Ako odmenu za vaše hlasovanie a podporu v ankete Kniha roka 2012 zverejňujem prvú ukážku z románu Na smrť 2.

RUŽOMBEROK

FEBRUÁR 1940

 

I.

Len čo vlak prešiel cez hranice nového Slovenského štátu, Viktor Hiler začal tušiť, že sa rúti v ústrety záhube. Zlá predtucha sa prvý raz ozvala, keď v Hamburgu vystúpil zo zaoceánskeho parníka. Vo vzduchu cítil nevraživosť – akoby sa v povetrí vznášali drobné kvapôčky kyseliny. Stačilo by sa zhlboka nadýchnuť a zloba by mu rozleptala pľúca. Spolu s ňou vdychoval aj závan všadeprítomného strachu.

Viktor bol presvedčený, že ušiel pred peklom (šialený pohľad Abea Relesa a kovové hučanie), no keď vystúpil z parníka, premkol ho pocit, že zostúpil do hlbšieho pekelného kruhu. Vládla tu otvorená a smrteľná nenávisť voči Židom. Aj keď sa odmalička stretával s prejavmi nevraživosti, čosi takéto nikdy nezažil. Navyše sa zdalo, že zdrojom krvilačnej zloby je samotná ríša – Hitler a jeho vláda. Od nej sa nakazil celý národ, ba – ako sa ukázalo na Slovensku – aj celé štáty.

Hiler vstúpil do pece planúcej nenávisťou. Parník ho preplavil do iného sveta, na inú planétu. Pred desiatimi dňami bol ešte v Americkom Jeruzaleme, ako prezývali brooklynskú štvrť Brownsville, kde bol zázrak stretnúť Nežida. Teraz sa síce blížil k domovu, no akoby sa vracal do čoraz vzdialenejšej cudziny.

Po vylodení sa pobral rovno na železničnú stanicu. Chcel sa čo najskôr dostať na Slovensko. Ukázalo sa však, že tak rýchlo to nepôjde. Zranenia, ktoré utŕžil na úteku pred Abem a jeho gangom, mu síce ošetril lodný lekár, no ešte stále sa nezahojili. Zlomené rebrá aj ľavá ruka boleli čoraz viac. Plavbu Viktor so zaťatými zubami ako-tak znášal, no natriasanie vo vlaku či v aute bolo na nevydržanie. Nemal ani poriadne oblečenie, v chladnom vetre a metelici prechladol.

Inokedy by ho zima tak rýchlo nezlomila, no tentoraz nevládal vzdorovať. Odkedy parník vyplával, Hiler takmer nespal. Len čo zadriemal, prenasledovali ho hrôzostrašné snové obrazy – teta Amália, bratranec Eli a ujo Dávid. Rozrezaní, naporciovaní ako dobytok. Zo zakrvavenej vane, kam vrahovia napchali ich pozostatky, vyvaľujú mŕtve oči, ústa majú rozďavené, pripomínajú kapry lapajúce vzduch. V kúpeľni kvapká voda. Čľapnutie každej kvapky zaduní, až trhá bubienky. Odrezané hlavy odrazu pohýbu bledými perami. Zladia sa do jednotného rytmu, súzvučia s kvapkajúcou vodou. Čosi na Viktora kričia, určite je to dôležité (oči im takmer vypadávajú z jamiek), on však nič nepočuje, iba pišťanie ich vraha – Dina Petiru.

Zakaždým sa prebudil celý prepotený. Z pohľadu na hodinky zistil, že nespal viac než hodinu, nanajvýš dve. Ani jediná noc mu nepriniesla vykúpenie, ani raz sa neprepadol do slastnej temnoty bez snov. Hlodala v ňom vina, príšerná vina. Vyžrala mu všetku miazgu, bol ako dutá bábka, preto ho mráz rýchlo premohol.

Z posledných síl sa dotrmácal do nenápadného penziónu na predmestí. Najprv ho nechceli prichýliť – vyhovárali sa, že nemajú voľnú izbu, aj keď bol penzión takmer prázdny. Napokon mu recepčná narovinu povedala, že vyzerá ako Žid a má aj židovské meno. Považovala to za konečný argument. Vyzeral ako Žid, na dokladoch mal židovské meno, tak prečo sa snaží ubytovať? Vari nevie, že je to zakázané? Nepresvedčili ju ani americké doklady, zabrali až doláre. Tie vytvorili most, ba priam kráľovskú cestu porozumenia medzi árijkou a Židom. Viktor sa dovliekol do izby a zvalil sa na posteľ.

V penzióne strávil tri týždne. Konečne sa vyspal, aj horúčka ustúpila. Rebrá ani ruka ho už tak neboleli. Dostať zo seba mučivú vinu sa mu však nepodarilo. Stále ho zhrýzalo, čo spôsobil. Tisíc ráz si sľúbil, že čosi také už nikdy nedopustí. Už nikdy neohrozí svojich blízkych – práve naopak, odteraz urobí všetko pre to, aby ich ochránil. Zaprisahával sa, sľuboval to samému Bohu, aj keď v neho neveril. Jahve azda ani neexistuje, no pocit, aký Viktor zažil, keď v manhattanskom prístave so zavretými očami vyčkával na Abeho výstrel, presahoval všetko pozemské. Keď rana neprišla, bolo to ako druhá šanca. Od Jahveho alebo akejsi inej vyššej sily, na tom nezáležalo. Ešte pred mesiacom by sa sám sebe vysmial, no teraz vskutku pociťoval akýsi záväzok. Druhá šanca sa nedáva iba tak.

Myslel na to, aj keď nastupoval do vlaku na Slovensko. Návrat domov si takto nepredstavoval. Keby sa neoháňal americkými dokladmi, nedovolili by mu ani nastúpiť. Zdalo sa mu, že čím bližšie je k Ružomberku, tým koncentrovanejšia kyselina sa vznáša v ovzduší. Cestoval sám, pretože ostatní pasažieri si od neho odsadli.

Keď sa vlak vnoril do liptovských lesov, zovrel sa mu žalúdok. Bolo to už dávno, čo odišiel – viac než desať rokov. Necítil dojatie ani nostalgiu, zaplavila ho úzkosť. Čo nájde doma, čo povie rodičom? Odkedy ušiel, neposlal im ani list. Spočiatku chcel, ale potom už nemal čas. Teta Amália im napísala, že býva u nich. To stačilo. Mladícka chladnokrvnosť a bezcitnosť, na ktoré bol kedysi pyšný, ho teraz zahanbovali. Bál sa návratu, nevedel, či neotvorí staré rany. Dúfal v zmierenie, no z očakávania plynula hrôza. Keď vlak s pískaním zastal na ružomberskej stanici, obavy sa rozpŕchli. Viktor chytil batožinu, prešiel cez vagón a vystúpil.

***

Román Na smrť na Bux.skMartinus.sk, Gorila.sk a PantaRhei.sk