilo. „Čo najhoršie sa nám môže stať?“

„Ak by ste nezabrali, vietor vás odnesie na skaly pri brehu a uviaznete tam.“

To sa mi nezdalo až také zlé. Prinajhoršom ktosi pripláva na druhom člnku a vytiahne nás.

Chlapík sa znova uškrnul. „Ale keby začalo pršať…“ Naozaj vedel, ako robiť biznis – odstrašiť váhajúcich zákazníkov sa predsa oplatí.

Všimol si, že som zneistel. „Slečna bude mať super zážitok,“ doložil náhlivo.

„Isteže, veď bude veslovať.“

Vlasatý sa rozosmial viac než Monika; už zopár dní nemala náladu na moje vtipy. Chcel som tie chmúry rozohnať, preto som navrhol výlet. Pekné počasie, výhľady na hory, romantika…

Monika už-už otvárala ústa – ak spomenie jaskyňu, hodím ju do vody.

„Ideme si začlnkovať,“ povedal som rozhodne, nedalo sa to zobrať naspäť. „Koľko stojí jedna jazda?“

„Pätnásť eur.“

Nechcel som vyzerať ako škrob, no Monika si určite všimla, ako mi stuhol úsmev. Asi to postrehol aj chlapík. „Je to až na päťdesiat minút. Slečna bude mať zážitok,“ ubezpečil ma.

Znova som sa uvoľnene usmieval: „To dúfam.“

Zaplatil som a podpísal akýsi papier. Radšej som nečítal, čo je na ňom napísané. Zrejme som prebral plnú zodpovednosť za všetko, čo sa nám prihodí.

„Batohy musíte nechať tu. Zoberte si len najnutnejšie veci,“ inštruoval zostarnutý hipík. Vytiahol deku a podal ju Monike. „Keby fúkalo, zakryte sa. Keby začalo pršať, rýchlo sa vráťte, je to nebezpečné.“

„Prečo?“ opýtala sa. Občas jej zapaľovalo trochu pomalšie.

Chlapík bol asi na podobné prípady zvyknutý, lebo jej všetko pokojne vysvetlil: „Ak začne pršať, do člnka naprší voda. Bude oveľa ťažší. Môže sa potopiť. Aj keď sa nepotopí, nebude sa dať dobre ovládať, lebo vesliar neutiahne takú váhu.“ Významne na mňa pozrel, čím ma trochu nasral.

„Nedáte nám záchranné vesty?“ opýtal som sa.

„Tie dávame iba deťom do pätnástich rokov. Ale ak chcete…“

Napadlo mi, ako by sa tváril, keby som mu lodičku naschvál prederavil o vytŕčajúcu skalu.

„Zvládneme to aj bez nich.“ Od širokého úsmevu ma už boleli líca.

„Tak poďte,“ zavelil a odviedol nás na mólo. Člnky hopsali po nepokojnej hladine. Dúfal som, že nezletím do vody hneď pri nastupovaní.

„Držte sa na stredovej osi člna,“ inštruoval vlasatý. „Nestúpte na bok, ani sa nenakláňajte, keď budete sedieť. Zostávajte v stredovej osi.“

Prešiel som po hompáľajúcej sa palube a posadil sa na vesliarsku lavicu. Špicaté čelo loďky som mal za chrbtom. Monika si sadla oproti mne. Boli sme pekne blízko seba, hľadeli sme si z očí do očí.

„Nechoďte za ohyb plesa, zostávajte mi na očiach,“ zaznela posledná inštrukcia.

Pozrel som na veslá. Nikdy v živote som nevesloval, no mal som predstavu, ako sa s nimi narába. Boli k trupu pripevnené ohybnými úchopmi, takže ich nebolo treba neustále držať.

„Predveď sa, morský vlk,“ usmiala sa Monika. Začínala mať dobrú náladu.

Pustil som sa do toho. Po niekoľkých pokusoch o poriadne vesliarske tempo sa už stopercentne zabávala. Smiala sa srdečným smiechom, oči jej žiarili.

Mne do smiechu nebolo. Skurvené veslá čľapkali o hladinu, buď po nej skĺzli alebo sa zaborili príliš hlboko. V oboch prípadoch sme sa namiesto plynulej plavby otáčali na mieste.

