Tretie pokračovanie hororovej novely.

Predchádzajúce časti novely si môžete prečítať tu.

***

V.

„Mária Králová mala pri odchode z domu bielu baretku! V poriadku. Možno, hovorím možno, to bol náš človek. To mi vážne nič viac nepovieš? Kurva, veď si ho videl!“ vykríkol Klopta.

Sedeli v jeho kancelárii. Gaburin mal hlavu zaborenú v dlaniach. Prešli to už aspoň sto krát.

„Nie, nič viac. Bol to chlap, štyridsať, možno päťdesiat rokov. Asi róbusnej postavy, neviem, tá vetrovka to mohla skresliť. Vysoký tak priemerne, asi ako ja. Oči mal tmavé, možno hnedé, nie som si istý, bol to moment. Tá brada a fúzy boli tiež tmavšie. To je všetko, kurva, neviem viac. Dajte strážiť všetky miesta Luptákových vrážd. Dnes som mu to prekazil, ale ak skracuje intervaly… Ďalší pokus príde v najbližších dňoch.“

Klopta mlčal. Všetko spísali, trvalo to zopár hodín. Gaburina prepustili až večer.

Práve vychádzal zo stanice, keď za nim dobehol Klopta. Položil mu ruku na plece, odtiahol ho nabok. Nervózne šermoval akýmsi fasciklom.

„Počuj, mladý, ja som mal Miriam rád. Ona zase mala rada teba, vieš. Chcela ťa dostať znova do hry, pozri na seba.“

„Čo chcete?“

„No… mal si s tým miestom pravdu. Dobrý odhad. Možno mala pravdu, že nie si úplný debil. Tu máš tie veci k Luptákovi, čo si chcel.“

„Žiadne som nechcel.“

„Ale chcel. Sú to záznamy o značkách, čo nechával. A o tých, čo necháva tento. Na oboch, okrem Miriam. Asi bola mimo jeho plánu alebo nemal čas. Pozri sa na to. Zastav sa zajtra.“

Klopta mu podal fascikel, obrátil sa a odišiel.

Prvý výpis sa týkal Luptákových vrážd. Gaburin sa naň vrhol hneď, ako prišiel domov.

Telá všetkých nájdených obetí mali na brušnej alebo chrbtovej časti ostrým predmetom, pravdepodobne nožom, vyrezané znaky. Pri ich vyrezávaní musela byť použitá značná sila, lebo rez prenikol do tkaniva veľmi hlboko. Vďaka tomu sa dali znaky indentifikovať aj na telách, ktoré už boli v pokročilom štádiu rozkladu.

Išlo o dva typy znakov. Na telách všetkých obetí sa nachádzal identický symbol:

A to:


1. obeť             Elena Adamová                                    symbol vyrezaný na chrbtovej časti

2. obeť             Mária Valová                                        telo nenájdené

3. obeť             Lýdia Rydlová                                      symbol vyrezaný v brušnej časti

4. obeť             Ivana Turová                                        symbol vyrezaný na chrbtovej časti

Symbol bol zjavne vyrezávaný v rýchlosti, avšak zakaždým je identický. Základné ťahy a línie sú vo všetkých prípadoch zhodné.

Okrem uvedeného symbolu boli na telách objavené aj znaky, určené ako písmená rímskej abecedy. U všetkých obetí boli vyrezané v spodnej časti chrbta.

A to:


1. obeť             Elena Adamová                                            IN

2. obeť             Mária Valová                                        telo nenájdené

3. obeť             Lýdia Rydlová                                              KA

4. obeť             Ivana Turová                                              AM

Po preštudovaní výpis sklamane odložil. Nič mu to nehovorilo; skladačka písmen zostávala celkom nemá. Vytiahol druhý papier, popisujúci znaky na telách terajších obetí.

U dvoch z troch súčasných obetí bol opäť objavený symbol:

Umiestnený bol nasledovne:

1. obeť             Mária Králová                                       symbol vyrezaný v brušnej časti

2. obeť             Miriam Svrčeková                                symbol nenájdený

3. obeť             Iveta Nováková                                    symbol vyrezaný v brušnej časti

U dvoch z troch súčasných obetí boli objavené aj znaky, určené ako písmená rímskej abecedy. Všetky boli vyryté v spodnej časti chrbta.

1. obeť             Mária Králová                                                   NI

2. obeť             Miriam Svrčeková                                znaky nenájdené

3. obeť             Iveta Nováková                                                RU

Celú noc strávil lúštením odkazu. Symbol mu bol povedomý, určite ho už niekde videl. Na nič bližšie si však nevedel spomenúť. Musel ho vidieť veľmi dávno. Možno ako dieťa.

