Prečítajte si hororový triler, ktorý je mojou variáciou na tému divokej naháňačky pri stopovaní sériového vraha.

Novelu Zrkadlenie smrti som napísal v roku 2007. Je to voľné pokračovanie novely Dvojičky. Tentoraz však oveľa temnejšie. Príbeh vychádza zo skutočného prípadu sériového vraha Juraja Lupták a má dosť hrozivý presah do súčasnosti.

O Luptákovi a zvláštnej lokalite, kde páchal vraždy, som písal aj v poviedke Tajomstvo zeme a Internát.

V Zrdkadlení smrti však túto záležitosť spracovávam najkomplexnejšie a najhlbšie (a najstrašidelnejšie).

Prajem vám príjemnú zábavu a zimomriavky.

***

 

„‚Nikto predsa netvrdí, že vrah zabil Venantia, pretože ho nenávidel: mohol ho zabiť namiesto niekoho iného, len aby po sebe zanechal znak, aby poukázal na čosi iné. ’

‚Ale aký znak by to mal byť?’

‚To práve neviem. Nezabúdajme však, že sú aj také znaky, čo ako znaky len vyzerajú a pritom nemajú žiadny zmysel. Dajme tomu blitiri alebo bu-bu-baf… ’

‚Bolo by kruté’,  povedal som, ‚zabiť človeka, len aby sa povedalo bu-bu-baf! ’“

 

Umberto Eco

Meno ruže

 

 

I.

Bolo len šestnásteho júla, ale noci už bývali chladné. Máriu hnevalo, že teplé obdobie tento rok trvalo tak krátko. Od leta 2007 si teda sľubovala viac. Cupitala po chodníku v mestskom parku, občas si rukou stiahla sukňu čo najnižšie. Blížila sa jedenásta hodina. Zima sa jej šplhala po holých stehnách, ovíjala ich a s chlipnosťou starého milenca vystupovala čoraz vyššie.

Dnešný večer nedopadol najlepšie. Šťastná sedmička tohto leta sa zatiaľ veľmi neprejavila.

Andrej, jej priateľ, ju v poslednej dobe pekne štval. Chodievala k nemu, obliekala si to, čo sa mu najviac páčilo, snažila sa byť milá. On sa taký byť nesnažil. Prehodil zopár slov a už ju ťahal do spálne. Alebo na stôl v kuchyni. Potom jej to necitlivo urobil, dosiahol vrchol a skončil. Vyvalil sa na gauč pred televízor, niekedy rovno zaspal. Chcela, aby ju hladkal, maznal sa s ňou, postaral sa aj o jej vyvrcholenie; alebo sa s ňou aspoň rozprával.

Nekonalo sa. Možno tak prvé dva mesiace. Teraz už nie. Mária si myslela, že je dosť pekná. Dvadsaťročná študentka na miestnej univerzite, športová plavkyňa s fajn postavou a výdržou. Netušila, kde urobila chybu. Možno bola pre neho príliš dobrá.

Ten chlad! Dotýkal sa jej neukojenej a rozdráždenej vagíny, vnikal do nej, prechádzal až do lona a bokov. V drevenom altánku uprostred parku niekto stál. Čosi vykrikoval. Nevidela ho, asi nejaký ožran. Upútalo ho klopkanie jej podpätkov.

„Poď sem, ty kurva! Poď, nech ťa prehnem!“

Pridala do kroku. Dúfala, že je natoľko ožratý alebo sfetovaný, že sa z altánku nevyhrabe a nepôjde za ňou.

Nikoho iného nevidela.

Prešla ďalších päťdesiat metrov a ocitla sa na Striebornom námestí. Tiež zívalo prázdnotou. Po ľavej strane mala komplex Slovenky, kedysi pýchy socialistického priemyslu – najznámejšieho textilného podniku na Slovensku. Prešla popri ňom, chcela byť čo najskôr v centre. Vstúpila do labyrintu uličiek medzi starobylými domami. Banská Bystrica je týmto bludiskom známa. V širšom centre sa dá v úzkych uličkách rýchlo zablúdiť. Kráčala po Dolnej Striebornej, triasla sa. Tenký biely kabátik skôr chladil než hrial; baretka k nemu bola viac okrasná, než užitočná.

Mária vošla do prechodu medzi dvoma domami. Ošarpané steny zdobilo množstvo grafity. Skôr špatili; neboli to žiadne veľdiela. Klopkanie vlastných podpätkov jej išlo na nervy. Oproti niekto kráčal. Nevidela ho dobre; poblikával za ním vyhasínajúci neón. Celkom mohutný chlap. Asi nad niečim premýšľal, kráčal rýchlo a rozhodne. Nevyzeralo to ako neistá, nerozhodná chôdza úchyla. Znova ju striaslo. Chlap akurát prechádzal popri nej. Nepozrela na neho.

Prešiel.

Bez problémov.

Uvoľnila sa.

Odzadu ju za hrdlo schmatli dve silné ruky a tresli jej hlavou o múr ešte skôr, než stihla vykríknuť! S tichým zakňučaním sa zviezla na zem.

Všetko vírilo.

Jedna ruka jej zakryla ústa, druhá sa ovinula okolo hrdla. Nemohla kričať. Zodvihla ruky, ale stisk na hrdle bol prisilný. Chabo ovisla.

Z podbruška jej vystreľovala pudová hrôza; zaplavovala telo aj myseľ. Počula vzrušené dychčanie. Chlap ju niekam ťahal. Poza jeden z domov, preč z uličky.

Od námahy a vzrušenia fučal, niečo šomral, chichotal sa.

Polial ju ľadový pot, strach ju omračoval.

Cítila, že ju útočník vťahuje do kríkov. Vetvy praskali, bodali, škriabali. Snažila sa ich zachytiť, no boli krehké, lámali sa. Videla svoje ruky chytať sa absurdne tenkých konárov. Vytryskli jej slzy. Ruka zvierajúca hrdlo zmizla; tá druhá zosilnila stisk. Počula ako chlap na zemi čosi hľadá, ako rukou šmátra, ako po niečom pátra.

Kameň. Ruka sa zastavila.

Chlap spokojne zašomral.

Potom prišla rana a tma.

S námahou otvorila oči. Zaplavila ju vlna bolesti. Chlap bol v nej! Pohyboval v nej svojim penisom, cítila jeho zášklby. Ležal na nej, škrtil ju rukami, prskal jej sliny do  tváre. V ústach mala čosi napchaté, nemohla kričať.

Prosila ho pohľadom. Len nech ju nezabíja! Nech si poslúži, ale nezabíja!

Za pár minút ju zdegradoval zo sebavedomej mladej ženy na primitívny organizmus prosiaci o zachovanie života. Nič viac; hrdosť, intimita, osobnosť, všetko už padlo. Len život, prázdny, holý a tupý život.

