Novelu Dvojičky som napísal začiatkom roka 2007. Bol to prvý pokus o rozsiahlejšiu prózu. Výsledkom je asi môj najbizarnejší príbeh, ktorý je zmesou hororu (Kruh, Nenávisť), parapsychologickej detektívky, magického úletu, akčného fantasy a ďalších žánrov.

Niektoré nápady sú obstojné (novela mi s odstupom času príde celkom zábavná), no pri písaní sa mi jednotlivé motívy vymkli z rúk a vytvorili naozaj bizarnú zmes. Po dokončení Dvojičiek som sebakriticky usúdil, že v zvládaní dlhších próz mám ešte rezervy. :) Ďalší rok som sa preto venoval opäť výhradne poviedkam. :)

K postave hlavného hrdinu som sa vrátil až neskôr, pri druhom pokuse o rozsiahlejšiu prózu – v novele Zrkadlenie smrti.

Druhú a záverečnú časť Dvojičiek uverejním vo štvrtok.

 

***

 

DVOJIČKY

 

I.

Prednášková sála praskala vo švíkoch. Po troch zahrievacích prednáškach mal nasledovať zlatý klinec dnešného programu. Reč na tému Postmoderná mágia mal predniesť samotný Gabriel Smirnov, prezývaný Gaburin – autor niekoľkých úspešných kníh o mágii a uznávaný odborník na záležitosti okultizmu.

Čitatelia ho milovali, aj keď máloktorý z nich sa s nim osobne stretol. O jeho magických schopnostiach kolovali legendy. Odborník na mágiu s vysokým intelektom, rozsiahlym vzdelaním a štipkou tajomna. Stál akoby na druhej strane reality, svojimi textami otváral štrbiny v jej tkanive a prevádzal svojich čitateľov do tajomných zón snových svetov. Bol úžasný, ale prednášal len zriedkavo.

Dnešok mal byť pre asi tristo zúčastnených tým šťastným dňom, kedy sa so svojim idolom stretnú osobne.

Idol však meškal. Prednáška mala začať už pred pätnástimi minútami. Napätie v hale rástlo. Nervózna usporiadateľka prechádzala najprv po pódiu, neskôr sa vydala na púť do zákulisia.

 

Sterilná chodba za univerzitnou prednáškovou sálou.

Vládlo tam šero a ponuré ticho, prerušované nadávkami.

„Neskladaj to, Iveta! Doriti!“

Zvuk vyťukávaného telefónneho čísla.

Vyzváňací tón.

„To som ja. Neskladaj to!“

Chvíľa ticha. Telefonujúci počúval slovný príval z druhej strany.

„Zlatko, neriešme to teraz, dobre? Kurva, neriešme to teraz!“

„Pán Gaburin, ste tu? Meškáte!“ ozval sa z konca chodby nervózny hlas usporiadateľky.

„Doriti! Ivka, prídem o dve hodinky, doriešime to. Dobre, zlatko… No tak nie, do riti! Iva?“

Žiadna odpoveď. Len rázne prerušenie spojenia.

Gaburin vystúpil spoza rohu a zasunul si mobil do vrecka pokrčeného saka.

„Už idem! Hneď som tam!“ zakričal na usporiadateľku.

Zaznelo to hlasnejšie, než chcel. Čo už. Päť fernetov, vypitých po celonočnej hádke s Ivetou, mu neurobilo práve najlepšie.

„Poďte, veľmi meškáte. Vaši fanúšikovia sú nedočkaví! Veľmi sa na vás tešia, viete?“

„Tiež sa na nich teším paní Dobríková,“ povedal Gaburin a odpľul si nahromadené horkasté sliny na univerzitnú pôdu.

Zhrozene na neho pozrela: „Ste v poriadku, pán Gaburin?“

„Iste. Som len opitý, včera som zistil, že priateľka spáva s nejakým chujom, celú noc sme sa hádali a čaká ma plná sála bláznov, čo túžia počuť niečo zaujímavé o mágii. Neserte ma ešte aj vy, pani Dobríková, prosím vás.“

Chvíľa šokovaného ticha.

„Poďte,“ ladovosť jej hlasu sa zaryla do ticha univerzitnej chodby.

Vpotácal sa do prednáškovej sály.

Začínalo mu byť zle od žalúdka. Váhavo vystupoval po schodíkoch pódia.

Mobil sa zúrivo rozpípal.

„Doriti!“ zahrešil. Niekoľko nažhavených fanúšikov sediacich v prvom rade stratilo prvé ilúzie.

Vytiahol telefón a priložil si ho k uchu.

„No? Čo je? Nemôžem teraz.“

Z druhej strany sa ozval rázny hlas: „Kurva, kde si? Ten blbec sa chce zabiť. Mieri si na hlavu ČZetou a nikoho k sebe nechce pustiť. Nechcem, aby sa odjebal. Ak to urobí, peniaze sú v hajzli.“

Gaburin sa otočil chrbtom k čakajúcim fanúšikom. Upierali na neho zvedavé a trochu zmätené pohľady.

„Kurva, pošli Mareka k univerzite. Skončím tu a idem. Zatiaľ na neho nehovorte. Nech si mieri, nechajte ho. Nevyjednávaj s nim. Hlavne s ním neskúšaj vyjednávať!“

„Pohni, nechcem aby sa odjebal. Ak to urobí, peniaze sú v hajzli,“ zopakoval hlas.

Gaburin vypol mobil a vrátil ho do vrecka.

Neistou chôdzou došiel pred pripravené mikrofóny. Boli tu pre istotu dva.

„Pán Gaburin teraz prednesie prednášku Postmoderná mágia!“ zahlásila pani Dobríková. Bol to vrcholný deň jej organizačných snažení. „Pán Gaburin, máte slovo.“

Gaburin z vrecka vytiahol zdrap papiera, na ktorý si včera poznačil zopár bodov prednášky. Dnes ráno ho ale položil pod rozliatu kávu. Papier bol vlhký a hnedý. Všetky vety sa roztiekli, nedokázal prečítať ani jednu.

Zdrap mu vykĺzol z chvejúcich sa prstov a s perverzným mľasknutím dopadol na zem.

Šťavnatú nadávku zadržal v poslednej chvíli.

Ezoterici hľadeli čoraz zmätenejšie.

Kašľať na papier! Bude improvizovať.

Odkašľal si.

„Tak, postmoderná mágia… čo by som vám povedal…“

Sála sa zachvela tichým smiechom. Zatiaľ si mysleli, že chce byť vtipný.

Určite, už len na to má teraz náladu!

„Povedal by som asi toľko…ehm…  Autority hovoria, že zmyslom mágie nie je a nemá byť hmotný alebo iný priamy prospech. Kto ho v nich hľadá, hovoria tieto autority, ten nepochopil, o čo v týchto veciach ide. Ja by som k tomu povedal, že autority, ktoré to hovoria, sú kreténi.“

Sálou prebehlo zašumenie. Gaburin sa prejavoval inak, než sa všeobecne čakalo.

„Mágia, to nie je romantika, ktorú študujú všeljakí kabalisti, okultisti, hermetici a iní úbožiaci, čo ani nemajú skutočný život a svoje frustrácie si kompenzujú štúdiom takýchto kravín, nesúvisiacich s realitou.“

Sálou, zaplnenou prevažne kabalistami, okultistami a hermetikmi z celého Slovenska a Čiech, sa rozľahol o poznanie hlasnejší šum.