Postupne som na to prichádzal (Monikin rehot a šťukanie fotospúšte mi príliš nepomáhali). Musel som poriadne vystrieť ruky a pri zábere sa mierne zakloniť. Potom nadvihnúť veslá tesne nad hladinu, po oblúčiku vrátiť ruky do pôvodnej polohy a všetko zopakovať.

Občas mi pohyb nevyšiel, veslá pleskli po hladine a zaliala nás spŕška studenej vody, no zlepšoval som sa. Keďže som nevidel, kam plávame, musel som sa často otáčať. Napokon sa mi podarilo nasmerovať nás zhruba do stredu jazera. Po chvíli úmorného veslovania sme sa ocitli asi stopäťdesiat metrov od brehu.

Pustil som veslá, uvoľnil sa a oddychoval. Hladinu čerili vlnky, odnášali nás do zadnej časti plesa. Stačilo však jedno tempo a vrátili sme sa naspäť. Vládlo tu ticho. Slnečné lúče zmizli, opäť sa zatiahlo, zafúkal chladný vietor. Monika si cez plecia prehodila deku. Ja som nedostal žiadnu prikrývku, takže som si len zapol vetrovku. Vypínal sa nad nami zahmlený Hrubý vrch a Kriváň. Na brehu sme videli siluetu hotela Kempinski a zopár hranatých apartmánových domov. Okolo plesa sa trúsili skupinky turistov.

„No čo, morský vlk, už si sa vyčerpal?“ opýtala sa. Tvárila sa pobavene, na líci sa jej  zajagala slza. Potešilo ma, že ju dokážem takto rozosmiať.

„Veru, vyčerpal, asi preberieš kapitánsky mostík.“

„Rada by som, lenže aby sme sa vymenili, musela by som vykročiť zo stredovej osi. To sa nesmie, prevrátili by sme sa.“

Nechcel som ju zbytočne strašiť, no zadná časť člnka, kde sedela, bola naozaj dosť blízko hladiny. Člnok bol oveľa labilnejší, než sa mi zdal, keď sme stáli na brehu.

„Máš pravdu. Žiadne prudké pohyby. Nie ako s Martinom Zabarským,“ prehodil som. Tiež som sa chcel trochu pobaviť.

Stuhla, smiech akoby uťal, oči sa jej rozšírili od prekvapenia.

„Čože?“ zahabkala. Nebola hlúpa, aspoň nie úplne, takže jej bolo jasné, že takýto trápny manéver nemôže zabrať. Klamstiev už bolo dosť. Sedeli sme tvárou v tvár, pekne od ľudí a nesmeli sa vykláňať zo stredovej osi – vynikajúca príležitosť úprimne sa pozhovárať. Navyše, veslá som mal v rukách ja.

„Že nemáš robiť žiadne prudké pohyby,“ usmial som sa. „Nie, ako keď jebeš s Martinom Zabarským.“

Zbledla, na čele jej vystúpili kvapky potu. Pravda býva nepríjemná.

Pekné počasie, výhľady na hory, romantika… V hlúpej jaskyni by sme si takýto rozhovor veru nedopriali.

Pery sa jej chveli, chcela mi čosi vysvetľovať, no zakaždým si uvedomila, ako hlúpo by to znelo. Mlčala. Mykla plecom, tvár obrátila k brehu a hľadela na apartmánové domy, akoby to bola najkrajšia vec na svete. Určite by sa odvrátila, lenže hojdajúci sa člnok ju držal v zajatí, musela čeliť tomu, čo si navarila.

Konečne trochu zábavy aj pre morského vlka. Dostával som sa do ráže.

„Čo si myslíš, že by mal urobiť chlap, keď zistí, že chodí s obyčajnou kurvou?“

Stále mlčala. Po líci jej stiekla slza, tentoraz nie od smiechu.

„Poviem ti, čo urobím ja. Vyjebem ti z hlavy tvoj sprostý mozog,“ udržoval som konverzáciu.

Asi sa jej to nezdalo primerané, ešte viac zbledla a pozrela na mňa. Z očí jej vyžarovala hrôza. Chúďatko. Ani ju len nenapadlo predstaviť si, ako som sa asi tak cítil, keď som sa dozvedel, že mi zahýba. Slečinke namiesto toho vadilo vulgárne slovíčko. Začínal som byť naozaj nasratý.

„Prepáč,“ dostala zo seba a rozplakala sa.