Ani mu nevidela do tváre. Vystupovali z nej iba oči. Stále, nech prirážal akokoľvek divoko, sa upierali priamo na ňu. Sledovali, vstupovali do jej očí, živili sa tým, čo nachádzali za oknami jej duše, v jej hlave.

Znásilňoval ju svojim údom aj svojimi očami. Brutálne do nej vstupoval dole i hore. Z dolného spojenia si bral slasť tela, z horného slasť duše. Oboje zvrátené, zverské, sexuálne, ale mazľavé, slizké. Nič, čo by poznala z normálneho sexu. Ani najhoršie Andrejove čísla, kedy si ju bral ako peknú ozdobu, bábiku, výstavné mäso navlečené do ružových krajok, sa neblížili tomu slizu, tej klzkosti, aká vystupovala z tohto chlapa!

Vo svojej závrati mala pocit, akoby ju neznásilňoval chlap, človek, ale akási prízračná chobotnica, akýsi tvor s desiatkami slizkých chápadiel, ktoré do nej vnikajú, ovíjajú ju a trhajú na kusy.

Rozkladal ju, pohlcoval, stravoval. Cítila sa ako hmyz lapený v mäsožravej rastline, postupne rozpúšťaný hnusnou lepkavou miazgou. Čosi ako rozkladná miazga sa valilo aj z toho chlapa. Najhoršie neboli jeho prírazy, jeho dotyky, sliny, či pach. Najhorší bol pocit, že sa pod ním roztápa, že si ju po kúskoch berie a odnáša do akéhosi strašného sveta.

Vagínu mala suchú, zovretú, veľmi to bolelo. Muselo to bolieť aj jeho. Zjavne mu to nevadilo.

Práve vstupoval do finále. Pohyboval sa čoraz úsečnejšie, trhane. Ani orgazmus nemal prirodzený. Bolo to len konečné pretrhnutie záclony, vstup chobotnice, úplné vypnutie chlapa.

Objímal ju ten tvor, zaplavoval ju, vstupoval do nej, zapúšťal svoje výhonky. Dusila sa hlinou, čo mala v ústach, vdýchla ju.

Zvíjala sa na zemi a chrčala.

Chlap tu už opäť bol, chobotnica zaliezla naspäť do bahna svojho sveta, stiahla sa. Ostal tu človek, vrátil sa.

Slastne krochkal a rukami jej nahmatal hrdlo. V tme mu to chvíľu trvalo. Mária plakala, posledná iskra nádeje zhasla. Ten tvor sa na nej ukojil, vybral z nej všetky chutné kúsky a zhltol ich. To, čo zostalo, odstráni. Uprace odpad. Čo na tom, že ten odpad ešte žije? Ako keď človek vycucne zle pripravenú škebľu, ktorá sa trhá na ceste jeho hrdlom. Alebo, keď pomocník na jatkách píli na polovice stále žijúci dobytok. Nevadí mu, že nie je mŕtvy. Odreže kopytá, chvost, všetky nepotrebné časti. Ostatné ľudia zjedia. To, s čím sa Mária stretla, pristupovalo k veci podobne.

Chlap ju škrtil a čoraz hlasnejšie chrčal. Akoby škrtili aj jeho. Alebo to bol zmysel pre humor, ktorým sa snažil pobaviť umierajúcu obeť.

Trvalo to dlho, Mária stále šklbala rukou.

Zodvihol kameň a mlátil ju po hlave. Dal si záležať. Tvár jej rozmlátil na kašu. Stále trhala rukou. Nabral hrsť hliny a hodil jej ju na tvár. A potom ďalšiu a ďalšiu. Znova mlátil kameňom, znova škrtil. Nakoniec si poradil. Po pätnástich minútach sa prestala hýbať. Oddýchol si. To najdôležitejšie ho ešte len čakalo.

***

Miriam zaparkovala a vystúpila z auta. Náhlila sa domov. Znamenalo to prejsť zopár ulíc, parkovanie v meste bolo hrozné. Dúfala, že dnes sa stihne vrátiť do polnoci. Znova to nevyšlo.

Mala šťastie na trpezlivého manžela, chápajúceho jej povolanie redaktorky. Ale posledné týždne dávali zabrať aj Milanovi. Celé dni trávila v Banskej Bystrici. Nešla do svojej práce s tým, že bude robiť hyenu. Nechcela sa priživovať na nešťastí druhých. V prvom regionálnom plátku, kde robila, kvôli tomu dokonca dostala padáka. Odmietla ísť robiť reportáž o starom alkoholikovi, ktorí v delíriu zabil svoju ženu a obesil sa. Potom sa ale veci zmenili. Porodila dvojičky a musela prijať ďalšie skresanie ilúzií a ideálov. Bulvár spojený s investigatívou jednoducho sypal viac, než články o kultúrnych podujatiach a otvorení nových škôlok. Neskôr prišiel na rad čistý bulvár, bez investigatívy. Hypotéka a dvojičky nepustili.

Kráčala popri rade aut. Nepríjemne sa leskli. Mrholilo. Štvrť, kde budú vyrastať jej deti, si kedysi tiež predstavovala inak. Staré predvojnové bytovky obohnané húštinami mali svoje čaro, utešovala sa. Možno tak pre ňu a Milana. Malé deti v nich videli len rozbyté budovy, nič viac. Asi videli správne. Jej pohľad bol len upravenou optikou dospelých, hľadajúcou aj v rozklade akýsi pochybný pôvab. Keď človek celý život drie ako hovädo a stále býva uprostred rozkladu, naviac s hypotékou na krku, potrebuje sa čímsi utešiť.

Niekto oproti nej kráčal. Tackal sa. Akýsi opilec v starom, zhúžvanom saku. Teraz sa prehol cez drevenú lavičku a dávil. Zvuky vyprázdňovania sa niesli až k nej. Striasla sa odporom. Pozerala pred seba, kráčala ďalej. Vnímala, že sa znova postavil a neistou chôdzou zamieril k nej. Pridala do kroku. Niečo sa jej snažil povedať. Nešlo mu to. Prešla okolo neho.

Páchol. Nevenovala mu ani pohľad.

Načiahol sa za ňou. Spadol. Počula, ako nadáva a zviecha sa zo zeme. Teraz už skoro bežala.

„Miriam!“

Spoznala jeho hlas.

To hádam nie, pomyslela si.

„Miriam počkaj,“ zopakoval Gaburin.

Plazil sa po chodníku k nej. Občas sa dostal na štyri, ale vydržalo mu to najviac pár metrov. Miriam bolo jasné, že musí byť celkom opitý. Naozaj celkom, až na dno, ožratý do nemoty.

Podišla k nemu, ale držala si odstup. Tak dva metre, zdalo sa jej to rozumné.

Teraz kľačal na mokrom asfalte. Dážď medzitým zosilnel. Studené kvapky mu stekali po tvári.

Je strašne strhaný, zanedbaný. Miriam sa neubránila odporu.

Gaburin páchol, kľačal na chodníku a kŕčovito sa usmieval. Pritom plakal.