Gaburin si odgrgol. Hneď však pokračoval: „No, aby som to dokončil. Mágia teda nie je žiadna romantika, harmónia, pozitivita a iné kraviny. Je to len nástroj, jeden z mnohých nástrojov, napomáhajúci prežiť v tomto hnusnom svete. Nič exkluzívne. Prvé magické prejavy v dávnej minulosti neboli zamerané na hľadanie nejakej harmónie. Na také hlúposti totiž nemáte čas, keď vám naozaj tečie do topánok. Inak povedané, na také hlúposti nemáte čas, ak naozaj žijete. Lebo ak žijete, tečie vám do topánok stále. Prvé magické prejavy človeka boli zamerané na zaobstaranie potravy, teda kusa žrádla, alebo majetku. Spolu s tým na likvidáciu nepriateľov, pritiahnutie sexu a sily. To sú veci, ktoré sa počítajú v reálnom živote. Postmoderná mágia, aby som zostal verný našej téme, to chápe. Nepridáva romantiku tam, kde žiadna nie je. Učí psychologickým a parapsychologickým technikám, ktoré vám môžu pomôcť prežiť. Nie je na tom nič exotické, ezoterické alebo mystické. Na také banality nie je čas. Áno, nanovo definuje aj vnímanie času. Napríklad toho, čo je dlhé a čo krátke. Touto myšlienkou by som svoju prednášku ukončil. Ďakujem za váš čas a vaše peniaze – získal som ich magicky. Premýšľajte o tom. Dovidenia.“

Bolo to ako očakávať vášnivú noc plnú dômyselnej erotiky a potom spustiť orgazmus prvým letmým dotykom. Skôr než sa sála prebrala zo šoku, Gaburin zbehol po schodíkoch a vyrazil ku dverám.

Cestu sa mu pokúsila zahatať iba poblednutá pani Dobríková.

Mávol na ňu rukou v zvláštnom geste.

Pani Dobríková bola ezoterička – verila na čiernu mágiu. Táto viera bola užitočná. Umožňovala manipulovať pani Dobríkovou aj s pomocou úplne bezvýznamných posunkov.

Odskočila pred domnelým čiernomagickým útokom a ukryla sa za najbližšou lavicou. Gaburin roztvoril dvere a vyšiel.

Ponáhľal sa.

 

Na parkovisku pred budovou univerzity už čakal Marek.

Akurát telefonoval.

Keď uvidel Gaburina, natiahol ruku a podal mu mobil, zatiaľčo do neho hovoril: „Teraz vyšiel, Mirko, dám ti ho.“

„Už som to vybavil, ideme k tebe,“ zahlásil Gab do čierneho telefónu.

„Dobre, pohni. Stojí za stolom a mieri si na hlavu. Hovorí, že ak urobíme ešte krok, bude strieľať.“

„Pohoda. Akú má zbraň?“

„Vyzerá to na ČZetu 97. Poriadne veľkú.“

„To je dobre. Čo má oblečené?“

„Na čo chceš, doboha, vedieť, čo má oblečené?!“

„Kurva, Mirko, ty ľudí mlátiš, ja vyjednávam. Nestarám sa do toho, ako ich mlátiš, nestaraj sa do toho, ako vyjednávam. Tak čo má na sebe?“

„Takú športovú bundu Adidas, tričko Adidas a nejaké tepláky. Tie nevidím, lebo nohy má za stolom. Tenisky Adidas ale má. Čurák jeden. Adidasy má a peniaze vraj nemá!“

„Len pokoj, hlavne na neho nekrič. Ideme.“

 

Došli k tmavomodrému Audi Coupe TT. Nastúpili a prudko odštartovali.

Chvíľu len tak mlčali. Potom Gaburin vytiahol mobil, zapol ho a vyťukal číslo.

Zodvihla.

„Poznám ho?“ nemal začať tak priamo; vedel to hneď, ako otázku vyslovil.

„Aha, takže nepoznám. Aký je starý?“

„Koľko?! Ježiš, Ivka…“

„Pozri, máš zmätené obdobie, so mňou to teraz nie je bohviečo… Je pochopiteľné, že chceš chlapa, do ktorého projektuješ otcovstvo, stabilitu, bezpečie a…“

„Ano, záleží na tom, že má cez päťdesiat! Nemáš ani dvadsaťpäť.“

„Nemusíš kričať. Pozri, už som skoro doma, pohovoríme si, keď prídem. Dobre zlatko?“

„No tak si nepohovoríme! Nie, neskladaj, Iveta, doriti! Doriti!“

Tresol mobilom o rám dverí.

„Kašli na tie sračky! Čakajú nás dôležité veci. Ak si ten blbec strelí do hlavy, peniaze sú v kýbli,“ povedal Marek. „A ešte budú aj nepríjemnosti s fízlami.“

„Viem, už mi to povedal Miro. Iveta si našla nejakého päťdesiatročného nabijaka. Spáva s nim. Veril by si tomu?“

„Veril.“

„Tak díky, dokážeš potešiť.“

„Vieš, Miro ťa bráva na záťahy, kde treba vyjednávať, vycítiť klamstvo, niekoho slovne presvedčiť a tak. Verí na také veci. Ja nie. Podľa mňa sú to všetko sračky. Celá psychológia, či čím sa to zaoberáš. A vieš prečo si to myslím?“

„Prečo?“

„Pretože ťa vozím v aute, ty kokot, a viem, ako žiješ!“ Marek sa rozrehotal.

Keby mal Gaburin lepšiu náladu, asi by ho uzemnil alebo rozvrátil tým, že už dávno vycítil jeho homosexualitu, ktorú sa tak dojemne snažil maskovať. Dnes na to však nemal náladu. Muníciu si treba šetriť na príhodnejšie chvíle.

Po pätnástich minútach rýchlej jazdy došli pred tanečný klub. Gaburin vystúpil z auta a vykročil smerom do kancelárií. Cestu poznal. Boli tu už niekoľkokrát. Marek ho nasledoval.

Vošli dnu.

Miloš stál na vzdialenom konci miestnosti.

Mirko, spolu s ďalšími dvoma urastenými chlapcami s holými lebkami, na druhej strane.

Oni zatial nedržali v rukách nič; on veľkú poloautomatickú pištoľ.

Mal ju priloženú k pravému spánku. Ruka sa mu ani príliš nechvela.

„Dobre, vypadnite,“ zavelil Gaburin. „Všetci.“

Bol to typ vyšportovaných mladíkov, ktorí by za iných okolností považovali Gaburinove príkazy za vtip (v lepšom prípade). Teraz bez slova poslúchli. Mali s tým už skúsenosti. Posledný vyšiel Marek a zabuchol za sebou dvere.
Gaburin s Milošom osamel. Chvíľu nikto nič nevravel.

Poznal Miloša už dávno. Zo základnej školy.

„Čo chceš Gab? Ja to už jebem! Už dosť, rozumieš?!“

„Požičal si si.“

„Zabijem sa, teraz narátam do troch a zabijem sa!“

Gaburin bleskovo zvažoval. Keď na základnej škole chodili na prehliadky k zubárovi, Miloš sa vždy postaral o zábavu. Mal panický strach z bolesti. Raz od hrôzy vyskočil otvoreným oknom zubárovej ambulancie, zlomil si členok a vykĺbil rameno. Nikdy nebol príliš bystrý ani rázny.

Gaburin vedel, že aj on sám to vie. Niekde v hĺbke. Demonštratívne veľká zbraň a značkové oblečenie o tom svedčili. Boli to ukážkové fetiše vnútorne neistého človeka, usilujúceho o prekrytie svojej neistoty čímsi efektným.

„Jedna.“

„Nevystrelíš.“ Vložil do hlasu silu. Na niektoré typy ľudí to zaberalo.

„Dve,“ Milošova ruka sa začínala viditeľne triasť. Z očí mu vyhŕkli slzy.

„Nevystrelíš. Daj si povedať. Nechci to o sebe zistiť.“

„Tri!“ vykríkol Miloš a vystrelil.

Guľka ho nezasiahla – v poslednej chvíli strhol ruku nabok.

Výstrel z pištole ráže 0.44 tak blízko hlavy a nechránených uší ním otriasol.

Dostal triašku. Pomočil sa.

Gaburin to sledoval s cynickým úsmevom. Zbožňoval, keď mal pravdu.

„Ale vystretil som!“ fňukal plačúci Miloš. „Vystrelil!“

To ho podráždilo.

Prešiel cez miestnosť, vytrhol mu zbraň z chabého zovretia a bez slova vyšiel z kancelárie.

„Je po ňom?“ opýtal sa Mirko čakajúci spolu s ostatnými za dverami.

Keď začuli výstrel, pre istotu v tom Gaburina nechali samého.

