Týždenník Plus 7 dní v čísle 21/2011 prihodil svoju trošku k súčasnej kanibalskej hystérii článkom Monštrum, kde sa môžeme dočítať všetky „chutné“ podrobnosti nielen o Matejovi Čurkovi, ale aj iných československých kanibaloch.

Nechýba Emil Wieczorek, Josef Kulík, či Ladislav Hojer. Posledným menovaným som sa čiastočne inšpiroval pri písaní postavy psychopatického vraha a kanibala Samuela „Zubáča“ Hajera z môjho románu Čas dravcov.

Možno aj preto mi zopár čitateľov napísalo, ako verne som Zubáčove skutky popísal a aké podobné boli niektorým detailom Čurkových činov (nosenie tašky s „pracovným náradím“, manipulácia s odrezanými časťami tiel, atď.).

Z hľadiska psychopatológie Čurkovho prípadu ma zaujala trochu iná vec. Matej Čurko bol totiž iným druhom vraha, než Zubáč, Hojer, Kulík i Wieczorek.

U nich sa totiž v psychike spustilo čosi, čo vyvolalo neovládateľné nutkanie na ich hrozné patologické činy.

Ako upozorňuje Anton Heretik v knihe Forenzná psychológia, keď sa v patologickej osobnosti takýto mechanizmus spustí, má zväčša tzv. baživý vývoj, teda tendenciu stupňovať sa.

Z tohto dôvodu bývajú páchatelia takýchto činov často pomerne rýchlo odhalení a chytení. Ich celkové a stupňujúce sa vyšinutie je na nich totiž viditeľné, správajú sa podozrivo, excesívne, nekontrolovane. Povaha ich skutkov sa premietne do všetkých oblastí ich životov – stávajú sa asociálni, začnú „vytŕčať z davu“, neraz sa správajú neprístojne a chorobne.

(Identifikovaní a chytení sú samozrejme iba v krajinách s normálne fungujúcou políciou a súdmi, čo dokazuje príklad Andreja Čikatila unikajúceho v Sovietskom zväze spravodlivosti takmer trinásť rokov. Dlhoročná kariéra Teda Bundyho –čo bol však veľmi špecifický prípad vysoko inteligentného psychopatického sériového vraha– sa z veľkej miery zakladala taktiež na jeho cestovaní medzi americkými štátmi a využívaní nespolupráce jednotlivých štátnych polícií.)

Prípad Mateja Čurka v istých ohľadoch pripomína iného smutne známeho vraha, na ktorého zatiaľ v súčasnej kanibalskej hystérii nikto neupozornil. Ide o amerického sériového vraha Dennisa Radera, známejšieho pod prezývkou BTK (Bind, Torture, Kill – Zviazať, mučiť, zabiť).

Rader v rokoch 1974 až 1991 v meste Wichita a jeho okolí obzvlášť beštiálnym a psychotickým spôsobom zavraždil desať ľudí. Povaha jeho vrážd (mužov, ženy i deti) je natoľko sexuálne zvrátená a sadistická, že spomínaní Hojer, Kulík i Wieczorek oproti tomu vyznievajú takmer ako začiatočníci.

O to väčší bol údiv vyšetrovateľov, keď v roku 2005 (!) konečne odhalili identitu BTK (aj to len kvôli tomu, že začal posielať listy, v ktorých sa chvastal svojimi činmi – aj tu je istá podobnosť s Čurkom, ktorý e-mailom rozosielal fotky častí tiel svojich obetí).

Dennis Rader bol totiž muž s miernou, láskavou povahou, vysokoškolsky vzdelaný odborník na elektroniku. Najviac šokujúce však bolo, že od roku 1971 žil v šťastnom manželstve, bol dobrým – láskavým otcom, ktorý vychoval dve deti a dokonca bol zvolený za prezidenta nemalej cirkevnej komunity, v ktorej sa aktívne angažoval viac než tri desaťročia.

John Douglas, legendárny profilovač a ex-agent FBI (postava Jacka Crawforda v Mlčaní jahniat, Červenom drakoviHannibalovi bola vytvorená podľa neho), o tom píše v knihe V mysli BTK (Inside the Mind of BTK).