Premkla ju ľútosť.

„Čo je Gab? Čo tu, preboha, robíš?“

Chvíľu spracovával jej otázku; hlavou mu pri tom mykalo. Ukázal na Miriam chvejúcou sa rukou.

„Chcel som ťa vidieť.“

Ticho.

Pretrel si prstami vlasy. Všimla si, že ľavá ruka sa mu trasie viac.

„Máš sa dobre? Čo tvoji malí, rastú?“ zdalo sa, že chce pokračovať v konverzácii. S falošnou dôstojnosťou ťažkých alkoholikov ignoroval všetky okolnosti ich rozhovoru; pokračoval v konverzácii, akoby sa stretli na nedeľnom korze.

Miriam bolo do plaču; vybuchla v nej vlna akejsi zlosti. Otočila sa a rozbehla sa preč.

„Miriam! Miriam počkaj!“ kričal za ňou Gaburin.

II.

Major Ján Klopta sa usmial a pokrútil hlavou. Rukou si prešiel po začínajúcich šedinách. V hluku kaviarne jeho hlas takmer zanikal.

„Vieš, že do vyšetrovania nemôžem zapojiť nikoho zvonku. A do takého citlivého prípadu už vôbec nie.“

Miriam vyfúkla cigaretový dym. „Chápem, je mi to jasné. Ale… veď vieš.“

„Je to taká tvoja… osobná prosba?“

„Asi tak. A čisto objektívne, je to odborník na symboly a podobné veci. Pomáhal aj v prípade Farkaš, dostali ho len vďaka nemu.“

„To bol veľmi nešťastný prípad,“ povedal Klopta.

„Áno, to bol. Ale Gaburin si svoju prácu urobil dobre.“

„Prestaň aspoň s tou prezývkou. Keď sa už bavíme oficiálne.“

„V poriadku, doktor Gabriel Smirnov, známy tiež pod pseudonymom Gaburin, si svoju prácu urobil dobre. Je to vynikajúci psychológ a analytik.“

Klopta sa znovu usmial.

„Takže čisto objektívne. Ten tvoj vynikajúci psychológ a analytik, odborník na symboly a čojaviem čo ešte, je už rok nezamestnaný. Predtým síce fungoval na akúsi živnosť, ale nebol tak celkom čistý. Ktovie, čím všetkým sa živil, komu pomáhal… Úprimne, myslím, že je na odpis, kus na odstrel.“

„Možno máš pravdu… Skúsme ho osloviť, prosím ťa. Ako externého poradcu, konzultanta.“

„To ti na ňom tak záleží?“

Miriam si potiahla z cigarety. Chvíľu zvažovala odpoveď.

„Asi nie, neviem. Kedysi sme si boli… blízki. Fakt neviem, môžeš to s ním aspoň skúsiť?“

„Ako by si si to predstavovala?“

„Pôjdeme za ním, povieme mu niektoré veci. Stavím sa, že hneď príde na niečo zaujímavé. Ak nie, vykašleme sa na to.“

„Ten záver sa mi páčil, ale v žiadnom prípade za ním nepôjdem.“

Stáli pred dvermi Gaburinovho bytu. Zvonili, nič sa nedialo. Až keď nastupovali naspäť do výťahu, dvere sa otvorili. Z bytu sa vyvalil zápach nevysypaných odpadkov. Gaburin sa opieral o zárubňu. Vyzeral zle. Kruhy pod očami, neoholené strnisko, staré pokrčené tričko a tepláky. Bol opitý.

„No čo je?“

„Gab, tu major vyšetruje jeden prípad. Chcel by sa ťa na niečo opýtať.“

Gaburin zaostril na majora. Ten sa nervózne ošil. Nikto nič nevravel. Miriam jednoducho vstúpila dnu, bez slova prešli do obývačky. Nebolo tu veľa nábytku. Za to však plno fliaš. Lacný tvrdý alkohol. Gaburin sa nešetril.

„To tie deti, vieš? Zomrelo ich tam toľko. A ten skurvený Ukrajinec, vrazil do mňa ruku,“ povedal akoby na obranu. Miriam netušila, o čom to bľaboce.

„Sadnime si,“ navrhla.

Gaburin sa zvalil do kresla. Začínalo mu byť nevoľno.

Major si s výrazom odporu sadol na kraj gauča. Miriam na neho ospravdlňujúco pozrela.

„Pred dvoma týždňami, sedemnásteho júla, našli v Bystrici zavraždenú mladú ženu. Zaškrtenú a ubitú kameňom,“ začala.

„Ja som to nebol.“

Klopta sa zamrvil. Pohár jeho trpezlivosti už zjavne pretekal.

Miriam ignorovala Gaburinove vtipkovanie a pokračovala: „Tá žena bola zabitá spôsobom, akým sa v Bystrici už vraždilo. A tiež to boli mladé ženy.“

„Ani to som nebol ja.“

Miriam stíchla. Bezradne pozerala na Gaburina. Tomu sa to páčilo. Konečne ju rozhodil; napĺňalo ho to pocitom zadosťučinenia.

Slova sa, na vlastné počudovanie, ujal Klopta: „Hovorí vám niečo meno Juraj Lupták?“

„Nie. Ale nejaký Lupták bol tuším v politike.“

„To bol Ján. My hovoríme o Jurajovi.“

„Tak o tom nič neviem,“ povedal Gaburin. Pohľad sa mu ešte viac zahmlil. Zdalo sa, že začína driemať.

„Juraj Lupták, známy aj ako banskobystrický škrtič. V osemdesiatych rokoch zavraždil v Banskej Bystrici tri ženy. Tri o ktorých vieme s istotou.“

„No a?“

„Lupták bol odsúdený na trest smrti a popravený šestnásteho júla v roku 1987.“

„Tá vražda sa stala na dvadsiate výročie jeho smrti?“ Gaburin trochu ožil. Hneď však apaticky privrel oči.

„Áno, presne na dvadsiate výročie. Okrem toho, svoju poslednú vraždu spáchal osemnásteho júla roku 1982. Prezrádzala rovnaký modus operandi vraha, ako tá terajšia. Škrtenie, ubitie kameňom, znásilnenie, čiastočné zahrabanie,“ povedal Klopta.

„Kopírovač, nadšený fanúšik. Neviem, ako by som vám mohol pomôcť.“

„Nie je to úplne všetko…“ začala Miriam.