„Nie, ešte znesie trochu nátlaku. Myslím, že do večera dokáže zohnať takú stovku. Viac ako sto tisíc od neho ale nechcite, lebo sa ozaj zabije. Je váš.“

Zišiel dolu schodmi, vyšiel pred klub a oprel sa o auto. Vchodové dvere starostlivo zavrel. Niekedy sa nemal príliš rád. Obzvlášť pri zvukoch trošky nátlaku, ktoré doliehali až sem, ho takáto slabosť občas prepadla.

 

Sedel s Mirkom a dvoma vyšportovanými poskokmi v čiernom džípe. Marek v audine išiel za nimi. Mirko vyzeral spokojný.

„Ani veľmi nedostal, môžeš byť kľudný.“

„To som.“

„Nemôžeš za to, že je taký debil. Nerob si kvôli tomu výčitky. Nebuď debil aj ty.“

„Nerobím, ja len, že…“

Nedopovedal. Cestu im prekrížila tmavá dodávka.

Poskok skočil na brzdu.

Náraz ich hodil dopredu.

Chvíľu nebolo nič.

Keď Gaburin opäť zodvihol pohľad, uvidel šiestich policajných kukláčov.

Dvere džípu sa rozleteli.

Dvaja ho chytili, vytiahli von a hodili na zem.

Ktosi mu okamžite stúpil na krk; druhý mu vykrútil ruky a nasadil putá. Niečo kričali. Nerozumel čo.

 

Vyšetrovateľ sa škeril.

„Sledujeme vás už dlho, chlapci.“

„Odkedy ti Miro prestal odvádzať,“ neudržal sa Gaburin.

Vyšetrovateľ na neho pozrel. Chvíľu premýšľal. Nakoniec nepovedal nič.

Obrátil hlavu k Mirkovi.

„Všetci robíme chyby. Aj ty, Mirko. Niekto vás dnes udal za vydieranie a ohrozovanie na živote. Vraj ste mu mierili na hlavu ČZetou. Aby bolo jasné, mňa nezaujíma, ako to bolo. Veď sa poznáme. Dnes si tu všetci pobudnete a potom sa porozprávame znova. Musíte vedieť, chlapci, že vieme očká buď privrieť alebo mať otvorené. Teraz si môžete po jednom zavolať mamičkám, ak chcete. A potom do postielok!“

Zasmial sa na vlastnom žarte.

 

Gaburin telefonoval.

„Ivka, asi dnes neprídem domov. Som v lochu. Zajtra ma hádam pustia. Potom hneď prídem a doriešime to.“

„Prečo ti je to celkom jedno?“

„Žartuješ! Však žartuješ? Naozaj ťa čaká vonku? Odchádzaš k nemu?“

„Ivka, neskladaj to… Doriti!“

Gaburin tresol slúchadlom o väzenský múr.

„No tak! Prestaň!“ napomenul ho jeden z dozorcov stojacich za ním. „Zavolal si si, ideme naspäť.“

Gaburin sa so sklonenou hlavou a bez odporu vydal naznačeným smerom.

 

„A tento kretén s okuliarmi pôjde do diery!“ ukázal na Gaburina vyšetrovateľ, len čo sa vrátili k ostatným. „Bol nejaký premúdrelý.“

„To je nezákonné,“ podotkol Gaburin. Veľa nádejí do toho nevkladal. Zákon bolo to posledné, čo ľudí v tejto krajine zaujímalo.

„Iste, môžeš potom podať sťažnosť, chlapec. A my zas vieme, kde bývaš, môžeme ťa sem kedykoľvek na pár hodín zobrať a vysvetliť ti, aby si nerobil kokotiny. Alebo na dva dni. To je zákonné. Chápeš, ty kokot?“

Gaburin chápal.

Odviedli ho do tmavej cely s rozmermi asi dva krát tri metre.

Nebol tu žiadny nábytok, ani posteľ.

V rohu sa vynímal záchod v dezolátnom stave. Samozrejme, upravený tak, aby sa na ňom nedalo poriadne sedieť. Žiadny radiátor. Chlad vzduchu zacítil hneď po otvorení dvier.

Strážnik ho vsotil dnu, zabuchol masívne dvere a zamkol. Šťuknutie zámku sa ešte chvíľu rozliehalo chodbou.

„Diera,“ povzdychol si Gaburin.

 

 

II.

Prednášková sála bola plná. Bežný stav pri jeho prednáškach. Vedel perfektne rozprávať. Stačila mu len chvíľa – rytmus a tón jeho reči poslucháčov zajali. Bez možnosti úniku. Nemuseli rozumieť tomu, čo hovorí – a väčšina tomu ani nerozumela. Stačilo vystaviť sa jeho podmaňujúcemu tónu a očarujúcemu rytmu.

Aj keď boli jeho prednášky z filozofie nepovinné a skoro ráno, študenti na ne chodili. Doktor Ospenský, alebo PhDr. Peter Ospenský PhD., ako znelo celé jeho meno, mal u mladých jednoducho úspech. Sám mal tridsaťdva rokov a zachovával si duševnú pružnosť umožňujúcu mu dobre odhadnúť, ktoré miesta jeho poslucháčov sú citlivé. Tých miest sa bolo treba rečou dotýkať…

„Viete, že Platón zbožňoval sex s mladými chlapcami?“ Medzi prvákmi, ktorí v univerzitnom prostredí ešte nepobudli dosť dlho aby zľahostajneli voči sexuálnym poznámkam, dvojzmyslom a narážkam, to vyvolalo vlnu úškrnov.

„Napríklad v diele Faidros sa rozplýva nad ich krásou. Chápal ich ako úžasné estetické objekty.“ Krátka odmlka a potom – akoby len tak pre seba: „Dnes by ho za to asi zavreli. Niektorí z jeho chlapcov nemali ešte ani štrnásť.“

Dôležité bolo dodržiavať správny pomer medzi „uvoľnovacím kecaním“ (ako to nazýval) a fázou „vážneho vyučovania“. Ani s jedným sa to nesmelo prehnať. Bol v tom určitý rytmus. Jeho objavovanie Ospenského fascinovalo. Vedel, že keď ho správne dodrží, môže svojich poslucháčov vybičovať až do emocionálnej nepríčetnosti aj tichou, nenásilnou rečou. Bavilo ho objavovať tieto skryté záhady reči. Fascinovala ho ich štruktúra, sieť, aká sa pomocou nich dala utkávať.

Samozrejme, malo to svoje vedľajšie efekty. Jedným z nich boli návštevy. Nie že by nemal návštevy rád. Boli provokujúce a testovali jeho intelekt aj sebaovládanie.

Keď o deväť hodín neskôr sedel vo svojom kabinete (budova filozofickej fakulty sa už pomaly vyprázdňovala), ozvalo sa nesmelé zaklopanie na dvere.

To bude návšteva, je to jasné, pomyslel si.

Vstal a otvoril dvere.

Nebola oblečená priveľmi vyzývavo. Skôr decentne. Dlhé hnedé vlasy jej vo vlnách padali na ramená, prenikavé zelené oči mala príliš prchavé. Ale neprehnala to s líčením. To oceňoval. Asi je celkom inteligentná.

Bola pekná a bola prváčka.

„Prepáčte, že ruším pán doktor. Môžem na chvíľu? Nezdržím vás dlho.“

„Nech sa páči, len poďte ďalej,“ povedal.

Páčilo sa mu, že nevošla vyzývavo.

„Posaďte sa.“

Spôsob, akým si sadla, už trochu vyzývavý bol.

Ospenský sa posadil za stôl oproti nej. Musel byť tak trochu povinne vtipný a neformálny.

„Tak, s čím máme problém?“

Neodpovedala hneď. Dlhým nalakovaným nechtom jemne škrabkala drevené operadlo.

„Je to trochu osobné, neviem či môžem…“

„Keď ste už tu,“ usmial sa.

Tiež sa usmiala. Nervózne. A potom to vypálila.

„Profesor Nederka ma obťažoval. Ja… nikoho tu ešte nepoznám a vy pôsobíte tak… ste taký dôveryhodný.“ Pozerala na dosku stola.

A pre toto nemal rád návštevy. Nikdy nejdú priamo na vec, zahmlievajú, podceňujú jeho inteligenciu, intuíciu a odhad. Sprotivila sa mu. Všetky obratne použité detaily, od decentného oblečenia, cez nevyzývavú chôdzu, až po nervózne škrabkanie nechtom, sa obrátili proti nej.

