Druhá časť mojej hororovej novely Zrkadlenie smrti.

Prvú časť si môžete prečítať tu.

***

IV.

Na druhý deň toho boli plné noviny. Nedalo sa to skryť, za chvíľu to putovalo všetkými médiami. Policajti mohli len konštatovať, že najnovšia vražda je takmer identická s poslednou Luptákovou vraždou pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Odohrala sa na rovnakom mieste, modus operandi vraha bol v podstate zhodný. Obeťou sa tentoraz stala osemnásťročná študentka Iveta Nováková. Vracala sa domov z návštevy u kamarátky. Vrah na ňu čakal za garážami, prepadol ju a vtiahol k múru budovy bývalého Krajského národného výboru. Tam ju bil, znásilnil a nakoniec uškrtil. Presne ako Lupták pred dvadsiatimi piatimi rokmi, aj on na mŕtvolu hodil hrsť trávy.

***

Matejovi Laudovi sa všetko zdalo prirodzené. Práve to bolo svojim spôsobom podivné – vôbec nič mu nepripadalo zvláštne.

A pritom, v poslednom čase robil veci, aké predtým nerobil.

Napríklad nezvykol zabíjať dievčatá.

Ani ich neznásilňoval.

Bol učiteľ na strednej škole, prírodovedec. Samozrejme, vždy mal chúťky a v každom ročníku by sa našlo zopár dievčat, ktoré by celkom rád pretiahol. Ale to bolo normálne, mali to všetci učitelia, okrem buzerantov a niektorých dôchodcov. Vedel to, rozprávali sa o tom, keď to na nejakej oslave prehnali s chľastom. Potom sa síce zakaždým tvárili, akoby tie rozhovory vôbec neboli, ale mysleli si svoje. Bolo to prirodzené, veď boli zdraví chlapi, väčšinou po štyridsiatke, znudení šedými učiteľskými životmi, znechutení manželkami a obklopení vyzývavým mladým mäsom. Komu by sa pri niečom takom nepostavil?

Čo sa Laudovi nezdalo úplne normálne bolo, že začal naozaj zabíjať a znásilňovať. Nielen v predstavách. To bol rozdiel.

On to tak ale nevnímal. A práve to bolo najzvláštnejšie.

Jednoducho sa jedného dňa prebudil a zabiť niekoho mu pripadalo rovnako prirodzené, ako vyskúšať žiaka z učiva, rozprávať sa s manželkou alebo obedovať. Žiadny rozdiel. Vraždenie a znásilňovanie dokonale zapadlo do poriadku jeho života. Ani to nezaškrípalo, sadlo to na milimeter presne.

Cítil sa plnší, všetko dávalo väčší zmysel.

Keď žena nebola doma a vzduchom nad mestom sa začala šíriť tá správna vôňa, jednoducho si nasadil bielu baretku a šiel. Nepočul žiadne hlasy, nenabádali ho žiadni démoni. Bolo to celkom prirodzené. Ako ísť sa vymočiť, keď človek cíti, že mu treba.

Pátral v pamäti po tom, čo mohlo spôsobiť tú zmenu. Nič mu nenapadlo. Stalo sa to krátko po školskom výlete na Laskomer. Boli tam pozorovať vtáky. Žiakov to asi moc nezaujímalo. A jeho už vôbec nie. Vyjebaní vtáci! Pozoruje ich celý život a čo z toho? Hovno!

Pubertiaci sa mu vyškierajú do očí, mladé kozy ho provokujú výstrihmi a idú sa pominúť od smiechu, ak mu náhodou újde pohľad na ich stehná. Bodaj by neskĺzol, keď mu ich niekedy roztiahnu priamo pred očami. V prvej lavici. A prisahal by, že občas nemajú ani nohavičky. Budú to nejaké stávky, baví sa na tom celá trieda. Ak pritiahne jeho pohľad a zmätie ho, dobijú jej kredit na mobil. Alebo niečo iné; nemal poňatia o čo všetko sa môžu dnešní adolescenti staviť.

