Práca v mestskej televízii je zvláštna. Bez ohľadu na to, do koľkých mestských kauz zavŕtate, koľkým vplyvným ľuďom svojimi otázkami zdvihnete tlak, koľko celoslovenských cien so svojou publicistikou vyhráte, stále ste len „mestom kúpení“ alebo „mestom cenzurovaní“ redaktori. Aspoň niektorí ľudia tak hovoria.

Čo títo ľudia nevidia je dianie za oponou, štádium príprav reportáží, bežná redaktorská práca. A tam je pravda asi takáto:

Zhruba 70 percent reportáží a správ o problémoch sa nepodarí natočiť z rovnakého dôvodu. Ľudia, ktorých sa problém dotýka, majú k nemu čo povedať alebo sú vo vzťahu k nemu dokonca kompetentní trpia chronickou predposranosťou. Scenár býva rovnaký. Hodina afektívneho rozčuľovania sa nad do neba volajúcou nespravodlivosťou a potom náhle ticho a útek, keď redaktor povie: „A teraz to povedzte na kameru.“ O zrušených diskusných reláciách, po dvoch týždňoch príprav, kvôli „náhlej neprítomnosti“ inak najväčších a chronických sťažovateľov, ani nehovorím. (Samozrejme, že už o pár dní neskôr tie isté osoby píšu články o tom, ako ich do televízie odmietame vpustiť.)

Ľudia, ktorým sa väčšinou ani nemá čo stať, ktorým sľúbite utajenie, anonymitu, zamaskovanie tváre aj hlasu, v drvivej väčšine prípadov nie sú ochotní prejaviť svoju nevôľu verejne. Radšej trpia. Veď čo keby z toho náhodou oni osobne mali nejaké opletačky? Keby tak redaktor, ktorý sa už aj tak pohybuje na ostrí noža a na rozdiel od nich mu neraz reálne ide o živobytie, vyberal každý týždeň aspoň tri horúce gaštany z ohňa. Tak by to malo byť! Ak to nerobí a nevrhá sa s nadšením červenoarmejského bojovníka do každej kauzy za práva (mlčiacich) ľudí, je kúpený alebo cenzurovaný. Jednoduchá matematika.

Ľudia u nás poväčšine ani nechápu (resp. nechcú chápať), že je technicky nemožné produkovať televízne správy a reportáže o problémoch v meste bez strany, ktorá na tieto problémy upozorní, ktorá povie, že sa jej dotýkajú, že jej vadia, že sa jej krivdí. V predstavách nemalej časti tunajších ľudí je to úloha redaktora. Ten má nielen pripraviť scenár reportáže, zabezpečiť priebeh natáčania, všetko zorganizovať, ale zároveň má vybiehať aj pred kameru a preberať úlohu ublížených, ktorým sa niečo nepáči. Celkom pomýlený spôsob myslenia.

Médiá predsa primárne nemajú riešiť, sú predovšetkým nositeľmi informácií. Na riešenie väčšiny problémov ľudí existujú úrady – platené opäť z peňazí daňových poplatníkov. Ale tam dotknutí často nejdú, lebo „veď tie naše úrady“. Ale prečo „tie naše úrady“? Prečo s nimi nezatočíte? Prečo neprídete a nepoviete, v čom je ten a ten úrad zlý? Radi to pustíme von, vyvinieme tlak. To už nie. Veď to by stálo čas a energiu. Nech to rieši redaktor, oni predsa dali svoj podnet. Ľudia jednoducho stále čakajú, že niekto bude riešiť ich problémy za nich.

Iste, sú prípady, kedy obavu vystupovať verejne pochopíte. Občas dokonca môže „žalujúcu stranu“ do určitej miery zastúpiť aj redaktor. Ale keď sa s týmto očakávaním stretnete u cca. 80 percent nespokojných, tak naozaj nie je niečo v poriadku.