Návštevu využil na sex iba raz a to len preto, že ho dojala jej priamosť. Ani nebola veľmi pekná. Prišla, položila mu na stôl lístok s dvoma „Áčkami“ a názvami jeho predmetov, pozrela mu priamo do očí a odišla. Bolo to milé. Nie ako táto komédia. Zaujal tvár „to je mrzuté, naozaj ma to mrzí“, vychŕlil niekoľko kecov v utešujúcom tóne a čo najskôr ju vyprevadil z kabinetu. Hlasno otočil kľúčom vo dverách.

Možno to bolo bezcitné. Vedel však, ako by dopadlo, keby začal jej problém rozoberať. Nebol by z toho žiadny sex. Sama nevedela, čo chce. Možno sa len predviesť. Nezaujímalo ho to.

Viac ho zaujímal ten list. Dnes prišiel poštou. Adresa na obálke vytlačená sterilným elektronickým písmom, vyzeralo to oficiálne.

Ale ten obsah.

Na papieri nebolo ani slovo. Len obrazec. Nikdy nič podobné nevidel. Nebol to pravidelný geometrický útvar, ale zdalo sa, že v relatívne jednoduchej zmäti čiar existuje určitý systém. Nemohol ho uchopiť. Jeho analytická myseľ pracovala na plné obrátky, aj keď si uvedomoval, že asi o nič nejde.

Je to nejaký žart, ktorý nepochopil. A to ho štvalo. Obracal papier a nahliadal obrazec z rôznych uhlov. Pomocou stolovej lampy ho osvecoval z rôznych smerov. Pokúšal sa rozostrieť pohľad, ako sa to robí pri trojrozmerných obrázkoch. Žiadne náhle rozuzlenie neprichádzalo.

Doľahla na neho únava. Bol začiatok novembra; vonku sa stmievalo, padal jemný dážď. Jeho bubnovanie na okennú tabuľu a zazeranie na ten hlúpy obrázok ho začali uspávať. Zopár krát sa mu už stalo, že po oslave katedry v budove zaspal; nikdy z toho nebol problém. O tri podlažia nižšie celú noc sedel, driemal alebo spal strážnik, ktorého takéto epizódy už vôbec neprekvapovali.

Spánok ho premáhal s nenásilnou neodbitnosťou. Bolo mu príjemne teplo. Oprel sa v pohodlnom kresle a na chvíľu – len na chvíľu – zavrel oči.

 

Prebudil sa. Za oknom vládla tma. Dážď už nebubnoval. V tmavom kabinete svietila iba stolová lampa. Pozrel na hodinky – 21:06.

Dočerta! pomyslel si.

Tomu strážnikovi sa nevyhne. Ešteže Magda, jeho družka, odcestovala na týždeň k chorej matke. Inak by jej musel vysvetlovať, prečo sa zdržal a nedvíhal telefón. Zo zásuvky vytiahol mobil.

Žiadny signál, oznamoval display. Zvláštne, žiadny signál a pri tom je len necelý kilometer od mestského centra. Možno to spôsobil dážď.

Na stole ležal ten papier s obrazcom. Až teraz si spomenul, že keď zaspával, zdalo sa mu, akoby sa jeho línie zmenili na čierne hady a tie sa doplazili k nemu. Striaslo ho. Prenikal ním zvláštny chlad. Svetlo stolovej lampy zablikalo.

Radšej už pôjdem, kým nevypadne prúd a zostanem tu po tme.

Zbalil si veci do kufríka, obliekol sako a vykročil. Kabinet za sebou starostlivo zamkol. Až po niekoľkých krokoch dlhou tmavou chodbou si uvedomil, že papier s obrazcom nechal tam. Nebude sa poň predsa vracať! Pridal do kroku a počúval, ako sa zvuk chôdze ozýva po celom poschodí.

 

Strážnik tam nebol, vrátnica tmavá a zamknutá. K hlavnému vchodu za ňou sa nepribližoval. Vedel, že je chránený poplašným zariadením.

„Doboha,“ zanadával.

Bola to nepríjemná situácia. Nikto z vedenia katedry by ho nepochválil, keby museli vysvetlovať alebo dokonca preplácať zbytočný policajný výjazd kvôli planému poplachu.

Ešte raz nazrel cez sklenenú stenu do vrátnice, či tam neuvidí náznak prítomnosti strážnika. Mohol byť na obchôdzke alebo si odskočiť. Ospenský ale  vedel, že pri takých príležitostiach necháva na vrátnici zapnuté svetlo. Naklonil sa ku sklu vrátnice, aby lepšie videl.

Ten papier s obrazcom bol tam! Ležal na stole. Ospenský nechápal, ako je možné, že si ho predtým nevšimol. Nervózne sa zasmial pri myšlienke, že papier tam ešte pred chvíľou určite neležal.

Musel ho dostať aj strážnik. Niekto ich na fakultu rozposlal viac. Jednoduché riešenie. Vôbec sa nebolo treba namáhať. A už vôbec nie znepokojovať. Napriek tomu sa trochu spotil. Chvíľu počká, čo sa bude diať.

Nedialo sa vôbec nič. Len ticho v prázdnom vestibule začalo byť neznesiteľné. Bude sa musieť vrátiť do kabinetu a prespať tam. Obrátil sa, došiel k masívnemu schodisku a začal vystupovať naspäť na tretie poschodie.

 

Najprv sa tváril, že ten zvuk nepočul. (Jeho reakcia ho zarazila.) Boli to kroky.

Ako keď niekto drobnými prískokmi prebehne krátku vzdialenosť. Prichádzalo to z dlhého traktu vedúceho až do susednej fakulty. Spomenul si na japonský horor Nenávisť. Videl ho asi pred rokom. Zaliezol mu vtedy pekne pod kožu. Tie kroky mu pripomenuli vraždiaceho detského ducha z filmu. Zneli veľmi podobne. Až príliš.

Kráčal ďalej. Vystúpil na druhé poschodie.

Teraz to prebehlo za ním! Bolo to tľapkanie bosých nôh po dlaždiciach chodby. Ozvalo sa to dole za ním. Niekde na prvom poschodí.

Už sa poriadne potil. Ten zvuk bol veľmi nepríjemný. Obzvlášť v tmavých chodbách univerzity, kde nedovidel do väčšej vzdialenosti než štyri, päť metrov.

Vyšiel na tretie poschodie a zamieril do kabinetu.

Ktosi stál pred jeho dverami!

Z tmy sa vynorila nejasná, nízka silueta.

Ospenský primrzol na mieste. Jasne videl, ako pootočila hlavu a dívala sa priamo na neho. Vôbec sa nehýbala.

A potom zakvílila.

Bolo to ako mrnčanie malého dieťaťa. Zvuk sa zahryzol do Ospenského chrbtice, prešiel ňou až nadol a hlboko ním otriasol.

Naberal na intenzite. Rozpoznával v ňom stopu agresivity. Narastala. Prerástla do nenávistne zúrivého vytia.

Ospenského sa zmocnila panika. Chcel sa obrátiť a bežať dolu schodmi. Des, aký v ňom vyvolal ten zvuk, ho však paralyzoval. Postava roztiahla ruky a prsty. Tie v tieňoch chodby narástli do metrových dĺžok.

Vykročila k nemu. Chvíľu ich ťahala po dlažbe s odporným zvukom vlečeného mäsa. Potom ich napriahla pred seba. Ešte viac sa predĺžili. Teraz mohli mať groteskné dva metre.

Rástli.

Tri metre, štyri.

Ich chladné, mäkké končeky sa dotkly Ospenského tváre. Kričal tak, ako ešte nikdy v živote.

 

Mŕtvolu doktora Ospenského objavili ráno v jeho kabinete.

Sedela, otrasne skrútená, v kresle za stolom.

Kŕčom znetvorená tvár prezrádzala najvyšší stupeň desu. Kabinet bol zamknutý zvnútra. Vedľa Ospenského hlavy s vlastnoručne vyškriabanými očami ležal papier s podivným obrazcom. Krvavé a zdanlivo bezodné diery v jeho tvári sa upierali priamo naň.