Stalo sa to, keď boli na tom výlete, v lesoch na kopcoch. Pozorovali vtáky a on zaspal. Len tak, na zemi. Slnko hrialo, pomaly končil jún. Aj zem ho hriala.

Ležal, díval sa do korún stromov, zaspal.

Voľačo sa mu snívalo, akési tunely, či čo.

Asi to netrvalo dlho, lebo keď sa prebudil, žiaci tam ešte boli. Na stanovisku, zhruba sto metrov od neho. Keby si všimli, že spí, určite by to využili a ušli. Alebo by mu spravili nejaký kanadský žartík. Keď sa prebral, nevšimol si žiadnu zmenu.

Pokiaľ si dobre pamätal, priamo na výlete nikoho nezabil.

Ak by ho pamäť klamala a opak bol pravdou, určite by s tým už boli nepríjemnosti. Niekto by sa prišiel sťažovať.

Prvýkrát zabil o pár týždňov neskôr. Aspoň si poriadne zatrtkal. Už aj zabudol, aké skvelé to môže byť. Nerozumel úplne všetkému, čo robil. Nebol si istý, či aj vyrezávanie do tela patrí k trtkaniu. Možno aj hej, doba prinášala veľa nového, nestíhal všetko sledovať.

Možno o tom niekde čítal, alebo čosi pochytil od žiakov. Treba kráčať s novými trendmi, nevidel na tom nič zlé.

Potom ho naštvali články v novinách. Ani nevedel prečo. Jednoducho ho štvali. Bývali podpísané iniciálkami: M. S. Zistil si, že je to Miriam Svrčeková. Tak išiel do redakcie tých novín a otrtkal ju. Asi aj zabil. Iritovala ho. A zároveň provokovala jeho chuť hrať sa.

Mal nutkanie urobiť v hre nejaký rázny ťah. Zdalo sa mu, že je to jeho druhá prirodzenosť, akoby to robil už stáročia.

To všetko sa mu zdalo prirodzené.

***

Gaburin striehol na Kloptu pred policajnou stanicou. O štvrtej poobede major vyšiel a ráznym krokom zamieril k autu. Gaburin sa rozbehol za ním.

„Robí to v opačnom poradí, odzadu!“

Klopta ho ignoroval. Gaburin sa nevzdával.

„Šestnásteho júla pred dvadsiatimi rokmi ho popravili, to bol dátum odchodu. Teraz šestnásteho júla vstúpil opäť do hry, dátum príchodu. Tá vražda sa nepočíta, bola to len demonštrácia toho, že je znova tu, možno na vyváženie jeho popravy. Aj Miriam bola mimo plánu, možno pre jej články, neviem. Ale ďalšie pôjdu v opačnom poradí k tým Luptákovým. Miesto, kde sa vtedy stala posledná, bolo teraz prvé. Zrkadlový obraz, postupuje ako v zrkadlovom obraze!“

„Povedz mi niečo, čo neviem,“ odvrkol Klopta. Ani nespomalil.

„Veď práve, stavím sa, že teraz pošlete hliadky na Suchý vrch, miesto druhej Luptákovej vraždy.“

„No a?“

„To práve nesmiete, presne to od vás chce!“

Klopta kráčal ďalej, nevravel nič.

„Nerozumiete? Má rád hry a drzosť, vyjebávanie s polišmi. Veď je to všade v tých spisoch, všade sa píše, že mal chuť hrať sa!“

Major došiel k autu, začal odomykať. Gaburin mu chytil ruku.