Neuveriteľné! Jebe mi za chrbtom prvú ligu, urobí zo mňa úplného kokota a keď sa chcem v pokoji pozhovárať, ešte bude rumázgať. Všetky ženy, s ktorými som si začal, boli obyčajné decká. Nedalo sa s nimi rozumne pozhovárať. Lenže tentoraz som to dobre vymyslel. Veslá som mal v rukách ja. Kým si to nevybavíme ako dospelí ľudia, nepôjde nikam. Pozrel som na hodinky. Mali sme pre seba ešte štyridsať minút.

„Poďme na breh,“ šepla.

Rozosmial som sa, radšej som to nekomentoval. Chcel som tak veľa? Iba rozumný a zrelý rozhovor.

„Vráť ma na breh!“ zachrčala.

Zahľadel som sa na hnusné apartmánové domy. Neviem, čo na nich videla. Z vrecka som vytiahol vojenský nôž a začal ho otvárať a zatvárať. Kovové cvakanie ma upokojovalo.

Pozrela do vody, akoby sa tam chcela vrhnúť. Studená čierna hladina však nevyzerala príliš lákavo.

„Máš na sebe priveľa oblečenia a ťažké vibramy. Stiahne ťa to ku dnu,“ povedal som. Síce som neveril, že by naozaj skočila, no od hysterických kuriev vyvstane všeličo. Mám s tým svoje skúsenosti.

„Budem kričať,“ zavzlykala, akoby bolo vrieskanie bohvieaký triumf. Civela pri tom na nôž. Asi sa jej nepáčilo kovové cvakanie.

„A čo? Vráťme sa radšej k podstate,“ pokúsil som sa o trochu racionality.

„Prídu mi pomôcť.“

„Za ako dlho?“ opýtal som sa znudene.

Zavládlo ticho, svitlo jej. Kým sa sem doplaví vlasatý chuj, ktorý mi, mimochodom, nedal žiadnu prikrývku, narobím z nej rešeto. Alebo ju hodím do vody a všetko nechám na prírodu.

Zovrela si hlavu do dlaní: „Čo chceš počuť? Stalo sa, no. Aj tak to už medzi nami…“

Zabodol som čepeľ do lavice. Nemám rád unáhlené závery.

„Chcela som ti to povedať…“

„A kedy? Nebola to jednorazovka.“

„Chcela som.“

„Ale nepovedala si.“ Chytil som rúčku a vykyvkal nôž ho z dreva. „Namiesto toho si s ním jebala a robila zo mňa kokota.“ Znova som bodol, tentoraz silnejšie.

Vraj mi to chcela povedať! Zaujímavé, že jej ani trochu nevadilo žmýkať ma. Dnešok bol dôkazom – päť eur za parkovanie, pätnásť za člnkovanie a to nepočítam benzín. Našťastie sa zdalo, že sa vyhneme spoločnému obedu.

Vybral som z vrecka müsli tyčinku.

„Dáš si?“ ponúkol som Moniku.

Neodpovedala, takže som ju zjedol sám. Obal som zahodil do vody.

Stále nič nevravela, iba zhrbene posedávala na lavici.

„No aký bol?“ vrátil som sa k meritu veci.

Mlčala a pofňukávala. Zbytočne eskalovala napätie. Nahol som sa k nej (člnok sa zaknísal) a vylepil jej facku, aby sa prebrala.

Neveriacky na mňa pozrela, od prekvapenia prestala fňukať. Doteraz som ju nikdy neudrel. Chyba, iba čo som ju rozmaznal.

„Aký bol? Ako ťa pojebal – lepšie než ja?“

Čelo sa jej stiahlo, zamykalo jej bradou, no nerozplakala sa.

„Vráť ma na breh, ty magor, lebo uvidíš,“ zasyčala.

Takže som magor, nádhera!

„Zhrňme si fakty,“ stále som sa snažil o rozumný tón. „Podvádzaš ma, robíš zo mňa pred všetkými kokota, a keď sa chcem v kľude porozprávať, tak som magor.“

„Akými všetkými, prosím ťa!“ vyprskla. „Veď ťa už každý obchádza.“

Začínala byť nepríjemná. Keby si aspoň priznala chybu. O nič iné mi nešlo, nechcel som toho veľa.