 

*

 

Na kosť premrznutého Gaburina voviedli do kancelárie vyšetrovateľa. Bola to už len formalita po bežnej policajnej buzerácii.

V kancelárii stáli traja policajti. O niečom zapálene diskutovali.

„Serte na ten list aj papier, je to náhoda. Proste dostal záchvat,“ tvrdil dýchavičným hlasom najstarší z nich.

„Kurva, mne sa to nezdá,“ oponoval urastený štyridsiatnik s rozhodným výrazom v mäsitej tvári.

Na stole ležali porozkladané fotokópie zvláštneho obrazca.

Gaburin, ktorému zatiaľ nikto nevenoval pozornosť, sa na ne zahľadel. Prekvapilo ho, keď štýl obrazca spoznal.

„Kto si tu kreslí sigilá? Čítate moje knihy alebo čo?“ vyhŕkol.

Oči všetkých troch sa upreli na neho.

„Vieš o tom niečo?“ dožadoval sa najmladší vyšetrovateľ.

„Ako o čom?“

„O tom obrazci!“

„To je sigilum. Trochu neštandardné sigilum. A čo má byť?“

„Aké sigilum dočerta!? Čo to je sigilum?“

„Chcete odbornú prednášku? Sigilá sú objavom anglického maliara Austina Osmana Sparea. Ten ich pokladal za symboly, pomocou ktorých sa dajú prebudiť a využiť skryté sily podvedomia. Prakticky na čokoľvek, na akúkoľvek úpravu reality. Od vyvolania dažďa, cez získanie peknej kurvičky, až po zabitie konkurenta v láske, napríklad. Pomohol som vám. Môžem teraz ísť?“

„Na to zabudni. Ten, kto to kreslil, podľa teba veril takým sračkám? Dal by sa podľa toho nájsť?“

„Je to neštandardná, ale jednoduchá forma sigila. Jeden z najjednoduchších spôsobov, ako ho vytvoriť.“

„Odkiaľ sa to mohol naučiť? Kde sa k tomu dostal?“ pokračoval s náhlym elánom mladý vyšetrovateľ. Zjavne sa pred staršími kolegami cítil v úlohe vypočúvajúceho dobre.

„Možno z mojich kníh. Ale je toho plný internet.“

„Ty píšeš knihy, hej?“

„Hej.“

„Aha, tak to dokáž.“

„Máte tu internet?“ Gaburin ukázal na počítač na najbližšom stole.

„Samozrejme.“

„Tak zadajte do vyhľadávača moje meno.“

Vyšetrovateľ s nedôverčivým úškrnom neochotne poslúchol. Dvoma prstami vyťukal  Gaburinove meno. Stlačil Enter.

Vyhľadávač vyhodil niekoľko tisíc odkazov. Mnohé z nich v cudzích jazykoch.

„Vuoalá!“ skonštatoval Gaburin.

Vyšetrovateľ stratil sebaistotu. Snažil sa to maskovať: „A to si akože ty, hej? Nedaj sa vysmiať. Neverím.“

„Tam na tom odkaze, áno na tom, je aj fotka. Klikni naň.“

Vyšetrovateľ automaticky poslúchol. Na obrazovke sa zjavila fotka vysmiateho Gaburina. Nebola práve najnovšia. Mal na nej vitálny výraz a iskru v očiach. Bola z čias, kedy svet ešte držal pokope.

„Tak?“ opýtal sa Gaburin.

Vyšetrovateľ chvílu študoval životopis vedľa fotky. Potom pre istotu skontroloval ešte tri ďalšie odkazy.

„No dobre, dobre, ste to vy, pán doktor. Viete, nemáte titul na občianke a tak.“

Mladý vyšetrovateľ zmĺkol.

Štyridsiatnik pristúpil ku Gaburinovi. „Pozrite, neviem prečo ste tu, ale bude to omyl. Rozumieme si? Bude to omyl.“

Gaburin rozumel. Prikývol.

„Fajn, takže, čo bolo, bolo. Ja som kapitán Stanislav Karpinsky. Niečo tu vyšetrujeme a podľa vášho životopisu vidím, že by ste nám možno mohli pomôcť. Tak čo, pomôžete? Alebo ešte raz zvážime, či to bol omyl?“

„Pomôžeme, pán kapitán,“ prisvedčil Gaburin bez nadšenia.

„Dobre. Viete, doktor Ospenský bol môj priateľ. Blízky. Už od detstva. Preto mi na tom naozaj záleží.“

A Karpinsky vytiahol správu o náhlom úmrtí na univerzite.

 

Po dvoch hodinách pokusov vysvetliť vyšetrovateľom teóriu sigilárnej mágie ho konečne pustili domov. Sľúbil, že sa ešte ozve.

Zabudol na to hneď, ako vyšiel z policajnej stanice. Pobral sa peši cez mesto. Bolo chladné ráno. Mrholilo.

 

V poštovej schránke našiel nové číslo Magis, časopisu o mágii, do ktorého kedysi písal. Potom sa do redakčnej rady dostal Albert Dubovský, známy jedného z hlavných sponzorov. Bol to teoretik mágie a romantický hermetik. Gaburina nenávidel. Predstavoval podľa neho znesvätenie, degenerovanie mágie. Tá pre neho bola čímsi romantickým a vznešeným, čo by sa špiny skutočného života nemalo vôbec dotýkať.

Dokonale krytý svojim vplyvom rozbehol proti Gaburinovi štvavú kampaň. Začal tým, že zarazil vydávanie jeho článkov. Potom začal písať sám a v každom čísle mu venoval niekoľko osočujúcich esejí.

Tentokrát si dal obzvlášť záležať. Okrem bežných obvinení z podvodov, Gaburina obviňoval aj z plagiátorstva, neschopnosti myslieť a mravnej skazenosti. Jeho poslednú knihu ohodnotil na stupnici od jednej do desiatich záporným číslom. Gaburin by sa na tom inokedy zasmial. Dnes nie. Magis zostal ležať na špinavých schodov panelákovej chodby.

Vstúpil do prázdneho bytu.

Všetky Ivetine veci boli preč. Odsťahovala sa. Asi nadobro. Na stolíku za dverami našiel položený jej kľúč. Dvere pri odchode zabuchla zvonku. Gesto toho, že sa už neplánuje vrátiť.

Gaburin došiel do skromne vybavenej obývačky. Sadol si na gauč, pomaly odkrútil uzáver fľaše vodky, ktorú si kúpil cestou, a systematicky z nej začal glgať.

Z času na čas prestal, chvíľu pozeral do steny.

Potom pokračoval.

Bol asi v polovici fľaše, keď sa od sebaľútosti rozplakal.

 

III.

Ivan Hudec si svoju mesačnú dovolenku parádne užíval. Vlastnil najväčšiu realitnú kanceláriu v meste. Práca mu  dávala čoraz viac zabrať. Nebol už najmladší. Preto si zvykol na rytmus štyri plus jeden. Štyri mesiace tvrdo pracoval, jeden odpočíval. A keď hovoril, že odpočíva, myslel to vážne.

Vlastnil mnoho nehnuteľností roztrúsených po celej Európe. Striedal ich. Tentoraz si vybral jednu z tých bližších. Pekná poschodová chata v moravských Beskydách, neďaleko hraníc. Žiadna exotika, ale o to väčší oddych.

Chata stála pár kilometrov od obce Ostravice. Zopár kilometrov smerom do divočiny. V jej okolí sa nachádzalo ešte niekoľko chát, ale najbližšia bola vzdialená dobrého pol kilometra. Hudecovi samota vyhovovala. Na víkendy za ním síce dochádzala manželka s oboma dcérami, ale dni medzi tým bývali najlepšie. Venoval sa záhrade, chodil na túry do okolitých hôr, dokonca skúšal písať román.

Nešlo to tak ľahko, ako si pôvodne predstavoval, no na jesenné podvečery to nebolo zlé. Písať v obývacej miestnosti s úžasným výhľadom na hory, pozorovať zapadajúce slnko, cítiť vnútorný pokoj…

Alkoholu sa ani nedotkol. Krízu prekonal pred štyrmi rokmi, netúžil si to zopakovať. V čase dokončovania niektorých náročných projektov občas šňupal kokaín, ale v malých dávkach a striedmo. To stačilo. Nad kokaínom dokázal udržať kontrolu; nad obyčajným chľastom nie.

