Kauza ohľadom busty Ferdinanda Ďurčanského v Rajci je všeobecne známa. Zhrnutie nájdete tu. Keďže sme podobnú záležitosť riešili aj v Ružomberku, vycestoval som na ohlásený protest do Rajca. Pozrite si reportáž z akcie!

Cestoval som vlakom. Rýchlikom do Žiliny, odtiaľ motorovým vlakom do Rajca. Čím viac sme sa blížili, tým zrejmejšie bolo, že s chlapíkom sediacim oproti máme rovnaký cieľ cesty.

Extra krátke vlasy a tričko značky Alpha Industries však napovedali, že do Rajca asi necestuje protestovať proti Ďurčanského buste. Prezeral som si jeho vak a premýšľal, či v ňom má uniformu Slovenskej pospolitosti alebo ľubovoľný nástroj vysokého stupňa tvrdosti, ktorým mi tak o hodinku-dve rozbije hlavu.

Vystúpil tesne pred Rajcom. Neviem, či to bola zámerná a mnohokrát vyskúšaná taktika (konečné stanice pri takýchto akciách môžu byť pod preventívnym policajným dohladom) alebo bol len náhodný cestujúci. Zopár náckov sa na proteste zúčastnilo, prebehlo aj obligátne fotenie protestujúcich (aby ich na internete mohli vyhlásiť za nepriateľov Slovenska a lovenú zver). Konkrétne tváre som však neskúmal.

Z vlaku som vystúpil o 10:30 a ponáhľal sa na námestie. Začiatok akcie bol ohlásený na 11:00, nechcel som to zmeškať. Podľa médií malo ísť o veľkú akciu, na ktorej budú protestovať aktivisti okolo Eduarda Chmelára zorganizovaní cez facebook, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov aj Komunistická strana Slovenska.

Rýchla chôdza ma vyčerpala, zadýchal som sa. Avšak, oplatilo sa – keď som dorazil na Námestie SNP, čakali ma už burácajúce davy:

Ubezpečil som sa, či som naozaj na správnom námestí, resp. v správnom meste. Bolo to tak. Nesplietol som si ani dátum a čas. Zostávalo teda čakať. Prešiel som si únikové trasy pre prípad, že by došlo k politickej udalosti ako na Námestí nebeského pokoja v Číne.

O desať minút sa situácia prudko zlepšila:

O dvadsať minút to bolo ešte lepšie:

Účasť na proteste organizovanom Eduardom Chmelárom potvrdilo na facebooku 145 ľudí. Ďalších cca. 120 označilo, že sa „možno“ zúčastnia.

O 10:58 som na námestí napočítal piatich protestujúcich. Náš pomer k novinárom a policajtom bol teda približne 10:1 (v ich prospech). Potešilo ma, že do akcie nasadili aj požiarnické auto so striekačkou na rozháňanie davu.

O jedenástej prišiel Eduard Chmelár, pribudlo aj zopár ďalších ľudí. Spolu s niekoľkými aktivistami sa chystali na protest, keď k nim pristúpili policajti a vľúdne sa ich pokúsili odhovoriť od zahalenia busty toaletným papierom.

Potom sa pristúpilo k činu. Najprv sa vzdala úcta pamätníku Slovenského národného povstania a Eduard Chmelár predniesol krátky príhovor. Nevedel som, či už prebieha protest, ani ako mám vlastne protestovať. Snažil som sa premiestniť k aktivistom, aby som aspoň fyzickým postavením demonštroval svoj nesúhlas s bustou. Keďže som však zároveň nakrúcal, nevšímali si ma ani náckovia fotografujúci celú akciu.

Následne sa prikročilo k zahaleniu busty. Situácia postupne eskalovala, vyskytli sa aj nejaké tie konflikty:

Nakoniec však k žiadnemu extrémnemu násiliu nedošlo. Napätie vyvrcholilo vypísaním bločku na pokutu 33,- € za znečisťovanie verejného priestranstva a situácia sa upokojila.

Eduard Chmelár pre médiá stručne zhrnul podstatu protestu aj dôvody, prečo zvolil práve takúto formu:

Zaujímalo ma, ako to vníma jeden z aktívnych odporcov protestu, zrejme miestny občan. Domnievam sa, že jeho názory sú vcelku výstižným (aj keď naivným) zhrnutím toho, čo nemalú časť našej populácie vedie k oslavovaniu a sympatiám k rôznym pohlavárom a pohrobkom fašistického Slovenského štátu. V krátkom zázname ponechávam aj zdanlivo nesúvisiace myšlienky. Myslím si totiž, že práve takto uvažuje (a odvodzuje) nemalá časť národa:

Na záver som sa porozprával aj s Eduardom Chmelárom. Myslím, že išlo o veľmi zaujímavý rozhovor o tom, či pri podobných akciách treba používať neslušné a kontroverzné metódy, o našom vzťahu k Povstaniu, národnej identite, či extrémnym pólom politického spektra.

Väčšina zo zúčastnených aktivistov bola podľa všetkého skôr ľavicového zamerania. Osobne som vždy bol a zostávam pravičiarom a nesúhlasím so všetkými názormi Eduarda Chmelára ani niektorých zúčastnených aktivistov. Napriek tomu som sa protestu zúčastnil, pretože mi vadí glorifikácia a vzdávanie úcty predstaviteľom totalitných režimov, či už klérofašistického alebo komunistického. Povedané inak – domnievam sa, že v prípade takýchto principiálnych sporov sa jedná o zachovanie ihriska (demokracie) v rámci ktorého je možné súperenie pravice a ľavice. Preto by k takýmto otázkam treba zaujať jednoznačný občiansky postoj bez ohľadu na to, či sme pravičiari alebo ľavičiari.

Na proteste opakovane zaznelo, že najväčšie sklamanie vyvolal Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, ktorý údajne vyhlásil, že s myšlienkou protestu súhlasí, no nehce byť konfliktný a provokatívny, takže sa zahalenia busty nezúčastní. Napriek tomu sa však jeho predstavitelia zúčastnili oficiálnych osláv SNP v Rajci pred niekoľkými dňami. Výročie Povstania si vraj pripomenuli spolu s primátorom Rajca Jánom Rybárikom, ktorý je zástancom a obhajcom inštalovania busty Ferdinanda Ďurčanského.

Súvisiace články:

Reportáž z protestu na SME.sk

Prečo musela ísť Ferenčíkova tabuľa dole

Môj rozhovor pre SME.sk aj o tabuli obdivovateľa Adolfa Hitlera na budove Mestského úradu v Ružomberku

***

Spoločenskej nebezpečnosti neoľudáctva, prepojeniu neofašizmu s našou politickou scénou, ale aj falošnému nacionalizmu a tieňom prvého Slovenského štátu, ktoré stále vrhá do našej súčasnosti, sa venujem v knihe Nepriateľ štátu, ktorá vyjde v Ikare v októbri.