„Dajte sledovať Laskomer alebo Triedu SNP, miesta prvej a štvrtej Luptákovej vraždy. Pokúsi sa o niečo tam. Jeho druhá vražda, kde sa nenašlo telo, sa mohla stať kdekoľvek, to je mimo hry, nebola by to pre neho zábava. Zostávajú tieto dva miesta. Ak to bude na Laskomeri, tak cez deň. V lesoch vraždil vždy cez deň. V niektorú sobotu alebo nedeľu, tak ako všetky predchádzajúce vraždy v lese. Urobí to tam alebo znova na Triede SNP. Naschvál mimo postupnosti, ale v rámci známych prvkov. Aby vás nasral.“

Klopta mu chladne pozrel do očí.

„Ak si myslíš, že si taký múdry, stráž si to tam sám. Keď ho chytíš, zavolaj. A tú ruku mi okamžite pusti, lebo ťa dám zavrieť.“

Gaburin ho pustil.

„Doboha, počúvajte ma! Lupták skracoval invervaly medzi vraždami. Medzi prvými boli celé mesiace, medzi poslednými dva týždne. Tento nový začína tam, kde Lupták skončil. Zabil Miriam dva týždne po Márii Královej a Ivetu Novákovu len desať dní po Miriam. Najneskôr do desiatich dní znova zabije!“

Policajt pribuchol dvere auta, naštartoval a odišiel.

***

Rozhodol sa držať Kloptovej rady. Vybral si Laskomer, hodil si mincou.

Prvý víkend nič nepriniesol. Mohlo sa zdať, že kempuje. Našiel si vhodné miesto na kraji lesa. Bola to vyvýšenina nad malým kameňolomom. Rovná lúčka, z ktorej mal mesto ako na dlani. O pekný výhľad mu ale nešlo. Z vyvýšeniny mohol pozorovať všetky chodníky vedúce cez polia a lúky do Laskomeru. Práve po týchto trasách prechádzali chodci z Bystrice, ale cez školský rok sa tu potulovali aj študenti z neďalekej univerzity. Chodievalo sem behať veľa mladých dievčat. Väčšinou bežali po niektorom chodníku cez polia až k lesu. Tie s väčšou výdržou sa tu neotočili, ale vbehli medzi stromy a urobili si okruh po lesnom teréne.

Gaburin sa utáboril v húštine tak, aby ho spod kameňolomu nebolo vidieť.

Pozoroval. Nerobilo mu to problémy. Bol to druh meditácie, aký potreboval už dávno. Len tak sedieť v prírode a vypnúť. Inak to nešlo. Ak nevypol, nevydržal nehybne sedieť. Myšlienky museli ísť bokom; oči sledovali priestor, podvedomie samo vyhodnocovalo, čo je bežné a čo neobvyklé.

V týchto dňoch toho však na vyhodnocovanie veľa nebolo. Školský rok ešte nezačal. Za deň sa objavilo len zopár chodcov. Každú hodinu jeden až dvaja. Väčšinou starší ľudia. Raz sa ukázala aj policajná hliadka. Klopta sa na to asi úplne nevykašlal.

Za dva dni pozorovania uvidel len štyri mladšie dievčatá. Nikdy nič podozrivé, žiadny zvláštny chodec, ktorý by nejako vytŕčal z priemeru. Žiadne podivné správanie, nič. Gaburinovi to nevadilo. Striehol. Ráno si do batoha nabral jedlo a vodu, došiel na miesto, usadil sa a vypol. Prvý víkend vyšiel naprázdno.

Ďalšia sobota bola desiatym dňom od rozhovoru s Kloptom. Buď sa niečo stane dnes, alebo sa mýlil. Všimol si, že v priestore sa začína pohybovať viac ľudí. Pribudli študenti. Niektorí sa už asi v Bystrici postupne ubytovávali. Dnes nebolo tak teplo. Pozorovanie prestávalo byť relaxom. Slnko stále svietilo a kým sa hýbal, bolo to fajn. Akonáhle však sedel zopár hodín bez pohnutia, zima do neho prenikla, zmocnila sa ho, triasol sa.