Na chate nemal telefón. Ak by sa dialo niečo výnimočné, jeho asistent musel doraziť osobne. Bola to jediná možnosť ako si naozaj oddýchnuť. Inak by to bol obyčajný švindeľ. Už to poznal – dovolenky s telefónom, po absolvovaní ktorých sa cítil ešte vyčerpanejší ako pred nimi. Jediný ústupok aký v tomto smere urobil bol, že prijímal poštu. Samozrejme, nie pracovnú. Iba súkromnú. Tú si dal preposielať na svoju dovolenkovú adresu. Keď sa nahromadilo zopár súkromných obálok, poštový kurier mu ich doviezol. Nebolo to až také drahé. A stálo to za to. Na listy totiž odpisoval rád.

Keď dnes uvidel, ako sa po horskej ceste smerom k chate plazí známa octavia, potešil sa. Prišlo päť listov. Jeden od matky, dva od vzdialených príbuzných (oneskorené blahoželania k narodeninám) a jeden od známeho, ktorý si myslel, že by mu Hudec mohol len tak požičať osemstotisíc korún. Vraj na seriózne podnikanie. Podobných listov dostával veľa. Ich tichá a nástojčivá samozrejmosť ho už nedokázala vytočiť.

Oveľa viac ho zaujal piaty list. Nič, len čistý papier a na ňom akýsi obrazec. Taký zvláštny, poskúcaný. Nerozumel tomu. Vždy podvedome čakal, že raz otvorí obálku a vytiahne papier s nalepenými výstrižkami písmen z novín. Vydieranie alebo žiadosť o výkupné. Také čosi ho rozrušilo, no neprekvapilo. Tento obrazec ho nerozrušil, ale do istej miery prekvapil. Nerozumel mu, nemal z toho najlepší pocit.

Bolo poludnie, jesenné slnko zaplavovalo miestnosť jasnými lúčmi. Nechcel sa znepokojovať nejakým hlúpym listom.

„Niekomu jebe,“ zašomral.

Vyšiel z chaty, nasadol do svojho džípa Cherokee a vyštartoval na obed do najbližšieho hotela.

 

Na list si spomenul až večer. Keď okolo desiatej prechádzal do spálne, všimol si ho. Chcel sa naň ešte raz poriadne pozrieť. Bola to hlúposť, no vŕtalo mu to v hlave. Nerád nechával veci nedoriešené. Spálňa bola na prvom poschodí, išlo sa do nej poriadne strmými schodami. Nebolo to nič honosné, bežná chatová spáleň. Neveľká miestnosť s pracovným stolom, skrinkami na bielizeň a dvojposteľou.

Hudec sa prezliekol do pyžama a ľahol si. Zapol lampičku, začal ešte raz študovať list. Ani v jej žltom svetle však na nič neprišiel. Naozaj to bolo šibnuté.

Začínal driemať. Keď sa tretí raz s trhnutím prebral, odložil list vedľa postele a zhasol svetlo. Uvoľnil sa, zaspával.

Vstupoval do spánku, vnáral sa do neho.

Odrazu ním trhlo. Akoby sa ho niečo dotklo.

Prevrátil sa na druhý bok. Opäť sa vnáral do spánku. A znova dotyk! Skôr štuchnutie. Trhlo ním, prudko sa obrátil.

Nič.

Keby nevidel, že tam nikto nie je, prisahal by, že ho niekto práve štuchol do chrbta. V hustom šere izby si všimol svetlý obdĺžnik listu.

Vychádzalo to z neho! V bežnom vedomí by sa tej myšlienke vysmial, no teraz, medzi snami a realitou, to tak cítil.

„Skurvený list,“ zašomral.

S nadávkami vstal, zobral list a zavrel ho do bielizníka v kúte.

Aj tomu gestu by sa inokedy vysmial. Teraz, v tme spálne na chate, kde je sám, sa mu to až také smiešne nezdalo. Ešte stále bol rozospatý. Ľahol si, spánok sa ho začal okamžite zmocňovať.

Tichom izby sa rozľahli údery.

Nešlo ich ignorovať. Hudec prudko otvoril oči. Zlodeji?

To bolo na chate nepríjemné. Ak by tam vnoci vnikla skupina zlodejov, neurobil by vôbec nič. Možno by stačil aj jeden zlodej. Alebo… vrah.

Tie údery boli príliš reálne, príliš blízke. Akoby udieralo drevo o drevo.

Nemohlo to byť klopanie na dvere? Hudecov dych sa zrýchlil. Cítil sa paralyzovaný.

Údery sa ozvali znova!

Hudec skoro omdlel od strachu. Neveril tomu, čo videl. Muselo sa mu to zazdať, čosi také nebolo možné.

Znova údery a… dvierka bielizníka sa hýbali.

Videl to jasne napriek šeru. Niečo sa snažilo dostať z bielizníka, udieralo to o jeho dvierka.

Nejaké zviera? premýšľal Hudec.

Na telo mu vystúpil studený pot. Zavrel som tam nejaké zviera keď som tam dával list? Nedávalo to logiku.

Teraz tichý škripot, už nie búchanie. Dvierka sa pomaly otvorili. Chvíľu sa nedialo nič, Hudec stuhol.

Z bielizníka začala vyliezať postava. Bola veľká, fyzicky sa nemohla zmestiť do skrinky s priehradkami na bielizeň.

Lenže z nej naozaj vystupovala, rozkladala sa, vystierala.

Hudec kvílil od hrôzy. V kúte miestnosti stála silueta. Mala svoju váhu, dlážka pod ňou praskala. Len tak stála. Cítil, že na neho hľadí.

Pritisol sa k stene. Čo najďalej! To bolo jediné, čo jeho telo zaujímalo. Myseľ odpálená, neschopná akejkoľvek akcie. Fyzikálna anomália, čo sa mu predviedla v plnej kráse, ju celkom vyradila z hry. (Ďakujeme za účasť, ozveme sa vám.)

Postava zareagovala na jeho pohyb. Aj ona začala kvíliť. Smutne, ťahavo a… zlostne. Jej neprirodzený chrčivý zvuk sa miešal s Hudecovým nárekom. V malej spálni to znelo hrozne. Zlosť v jej hlase stúpala, dostávala sa na povrch, už sa nedala zniesť. Teraz to už bolo kvílenie čistej zúrivosti, čírej túžby zabiť.

Vykročila.

Prsty jej začali rásť. Hudec sa rozplakal, naprázdno prehĺtal a neveriacky sa díval.

Keď sa na neho vrhla, zistil, že má oči, dokonca črty tváre.

Hudec zareval tak strašne, že si jediným výkrikom navždy zničil hlasivky.

 

*

 

Karpinského hlas v telefóne prekypoval nástojčivosťou.

„Pochopte, my samozrejme neveríme, že tu niekto zabíja ľudí psychickou silou. Pomocou tých vaších sigíl, či čoho. Ale pravda je taká, že ten obrazec sa našiel už pri druhom mŕtvom. Aj tento zomrel, povedzme, nie celkom prirodzene. Viete, v tomto meste sa každý s každým pozná. Doktor Ospensky, rovnako ako Hudec, druhý mŕtvy, boli mojimi dobrými priateľmi. Už od detstva. Boli sme taká parta, štvorka. Spolu s Iršom, tým podnikateľom. Určite poznáte jeho kluby v meste. Všeličo sme spolu prežili. Chcem mať absolútnu istotu, že išlo iba o… zvláštne zhody náhod. A ak nie, chcem to čo najskôr zastaviť. Môžem po vás poslať svojich chlapcov?“

„Môžete,“ odpovedal po chvíli opitý Gaburin. Vôbec nepočúval, čo hlas v telefóne hovorí. Chcel, aby mu dal čo najskôr pokoj. Preto ho prekvapilo, keď o desať minúť zabúchala na dvere policajná hliadka a eskortovala ho priamo do Karpinského kancelárie.

