Predposledná časť mojej hororovej novely Zrkadlenie smrti.

Predchádzajúce časti novely si môžete prečítať tu.

***

Nikdy predtým netušil, že by aj také zvláštne veci mohli byť prirodzené. Prirodzené – to slovo sa mu páčilo. „Normálne“, už neznelo tak dobre. Nebol si istý, či je to, čo robí, normálne. Ale prirodzené to určite bolo.

Prirodzeným veciam netreba rozumieť, nikto to nečaká. Ani on nerozumel, prečo do nich vyrezával znaky a písmená. Jednoducho to robil, lebo to tak malo byť. Nad prirodzenými vecami sa nepremýšľa; tie sa robia.

Okrem toho sa nezmenilo nič. Vlastne predsa! Trochu sa mu zmenil profesionálny záujem.

Predtým ho zaujímala predovšetkým botanika a cicavce. Teraz ho zaujímali článkonožce. Najmä trieda insecta – hmyz.

Začal ho priťahovať zvláštnou silou. Mal nutkanie skúmať ho, študovať, znova a znova si prezerať malé telíčka, obdivovať ich nožičky, krídla, či hryzadlá. Venoval tomu až príliš veľa času. Ale… bolo to prirodzené.

Najviac ho priťahovali niektoré rady. Napríklad dermaptera – ucholaky, isoptera – termity alebo anoplura – vši.

Priam hypnoticky na neho však pôsobil jediný rad, nemohol sa od neho odtrhnúť. Nikdy predtým mu nevenoval pozornosť, teraz mu pripadal prekrásny, blízky, akoby nie z tohto sveta: rad mantodea – modlivky. Okrem nich ho už tak naozaj nezaujímalo takmer nič.

Občas sa vynoril dočasný objekt záujmu, ale čoskoro znova zmizol. Ako tá novinárka nedávno, alebo dve chodiace kundy po nej. Objekt, ktorý sa jeho pozornosti vynoril najnovšie, ho prekvapil. Nebola to chodiaca kunda. Ten chlap ho takmer dostal.

Matej Laud si nepamätal, ako mu vlastne ušiel. Tie chvíle sa mu rozplývali do akejsi hmly. Ale dobre si pamätal, ako na neho chlap kričal a ako za ním dokonca vystrelil.

Také veci sa nerobia. Mateja Lauda sa zmocnil pocit, že by mal pre toho človeka niečo urobiť.

Niečo prirodzené.

VI.

Po náleze poslednej obete, identifikovanej ako sedemnásťročná študentka Natália Švantová, sa dal Gaburin zaviesť domov. Po nočnom prekopnutí sa pervitínom mu bolo mizerne. Nemohol súvisle myslieť, nedalo sa mu na nič sústrediť. Klopta sa ho v aute pýtal, čo mu je. Podozrievavo si ho prehliadal.

„Ja nevidím mŕtvoly každý deň ako vy, kurva,“ odbil ho.

Keď vošiel do bytu, dovliekol sa k posteli a zvalil sa do nej. Okamžite zaspal. Prebudil sa až na druhý deň ráno.

Zavolal na policajnú stanicu. Klopta tam nebol, ale jeden z podriadených mu oznámil, že na desiatu hodinu je ohlásená tlačová konferencia o náleze poslednej obete. Klopta si vraj želal, aby tam bol aj on, Gaburin.

Spomenul si, že včera cestou domov mu o tom Klopta čosi hovoril. Dal mu obálku s päťtisíc korunami a povedal, že odteraz je ako externý konzultant oficiálnou súčasťou vyšetrovacieho tímu. Nepriamo mu tak naznačil, aby ho ani nenapadlo vyniesť nejaké informácie. Nechať si zaplatiť od bulvárnych novinárov a porozprávať im všetky tie hnusné detaily, by odteraz asi bolo trestné. Aj tak mal pokušenie urobiť to. Prípad sa stal celoštátnou senzáciou, určite by mu za to vysolili poriadnu sumu, nie Kloptovu almužnu. Gaburin by s tým inokedy nemal najmenší problém. Ale široko roztvorené oči zalievané dažďovou vodou, biela baretka pokropená kvapkami krvi a Miriam číhajúca na čiernej ploche zavretých viečok, mu to nedovolili. Z bytu odišiel presne o deviatej.