„Nemal by som vám to hovoriť. A keby niečo, popriem, že som vám to povedal,“ prerušil ju Klopta. „Lupták bol primitív, nemal skoro žiadne vzdelanie, živil sa ako pastier. V osemdesiatych rokoch vzbudil jeho prípad obrovskú pozornosť. Muselo sa postupovať opatrne. Všetko muselo sedieť, dokonale pasovať. Preto sa von nedostali úplne všetky informácie. Nie tie, ktoré do obrazu nesedeli.“

„Znie to tajomne ako vo filme. Robíte si zo mňa prdel, čo?“

Klopta tresol päsťou po stole. „Doboha, počúvaj! Keby som to nesľúbil tu Miriam, tak s tebou nestrácam čas! Ale sľúbil som, dokončím. Na tele každej z jeho obetí sa našiel znak. Vyrezaný do kože. Vždy rovnaký. A nejaké písmená. Tie sa menili. Trochu to rušilo obraz Luptáka ako primitívneho vraha. Vyšetrovateľ vtedy usúdil, že táto informácia nepôjde medzi ľudí.“

„Lupták nemusel byť vrah?“

„To nie. Všetky ostatné dôkazy stopercentne sedeli. On sám sa k činom priznal, presne ich zrekonštruoval, uviedol detaily, aké by nevedel, keby nebol páchateľ. Ani komplica určite nemal. Jednoducho, bol to on. To vyrezávanie bola len malá kozmetická vada na jeho profile, nič viac. Ani on to nevedel alebo nechcel vysvetliť. Také veci sa stávajú.“

„Takže, čo mala na tele vyrezané tá spred mesiaca? Ten istý symbol a iné písmená?“

„Presne tak.“

„Aký je to symbol?“

„To vám nepoviem. Až kým nebudeme oficiálne spolupracovať.“ V Kloptovom hlase zaznela jasná pochybnosť, že k tomu niekedy dôjde.

„A písmená?“

„To vám tiež nepoviem. Ani Miriam to nevie.“

Gaburin chvíľu premýšľal. „V poriadku, niekto sa dostal do spisov, alebo tú informáciu vyniesol von. Na hypotéze napodobovača to nič nemení.“

„Tá informácia nebola v žiadnych spisoch. Vedeli o tom tri osoby. Obhliadač, vrchný vyšetrovateľ Maruniak a jeho asistent. Prví dvaja sú dávno mŕtvi. Tretí sedí pred vami.“

„Dobre, čo mi chcete naznačiť? Lupták bol určite vrah. Popravili ho. Napodobovača odmietate. O čo vám ide?“

„Preto sme prišli za vami. Miriam vravela…“

„Miriam hovorí veľa sračiek, je na to expertka. Nemám vám ako pomôcť.“

„No tak, Gab, nejde len o to, aby si pomohol nám, pomôže to aj tebe…“ Miriam zmĺkla.

Gaburin zbledol.

„Pán major, vypadnite.“

Klopta pokrútil hlavou, vstal, pozrel na Miriam. Kývla mu rukou.

„Počkám pri dverách,“ povedal.

„Za dverami,“ doložil Gaburin. Od zlosti sa triasol.

Klopta vyšiel z miestnosti, zavrel za sebou dvere.

„Čo si o sebe myslíš? Že si samaritánka, alebo čo? Myslíš, že potrebujem, aby si mi pomáhala? Ty? Akurát ty si tá pravá.“ Gaburin sa opito uškŕňal a krútil hlavou, akoby tomu nemohol uveriť.

„Gab, pozri, doniesla som ti taký výcuc zo spisu toho prípadu, nechám ti ho tu,“ snažila sa Miriam. Na stôl položila veľkú obálku.

„Aj s týmto jebávaš? Preto sa so mnou baví? Za to, že si mu dala, že si mu vyfajčila?“

„Si opitý.“

„Do toho ťa hovno. A vieš čo? Aj ty za to môžeš! Si ma odkopla ako prašivého, vyjebaného psa. Tak o čo ti teraz ide? Vtedy som potreboval šancu. Si mi ju nedala. A vôbec si mi nikdy poriadne nedala.“

Znova úškrn. Zlomyselný, opilecký.

„O čom to hovoríš?“

„Len sa nerob. Zober si svojho majora a pakuj! Zmizni za svojimi malými bastardmi a skurveným manželom! Padaj!“ šmaril do nej obálku, papiere sa rozleteli.

Miriam vyhŕkli slzy.

Jej pohľad ho na chvíľu zastavil, prerušil jeho besnenie. Trvalo to len krátko. Zaváhal, trochu sa zahanbil.

Nepovedala nič, vybehla z izby.

„Padaj ty piča, už sem nelez! A kľudne si aj zdochni!“

Major Klopta rázne zabuchol vchodové dvere.

Gaburin ešte chvíľu zúril.

Potom sa opilecky rozplakal.

Rozsypané papiere pozbieral o hodinu neskôr. Boli to výpisy z niekoľkých súdnych spisov, výpovedí Luptáka pri vyšetrovaní a xerokópie fotografií. Rozkladajúce sa mŕtvoly objavené niekoľko týždňov po vražde, široko roztvorené oči mŕtvej mladej ženy s rozbitou tvárou, miesta vrážd.

Strojopisové riadky ho priťahovali. Dvakrát obálku odložil a znova sa po ňu natiahol. Na tretíkrát to vzdal.

„Kurva tam,“ zanadával a pustil sa do čítania.

Juraj Lupták sa narodil roku 1940 v Banskej Bystrici v sociálne slabšej rodine. Jeho otec bol šofér, matka žena v domácnosti. Od dvanástich rokov vyrastal v detskom domove. Bol preložený do osobitnej školy, kde absolvoval tri triedy. Neskôr sa učil za baníka, ale prácu dlho nevykonával. Často striedal zamestnania, pracoval ako bača v horách. Veľa pil, naučil sa to už ako dieťa. V čase vrážd bol už silný alkoholik.

Prvý krát vraždil 6. mája 1978 pod banskobystrickým vysielačom v lesnom poraste mestskej časti Laskomer. Vedel, že tam chodievajú dievčatá na prechádzky a ratál s tým, že „niečo chytí“. Striehol v húštine a čakal. Vyhliadol si mladú rómku Elenu Adamovú. Kráčal po chodníku oproti nej. Nemala žiadne podozrenie. Nechal ju prejsť, potom sa otočil, chytil za krk a začal škrtiť. Bránila sa a kopala. Vravela, že je cigánka, pýtala sa ho, prečo chce ju, keď môže mať biele, prosila ho, aby ju pustil. Keď zmalátnela, odtiahol ju z chodníka do húštiny, vyzliekol a znásilnil. Počas súlože sa začala preberať, preto ju znova začal škrtiť, až kým ju neusmrtil. Po tom, ako sa ukojil, mŕtvolu odtiahol hlbšie do lesa a zahádzal konármi. Jej pozostatky objavili až 4. apríla 1979.