 

„Takže ešte raz, ako tie sigilá akože fungujú?“

„Teória sigíl je v podstate jednoduchá. Naša vedomá myseľ podľa nej nie je schopná vplývať na realitu, pretože je racionálna a podlieha racionálnym pravidlám. Teda pravidlám spoločnej reality, o ktorých sme už od mala neustále utvrdzovaní.“

„Kto nás v nich utvrdzuje?“ opýtal sa Karpinsky.

„Spoločnosť, rodina, škola, priatelia, štruktúra jazyka, všetko, čo sa učíme o fyzike… tých faktorov je veľa. Chaos reality okolo nás je usporiadaný pomocou našej reči a pravidiel, cez ktoré ho dokážeme nazerať. Austin Osman Spare však tvrdil, že podvedomá myseľ dokáže na realitu vplývať oveľa silnejšie, pretože nie je spútaná sieťou takýchto pravidiel, čo sme si vytvorili, aby sme sa nezbláznili. Ak by sme teda naše priania doručili do podvedomej mysle, mohli by sa magicky realizovať. Problémom je to doručenie. Keďže podvedomá myseľ nepozná našu reč, ani gramatiku, a pracuje viac na báze symbolov, vytvárajú sa sigilá.“

Karpinsky ho prerušil: „Veľmi tomu nerozumiem. Vraveli ste, že to bude jednoduché?“

„Ale no tak, snažte sa! V magickej tradícii sa jednoducho vyvinuli postupy, ako priania zakódovať do grafických symbolov. To sú sigilá. Tieto sa v zmenenom stave vedomia vložia do podvedomia. Ak preniknú dostatočne hlboko a stanú sa organické, dokážu meniť samotnú realitu.“

„A vy tomu veríte?“

„To nie je podstatné. Dôležité je, že ktosi očividne verí, že ak zakóduje do sigila prianie niekoho zabiť a dostatočne silne toto sigilum aktivizuje, dokáže ním skutočne zabiť človeka.“

„Ale prečo im tie obrazce posiela poštou?“

„Príjemcovia ich musia uvidieť, aby prenikli do ich myslí a tam začal ich kód, teda prianie zabiť, čo do nich zakódoval, pôsobiť.“

„Čiže tvrdíte, že tu niekto zabíja mojich priateľov akýmsi psychickým nábojom negatívnej energie?“ Karpinského hlas znel skepticky.

„Nič netvrdím, ja neviem!“ ohradil sa Gaburin. „Podľa fotodokumentácie, čo ste mi ukázali, by som však usudzoval, že sa to dotyčnému možno aj darí. Ako si tie úmrtia vysvetľujete vy?“

Karpinsky neodpovedal. Nervózne prevracal stránky fotodokumentácie a krútil hlavou. „Odkiaľ sa tá zlá energia berie?“ opýtal sa po chvíli.

„To netuším. Nikdy som sa s niečim podobným nestretol. Bežne sa ale na aktiváciu sigíl používa nejaké hraničné rozpoloženie – orgazmus, zúrivosť, hlboký smútok, vraždiacia nenávisť. Ak skutočne zabíja cez sigilá, je to buď obrovský talent alebo prežil čosi totálne traumatizujúce. Čosi, čo ho rozbilo na kusy, roztrieštilo… Pochopte, štruktúra jeho mysle už nemôže byť ľudská, keď dokáže niečo takéto.“

„A ja ho mám nájsť. Ako, dočerta!?“ Karpinsky vyzeral bezradne.

„S týmto by som vám možno vedel trochu pomôcť,“ ožil Gaburin. Cítil pulz prípadu a možnosť použiť svoj intelekt neobvyklým spôsobom. To ho vždy stimulovalo.

Karpinsky odtrhol pohľad od dokumentácie. Pozeral na neho. Nič nevravel. Čakal.

„Ten spôsob vytvárania sigila, ktorý použil pri Hudecovi, nie je tradičný. Dokonca nie je ani veľmi starý.“

„Ako to viete?“

„Tak, že som ho vymyslel. Je to môj vlastný postup. Viete, baví ma myšlienkové experimentovanie,“ uškrnul sa.

Karpinsky sa nahol ponad stôl. „A ďalej?“

„Jednoduché. Ten spôsob som publikoval v knihe, ktorá vyšla len v Štátoch. U nás bol celkom neznámy. Stavil by som sa, že ten, kto ho použil, musel knihu objednať. Pravdepodobne cez Amazon, alebo podobný internetový obchod. Zožeňte mi zoznam všetkých, ktorí si na Slovensku knihu objednali.“

„Z toho to určíte? Môžu to byť desiatky ľudí. Pochopil som, že ste v tej magickej komunite dosť populárny.“

„Kruh ľahko zúžime. Zameriame sa na ľudí z okolia. Ak mi zoženiete aj zoznamy všetkých ostatných kníh, aké si zo zahraničia objednali tí, čo si objednali moju knihu, nájdem ho takmer určite.“

Karpinského oči sa zaleskly. „Ako si môžete byť taký istý?“

„Nie som si istý. Pozrite, poznám tieto veci. Zo zoznamu všetkých titulov, čo si objednali, to dokážem určiť, verte mi.“

„Môžeme to skúsiť. Uvidím, či sa podarí získať zoznamy. Bude to fuška, to vám poviem. Ale urobím, čo sa bude dať. Dostaneme toho hajzľa, čo zabíja mojich kamošov! Nech to robí akokoľvek.“

 

*

 

Zoznamy dostal elektronickou poštou o tri dni. Jeho knihu si na Slovensku objednalo dvanásť ľudí.

„Bohovská popularita,“ šomral si popod nos, keď prechádzal mená a adresy. Tri boli priamo z mesta, jedna z blízkej dediny. Táto adresa bola nová. Čitateľ si predtým knihy objednával na inú adresu v Rumunsku.

„Mám ťa, vĺčik!“ precedil Gaburin pomedzi zuby hneď, ako uvidel zoznam objednaných kníh.

 

*

 

„To je váš človek,“ povedal a položil pred Karpinského list papiera.

„Matej Farkaš. Nič mi to nehovorí. Prečo by to mal byť on?“

„Tak za prvé – celé to Rumunsko je zvláštne. Prečo niekto z Rumunska príde a usadí sa v dedine pri našom meste? Nič z toho nevyvodzujem, ale je to zvláštne, to musíte uznať. Za druhé. Objednal Tegtmeierovu Practical sigil magic a Friesovu Visual Magick. Sú to dve najznámejšie príručky sigilárnej mágie. Potom Smithova Martial Magic. Práca o bojovej mágii. A Carrollova Death Magic, o mágii smrti. Ten človek sa zaujíma o spôsoby zabíjania mágiou a sigilárne postupy. Býva neďaleko a je na ňom niečo zvláštne. To stojí za overenie, nie?“

„Iste. Ďakujem vám. V živote by som na čosi takéto neprišiel. Teda, ak z toho niečo bude, normálne sa z vás poseriem.“

Karpinsky vstal a podal Gaburinovi ruku.

„Za málo,“ usmial sa Gaburin.

„Choďte domov, my si to už postrážime. Hneď sa tam s chlapcami vyberiem a overím to. Budem vás informovať.“

 

*

 

Telefón zazvonil o tri hodiny. Nedopadlo to dobre.

Karpinsky sa za Farkašom vybral sám. Zrejme si chcel len omrknúť terén a položiť zopár otázok. Zazvonil pri dverách a čakal. Farkaš otvoril. Akonáhle sa Karpinsky predstavil, bezdôvodne na neho zaútočil kuchynským nožom.

Bodol ho do ramena, no Karpinsky stihol vytiahnuť služobnú pištoľ a vystreliť. Zasiahol Farkaša do brucha. Ten sa dal na útek. Nôž nepustil. Odvliekol sa na prvé poschodie domu.

Karpinsky ho pochopiteľne prenasledoval. Našiel ho v hornej izbe a vyzval, aby sa vzdal. Odmietol. Keď sa k nemu Karpinský blížil, aby ho odzbrojil, vrhol sa oproti oknu a vyskočil.

Dopadol na kovovú záhradnú konštrukciu. Prepichol si pľúca i brucho.

Susedov našťastie vydesil výstrel a rámus, takže volali policajtov a záchranku. Karpinský má prebodnuté rameno, ale bude v poriadku.

