Po motorovej píle sa nesiaha len tak. Situácia už musí byť primerane vyhrotená. Až v týchto hraničných okamihoch prináša uchopenie, rozvážne naštartovanie a monotónne vrčanie motorovej píly tú pravú úľavu.

V popkultúre sa táto ikona neobjavuje len tak náhodne. Pravé kultovné vlny, dekády adorácie oslobodzujúcich možností, aké ponúka, sa spúšťajú len vo výnimočných momentoch. Zdá sa, že čosi v kolektívnom nevedomí musí byť pripravené na prijatie mechanického našepkávania jej iniciačných horizontov.

Jeden z prvých vrcholov svojho kultu v americkej popkultúre dosiahla v čase spamätávania sa z traumy Vietnamu. Snímka Texaský masaker motorovou pílou (r. T. Hooper, 1974) predviedla jej možnosti s dovtedy netušenou presvedčivosťou. Publikom to samozrejme otriaslo a tí, čo práve neaplaudovali, sa usilovali film zakázať. Podarilo sa to v celkom slušnej kôpke krajín.

Motorová píla sa objavuje vždy s nádielkou niečoho nového. Odrezáva od strnulej minulosti, ktorá už nedokáže ničím prekvapiť. A prerezáva prieniky do nových svetov. Perverzity alebo slobody. Nakoniec, jedno (a je jedno, ktoré jedno) je len výrazom toho druhého. Nehovorím len o šoku, vlne zhnusenia a zakazovania, aké priniesla Hooperova snímka. O dvadsať rokov neskôr sa zo serveru Wisconsinskej univerzity behom niekoľkých hodín rozšírila ďalšia vlna hystérie, ktorá oživila dovtedy už len živoriaci kult motorovej píly.

Hra DooM sa stala kultom, legendou a životným štýlom miliónov ľudí. (V roku 1995 sa odhadovalo, že je rozšírená na zhruba desiatich miliónoch počítačov. A to sa pravé orgie ešte len rozbiehali.) Konečne ste si to mohli vyskúšať! Dnes už primitívne, no vtedy prevratné spracovanie pohľadu z prvej osoby prinášalo nečakané rozkoše. Môcť motorovou pílou nerušene porcovať zombíckeho pešiaka, seržanta, či pekelných démonov, impov a inú háveď; počúvať ako jačia a kúpať sa v záplavách digitálnej krvi. To bolo presne to, na čo sme  podvedome čakali. Tí na Západe psychicky zdecimovaní po únavnom finále studenej vojny, my po únavnom finále a dožívaní predchádzajúceho režimu, ako aj tušením toho, aké pekelné brány rok 1994 otvorí.

Motorová píla sa stala jedným z bazálnych symbolov, takmer ekvivalentom fenoménu DooM (označeného tiež ako „náboženský fenomén“). Genealógia výskytu tohto symbolu v hre by bola bezpochyby zaujímavá. Hlavne z pohľadu psychológie a ďalších podobných pavied. Dej tejto kresťanskej alegórie sa totiž odohrával na Marse, resp. na jeho mesiacoch Phobos a Deimos (neskôr v samotnom pekle). A, ako bolo tvorcami poznamenané neskôr, ťažko si na mesiacoch Marsu predstaviť viac nepotrebnú vec, než motorovú pílu. Napriek tomu tam bola. A vôbec nikomu to nevadilo. Samozrejme, okrem štandardne zmätených kresťanských aktivistov požadujúcich úplný zákaz hry prinášajúcej len modernizovanú podobu ich vlastného mýtu o sv. Jurajovi.

Podobne ako Texaský masaker motorovou pílou, aj hra DooM iniciovala dlhoročnú diskusiu o násilí, zlom vplyve na mládež, deformovaní psychického štandardu a ďalších negatívach. Povedané inak, aj hra DooM opäť prinášala kúsok slobody. A naštartovaná motorová píla bola opäť pritom. Nielen v pasívnej úlohe. Bola to opäť ona, kto tonami digitálneho mäsa prerezával tieto cesty slobody. S motorovou pílou to nie je len tak. Bez slov, oveľa lepšie než najlepší možný sylogizmus, jednoducho sama sebou, vyjadruje totálny radikalizmus. Vytýčenie vlastnej cesty (za cenu lietania triesok, krvi, kúskov tkaniva, trošky toho hluku) a odrezanie sa od minulého.

Tento odkaz je pochopiteľný celkom automaticky. Netreba nad ním premýšľať. Euforické prijatie Eminemových vystúpení s motorovou pílou značky Husquarna to potvrdzuje. Desiatky, stovky tisíc fanúšikov to pochopilo. A upadalo v týchto častiach show do takmer náboženskej extázy. Obsahový odkaz protestov proti Eminemovi, násiliu jeho textov, zlom vplyve na mládež, deformovaní psychického štandardu a ďalších negatív, bol celkom príznačný. Prezrádzal, že počas týchto najlepších rokov Marshalla Mathersa cez jeho počínanie z kolektívneho nevedomia opäť vystúpilo niečo, čo sa rado odieva do symbolu motorovej píly a čo sa v histórii objavuje takmer rytmicky. Človek je v pokušení na staré kolená zdetinštieť a začať študovať Jungove teórie o cykloch aktivity archetypov kolektívneho nevedomia aj z inej motivácie, než intencie dokázať, že peyotlové halucinácie nie sú tým najhorším druhom blúznenia, k akému sa môže priemerne vzdelaný Európan dopracovať.

Zatiaľčo prvý Texaský masaker motorovou pílou sa objavil v čase vrcholenia americkej traumy z Vietnamu, jeho remake nastúpil v čase vrcholenia podobnej traumy z manhattanského septembra 2001, Afganistanu a Iraku. Režisér Marcus Nispel predviedol pomerne hlboké pochopenie kultu motorovej píly. Spolu s oživením tohto božstva jasne uchopil a stvárnil aj ďalšie chuťovky, ktoré k filozofii píly neoddeliteľne patria. Totálny rozklad ustálenej podoby ľudskej psýché, nevídané dobrodružstvo ľudského tela, nové, príjemne osviežujúce záhyby perverzity a sadizmu. Človeka poteší, akých zákrutov je schopný. Taktiež nedávne pokračovanie Texaský masaker motorovou pílou: Začiatok (r. J. Liebesman, 2006), posunulo hranice ešte trochu ďalej.

V roku 2004 sa po desiatich rokoch čakania navrátil aj DooM v treťom pokračovaní a v novom kabáte. Rezanie nikdy pred tým nebolo také zábavné! (O filmovej podobe DooMa z úcty k originálu pomlčím, a to napriek tomu, že chvíľa rezania nastala aj tu.)Tieto okolnosti sú ukľudňujúce. Motorová píla je tu. Dozerá na nás. Nedovolí nám ustrnúť. Aj keď niekedy trochu zadrieme (vtedy jej vrčanie pripomína skôr tiché pochrapkávanie), vždy za nejaký čas ožije novým a prudkým vzopätím. Niektorí ľudia veria, že na nich dohliada Ježiš. Iní vkladajú svoju dôveru do strážnych anjelov. A niektorí, tí čo sa nemôžu zbaviť podozrenia, že človek nemá žiadne „pravé ja“, žiadnu identitu a že je len čistý projekt, utvárajúci sám seba podľa chuti, momentálnej nálady a hraníc psychickej slobody, veria v motorovú pílu.