Gaburin čoraz častejšie kontroloval svoj Glock 19. Pri striehnutí minulý víkend to nerobil. Veril si. Chlad ale podlamoval sebadôveru.

Zbraň vytiahol desiaty raz, skontroloval, či je náboj v komore, či je zásobník plný a či je vložený nadoraz.

Chlad privolával predstavy toho, že by pištoľ mohla zlyhať. Zdalo sa mu, že spúšť je čoraz pevnejšia, že úderník čudne hrká a zásobník nedolieha.

Keď to skontroloval, bolo všetko v poriadku.

Tak na hodinu. Potom sa predstavy vrátili. Chvíľu im vzdoroval, ony však rástli a mocneli. V rozhodujúcej chvíli potiahne spúšť – šťukne to a nič sa nestane. Tromf v jeho ruke sa v okamihu zmení na nefunkčný kus železa a plastu. Jediné šťuknutie môže rozhodnúť o všetkom.

Striaslo ho.

Podvedomým pohybom vytiahol zbraň z púzdra. Jej váha ho trochu ukľudnila. Všetko je v poriadku. Ale čo ak predsa?

Pohľadom prebehol okolie. Lúky pod ním, cesty, aj okraj lesa. Nič. Obzrel sa a starostlivo skontroloval les za sebou. Nič. Žiadny pohyb, žiadny chodec, žiadny plížiaci sa psychopat.

Rýchlo zodvihol zbraň, pozrel na ňu. Stlačiť vypúšťač zásobníka.

Zásobník mu vykĺzol do lona. Potiahnuť záver. Náboj z komory vyskočil v elegantnom oblúku. Zobrať náboj a vložiť ho do zásobníka; ide to ťažko, keď je zásobník takmer plný. Dobre, podarilo sa. Teraz je naplnený. Pätnásť nábojov ráže 9 mm. Zasunúť zásobník do pažby pištole, priraziť. Ukľudňujúce cvaknutie. Natiahnuť záver, aby náboj vkĺzol do komory.

Zodvihnúť pohľad.

Stál tam!

Gaburin okamžite vedel, že je to on. Ten chlap kričal, že je to on. Kričal to tým kde stál, ako stál, ako sa hýbal a… tým, že mal na hlave bielu baretku.

Gaburina prekvapilo, že sa za taký krátky čas dostal tak blízko. Stál na chodníku v polovici vyvýšeniny. Mohol byť vzdialený takých dvadsaťpäť metrov. Určite vystupoval nahor. Tiež chcel mať dobrý výhľad! Teraz však zastal. Zdalo sa, že ho zaujalo čosi na kríku okolo ktorého prechádzal. So záujmom si na ňom čosi prezeral. Akýsi odkvytajúci kvet, plod alebo list.

Gaburin ho cez lesný porast nevidel dosť dobre. Rozoznával len zrelého chlapa s bradou. Vek sa nedal dobre odhadnúť, pre bradu a fúzy mu nevidel do tváre. Bol však róbusný, nepohyboval sa s pružnosťou mladíkov. Oblečenú mal starú zelenú bundu so zdvihnutým golierom. Biela baretka s ňou ani trochu neladila. Nešlo to dokopy; musela to byť výstrednosť, provokácia alebo psychóza. Gaburin neveril na tak veľa náhod pokope. Bol si istý, že je to tretia z možností.

Mal pred sebou toho, na koho čakal.

Chlap vystupoval nahor. Hlavu mal sklonenú, Gaburin zo svojho miesta videl len knísajúcu sa bielu baretku. Bolo to prízračné. V slnečných lúčoch uprostred lesného porastu pôsobila nepatrične. Bola to banalita, ale naháňalo to hrôzu.

Gaburin nevedel, čo by mal urobiť.

Neznámy nerobil nič zlé, ani nápadné; nemohol na neho len tak vyskočiť z kríkov a mieriť na neho zbraňou. Musel ho sledovať. Rukou, v ktorej nedržal pištoľ, vytiahol mobilný telefón. Stlačil pripravenú priamu voľbu. Chvíľu to zvonilo.

