Ako autora knihy V tieni mafie by ma to asi nemalo prekvapovať. Aj tak ma to však zaráža. Na takéto poznanie sa ťažko zvyká. Veril som totiž, že sa, síce malými krokmi, no predsa, pohybujeme dopredu.

Čase dravcov sa nachádza scéna, kde sa Harvan stretne so samotným strojcom a veľkým architektom politickej korupcie a prepojenia štátu s mafiou na najvyššej úrovni – Bábkarom.

Bábkar cez svojich ľudí ešte aj dnes ovláda súdnictvo. Harvan s jeho pomocou relatívne ľahko dosiahne prepustenie niekoľkých odsúdených gangstrov. V ich prípade sa totiž odrazu objavia „nové skutočnosti“ a „procesné chyby“. To v byrokratickom systéme súdnictva neraz vedie k jedinému – k prepusteniu aj najťažších zločincov.

Podobný motív sa nachádza aj vo V tieni mafie, kde sa opisuje Štarchove narábanie so súdmi a jeho hra s procesmi, ktoré zakaždým vyhrával.

Keď som tieto scény písal, nepochyboval som, že systém tak naozaj fungoval a funguje.

Vždy som však veril, že tieto deformácie sú v podstate pozostatkom z deväťdesiatych rokov, pečaťou politiky spomenutého Bábkara.

Z tohto dôvodu sú síce stále prítomné, ale postupom času by mali byť čoraz zriedkavejšie.

Taká je naivná verzia. Menej naivnou verziou môjho už aj tak dosť cynického presvedčenia je, že sa to bude diať stále, ale aspoň to bude čoraz menej nápadné.

Zaráža ma, že opak je pravdou.

Takéto prípady sa stávajú čoraz častejšie a otvorenejšie!

Ukážkovým príkladom je aktuálna fraška s prepustením Karola Mella.

Nedávno sa na slobode ocitol Róbert Okoličány, s ktorým štát predvádza jednu z najtrpkejších komédií posledných rokov.

Výkonu spravodlivosti uniká aj Slavomír Surový, u ktorého sa čosi podobné vskutku „nedalo“ predpokladať.

Žilinský súd pre zmenu potvrdil nevinu Františka Salingera (aj keď ten zatiaľ zostáva vo väzbe).

Podobne to prebieha aj v Považskej Bystrici s Miroslavom Maslákom, ktorý si zo štátu robí dobrý deň (bol prepustený na slobodu a následne opäť vzatý do väzby, no blokuje začatie procesu).

V Považskej Bystrici súd oslobodil aj bývalého primátora Adameho a viceprimátora Haviara.

Oslobodený bol tiež exstarosta Rače a krajský šéf KDH v Bratislave Pavol Bielik napriek tomu, že bol predtým právoplatne odsúdený za vymáhanie úplatkov.

To všetko sú však „len“ drobné kauzy oproti tým veľkým, ktoré sa ukázali „byť v poriadku“.

Veľká emisná kauza s Interblue skončila tým, že prokurátor zamietol trestné oznámenie s odôvodnením, že „Slovensko už na začiatku podpísalo maximálne nevýhodnú zmluvu, z čoho nevyplýva úmysel Interblue uviesť SR do omylu“.

Prokurátor tiež zastavil obe kauzy s Ficovou i Dzurindovou nahrávkou, ktoré poukazovali na nelegálne postupy financovania SMERu, aj SDKÚ.

To všetko je len zopár námatkových príkladov, ktoré mi napadli. Špička ľadovca, nič viac.

Akoby platila nepriama úmera – čím viac sa hovorí o boji proti korupcii, tým otvorenejšia a rozšírenejšia sa táto stáva.

Čím viac sa hovorí o reforme súdnictva, tým častejšie a otvorenejšie sú jeho „zlyhania“ vo vyššie uvedených prípadoch.

Štát v tejto situácii neobvykle prejavuje aj zmysel pre humor – napríklad vytváraním srandovných opatrení, ako napríklad linka na nahlasovanie korupcie.

Tento stav považujem za veľmi nebezpečný. Spomínam si, že keď sa to dialo v deväťdesiatych rokoch, vkladali aktéri pomerne veľa energie do divadielok, ktoré mali zakryť samotnú podstatu. Tieto divadlá boli často smiešne, absurdné a priehľadné, no vytváralo sa aspoň zdanie, že je všetko v poriadku.

Dnes akoby sa upúšťalo aj od toho.

Aktéri zistili, že vkladať energiu do krytia je vlastne zbytočné. Konečný výsledok to žiadnym spôsobom nezmení.

Na Slovensku sa dnes môže odohrať prípad megakorupcie a megazlodejstva úplne otvorene, bez akéhokoľvek krytia, s informovaním verejnosti.

A… nič sa nestane!

Dokonca nielen to. Ak sú aktéri zároveň angažovaní v politike (čo je takmer vždy), výsledkom takýchto afér je nielen ich beztrestnosť a príslušnými orgánmi potvrdená nevina, ale aj nárast volebných preferencií (viď. súčasný nárast preferencií SNS).

Tento trend považujem za nesmierne nebezpečný a zároveň nepochopiteľne absurdný.

Nečudujem sa beznádeji, akú vyvoláva.

V Čechách už dlhšie prebieha spoločenská diskusia o novej revolúcii a ďalších extrémnych riešeniach.

Otázkou je, či extrémne riešenia nie sú naozaj jediným východiskom? Možno, že doplácame na to, že sa v roku 1989 nepostupovalo dostatočne extrémne a nevyhladilo sa vtedajšie skorumpované jadro vládnucej vrstvy.

 

Čo si o tom myslíte? Sú takéto myšlienky extrémne, prehnané, alebo nie? Vidíte nejaké východiská zo súčasného stavu? Ak áno, aké?

 

*

 

Ak vás zaujíma, ako funguje prepojenie štátu s mafiou, korupcia v súdnictve a na najvyššej politickej úrovni, mohli by vás osloviť moje knihy V tieni mafieV tieni mafie 2.: Čas dravcov.