Štyri mesiace po nájdení pozostatkov prvej obete, v auguste 1979, záhadne zmizla ďalšia mladá Bystričanka, Mária Valová. Naposledy ju videli na sídlisku Fončorda. Zopakoval sa tu podobný scenár ako v prípade prvej obete, Eleny Adamovej. Telo Márie Valovej sa nikdy nenašlo, rekonštrukcia bola zostavená podľa neskoršieho Luptákovho priznania. Obeť kráčala po chodníku vedľa potoka. Asi tušila, že ju niekto sleduje, lebo chôdzu zrýchlovala až do behu. On utekal za ňou. Neďaleko Mládežníckej ulice ju dobehol a začal škrtiť. Bránila sa, kopala, uhryzla ho do ruky. Priškrtil ju a znásilnil. Potom telo odniesol k blízkemu výkopu, hodil na potrubie a zahrabal. Všimol si pri tom, že mala v očiach slzy. Nedotklo sa ho to a svoj čin dokonal tak, ako si predsavzal.

Znova vraždil až po dvojročnej prestávke, počas ktorej pobudol za menší delikt aj vo väzení. Dňa 2. júna 1982 už znova striehol na obeť, tentokrát v kroví pri chodníku na Suchom vrchu pri meste. Popoludním tadiaľ prechádzala osemnásťročná gymnazistka Lýdia Rydlová. Vracala sa z chaty na Suchom vrchu, kde bola so spolužiakmi. Citlivá, do seba uzavretá Rydlová, bola jediná z partie bez partnera, takže sa rozhodla vrátiť sa domov.

Lupták si miesto vybral preto, že „v horách sa cítil bezpečne“, „poskytovali mu tú najlepšiu skrýšu“. Číhal v poraste pri chodníku. Keď uvidel štíhle mladé dievča s dlhými ryšavými vlasmi, neváhal a vykročil proti nej. Hneď, ako sa minuli, zozadu sa na ňu vrhol a začal ju škrtiť. Zavliekol ju do kríkov, vyzliekol a chystal sa znásilniť. Avšak zistil, že menštruuje, preto od svojho zámeru upustil. Krv totiž neznášal. Dievča preto znovu obliekol, no vyhrnul jej podprsenku a svoj sexuálny pretlak uvoľnil masturbáciou. Potom ju odtiahol hlbšie do lesa a zahrabal do plytkej jamy, ktorú na tento účel vykopal ukradnutou lopatkou. Pri pitve sa neskôr zistilo, že počas zahrabávania obeť ešte žila. Lupták ju okradol o osobné veci a ruksak. Tie potom predal na želeničnej stanici, ruksak hodil do Hrona. Telo Lýdie Rydlovej bolo objavené dvadsaťpäť dní po vražde.

O mesiac a pol sa Lupták odvážil vraždiť aj v strede mesta. Zišiel z hôr, pretože sa prestal obávať zatknutia. Dňa 18. júna 1982 striehol v priestoroch vtedajšieho Leninovho námestia Triedy SNP za garážami pri budove Krajského národného výboru. Vo vrecku mal skalu „tak akurát do dlane“, prichystanú na omráčenie obete. Okolo 22:15 sa popri garážach vracala domov Ivana Turová. Mala len pätnásť rokov a desať mesiacov. Úmyslu vraha nahrala aj zvláštna udalosť. Podľa hlavného vyšetrovateľa prípadu majora Maruniaka, vtedy „prvý krát za dlhé roky zhaslo svetlo na celom sídlisku“. Lupták si teda v tme za garážami počkal, kým prejde obeť okolo, odzadu k nej pribehol a začal ju škrtiť.

Bránila sa, a to veľmi intenzívne. Samotný Lupták sa neskôr vyjadril, že bola „veľmi šikovná“, „mal som s ňou čo robiť“. Odtiahol ju do kríkov k zadnej stene budovy národného výboru. Keď ju začal vyzliekať, prebrala sa z priškrtenia. Preto ju niekoľkokrát udrel do hlavy pripraveným kameňom. Počas súlože sa prebrala znova, akurát v momente jeho vyvrcholenia. Spýtala sa ho, čo to robí a prosila, aby ju nezabíjal, nechal odísť, že má len šestnásť rokov a nikomu to nepovie. Reagoval tak, že ju začal udierať kameňom do hlavy. V pude sebazáchovy vyskočila, postavila sa k stene chrbtom a snažila sa brániť. Lupták ju ale niekoľkokrát silno kopol do brucha, búchal ňou o stenu, odvliekol naspäť na miesto znásilnenia, opäť jej bil hlavou o zem a nakoniec ju uškrtil. Potom ju začal znova obchytkávať, pričom sa vzrušil. Zvažoval ďalší styk s mŕtvolou, ale od zámeru upustil, obliekol jej zvršky, hodil na ňu niekoľko hrstí trávy a odišiel.

Po vraždách sa vrátil do hôr, pretože „len tu sa cítil bezpečne“. Prespával v lese. Živil sa predajom húb a čerešní. Na verejné miesta chodil čo najmenej. Nakoniec ho zatkli za drobnú krádež. Je možné, že ju spáchal naschvál. Počítal, že ak bude zatknutý za krádež, minie ho podozrenie za vraždy. Bol však identifikovaný svedkami, ktorí ho v čase vraždy Márie Valovej videli na Suchom vrchu.

Následne sa k vraždám priznal. Jeho prvá výpoveď bola spontánna, neskôr vyšetrovateľov prekvapil. Napriek svojmu nízkemu intelektu bol pri ďalších výsluchoch veľmi pozorný a sústredený. Všetko podrobne sledoval, vrátane vyšetrovateľov, dával si pozor na to, čo hovorí.

Majorovi Maruniakovi často kládol protiotázky, prekvapivo dômyselne vyzvedal. V čase vrážd každý deň skonzumoval aspoň jedno pivo, liter lacného vína a minimálne tri decy okeny. Páchal ich teda v silno opitom stave. Psychologické posudky ale konštatovali, že časťou svojho vedomia zostával akoby triezvy. Aj počas škrtenia obetí alebo sexuálneho vyvrcholenia si všímal a registroval drobnosti, aké opitý človek nepostrehne.

Posudky sa rozchádzali aj v názore na stupeň jeho degenerácie. Podľa niektorých vykazoval typické znaky poškodenia mozgu ťažkého alkoholika, podľa iných bol jeho mozog v úplnom poriadku. Zhodovali sa v tom, že ide o jednoduchú, až primitívnu osobnosť, na úrovni slaboduchosti. Jeho IQ bolo približne 70.

Motív jeho vrážd bol čisto sexuálny, neprejavovali sa u neho žiadne iné úchylky. Svoje obete pred súložou priškrtil preto, že ho „vzrušovali ženy, ktoré sa nehýbu, ale sú ešte živé“. So ženami všeobecne nemal dobré skúsenosti. Keď sa domáhal súlože, odmietali ho, takže ho to „už prestalo baviť“ a pristúpil k znásilňovaniu a vraždeniu. Priebeh jeho vrážd bol vždy rovnaký. Obete nemali šancu komunikovať. Nad svojimi skutkami neprejavoval žiadnu emocionálnu ľútosť, podľa psychológov jej nebol ani schopný…

Gaburina prešlo chviľkové nadšenie. Pekne nechutný prípad. Nech sa v tom hrabe ten vydrbaný majorko. Vložil všetky papiere naspäť do obálky, prešiel do kuchyne a vyhodil ju na hŕbu smetí v odpadkovom koši.