Opisuje svoj úžas nad neuveriteľnou schopnosťou Radera oddeliť, ohraničiť svoju absolútne psychotickú životnú oblasť od všetkých ostatných. Čosi také je z hľadiska psychopatológie výnimočné. Popiera to bežný baživý charakter zvrátených vražedných nutkaní (Rader medzi svojimi vražednými sériami dokonca robil prestávky, ktoré trvali 3, 8 a 5 rokov), ako aj teóriu o rozpínavosti takýchto psychických obsahov (zvyčajne pomerne rýchlo „presiaknu“ aj do iných životných sfér, ako rodina, vzťahy, práca, spoločenské aktivity atď. a znemožnia ich prežívanie).

U Radera sa nič také nestalo. Nejakým spôsobom bol niekoľko desaťročí schopný absolútne chorých, bezcitných a zvrátených činov a zároveň plnohodnotného citového, rodinného, pracovného a spoločenského života.

Áno, predstava takéhoto človeka je desivá.

Samotný Douglas v knihe nedáva jednoznačnú odpoveď, či to všetko Rader dokázal po celé desaťročia majstrovsky predstierať (takáto schopnosť by prekonávala všetko, s čím sa dá v podobných prípadoch stretnúť), alebo nič nepredstieral, „iba“ tieto oblasti svojich životov akýmsi spôsobom jednoducho oddelil (Rader nie je schizofrenik) a paralelne všetky naplno prežíval.

(Podľa BTK bola čiastočne vytvorená postava učiteľa, náboženského aktivistu a sériového vraha Arthura Mitchella v štvrtej sezóne seriálu Dexter.)

Čosi podobné možno postrehnúť aj na Čurkovom prípade.

Bol vzdelaný, spoločensky integrovaný, ženatý a mal dve maloleté dcéry. Nikto z jeho blízkych nie je schopný uveriť, že by bol schopný takýchto činov. Jeho svokra pre Plus 7 dní povedala: „Bol to veľmi starostlivý otec a určite neurobil nič z toho, čo sa o ňom narozprávalo.“

Susedia sa vyjadrujú podobne: „Každému nezištne pomohol, s každým sa porozprával. Bol milý.“ Najčastejšie ho vídali, ako sa bicykluje s dcérami, ktorým sa plne venoval.

Drobné zvláštnosti v jeho povahe nenaznačovali nič hrozivé. Podľa dostupných výpovedí bol častým sťažovateľom – sťažoval sa na samosprávu, politiku a mnoho ďalších vecí. Údajne za čosi žaloval aj samotnú premiérku. (Tu je, mimochodom, ďalšia bizarná podobnosť s Raderom, ktorý pracoval ako úradník mesta Wichita, konkrétne úradník na vybavovanie sťažností – posielal ľuďom upomienky za neudržiavané záhrady, nevybavenie potrebných povolení a podobne.)

Čurko miloval zbrane, vlastnil ich niekoľko, bol vynikajúci strelec. Takáto záľuba je trochu zvláštna, no stále nemusí naznačovať nič patologické. Známejšia je skôr častá fascinácia sexuálnych vrahov chladnými zbraňami, ako uvádza legendárny Jiří Markovič v knihe Lovec přízraků.

Zároveň treba povedať, že podľa dostupných informácií a zverejnenej e-mailovej komunikácie Čurka s jednou z obetí, nebol sexuálny sadista a psychotik ako Rader. Nevzrušovalo ho utrpenie, mučenie, bolesť, ani krv. Tie ho dokonca odpudzovali. Fascinovala ho výhradne smrť. (Podľa vlastných vyjadrení.)

Taktiež mal zrejme určitý kódex používaný pri výbere obetí. Ich smrť musela byť podľa všetkého „dobrovoľná“ (čo je však pri osobách trpiacich depresiami dosť ťažko definovateľné).

Toľko k niektorým podobnostiam i odlišnostiam, ktoré mi napadli. V istom zmysle je škoda, že Matej Čurko zahynul. Verím, že jeho dôkladné psychiatrické vyšetrenie by mohlo priniesť informácie a poznatky, ktoré by pomohli v predídení, resp. v efektívnejšom riešení podobných prípadov v budúcnosti.

***

Ak pre vás boli moje postrehy prínosné, mohla by vás zaujať aj moja kniha Čas dravcov, kde je podrobne a autenticky popísaný patologický vývoj i činy sériového vraha a kanibala Samuela „Zubáča“ Hajera. (Inšpirovaného skutočným prípadom sériového vraha Ladislava Hojera.)