V noci bil hlavou o dosku stola z frustrácie a neschopnosti spomenúť si.

Potom ho zaplavila hrôza z tej podobnosti.

Ak bol vrahom vyrezávajúcim symboly do tiel obetí Lupták a ten bol mŕtvy, ako mohol súčasný vrah pokračovať v jeho diele s takou presnosťou? Veril Kloptovi, že o symboloch nevedel okrem neho, majora Maruniaka a obhliadača, už nikto.

Gaburin mal pred očami neprirodzené šero, čo ho dnes obklopilo, a preto veril. Až teraz ho naplno premkla hrôza z celého dňa.

Z toho, ako blízko bol vrahovi; z toho, ako mu ušiel; z toho, že neznámy pokračuje vo svojej práci akoby zo záhrobia.

Spomenul si na niektoré detaily Luptákových vrážd. Spomenul si, ako sa dnes neznámy chlap pohyboval. Akoby ho čosi navádzalo, radilo mu, viedlo ho. Ako mohol primitívny pastier, akým bol Lupták, spáchať štyri vraždy v Banskej Bystrici bez toho, aby ho chytili? Sám? Kdeže.

Komplica nemal, ale čo keď niečo riadilo aj jeho? Čo keď to viedlo jeho kroky, pomáhalo mu, nahrávalo udalosti a náhody v jeho prospech?

Gaburin opäť vytiahol zbraň, uistil sa, že je nabitá a natiahnutá a položil ju na stôl.

Po celý zvyšok noci sa pokúšal nájsť nejaký zmysel v piatich dvojiciach písmen. Kombinoval ich, prepisoval, skladal, aj rozkladal.

Bezvýsledne.

Okolo šiestej ráno zaspal nad stolom.

O pol ôsmej sa prebudil a vybral sa za Kloptom.

***

Gaburin hodil fascikel na Kloptov stôl.

„Kurva, nerozumiem tomu! Nerozumiem tomu ani za boha. Ten symbol som niekde videl, netuším kde. Tie písmená sú úplný bordel. Nedáva to žiadny zmysel!“

„Viem,“ usmial sa Klopta. „Nad tými písmenami od Luptáka som meditoval aspoň rok. Tiež som na nič neprišiel.“

„Budem to ešte skúšať, spoľahnite sa.“

„Dobre. Ale mám ešte jeden nápad. Videl si toho chlapa. Vravíš, že mohol mať  štyridsať až päťdesiat rokov. Ak je vo vraždách taký podobný Luptákovi, mohol by sa mu podobať aj v tom, že bude mať záznam za nejaký menší delikt z minulosti. Lupták ich mal požehnane. Máme tu databázu. Nastavíme daný vek a menšie delikty, hlavne kradnutie a sexuálne.“

„Koľko takých záznamov môže byť?“

„No, za celý okres niekoľko sto.“

„Ak je tam, nájdem ho,“ povedal Gaburin.

Neznámy vyšetrovateľ ho voviedol do malej kancelárie s počítačom. Bol k nemu pripojený starý monitor.

„Nemáte LCD? Veď prídem o oči.“

„Bláznite? Toto je polícia. Sme radi, že tu máme aspoň toto.“

Nedalo sa nič robiť. Gaburin sa posadil, vyšetrovateľ mu ukázal, ako v databáze listovať, a začalo to.

Hodiny prezerania fotiek delikventov na blikajúcej ploche monitora.

Gaburin sa sústredil, vkladal do toho posledné zvyšky síl. Nesledoval len fotky a oči desiatok násilníkov, zlodejov, podvodníkov, delikventov a pedofilov. Vždy pohľadom prebehol aj ich záznam. Hľadal vzor, pocitový vzor toho, že ide o jeho chlapa. Racionálne by nevedel popísať, čo presne hľadá. Ale bol si istý, že keby ten pocitový vzor, pocitovú mapu roztrúsených faktov zachytil, jeho podvedomie by ju okamžite a spoľahlivo určilo.

Každú hodinu vypil kávu.

Po piatich sa už cítil naozaj zle. Mechanicky však pokračoval v práci. Až do tretej popoludní, vtedy to prišlo.