III.

Miriam práve dokončila prácu. Za posledné týždne napísala sériu článkov súvisiacich s prípadom. Podobnosť s Luptákovým vyčínaním si všimla hneď, ale spočiatku o nej nepísala. Dobré vzťahy s miestnym policajným zborom si nechcela rozhádzať. Nakoniec, z veľkej časti žila práve z nich. Horúce informácie o vraždách, nehodách alebo streľbe čitatelia hltali. Bolo by ťažké dostať sa k nim dostatočne rýchlo bez správnych konktaktov.

Písala preto iba o poslednej vražde, bezpečnostných pravidlách pre ženy, najznámejších škrtičoch a príbuzných témach.

Potom si ale podobnosť s Luptákom všimol iný novinár. Bizarná zhoda dátumov sa stala senzáciou. Akonáhle sa lavína spustila, nemohla si Miriam dovoliť nepísať o tom. Takže písala. Zhromažďovala údaje, porovnávala detaily Luptákových vrážd s tou poslednou. Čitatelia to hltali. Vedela, že niektoré informácie nesmie zverejniť, ak nechce skončiť. Držala sa toho. Pikantérie a hrôzostrašné detaily áno, ale v medziach. O veciach, čo jej rozprával Klopta, mlčala. Vedela, že v konečnom dôsledku sa jej to oplatí. Čas a postup vyšetrovania jej to vynahradia. Bude mať čerstvé informácie; pekne pravidelne a spoľahlivo.

Robila novinárku dosť dlho na to, aby chápala pravidlá hry. Bolo jej jasné, že úlohou novinára v  spoločnosti je udržiavať ilúziu dohľadu nad dianím v štátnych inštitúciách a v politike. Čím presvedčivejšie, tým lepšie. Samozrejme, jediným významom jej práce, keď sa robila dobre, bolo, že občania sa cítili spokojne, pretože mali pocit, že vedia, čo sa deje. Bossovia štátnej mafie boli spokojní tiež, pretože cez dymovú clonu vytváranú médiami im nikto nevidel na prsty. Áno, sem – tam sa nejaká informácia vypustila, sem – tam sa dovolila investigatívna žurnalistika; občas dokonca padla aj nejaká bezvýznamná hlava. To všetko patrilo k hre.

Najlepší novinári boli tí, čo vyzerali, že nasadzujú krk za informovanosť občanov, a pritom dobre vedeli, kde je ich miesto, kto je ich priateľ a kto nepriateľ. Miriam bola dobrá novinárka. Chápala, že jej nepriateľmi sú tí, pre ktorých píše. Anonymná masa, anonymný verejný záujem, ktorý jej nezaplatí nájom, vykašle sa na jej hypotéku, deti, aj na ňu. Miriam to všetko chápala a preto by nikdy neurobila žiadny neuvážený krok. Prenechávala to mladým novinárskym nadšencom. Takáto úprava jej dávnych ideálov prebehla ako jedna z prvých. Bolela asi najviac. Ale bolo to dávno. Dnes to už nebolelo vôbec.

Miriam práve odchádzala. Zbehla z redakcie na druhé poschodie. Výťah posledných pár týždňov nefungoval, chodilo sa peši po točitom schodisku.

Bol piatok, v budove by sa našlo už len zopár upratovačiek a niekoľko snaživcov.

Z prvého poschodia ktosi vystupoval nahor. Ťažké, nenáhlivé kroky.

Vyklonila sa nad zábradlie. Uvidela rameno mužskej postavy, ruku v rukavici držiacu zábradlie a bielu baretku. To ju pobavilo. Biela baretka na chlapovi s čiernymi koženými rukavicami!

Spoločnosť naozaj nie je v poriadku. Prišlo jej to smiešne, takže radšej pridala. Prebehla okolo chlapíka dychčiaceho na odpočívadle, odrátala ďalších dvadsať schodov a vybehla z budovy.

Vtedy jej to došlo! Tá baretka!

Omráčilo ju to. Zalial ju studený pot.

To nie je možné, to nie je možné! opakovala si.

Nechcela, aby to tak bolo. Biela sukňa a kabátik na Máriinej mŕtvole sa jej však v predstavách vynárali až príliš ostro.

Bol to jeden kostým, jedna súprava! Ten istý materiál s jemnou potlačou.

S rovnakou potlačou ako na baretke, ktorú pred chvíľou videla!

Drobné bodky, ktoré si na nej všimla, mohli byť zaschnuté kvapky krvi.

Vnútornosti sa jej stiahli. Chcela niekomu zavolať, nevedela komu. Kloptovi? Čo by mu povedala? Nie, to nešlo.

Akási slepá sila ju ťahala naspäť do vchodu. Pozrie sa ešte raz, bude to nejaká hlúposť. Ak by aj nebola, v budove sa jej predsa nemôže nič stať.

Pomaly sa blížila k vchodovej bráne. Časť schodiska za ňou viedla nahor, druhá sa stáčala dole, do pivnice.

Priplížila sa dovnútra. Načúvala, z ktorého poschodia začuje šuchtavé kroky.

Nič, ticho.

Možno, že stále oddychuje na niektorom odpočívadle. Držal sa zábradlia, takže odspodu uvidí, kde je. Potichu sa vtiahla pod schodisko.

Nad sebou mala voľný priestor, v ktorom videla všetky ohyby a zákruty schodiska.

Žiadna ruka, nikto sa o zábradlie neopieral.

Brána sa zabuchla.

Miriam si v zlomku sekundy uvedomila, že stál za ňou. Zaznamenala len náhle šero a vlastnú paniku. Vtedy do nej vrazil, zapchal jej ústa a vtlačil ju na schodisko do pivnice.

Pokúsila sa brániť, zaškrabla. Päsťou ju silno udrel do hlavy. Ovisla v jeho zovretí.

Chviľková strata vedomia mu stačila.

Keď sa prebrala, ležala v tme na chladnej dlážke.

Škrtil ju a znásilňoval!

Cítila jeho váhu, zápach, hrubý chtíč. Chcelo sa jej plakať, no nemohla. V ústach mala čosi napchaté, asi rukavicu. Počula len jeho tiché hekanie a fučanie. Bolelo to.

Z tmy vystupovali obrysy bielej baretky, ktorú mal stále na hlave.

Bielej baretky jeho minulej obete.

Musel jesť veľa surového mäsa; zadúšala sa rozkladným zápachom jeho dychu.

Myšlienky jej nesúvislo preskakovali.

Videla svoje dvojičky, manžela a starý jednoizbový byt, kde kedysi bývala.

Keď ju začal mlátiť do hlavy kusom uhlia, des ju celkom pohltil. Stuhla a triasla sa.

Mlátil ju do nosa, očí aj uší.