„Toto je vojenský nôž M-tech,“ poučil som ju. Aj tak mala žalostne úzky obzor.

„Čo urobíš? Zabiješ ma? Tu, pred ľuďmi? Straš niekoho iného, ty…“

Bodol som ju do lýtka. Nie moc silno, iba tak akurát, ako hrotom do masla, primerane situácii.

Zvrieskla.

Pozrel som sa na breh, no nikto sa ani neotočil. Vrieskajúci turisti na člnkoch tu boli na dennom poriadku.

Vyvalilo sa trochu krvi, hneď bolo po hrdinstve. Monika sa schúlila, neplakala, no telom jej občas prebehol prudký záchvev.

„Nie je ti zima?“ opýtal som sa.

Vôbec nereagovala, zamietla aj tento pokus o zmierenie. Pokrčil som plecom. Keď nevie, čo sa patrí, budem sa správať rovnako.

Natiahol som sa k nej (trhlo ňou, ale nemala kam ujsť), zdrapil prikrývku a stiahol ju z Monikiných pliec. Začínalo byť chladno. Zabalil som sa do deky, nerád by som prechladol.

Stále nič nevravela, rukami si zvierala krvácajúce lýtko. Asi bola v šoku. Konečne vedela, ako som sa cítil, keď som zistil, čo vystrája so Zabarským.

„Od včera sa ti neozval, však?“ usmial som sa pri spomienke na Martina. „Neviem, na tvojom mieste by som nečakal, že ešte zavolá. To vieš, dnešné vzťahy…“

Tentoraz po mňa zazrela hneď, ako som dopovedal. Takýto rozhovor jej prospieval, zapaľovalo jej oveľa rýchlejšie.

„Čo si mu…?“ vyhŕkla.

Jej vyjavený pohľad ma rozosmial. „Myslíš si, že som naozaj magor? Čo by som mu urobil. Iba sme trochu hodili reč. Chlapsky…“

„Čo si mu urobil?!“

„Toto je vojenský nôž M-tech,“ zopakoval som a zablískal jej do tváre mdlým svetelným odrazom z lesklej čepele. Opakovanie je matka múdrosti. Naozaj som chcel, aby sa dnes Monika čomusi podučila.

„Pojeb sa,“ zavzlykala a znova začala smokliť. Sklamalo ma to, čakal som inteligentnejší rozhovor.

„Si presne ako Eva,“ konštatoval som. Eva mi síce s nikým netrtkala poza chrbát, no stále mala debilné poznámky. Neraz som jej povedal, aby si zo mňa neuťahovala. A pomohlo to? Kdeže, ani trochu! Keď som jej na výlete na Ostrý Roháč napokon dohovoril trochu ráznejšie, začala hysterčiť, dokonca bola vulgárna. Presne ako Monika. Všetky ženy, s ktorými som si začal, boli obyčajné decká.

Chytil som veslá a urobil zopár temp, aby som nás dostal do stredu jazera.

„Pleso je hlboké až dvadsať metrov,“ prehodil som.

Nič nevravela, iba sa natriasala, smrkala a čoraz viac bledla. Videl som, že všetka snaha je márna. Na vzťah treba dvoch. Keď jeden nechce, druhý sa môže trebárs postaviť na hlavu, a nič nezmôže. Prestal som teda udržiavať konverzáciu, pustil veslá a užíval si zostávajúcu polhodinku. Stále pofukovalo, od východu sa blížili tmavé mračná, no inak to bol balzam na dušu.

„Áno, bol lepší, oveľa lepší, keď to chceš vedieť,“ zasyčala Monika.

Hneď bolo po idylke. V hlase som jej začul nenávisť. Chcela ma vyprovokovať, vymyslela si peknú taktiku. Po celý čas premýšľala, čo proti mne podniknúť, ako mi ešte viac uškodiť. A mňa pritom zaujímalo, či jej nie je zima…

„Má väčšieho vtáka, vie, čo s ním robiť, je chlap, nie sračka, ako ty,“ pokračovala v tiráde.

Nechcel som sa hádať, neznížim sa predsa na jej úroveň.

Préteritum,“ opravil som ju. Nemám rád technické nepresnosti. „Používaj préteritum, prosím.“

„Čože?“ naježila obočie.