Náhle sa mu roztriasli ruky, oblial ho studený pot. Mal pocit, že sa dusí, dýchalo sa mu ťažko. Najprv nevedel, čo sa deje. Potom mu to došlo. Už týždeň nevypil ani kvapku chľastu. Netušil, prečo sa telo ozvalo až teraz. Pätnásť minúť sedel skrčený za stolom. Keď telesný a najmä psychický kŕč poľavil, vybral sa na púť chodbami. Nájsť záchody mu trvalo pekelne dlho. Tvár, hrdlo aj hruď si pokropil studenou vodou. Trochu to pomohlo. Nie veľmi. Vrátil sa k počítaču. Vydržal ešte dve hodiny. Nenašiel nič.

Po návrate domov vytiahol prepis písmenkového odkazu. Študoval ho, skúšal nové a nové kombinácie, zaspával a budil sa.

Od desiatej do jedenástej bez prestávky chodil po byte. Nervy toho mali už dosť, nemohol ich nijako ukľudniť. Pitie mu ani nenapadlo. Otupovalo ho, používal ho, keď chcel realitu rozostrieť. Obraz Miriaminej tváre bol príliš silný. Objavoval sa vždy zopár sekúnd po tom, čo zaspal. Nemal normálny spánok. Len trhané, prerušované chvíle driemania.

Takto to ďalej nešlo.

O pol dvanástej vyrazil z domu.

Smeroval na okrajové sídlisko. Za bývalým známym.

***

„To ma pojeb, Gaburin!“ Zik-Zak Michal od údivu otvoril ústa. „Som ťa nevidel už sto rokov, starký. Však poď ďalej.“

Gaburin vošiel z ošarpanej a neosvetlenej panelákovej chodby do rovnako ošarpaného a neosvetleného bytu. Svietili tu len malé kahance rozmiestnené po dlážke. Z obývačky sa ozývali tlmené hlasy a smiech.

Zik-Zak díloval. Gaburin kedysi poznal aj jeho skutočné meno. Teraz ho nezaujímalo. Počkal, kým za ním vychudnutý hipík zamkol dvere, ticho na neho pozeral.

„Máme tu žúrku, veď to poznáš. Nechceš ísť ďalej? Je tam taká pätnástka, dal som jej riadnu silu, ak by si chcel…“

Gaburin mlčal.

„No, čo potrebuješ, starký?“

„Daj mi nejaký ľad.“

Zik-Zak nadvihol obočie: „Rovno ľad? Nedáš na štart radšej normálne piko? Ľad je dosť prudký, vieš.“

„Chcem ľad.“

„Koľko?“

„Dva gramy.“

„To ti výjde asi na dvadsať kiloviek, starký.“

„Hej.“

„Tak počkaj.“

Zik-Zak odomkol dvere a vydal sa do útrob neosvetlenej chodby. Gaburina nezaujímalo, či ide po drogu do niektorej z pivníc, alebo do auta. V izbe postupne utíchal smiech; začali sa odtiaľ ozývať tlmené vzdychy. Jeden hlas bol ženský, ďalšie dva alebo tri mužské. Neskúmal to. V hlave mu stále vírili slabiky IN, KA, AM, NI, RU.

Dokola.

Päť zasratých slabík stále dokola.

Zik-Zak sa vrátil s dvoma sáčkami bieleho prášku.

„Tu to máš, starký. Len si dávaj bacha, dve, tri kilovky naraz, to je už zlatá dávka, to nerozchodí nikto. Najviac jeden a pol. Že si to ty, tak to máš za dva a pol litra.“

Gaburin mu zaplatil.

Vzdychy a dychčanie v izbe nabrali na hlasitosti.

„No pôjdem ja,“ povedal Zik-Zak.

Gaburin vyšiel na tmavú chodbu. Dvere sa zabuchli, zámky šťukli.

Keď prišiel domov, hneď si v kuchyni odsypal prvú linku, zobral slamku, priložil k nosu a vtiahol ju. Pred pár rokmi tento druh pervitínu zopár krát skúsil. Pamätal si ten príliv energie aj rýchlosti. Myšlienky akoby čosi naštartovalo. Predtým sa ledva vliekli, teraz bežali, fičali bleskovou rýchlosťou. Stačilo ich len zamerať na cieľ. Gaburin zobral papier so slabikami, položil ho pred seba, začal kombinovať.

Tú noc neprišiel na nič, ale neodradilo ho to. Zdalo sa mu, že k riešeniu predsalen trochu prenikol. Nemal nič hmatateľné, nič, čo by sa dalo sformulovať do jasnej myšlienky, bol to len pocit.