Myslela na svojich synov a cítila, ako jej z ucha vyteká krv. Počula prasknúť nosnú chrupavku.

Dosiahol orgazmus a začal do nej striekať. Chrčal blahom.

Až vtedy sa jej podarilo plakať a vydať cez rukavicu v ústach dlhý, bolestivý ston.

Očistil ju, hrôza sa zmenila na nekonečný smútok.

Aspoň na chvíľu.

Potom prišli ďalšie údery. Tentoraz s jasným zámerom – čo najrýchlejšie doraziť ešte žijúci odpad.

***

Erotický privát bol v postaršom byte. Dostať sa tam pripomínalo akciu zo špionážneho filmu. Zavolať na číslo, dozvedieť sa presnú adresu a krycie meno pri zvončeku na vchode, dôjsť tam, správať sa celý čas nenápadne. Netušil, či sa správal nenápadne. Keď vystúpil na piate poschodie, čakali ho pootvorené dvere. Za nimi stála priemerne pekná odfarbená blondýna.

„Je tu ešte baba s čiernymi vlasmi, ale má klienta. Chceš počkať alebo berieš mňa?“

Gaburin si ju premeral pohľadom. Jej krivky sa mu páčili. Tvár a pohľad boli trochu vykradnuté, ale postávať na chodbe, kým tmavovláska urobí klienta, sa mu nechcelo.

„Beriem teba.“

„Fajn. Tam je kúpeľňa, choď sa umyť. Aj sa osprchuj.“ Podala mu tenký uterák z kopy pripravenej pri dverách.

„Vyzuť sa môžeš tu,“ upresnila.

Gaburin prešiel do malej kúpeľne, zobliekol sa, vliezol do vane, poslušne sa začal sprchovať. Premýšľal, akí ľudia v tej vani už stáli. Prvotný odpor prekonal rýchlo. Hneď, ako si uvedomil, že on nie je o nič lepší. Už nie.

Po sprchovaní sa zase obliekol a prešiel do útrob privátu. Ležala na kruhovej posteli. Dráždil ho dym z cigarety, ktorú držala medzi dvoma tenkými prstami. Oblečenú mala krátku čiernu košieľku (pokus o imitáciu hodvábu nedopadol úspešne), a čierne lodičky. Oboje zo seba zhodila skôr, ako sa stihol potešiť pohľadom. Okamžite sa zmenila na neosobné a vulgárne nahé telo. Rýchlosť premeny vyznela odpudzujúco.

„Chceš hodinu alebo ti stačí polhodinka?“

„Bude stačiť polhodinka.“

„Tak tisícku. Platí sa dopredu.“

„Vytiahol peniaze a položil ich na stôl.“

„Dobre, môžeš sa vyzliecť.“

Vyzliekol sa a ľahol si k nej.

Jej tenké prsty sa po ňom rozbehli s mechanickou presnosťou automatu.

Pritúlila sa, obtrela sa mu stehnom o rozkrok, zahrala aj vzrušený vzdych.

Vtedy zistil, že z toho nič nebude. Dole bol celkom mŕtvy. Aj chuť a inokedy nástojčivá potreba sexu sa stratili, vyprchali ako bublinky šampanského.

Bol tam len on a celkom cudzie, neosobne nahé telo. Ani ho to neprekvapilo, možno trochu sklamalo.

V poslednom čase sa tak cítil bežne. A bol aj trochu opitý.

Aby sa vyhol potupnej kapitulácii, začal predstierať nežnosť. Hladkal ju, jemne masíroval, prechádzal jej končekmi prstov po chrbte. Znášala to s rovnakou apatiou, ako keby sa na nej hrubo ukájal. Po chvíli začala driemať. Gaburin masíroval, sledoval sekundovú ručičku na budíku pri posteli a opájal sa absurditou situácie. Vychutnával si delikátnu odnož samoty. Za jej polhodinovú dávku zaplatil poslednými peniazmi z honorárov svojich kníh.

„Máš vysokú školu?“ opýtala sa po štyroch minútach a dvadsiatichdvoch sekundách.

„Áno.“

„Tak to máš určite veľa žien.“

„Za posledný rok dve. Vrátane teba. Tú druhú na inom priváte.“

„A teraz nemôžeš alebo nechceš?“

„Nemôžem.“

„Aha.“

Ďalších dvadsať minút mlčali. Potom sa Gaburin obliekol a odišiel domov.

V posteli čakala zima.

Zobudil sa o jednej poobede. Cítil sa pod psa. S nadávkami vstal, zjedol dva krajce suchého chleba so syrom a začal hľadať niečo, čím by ich zapil. Neúspešne. V celom byte ani kvapka alkoholu. Rozzúrilo ho to.

Obliecť sa, výjsť na nákup… Takéto banality ho otravovali, bol z nich chorý.

Vrátil sa o tretej.

Fľašu lacnej vodky Nicolaus otvoril už cestou. Kým vošiel do bytu, stiahol z nej tretinu.

Zvalil sa na gauč, zapol televízor. Dávali poobedné správy. Pred očami mu prebehol šot o zavraždenej novinárke. Ukázali nejaké fotky. Vysielanie priliš nevnímal.

Pil ďalej.

Došlo mu to až pri zvučke športu.

Náhle ho prehlo, povracal si dlážku.

Roztriasol sa, neplakal.

Srdce sa mu rozbúšilo tak, že si musel zovrieť hrudník. Rýchlo dýchal. Pokryl ho pot, ruky sa roztriasli. Prešlo to po pätnástich minútach. Zdalo sa mu, že aspoň päť z nich neprestajne kričal.

Znova sa napil.

Dlhé, extra výdatné dúšky.

Jeden, dva.

Bol práve v rozbehu tretieho, keď ruka s fľašou zastala na polceste.

***

Mohlo byť krátko po deviatej ráno. Major Klopta práve skončil telefonát so svojim nadriadeným, keď ho uvidel.

Gaburin kráčal neisto, do aspoň čiastočne dôstojnej chôdze vkladal väčšinu vôle.

Mal vyžehlený oblek a košeľu. Síce prezrádzali, že si ich žehlil sám, ale nebola to vyložená katastrofa. Zdal sa byť oholený, vlasy umyté. Zamieril priamo ku Kloptovi. Sadol si na stoličku pred jeho stôl. Nepozrel mu do očí, nervózne behal pohľadom po stole.

„Chcem na tom robiť,“ povedal.

Stále pozeral kdesi na stôl.

„Pál do riti, lebo ťa nechám zavrieť.“ Kloptom Miriamina smrť otriasla. Poznali sa príliš dlho. Na tohto klauna nemal náladu.

„Chcem na tom robiť,“ zopakoval Gaburin. „No tak. Mám vás poprosiť?“

To bolo na Kloptu priveľa. Mávol na dvoch strážnikov a nechal Gaburina vyhodiť.

