Pohľad do minulosti. Hoci pevne verím, že súčasnú koronakrízu zvládneme, nemyslím si, že sa po nej svet vráti do starých koľají. V niečom áno, v niečom nie. Veľa vecí sa zmení a my s nimi. Deje sa to stále, no zmeny a prechody bežne nebývajú takéto drastické a zlomové. Skôr pozvoľné, plynulé, nenápadné.

Túto neustálu premenlivosť nevnímam ako niečo, proti čomu by malo zmysel sa brániť alebo tomu vzdorovať fixovaním sa na minulosť. Pokiaľ si človek nechce k tomu, čo je nutné odžiť, vlastnou reakciou prihodiť aj ďalšiu vrstvu (tentoraz už zbytočného) utrpenia.
Tvorba reflektuje život a v tvorbe ma vždy bavila rôznorodosť. Napísal som postmodernistické literárne experimenty – Zóny stínu (o temnej stránke individuality) a Brány meonu (o temnej stránke spoločnosti a histórie 20-teho storočia).
Ale aj príručky nekonvenčného prístupu k sebarozvoju/kreativite – KPMPZ, alebo k finančnej sfére – Mágia peňazí. A tiež knihy experimentálnych esejí – Liber 767 a Slovanská magie.
Rovnako ma však bavilo aj vytváranie výstav v múzeu, písanie reportáží v regionálnej televízii, alebo pôsobenie v redakčnej rade veľkej monografie mesta Ružomberok.
Beletria pre mňa bola/je tiež fáza. Čierny rok a Na smrť sú dva takmer 700-stranové romány (tj. dva rozsahovo a dejovým oblúkom najväčšie slovenské romány za polstoročie, oba v prvej trojke najväčších slovenských románov vôbec). Pritom Na smrť je mix historickej ságy, trileru a hororu, ktorý spája svet americkej mafie s hrôzami nacizmu, osudmi Židov deportovanými zo Slovenska, atď.
Šesťdielny románový cyklus či epopeja Čierny kruh (najrozsiahlejšia viacgeneračná sága v slovenskej literatúre) je veľká kriminálno-spoločenská sága a zároveň generačná výpoveď aj kronika vývoja našej spoločnosti za tridsať rokov.
K tomu najúspešnejší slovenský porevolučný román – Trhlina. (O tom viac v tomto článku.)
Ale aj minimalistický experiment – Tma, či filozofický psychotriler – Priepasť.
Uvidíme, čo bude ďalej. Mám v zálohe desiatky skvelých námetov (každý mesiac k nim pribúdajú ďalšie). Zároveň je však pravda, že som sa za uplynulých dvadsať rokov tvorivo vrchovato seba-realizoval. Som s tým spokojný, ani už nemusím sebe (či komukoľvek inému) nič dokazovať. Tvorba ma stále baví, ale nutkanie písať už nepociťujem tak pálčivo ako v prvej polovici života. Napísal som dielo, ktoré by bolo rozsiahle a značne úspešné aj v mierke celého ľudského života, nielen jeho polovice. Istá popularita a sláva (ehm-ehm) sú fajn, ale nikdy neboli, ani nie sú, mojou primárnou motiváciou. Naopak, vnímam ich ako nebezpečie a rozptýlenie.
V nejakej forme zrejme budem tvoriť aj naďalej, stále ma to baví. Je to súčasť mojej prirodzenosti, no rozsah, frekvencia a povaha nových kníh už zrejme nebudú také ako doteraz. (Ako vidíte, tzv. povaha mojich kníh nebola ustálená ani za uplynulých dvadsať rokov, chvalabohu.) Lenže, ako sa hovorí, človek nikdy nevie. Takže možno aj budú, uvidíme. ;)
Držte sa, dnešok nám dáva trpkú, no potrebnú príležitosť na reflexiu premenlivosti v našich životoch.