Nespal. Ráno odišiel na policajnú stanicu. Čakal ho počítač s druhou polovicou záznamov. Pokračoval v prezeraní. Energia mu došla okolo deviatej. V miestnosti ho nikto nerušil. Bez okolkov si priamo na stole vedľa počítača pripravil ďalšiu linku a nasal ju cez slamku. Srdce sa rozbúchalo, dostavil sa výbuch energie. Pokračoval do štvrtej popoludní. Nič v záznamoch nepritiahlo jeho pozornosť. Žiadny alarm v podvedomí sa nespustil.

Po návrate domov si ľahol a zaspal. Prebudil sa o siedmej ráno. Vtiahol ďalších sto miligramov ľadu a pokračoval. Na policajnej stanici si nikto nič nevšimol. Všetkých pohltila vlastná práca. Hľadanie stôp, vypočúvanie potenciálnych svedkov, preverovanie výpovedí. Čas sa krátil, hektická atmosféra a obavy by sa dali krájať. Klopta sa občas za Gaburinom zastavil, ale keď videl, že fanaticky prehliada záznamy a nevenuje mu pozornosť, nechal ho tak. Zostávala ich ešte tretina. Gaburin odchádzal okolo štvrtej popoludní, aby časť večera stihol venovať hĺbaniu nad symbolom a písmenkovým odkazom.

Cítil, že sa blíži k rozlúsknutiu záhady, blížil sa, ale jej škrupina odolávala. Nedarilo sa mu preniknúť dovnútra.

Tretí deň zvýšil večernú dávku na 150 miligramov. Vedel, že mu hrozí prekopnutie – stav, kedy droga nespôsobí príval energie, ale naopak, apatiu a otupenie. Nepremýšľal nad tým. Potreboval prelomiť tú odpornú škrupinu, takže zvýšil dávku – jednoduché!

Nástup po vtiahnutí drogy bol dobrý. Slabiky sa mu rozvírili v mysli: IN, KA, MA, NI, RU. Objavoval sa aj symbol, krútil sa, naťahoval, blikal. Po chvíli sa začali vynárať útržky myšlienok, rozhovorov a spomienok. Všetko sa skrútilo k Miriam. Predstavy ho premohli. Prekopol sa. Miriamina tvár, Miriamine oči, Miriamine mŕtve oči vypleštené v tmavej chodbe. Obraz plačúcej Miriam po ich poslednom rozhovore.

„Nedala si mi šancu, nikdy. Ani si mi nikdy poriadne nedala!“ kričal na ňu vtedy.

Vlastný hlas sa mu hnusil. To, ako jej ním chcel ublížiť; dostať sa pod kožu; spôsobiť bolesť.

Nikdy mu nedala šancu. Nikdy! Nikdy! Nikdy!

„O čom to hovoríš?“  Zdala sa úprimne prekvapená. Naozaj nechápala, o čom hovorí?

Gaburin sa začal dusiť. Odchádzali mu pľúca, prehnal to. Skrútil sa, padol na dlážku. Tam sa zvinul do klbka, prerývano dýchal.

„Nedala si mi šancu!“ zakričal.

Videl Miriam skláňať sa nad sebou. Mŕtvu Miriam s rozmlátenou, zdeformovanou hlavou, vypleštenými očami, rozbitými ústami.

„O čom to hovoríš?“

Videl sám seba ako mláti Miriam v jej jednoizbovom byte. V ich jednoizbovom byte.

Zvíjal sa na dlážke a kričal.

Zbil ju, zbil ju do krvi; už ani nevedel prečo. Štyri mesiace! Štyri mesiace ich spolužitia, ktoré doteraz neboli. Vymazal ich, zakopal pod nánosom chľastu a ešte hrubším nánosom hanby.

„To som nemohol urobiť!“

Neprekričal hlas, ktorý mu hovoril, že to urobil. Pamäť mala dnes v noci neobyčajne silný hlas. Urobil to, urobil to len raz, len jediný skurvený raz. Ale urobil. Zmlátil Miriam, keď sa domov vrátil opitý. Bolo to niekedy na začiatku tej zostupnej špirály po ktorej sa rútil. Chceli žiť spolu aspoň rok, kým sa zoberú. Po štyroch mesiacoch to posral. Zmlátil ju. Ako posledný ožran mlátiaci svoju ženu. Plakala, nariekala, keď ju bil. Hneď v noci odišla.

AM, KA, IN, NI, RU. Točiaci sa symbol.