***

Príšerné teplo. Miriamine telo pred poslednou cestou nevystavili. Rany na jej tvári sa nedali skryť, v pohrebnom ústave to vzdali. Vlastne sa o to ani nepokúsili. Prakticky nemala tvár. Kedysi pekný malý noštek, výrazné lícne kosti a fialkové oči teraz tvorili krvavú, neforemnú masu. Nespravilo by to ani pol kila pohrebníckeho vosku.

Gaburin stál pri bráne cintorína, opieral sa o murovaný pilier.

Do siene nešiel, obrad počul aj tu. Neplakal, neprejavoval žiadne známky pohnutia. Len stál, celkom bledý, a sledoval veľký medený kríž na streche domu smútku.

Košeľu mu premáčal pot, no nezobliekol sa. V čiernom obleku, opretý o pilier brány, vyzeral prízračne.

Obrad sa skončil, dvere sály sa otvorili, štyria zriadenci vynášali truhlu s Miriaminým telom.

Za nimi kráčali jej rodičia prelamujúci sa plačom, roztrasený Milan s nariekajúcimi dvojičkami a zástup smútiacich. Sprevádzali Miriam na jej poslednej ceste pred spopolnením.

Na parkovisku pred cintorínom čakalo pohrebné auto. Sprievod prechádzal okolo Gaburina. Niektorí sa mu dívali do očí, iní si ho vôbec nevšímali. Ani on si ich nevšímal.

Hľadel cez všetkých, cez truhlu, aj cez dvojičky, akoby tam vôbec neboli. Keď zástup prešiel, opäť zodvihol pohľad na medený kríž.

***

Ako keby tam už raz stál. Ten pocit nemohol zahnať. Plecom sa opieral o drapľavú stenu garáže, obostierali ho kríky. Podrobne si ich prezrel. Bol to jeho zvyk, taký rituál. Ak sa dalo, vždy si pred tým prezrel nejaký krík. Správne ho to naladilo, rozcítilo, znežnel. Príroda ho znežňovala.

Ale potom to prišlo a on sa sústredil len na jedno.

Zatiaľ nešla, no vedel, že k nemu smeruje, že každou sekundou ukrajuje zo vzdialenosti medzi nimi. Nevedel, že to vie. Poznanie ním prestupovalo bez toho, aby si ho uvedomoval alebo formuloval do viet.

Doliehali sem zvuky z Triedy SNP. Autá, trolejbusy, občas splašený zvuk motorky. Čudoval sa, že hluk napriek hustnúcej tme neutíchal. Skôr naopak, silnel. Na tomto mieste už asi bol. Ale muselo to byť veľmi dávno; na žiadne podrobnosti si nespomínal.

Klopkanie podpätkov ho vtiahlo naspäť.

Odrazu nevnímal nič iné, ponoril sa do jeho rytmu.

Každým ťuknutím sa prepadal nižšie. Akoby zostupoval do nejakej poschodovej podzemnej garáže. Nižšie a nižšie a nižšie.

Schodište sa zmenilo na tunel, zostup na pád.

Na vzdialenosť dvadsiatich metrov jasne zacítil vôňu jej vagíny.

Prvý príznak toho, že zostúpil do ozajstnej vnútornej hĺbky. Hlbina prebúdzala nečakané schopnosti. Potom uvidel jej siluetu. Priamo cez stenu garáže.

Ani to ho neprekvapilo.

Keď bol dostatočne hlboko, už ho neprekvapovalo vôbec nič. Ani to, keď sa mu pohľad náhle rozložil do množstva kaleidoskopických vzorov, podobných hmyziemu pohľadu.

Práve sa mu to stalo.

Všetko sa zmenilo. Okolité sídlisko tam zostalo, no odrazu bolo čímsi iným…

Stál na mieste v podivnej kamennej štruktúre, kde už raz stál. Obkolesovali ho zvláštne hranaté útvary. Len odhadoval, že sú z kameňa. Boli obrovské. Po zemi sa v niektorých miestach tiahli pásy z podobnej hmoty. Mäso prichádzalo po jednom z nich. Jeho kroky klopkali.

Pred zrakom mu vyvstal obraz jej podpätkov. Už znova videl normálne.

Až na iskry prudkého chtíča, čo mu blikali pred očami. Penis mal tvrdý, šklbalo mu ním, bál sa, že pustí dávku do nohavíc.

Sústredil sa na drapľavosť garážovej steny. Stíšil zrýchlený dych, prisunul sa k rohu.

Už každú chvíľu musí prejsť okolo. Vôňa jej vaginálnych štiav ho omamovala. Keď kráčala, počul ako jej to miesto vlhko mľaská. Znova sa prepadával, ozývala sa v ňom iná myseľ a iné vnímanie, ktorému bolo všetko ľudské cudzie.

Mäso sa blížilo. Prirodzene, nešlo o mäso ako také. Nepochopiteľné potešenia zo spájania sa s mäsom, vo všetkých podivuhodných formách, boli prenechané tomu druhému mäsu – ktoré ho hostilo.

Robili spolu niečo; prvému mäsu to vadilo, druhému, naopak, prospievalo, keď do prvého vrážal svoj výrastok, rôzne predmety alebo do neho rezal. Aspoň tak sa zdalo. Nebolo to zaujímavé.

V skutočnosti išlo o pohltenie štruktúr, aké to prvé mäso nieslo. Druhé, ovládané mäso, ich vôbec nemalo. Vytvárali len na mäsách, čo medzi dolnými končatinami nemali výrastok, ale druhú dieru. Ich štruktúry chutili úžasne. Bolo ich treba rozdrviť, narušiť, roztrhať; vtedy uvoľňovali najlepšiu chuť. O mäso ako také nešlo. Ale niektoré procedúry s ním napomáhali rozrušovaniu, rozlámaniu štruktúr a uvoľňovaniu chuti z nich.

Potrebné procedúry zabezpečovalo druhé, ovládané a kontrolované mäso. Jeho nepôvabné a oveľa menej chutné štruktúry z toho rástli. Aj tak z nich nikdy nič nebude. Neboli dostatočne krásne, pravidelné, rytmické, aby ich zničenie uvoľnilo naozaj dobrú chuť.

Prešla len necelý meter od neho. Zahalená do závoja vôní a telesných zvukov.

Krásna.

Srdce jej bilo rýchlo, krv šumela v žilách a tepnách, vagína ticho mľaskala.

Vrhol sa na ňu, zakryl ústa, priškrtil krk.

Nezmohla sa ani na chabú obranu. Ako malé, krásne zvieratko.

O chvíľu mu už nevládne ležala v náručí.

Ťahal ju do tmy pri rohu blízkej budovy.

K zamrežovaným prízemným oknám. Poznal to tu, aj keď to bolo strašne dávno.

Ešte nebola mŕtva, ešte zďaleka nebola mŕtva.

 

***

Ak sa vám páčila moja novela, mohli by vás osloviť aj moje knihy.

Ďalšie moje hororové poviedky a novely si môžete prečítať v sekcii Texty.