„Klopta pri telefóne,“ ozvalo sa.

„Gaburin. Máte ho tu. Kameňolom na kraji Laskomeru. Rýchlo!“

„Počúvaj…“

„Nežartujem, doboha! Rýchlo!“

Položil, lebo chlap práve vystúpil na vrch. Fučal, rozhliadal sa po okolí.

Mohol stáť najviac desať metrov od Gaburina. Ten počul svoje bijúce srdce a rýchly, roztrasený dych. Z tohto uhla videl len siluetu neznámeho. Až sem doliehalo jeho fučanie. A mrmlanie. Niečo si sám pre seba hovoril. Občas sa na tom zasmial.

Gaburina zalieval studený pot.

Chlap vykročil priamo k nemu!

Vybral si rovnaké miesto, aj on chcel mal všetko ako na dlani, aj on chcel pozorovať. Bezstarostne vykročil priamo k húštine. Stále sa ticho rozprával sám so sebou.

Gaburin sa rozhodol. Pištoľ zakryl dlaňou a postavil sa.

Chlap zarazene zastal. Gaburin uvidel jeho prekvapené oči. Všetko ostatné zakrývala baretka, golier, brada a fúzy.

„Hej!“ stihol povedať.

Chlap vyštartoval priamo do lesa.

„Kurva,“ zanadával Gaburin a rozbehol sa za ním.

Neznámy nebežal príliš rýchlo, ale celkom šialene. Nevyhýbal sa žiadnym prekážkam, bežal cez tŕne, kríky a porast, akoby necítil bolesť. Ako v tranze. Zdalo sa, že by neuhol ani stromu. Nejakým zázrakom mu však v ceste žiadny nestál.

Gaburin si už po niekoľkých metroch uvedomil, že na čosi takéto nie je vo forme. Zvieral Glock oboma rukami a konáre kríkov mu švihali priamo do tváre.

Obaja hlasno dychčali.

Gaburinovi napadlo, že chlap beží, akoby ho navádzala akási centrála. Presne tak bežia policajti, ktorých z centrály navigujú na určité miesto. Chlapa tiež čosi navigovalo, smerovalo priamo do srdca lesa, do jeho hlbín.

Gaburinovi dochádzal dych. Vystrelil – len tak do zeme.

Neznámy ani nespomalil, zato jemu celkom zaľahlo v ušiach. Zvuk lámaných vetvičiek a konárov zanikol v hučaní.

Prenasledovaný sa vrhol do hustých krovín a stratil sa v nich.

Gaburin dobehol o pár sekúnd neskôr. Vletel do húštiny, sklonil hlavu, aby ho konáre nezasiahli do očí, predieral sa vpred.

Vybehol na malú lúku uprostred lesa. Okamžite ju spoznal – miesto prvej Luptákovej vraždy.

Stále sa tu tiahol úzky chodník, po ktorom Elena Adamová kráčala a z ktorého ju Lupták stiahol do kríkov.

Možno práve do tých, ktorými sa sem akurát predral.

Na Gaburina doľahla váha toho miesta. Zodvihol zbraň. Chlapa však nikde nevidel.

Ťažko oddychoval, v ušiach mu zvonilo. Krátkymi krokmi sa posúval vpred. Hlavnou zbrane prečesával okolie. Uvedomil si, že ho obostiera šero. Hustnúce, nepriehľadné šero.

Nemožné!

Keď sa neznámy objavil, neboli ani tri hodiny, slnko jasne svietilo, obloha bola jasná.

Les nebol taký hustý, aby tu mohlo byť takéto šero. Ako o ôsmej, deviatej večer.

Gaburina zaplavil strach.