„Zrkadlový obraz, postupuje ako v zrkadlovom obraze,“ povedal pred pár dňami Kloptovi o vrahovi.

Dostal šancu, dala mu šancu. Keď ju mlátil, páčilo sa mu to. V tej chvíli sa mu to páčilo.

KA, AM, IN, NI, RU.

Všetko posral, kompletne všetko posral!

„Zrkadlový obraz, postupuje ako v zrkadlovom obraze.“

Mŕtva Miriam sa nad ním sklonila. Vykríkol od hrôzy.

Miriam skrútená do klbka, on do nej kope a ťahá ju za vlasy. Penis v džínsoch mu stojí.

KA, AM, IN.

„Zrkadlový obraz, postupuje ako v zrkadlovom obraze.“

A smrť.

Všetko zapadlo na svoje miesto.

***

Ráno vtrhol na policajnú stanicu.

„Mám to,“ povedal Kloptovi do telefónu. „Zoberte svojich ľudí a poďte do zasadačky. Teraz!“

Priniesol plastovú tabuľu a čiernu fixku. Klopta s troma vyšetrovateľmi pred ním neisto sedeli. Nevedeli, či majú pred sebou blúzniaceho blázna, alebo má to divadlo nejaký zmysel.

„Budem stručný,“ začal Gaburin. Na tabuľu nakreslil symbol. Fixka na plaste pišťala.

„Je to staroslovanský symbol pre smrť. Videl som ho ako dieťa na obetných nádobách v Rujane. To bolo jedno z najväčších slovanských sídiel v dnešnom Nemecku. Bol inak otočený, ale je to on. Dnes ráno som tam zavolal a overil to. Podľa tamojších archeológov je to symbol smrti.“

„Smrť?“ začudoval sa Klopta.

Gaburin si ho nevšímal.

„Prvá Luptákova obeť, IN.“ Napísal na tabuľu veľké IN.

„Druhá obeť nebola nájdená.“ Vynechal na tabuli miesto.

„Tretia obeť, KA.“ Pišťanie fixky.

„Štvrtá obeť, AM.“ Dopísal veľké AM a pozrel na nich.

„V podstate je to veľmi jednoduché. Ani psychiatri nevedia prečo, ale veľa psychotikov kóduje svoje odkazy zrkadlovo. U nášho vraha sa táto tendencia prejavuje v hre s poradím vrážd. Napadlo mi, že možno nie len v tom. Prepíšme to zrkadlovo.“

Na tabuli sa objavilo NI, MA, AK.

„Tretie telo sa nenašlo, jedna slabika zrejme chýba.“

Gaburin sa usmial na Kloptu.

„Vidíte to?“

„Nie.“

„Kombinujte trocha, buďte kreatívny!“

„Skúšal som to mesiace,“ uškrnul sa Klopta.

Traja vyšetrovatelia sa uškrnuli tiež.

„Predsa MARUNIAK, hlavný vyšetrovateľ prípadu,“ povedal Gaburin.

„Kurva!“

„Chýba slabika RU, asi bola na tele druhej obete, ktoré sa nenašlo.“

Policajti sa prudko rozhovorili.

„Takže znak smrti a MARUNIAK. Je to vyhrážka?“ Klopta si zamyslene šúchal bradu.

„Ako zomrel major Maruniak?“

„Obesil sa na svojej chate, keď mu manželka umrela na rakovinu. V posledných mesiacoch bol… trochu zvláštny.“

„Dobre, to teraz nechajme. Ešte záver, páni!“

Vzrušené hlasy stíchli.

„Pri odkaze súčasného vraha je to podobné. Máme len dve slabiky, tretia chýba.“

„Ako vieš, že tam majú byť tri?“

„Veď je to jasné. Predpokladajme, že ide o podobný druh odkazu ako v prvom prípade. Obráťte NI a RU, dostanete IN a UR. Myslím, že chýba ešte BAG.“

„Čo to melieš? Začínaš byť mimo, mladý.“ Na Kloptu to bolo priveľa hádaniek. Očervenel v tvári; chcel niečo s novou informáciou robiť, nie počúvať ďalšie dohady.

Gaburin sa nedal vyviesť zo zápalu. „Možno sa mýlim, ale prevráťte BAG a dostanete GAB. Čiže, vuoalá, GABURIN.“

„Chujovina!“ Vyskočil Klopta.

„To je nemožné!“ kričal vyšetrovateľ. Ostatní dvaja nemo pozerali na tabuľu.