Préteritum znamená minulý čas. Takže mal, vedel, bol, ty piča,“ usmial som sa. Vždy som jej rád rozširoval obzory. Myslel som si, že keď ju takto prevychovám a skultúrnim, bude z nej celkom dobrá partia. Teraz sa však ukazovalo, že nech sa snažím akokoľvek, stále nie je schopná viesť so mnou rovnocenný dialóg.

„Pojeb sa!“ vykríkla.

Bezradne som rozhodil rukami – ďalšia hysterka.

Chcel som jej čosi povedať, no začul som zvláštny zvuk. Znelo to ako slabé praskanie pražiacich sa pukancov. Začínalo pršať. Hladinu pokropili prvé kvapky. Pozrel som na oblohu. Nevyzeralo to dobre – samé tmavé mračná, môže z nich byť poriadna búrka.

Nápor zosilnel, na hladine vybuchovali tisícky malých explózií. Horšie však bolo, že v člne sa už vytvorila obstojná mláka. Ešte chvíľu a váha vody začne byť problém. Musel som konať.

Do Moniky sa vliala nádej. „S tým si nepočítal, čo?“ zaškerila sa.

Tesnejšie som si pritiahol prikrývku, aby som nepremokol. Rýchlo som premýšľal. Nemal som poruke nič, čím by som vodu vylieval. Dážď silnel, takže pribúdala čoraz rýchlejšie. Nemôžem sa vrátiť na breh, Monika by žalovala. Nemal som spomínať Martina a Evu. Lenže čo som mal robiť, keď ma tak rozčúlila? Ak tu zostaneme, čln bude čoraz ťažší; už teraz sa zadná časť takmer dotýkala rozbúrenej hladiny. Keď začnú vlny špliechať dovnútra, loďka pôjde ku dnu a my spolu s ňou. Mal som na sebe dosť oblečenia a na nohách vibramy. Navyše, voda v horských plesách býva ľadová, k brehu by som nedoplával.

Zmocňovala sa ma bezradnosť, potreboval som poradiť.

„Myslíš, že keby som ťa hodil do vody, topil ťa veslom a pritom ziapal, nech sa ho držíš, rozoznal by niekto z brehu, že ťa nezachraňujem?“

Neodpovedala, iba sa prikrčila a nenávistne na mňa žmúrila. Vyčkávala, čo urobím. Rozhodol som sa. Hodím ju do vody, zopár ráz ju tresnem veslom a ak to nepomôže, podržím ju pod hladinou.

Mal som byť nenápadnejší, uvidela mi na očiach, že idem na vec. Z ničoho nič sa celou váhou hodila k okraju člna, vyskočila zo stredovej osi!

Pred očami sa mi zakrútila línia brehu, začul som čľapot, všetko sa zatmelo. Do tela sa mi zabodli tisícky mrazivých ihiel.

Rozhodil som rukami, v panike som pustil nôž.

Prevrátila čln, oboch nás vyšmarila do ľadovej vody! A to som chcel iba úprimný rozhovor.

Vyplával som na hladinu. Telo mi skrútil kŕč, kopal som, no mokrá vetrovka, deka a vibramy ma sťahovali ku dnu.

Zachytil som sa prevráteného člna. Uvidel som ju na opačnej strane. Hneď som pochopil jej plán. Hodí nás do vody a bude sa držať loďky, kým nepríde pomoc. Rozhliadol som sa. Turisti sa kvôli dažďu našťastie rozpŕchli, no vlasatý chlapík už vybiehal zo strážnej búdky. Čochvíľa naskočí do člna a vyrazí k nám. Určite je dobrý vesliar, bude tu o pár minút.

Teraz alebo nikdy! Začal som rúčkovať okolo hompáľajúceho sa člna. Monika s tým počítala a len čo som sa pohol, odrúčkovala od mňa. Naháňačka v ľadovom plese, fasa, ozaj vydarený výlet! Bol som vo výhode – nemohla odplávať od člna, nechcela skončiť pod hladinou. Premrznutými modrajúcimi rukami zvierala drevo rovnako ako ja. Čas však hral pre ňu. Vlasatý bol už v člne a odrážal sa od móla.

Zúrivo som premýšľal. Nič mi nenapadalo, bol som ako vygumovaný, vždy hrám férovo a takáto zákernosť ma zaskočila. Znova som sa k nej posunul, no reagovala rýchlo, odrúčkovala, boli sme od seba ešte ďalej než predtým. Vzdorovala zo všetkých síl, presne ako Eva, lenže tá nebola takáto úspešná.