Neschopnosť a neochota vystúpiť za svoje práva sa zrkadlí aj v prístupe k tomu, keď sa nejaká neprávosť odkryje. Po zhruba dvoch rokoch pohybovania sa v tejto sfére môžem konštatovať, že zásadným problémom u nás (v našom meste, neviem ako inde), nie je žiadna cenzúra mestských médií alebo snaha mestského úradu, či kohokoľvek iného, riadiť obsah vysielania a tlače.

Zásadným problémom je apatia občianskej verejnosti. Väčšinu ľudí nezaujíma pravda. (Výstižne to popísal Terry Pratchett vo svojom zemeplošskom románe Pravda.) Táto hodnota pre nich nič neznamená. Je príjemná len ako fráza a aj to len vtedy, keď sa o nej dá hovoriť bezpečne, v úkryte, za rohom. Z reakcií tunajšej verejnosti na niektoré investigatívne reportáže sa to dá odvodiť. Aj keby ste odvysielali rukolapnými dôkazmi podporenú správu o tom, že (ako príklad), úradník XY prelial tri milióny mestských peňazí do svojej firmy, ľudia by to zobrali na vedomie a… nič by sa nestalo. Ľudia sa budú súkromne pohoršovať, keď sa nikto nedíva budú vám potriasať rukou, ale nedokážu vyvinúť žiadny tlak, aby sa niečo zmenilo. Úradník prinajhoršom odíde trochu do ústrania, všetko sa vysvetlí, za dva roky bude v ešte významnejšej funkcii. Možno dokonca volenej.

Verejnosť nevyužíva skoro nič zo svojich práv, neuplatňuje páky, aké jej zákon vkladá do rúk, nerobí nič. Nepoužíva ani desatinu nástrojov na spoluriadenie spoločnosti, ktoré demokracia ponúka. Stará sa len o svoje malé životy s malými starosťami, nanajvýš si zanadáva. To jej ide. Ako napísal Milo Urban, Slováci sú ako automaty na hundranie. Základná starosť drvivej väčšiny (slovenskej) verejnosti začína a končí pri plnom žalúdku. To je alfa a omega. Z tohto dôvodu som k vývinu našej spoločnosti dosť skeptický.

Iste, aj tu sa ľudia rozčúlia, dokonca sa aj krátkodobo zorganizujú. Avšak zásadne len vtedy, keď ich nejaký manipulátor (ktorý momentálne nie je pri koryte ale chcel by), pod zásterkou „verejného záujmu“ dostatočne rozdivočí, zmanipuluje, nabalácha, niečo možno aj sľúbi; každopádne, keď stojí za nimi. Ľudia nechápu, že ak im niekto vo veciach verejných poskytne tento druh „istoty“ a „opory“, je to už skoro zaručený signál toho, že sleduje svoje vlastné ciele.

Podstatné je stáť si vo veciach verejných za svojim, prejaviť svoj názor vtedy, keď nie je žiadny pocit akejsi opory, okrem svojho vnútorného občianskeho a mravného presvedčenia a cítenia. V tom naša verejnosť prepadá. A zakaždým, keď pocíti toto zlyhanie, začne hovoriť o podplatených redaktoroch, scenzurovaných médiách, politickej mafii a pod. Taká je neúprimná. Nechápe, že „zlí úradníci, politici a ďalší“ disponujú len takou mierou moci, akú im sama vkladá; že naď nou vládnu len do tej miery, do akej to sama pripustí. Vždy hľadá čerta a manipulátora vonku, namiesto toho, aby pochopila, že sa ukrýva v jej vnútri. Je to ten slabý, no neodbytný hlások, ktorý šepká: „Nechaj to tak! Veď tvoj plný žalúdok je prednejší.“ A pokiaľ sa ľudia u nás nenaučia tento hlások zo svojej mysle vykoreniť, budú aj naďalej vytvárať vhodné podmienky na to, aby všetky spomenuté javy naozaj klíčili aj navonok.