„Prečo by označoval teba?“

„Netuším. Možno označuje toho, kto mu najviac šliape na päty.“

„Prvá vražda sa stala, keď si bol celkom mimo hry. Nikto nevedel, že s prípadom budeš niečo mať!“

„Prvá pripomienka k veci, pán major. Teraz začínate chápať, s čím máte do činenia. Pri poslednej Luptákovej vražde zhaslo ako na objednávku svetlo na celom sídlisku, čo sa nestalo celé roky predtým ani potom. Lupták si pamätal aj také detaily z vrážd, aké si, podľa psychiatrov, taký opitý nemohol pamätať. Nie vlastným vedomím. Všetko je to v spise,“ usmial sa Gaburin.

A skolaboval.

Prebral sa o niekoľko minút. Ležal na gauči v kancelárii. Klopta ním triasol a fackal ho.

„Preber sa! No tak! Ideme! Našli ďalšiu!“

Tentokrát to bolo celkom nové miesto. Nutnosť zabiť sa asi stala prednejšia, než hra s Luptákovým odkazom. Dorazili ako poslední. Stálo tam už zopár policajných aut; scénu pretínali blesky z fotoaparátov dvoch policajných fotografov.

Pršalo, obloha sa zatiahla.

Šofér pomaly prechádzal popri rade garáží. Telo ležalo na jej konci.

Došli po plastovú pásku natiahnutú okolo miesta činu. Bez slova vystúpili z auta. Zástavba garáží končila, za ňou sa rozprestierala húština. Do nej vrah obeť zatiahol. Zrejme na ňu striehol za rohom garáží, počkal, kým prešla okolo a potom sa na ňu odzadu vrhol.

Klopta s ďalším vyšetrovateľom zamierili k telu, Gaburin ich nasledoval.

Dievčana mohla mať tak šestnásť, najviac sedemnásť rokov. Ležala rozvalená v húštine.

Nebyť hrôzy a smútku, aké jej mŕtve, dobité telo vyžarovalo, mohlo to pôsobiť takmer vulgárne.

Mala naširoko roztiahnuté nohy, kusy roztrhanej sukne rozhádzané okolo. Niektoré povievali zachytené v kríkoch. Vedľa mŕtvoly ležali strhnuté nohavičky. Čierne čipkované tangá s motívom ružového zajačika, zaznamenal Gaburin.

Chladná, zneužitá a stuhnutá vagína akoby sa roztvárala priamo na nich. Stekali po nej kvapky dažďovej vody. Ruky mala rozhodené, prsty zaťaté v kŕči. Okolo napuchnutého, fialového hrdla sa tiahol pás podliatin.

Tvári, lemovanej mokrými blond vlasmi, vládli naširoko roztvorené oči. Uprene hľadeli do neba. Ústa roztvorené a stuhnuté v poslednom pokuse o výkrik, či nadýchnutie. Tvár dobitá, vrah ju pred smrťou musel zúrivo mlátiť. Po vlasoch stekalo čoraz viac kvapiek. Aj očné priehlbiny sa plnili vodou.

„Náš človek,“ povedal Klopta.

Nikto na to nereagoval. Okolo tela sa hmýril tím kriminalistov, snažiacich sa zachrániť pred dažďom čo najviac stôp. Rozkladaciu striešku, aké sa v takýchto prípadoch stavajú nad mŕtvolami, zatiaľ nestihli priviezť. Vraj je na ceste, oznámil jeden z kriminalistov.

Obhliadač svoju prácu predbežne ukončil. Pokračovať sa bude až v pitevni. Zatiaľ je jasné, že bola zabitá po polnoci, pred smrťou znásilnená a bitá; príčina smrti – pravdepodobne uškrtenie. Všetko ostatné bude v správe, hlásil Kloptovi.

„Vy už tiež všetko máte,“ otočil sa vyšetrovateľ na fotografov. Prikývli. Pred garážami zastalo auto pohrebnej služby. Vystúpili z neho dvaja zriadenci.

„Tak ju otočte,“ povedal Klopta.

Traja kriminalisti telo opatrne obrátili. Jeden z nich vyhrnul látku blúzky zakrývajúcu chrbát.

Vydýchli.

Znak tam bol, trónil tam, zaberal celé územie. Vyrezaný; naširoko a do hĺbky, ako vždy.

Pod ním, na bedrách, sa v prívale ďažďovej vody lesklo veľké červené BAG.

***

Ak sa vám novela páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Ďalšie moje hororové poviedky a novely si môžete prečítať v sekcii Texty.