Šero vystupovalo z toho miesta, dvíhalo sa, pulzovalo. Bolo živé. Obostieralo ho, ovíjalo. Nebolo to šero miesta, ale činu, čo sa tu stal. Bolo to šero, kód, ktorý tú zanechal Lupták a ktorý teraz ožil, aby ochránil jeho pokračovateľa.

Gaburin nedovidel ani na desať metrov, les sa strácal, ustupoval do neprehľadnej šedosti.

Zbraň sa mu v rukách triasla. Začal ustupovať naspäť. Došiel k miestu, kde prenikol na lúku. Periférne zachytil najbližší strom. Oprel sa chrbtom o kmeň, stále sa snažil mieriť všetkými smermi naraz. Zostal tak nejaký čas. Nevedel, ako dlho. Päť minút, desať, dvadsať? Mrazivá hrôza ho znehybnila. Neprirodzené šero sa ho zmocnilo. Nebol si istý, či by bol schopný potiahnuť spúšť. Chlap mohol vystúpiť z tieňa, pomaly k nemu dôjsť a zabiť ho. Celý čas by na neho mieril nabitou a natiahnutou zbraňou, no nič by nespravil.

S najväčším sebazaprením odtrhol ruku z pištole, skĺzol ňou do vrecka, vytiahol mobil. Nahmatal tlačítko a stisol priamu voľbu. Telefón si priložil k uchu, neprestával mieriť na okolité kríky. Dlho nikto nedvíhal. Po asi dvadsiatom zazvonení sa konečne ozval hlas.

„Major tu teraz nie je, zavolajte neskôr.“

„Kurva, spojte sa s ním! Povedzte mu len, že miesto prvej Luptákovej vraždy. Čakám tu!“

„Nerozumiem, čo?“

„Miesto prvej Luptákovej vraždy! Spojte sa s ním! Okamžite!“ Položil. Odhodil mobil na zem a rýchlo uchopil zbraň aj druhou rukou. Čakal, stŕplo mu celé telo.

Nedialo sa vôbec nič.

Keď sa ozvali hlasy, šero už zmizlo. Ani nevedel ako. Odrazu znova svietilo slnko a okolo šumel les. Vietor, vtáky, rôzne lesné zvuky. Odrazu to aj voňalo ako les. Šero nepoznalo žiadny zvuk ani vôňu; vládlo v ňom totálne prázdno.

Dvaja uniformovaní policajti na neho najprv vytiahli zbrane. Stále mieril na kríky pred sebou. Nereagoval na výzvy, až kým sa na lúke neobjavil Klopta.

„Čo robíš mladý? Jeblo ti?“

Gaburin sklonil zbraň, zviezol sa popri kmeni na zem, rýchlo a sťažka dýchal. Pozrel na Kloptu.

„Bol tu, doboha. Prisahám. Bol tu, ušiel mi.“

„Ak to bolo zbytočné a len ti jeblo, ten výjazd zaplatíš,“ oznámil mu Klopta.

Policajti zatiaľ prehľadávali okolie.

„Tadiaľto niekto bežal,“ zakričal jeden z nich.

„To mohol byť aj tu mladý,“ povedal Klopta. Pre istotu sa však išiel pozrieť na stopy vo vlhkej hline.

„Bežali tu dvaja,“ hlásil policajt, ktorý prezeral miesto, kadiaľ sa Gaburin dostal na lúku.

„Kurva, hovorím vám, že tu bol,“ začal sa Gaburin preberať zo šoku. „Nejako mi ušiel, no.“

„Asi si sa posral od strachu,“ uškrnul sa major. „Ak by tu teda niekto bol, videl si niečo, čo by mohlo potvrdiť, že to bol náš človek?“

„Dajte preveriť, či Mária Králová nemala k tej bielej sukni a kabátu aj bielu baretku. Mal na hlave bielu baretku. Myslím si, že dámsku.“

***

Ak sa vám novela páčila, mohli by vás osloviť aj moje knihy.

Ďalšie moje hororové poviedky a novely si môžete prečítať v sekcii Texty.