Farkaš leží na jednotke intenzívnej starostlivosti. Je pri čiastočnom vedomí, no jeho stav je kritický. Lekári mu nedávajú veľké šance prežiť dnešnú noc. Jediný, s kým je ochotný sa rozprávať, je Gaburin.

 

*

 

Nemocničná izba.

Mohol mať zo dvadsať, dvadsaťtri rokov, určite nie viac.

Skurvený talent! pomyslel si Gaburin.

Ležal natiahnutý na posteli. Všade plno obväzov. Premokali krvou.

Napodiv bol pri vedomí.

Mal celkom peknú tvár. Gaburina zaujala inteligencia v jeho pohľade.

Napriek veľkým bolestiam, aké musel pociťovať, sa usmial. Bol to úsmev človeka, ktorý vie, že umiera.

„Doktor Gaburin, tak vďaka vám ma dostali. Čítal som vaše knihy. Sú dobré.“

Sotva mu bolo rozumieť. Hlas mu vynechával. Nezdalo sa však, že by voči Gaburinovi pociťoval nenávisť.

„Viete, neverím Dubovskému a tým sračkám, čo o vás píše.“

Správny chalan, Gaburin si prisadol celkom blízko. Nevedel, ako sa k nemu správať. Položil mu ruku na plece.

„Počúvaj mladý, netuším, prečo chceš hovoriť iba so mnou. Ale vieš, prečo som prišiel. Stále tomu nerozumiem. Takže… prečo to všetko?“

Chvíľu nič nevravel. Zdalo sa, že premýšľa. Pozrel na Gaburina modrými očami.

„Neverím Dubovskému, myslím, že sa vo vás mýli, že nie ste podvodník. Ak mám pravdu, tak ste dostatočne… vnímavý. Aby ste videli. Nemusím rozprávať… Môj hlas…“

S námahou zodvihol ruku.

Gaburin tušil, čo chce, ale nevedel, či niečo podobné dokáže. A tiež, podávať ruku takému talentu sa mu nezdalo dvakrát rozumné. Ktovie, čo všetko mohol s človekom urobiť jediným dotykom. Skúsil to.

Uchopil spotenú ruku a zastavil prúd myšlienok. Na malú chvíľu to dokázal dokonale.

Farkaš zavrel oči. Zachvel sa. Gaburin cítil, že v sebe oživil akúsi spomienku.

Silnú, intenzívnu a… veľmi, veľmi negatívnu.

Vystúpila z Farkaša obrovskou silou.

Potom uvidel.

Bol prenesený do spomienky. Priamo doprostred deja!

Temná, zatuchnutá pivnica. Nešťastné kvílenie prehlušuje všetky ostatné zvuky.

Štyri mužské telá sa zvíjajú a mykajú na niečom, čo leží na chladnej betónovej dlážke. Na niečom, čo držia pritlačené na chladnej betónovej dlážke. Na niekom…

Nahé dievčenske telo nemôže byť staršie než pätnásť, šestnásť rokov. To ono vydáva ten srdcervúci krik. Má dlhé blond vlasy, je štíhla. A krásna.

Aspoň doteraz bola.

Jeden zo štvorice ju systematicky mláti päsťou do ešte detskej tváre. Vždy sa zasmeje, keď jej hlava po údere zaduní o tvrdú dlažbu.

Ďalší traja sa striedajú v jej surovom znásilňovaní. Vrážajú do nej svoje tvrdé penisy a prirážajú a chrčia ako divoké zvieratá. Stlačajú jej malé prsia a bradavky z celej sily, až kým dievča neryčí od bolesti.

Sú to Ospensky, Hudec, Irš a Karpinský. Pred piatimi, možno ôsmimi rokmi.

Podľa zostatkov oblečenia, čo majú na sebe, sa zúčastnili na akejsi párty.

Zrejme si tam, v divokom kokaínovom opojení, vyhliadli svoju obeť.

Potom ju asi vtiahli do auta a dovliekli sem – do pivnice opustenej továrne.

Trochu ďalej leží druhé telo, zviazané opaskami. Hádže sa v divokých kŕčoch; cez handrou zapchaté ústa vyráža neartikulovateľné výkriky.

Mladý Farkaš. Aj on sa so svojou prvou láskou zúčastnil na párty.

A štyria ctihodní mestskí páni mu práve ukazujú, čo si myslia o jeho romantickom vzťahu.

„Tá malá kurva bola ešte panna! No na môj dušu, na Pannu Máriu!“ rehoce sa sfetovaný Ospenský.

„Teraz už nie je panna, he he. Ani análna, ani orálna! Však zlatíčko…“ dodáva Karpinský. Irš dianie nijako nekomentuje. O to zúrivejšie priráža do skrvavenej, natrhnutej vagíny.

Hudec si zatiaľ dodáva silu ďalším kokaínom.

Karpinský zrazu stíchne. Po tvári sa mu rozleje nebezpečný úsmev. Napadne mu čosi choré a šialené. .

„Vyskúšam, aké máš očko!“ zakričí, a skôr než mu v tom niekto stihne zabrániť, vytiahne vreckový nožík Magnum, švihnutím ho roztvorí a vrazí hrot do jej ľavého oka.

Dievča strašne vykríkne.

Mladý Farkaš zareve a omdlie.

Irš, Ospenský i Hudec zneistejú. Potom sa rozrehocú.

Veď ešte neskončili, ešte stále je tu dosť zábavy!

 

Gaburin nevydržal ten pohľad. Strhol sa, vytrhol ruku zo slabého Farkašovho zovretia.

Opäť nemocničná izba.

Gaburin, poliaty studeným potom, kľačal na dlážke a sťažka dýchal. Žalúdok až kdesi v krku.

Farkaš ho sledoval chladnými očami.

„Potom Terezku zabili,“ povedal. „Trvalo to ešte dlho.“

Gaburin nič nevravel. Premáhal nutkanie zvracať. Bol v šoku.

„Tak vďaka vám ma dostali, pán Gaburin.“ Pokračoval Farkaš. „Nie som príliš veľký talent. Ale zistil som, že sila tejto spomienky dodáva mojim sigilám zvláštnu moc. Čudujete sa?“

„Nie,“ dostal zo seba Gaburin, takmer prelomený v páse. „Prečo nie aj teba?“

„Aj mňa. Zmlátili ma takmer na smrť a hodili do blízkej rieky. Nejako som to prežil. A zmizol. Moji rodičia pochopili. Nedá sa nič robiť. Nie v tomto meste, nie v tomto štáte. Nič nenahlásili. Žili sme v Rumunsku, pri vzdialenej rodine.“

Taký dlhý preslov Farkaša vyčerpal. Skoro všetky obväzy na tele mu už premokali krvou. „Zastavili ste ma. Práve vy… Tak trochu vzor…“

Gaburin netušil, čo má povedať.

„Zomieram, je mi to jasné. Zostáva Irš a Karpinský. Ten ich viedol. Pokúsil sa ma zabiť hneď, ako na mňa prišiel. Hneď, ako ste ma vytipovali.“

Zmĺkol. Nepovedal už nič.

Gaburina zachvátila triaška. Všetko sa obrátilo naopak.

Nenávidel Karpinského, nenávidel Irša, nenávidel Farkaša a nenávidel seba.

Šok z prežitej spomienky pretrvával. Prehlboval sa.

Chytil Farkaša za ruku, stisol ju. Pozrel mu do očí. Na chvíľu sa ich pohľady stretli. Nebol v tom žiadny prísľub.

Potom náhlivo vyšiel. Zabuchol dvere a povracal sa priamo na nemocničnej chodbe.

O dve hodiny Farkaš zomrel.

 

*

 

Pri východe z nemocnice sa Gaburin zrazil s Karpinským. Ten sa usmial a začal čosi hovoriť, ale keď uvidel výraz jeho tváre, stíchol.

Už si nepovedali nič.

Ich pohľady si však povedali všetko.

Gaburinovi bolo jasné, že od tejto chvíle Karpinský vie, že to vie…

 

***

Ak sa vám novela páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Moje ďalšie poviedky si môžete prečítať v sekcii Texty.