Od brehu sa blížilo čľapkanie vesiel. „Vydržte!“ vykrikoval chlapík.

Takmer ma premohla bezradnosť, no spomenul som si na kurz pozitívneho myslenia, ktorého som sa nedávno zúčastnil. Keď je najhoršie a situácia sa vymkne spod kontroly, vždy môžete kontrolovať seba samého, opakovala lektorka.

Kontrolovať seba samého! Bolo to ako záblesk, odrazu mi bolo jasné, čo treba urobiť.

Nadýchol som sa a ponoril. Posunul som sa iba o kúsok – tak, aby som sa dostal pod čln. Vynoril som sa – bol som vo vzduchovej bubline pod prevrátenou loďkou. Nikto ma tu nevidí, ani ten vlasatý chuj. Neváhal som ani sekundu. Tresol som hlavou o čln. Vedel som, že to bude bolieť, no pre dobrú vec treba prinášať obete. Natočil som sa tvárou k drevu a z celej sily doň tresol. Začul som zapraskanie, zlomil som si nos.

Vykríkol som a vyprskol valiacu sa krv. Ďalší úder. Už mi nezostávalo veľa času. Najradšej by som bol, keby sa mi podarilo rozmlátiť si lícnu kosť.

„Vydržte!“ začul som tlmený hlas.

„Pomóc!“ zakričala Monika.

Neúnavne som pracoval. Nadvihol som sa, po hmate našiel hranu drevenej lavice, vyceril zuby a vrazil do nej.

Skurvená bolesť, ako vždy pri ukončení vzťahu!

Zopár zubov to nevydržalo, cítil som, že sa kníšu a držia len vďaka tkanivám ďasien. Stisol som viečka a tresol ešte raz.

Bolo mi na omdletie. Pred očami mi blikalo. Nadýchol som sa, ponoril a vyplával na hladinu. Monika sa práve driapala na hompáľajúci sa záchranný čln. Hipík bol až príliš horlivý, doprial by som mu, aby do ľadovej vody zhodila aj jeho. Možno by pochopil, aká je to sviňa.

Od móla sa blížila aj druhá záchranná výprava.

„Pomóc!“ vykríkol som a vrhol sa k nim.

Urobil som len zopár temp a začal sa topiť. Našťastie stihli doveslovať až ku mne. V člne sedeli dvaja chlapi, vyjavene hľadeli na moju rozmlátenú tvár.

„Chcela ma… Napadla ma, zhodila do vody, mlátila veslom!“ habkal som vydesene, ukazoval na Moniku a pridŕžal sa vesla.

„Ježišikriste,“ zašepkal jeden z nich. Horko-ťažko ma vytiahli na palubu.

„Ani som sa jej nedotkol, pozrite na ňu. Skoro ma zabila,“ šušlal som rozmlátenými ústami.

„Je v šoku,“ konštatoval vesliar.

Nečudo, že som bol v šoku, veď som prežil pokus o vraždu. „Zahýbala mi, včera sa pohádala s milencom, ktovie, čo mu spravila… Zbláznila sa…“ dával som si záležať.

Občas som hodil pohľad na druhý čln. Monika chlapovi nič nevravela ani nevysvetľovala. Ležala schúlená, plecia sa jej triasli. Tak jej treba, žalobabe. Som zvedavý, ako bude zdôvodňovať, prečo ma tak doriadila. Najmä, keď na sebe nemá žiadne zranenie. Drobné pichnutie na lýtku? No a čo? S tým nemám nič spoločné, nemal som predsa žiadny nôž. Možno sa všeličo vysvetlí, keď nájdu Zabarského telo s podobnými bodnými ranami. Včera milenecká hádka, vražda v afekte, dnes pokus dostať aj mňa… Šibnutá ženská, dávalo to zmysel.

Uvoľnil som sa. Tvár ma pekelne bolela, z úst aj zo zlomeného nosa sa mi valila krv. Asi som si naštiepil lícnu kosť, no stálo to za to. Chcel som predsa, aby na tento výlet Monika nikdy nezabudla. Urobil som pre to všetko, veď si to zaslúžila.

 ***

Ak sa vám poviedka páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy:

Martinus.sk

Bux.sk