O pol desiatej vošiel do vestibulu policajnej stanice.

„Pre vás tu čosi mám!“ zakričal uniformovaný vrátnik. Zohol sa pod pult a vytiahol obálku. Bol na nej nalepený papierový štítok s Gaburinovým menom, vytlačený na atramentovej tlačiarni.

„Od koho to je?“

„Neviem, našiel som si to na pulte. Myslel som, že major Klopta vám to tu nechal.“

Gaburin zobral list, nastúpil do výťahu a odviezol sa na druhé poschodie. Vošiel do kancelárie s počítačom. Nikto v nej nebol. Asi ju dočasne pridelili výhradne jemu. Odkedy tu prehliadal zoznam, nikdy sa nestalo, že by sem niekto vtrhol. Vošiel dnu, zavrel za sebou dvere.

Zapol počítač. Necelú polhodinku do tlačovky chcel využiť na prezretie aspoň niekoľkých záznamov. Až teraz si uvedomil, že dnes sa nepotreboval ničím nakopnúť. Cítil sa dobre.

Rozlepil obálku, pod prstami zacítil čosi tvrdé. Najprv vytiahol papier.

„TOTO JEJ VYPADLO KEĎ SOM S ŇOU PRACOVAL. NECHCEŠ HO VRÁTIŤ NASPÄŤ? NOVINÁRKY MAJÚ HRÝZŤ,“ stálo tam. Vytlačené rovnakou atramentovou tlačiarňou.

Gaburin naklonil obálku. Čosi z nej vypadlo a cinklo o dosku stola.

Zub.

Vybitý zub.

Miriamin vybitý zub!

Gaburin stuhol. Po chrbtici mu prebehol mrazivý kŕč. V okamihu sa rozžeravil a vrazil do mozgu.

„Ty sviňa!“ zakričal. Zalial ho pot, neuveriteľný príval ľadového potu. Pred očami sa mu rozkrútili ohnivé kruhy. Zvalil sa na operadlo stoličky, tvár sa mu znetvorila do nenávistnej grimasy, z očí sa vyvalili slzy. Hľadel na biely Miriamin zub. Bol vylomený, nie vybitý.

Maličký predmet na doske stola zaplnil miestnosť aurou bolesti a smrti. Gaburin strnulo sedel, bol v šoku.

Na dvere ktosi zaklopal. Odchýlili sa.

„Tlačovka začína, poďte,“ povedal hlas.

Gaburin nereagoval.

„No poďte,“ nástojil.

Mechanicky sa zodvihol, kráčal za policajtom, čo po neho prišiel.

Vošli do konferenčnej sály. Jej pravú polovicu celkom zaplnili novinári a redaktori. Boli tu kameramani, fotografi, celý les mikrofónov.

Oni zamierili doľava. Za dlhým stolom sedelo sedem ľudi. Gaburin nerozoznával ich tváre.

Policajt ho usadil na kraj stola. Niekto konferenciu otvoril. Novinári sa pýtali, blesky cvakali, Klopta rozprával, vysvetľoval, presviedčal.

Predvádzal až zahanbujúco neurčitý identikit.

Gaburin nevnímal, čo sa okolo neho deje. Krv mu búšila v hlave, cítil jej tep za spánkovými kosťami. Trasúcou sa rukou si nalial minerálku a vypil ju.

Klopta práve začínal odpovedať na akúsi otázku, keď sa Gaburin postavil.

Všetky objektívy sa obrátili na neho. Sála zarazene stíchla. Vybral si kameru, čo bola najbližšie. Pozrel priamo do nej.

„Počúvaj ma, ty skurvysyn. Zabijem ťa. Zabijem ťa tak, že si budeš priať, aby si sa nikdy nenarodil. Zabijem ťa!“ hlas mu preskočil a zlyhal.

Zábery jeho rozzúrenej tváre obleteli do pol hodiny všetky médiá.

„Doboha, vieš čo si nám spôsobil? Kurva, mladý, vieš pod akými sme tlakmi?!“ Klopta kričal priamo do Gaburinovej tváre. Ten nereagoval. „Zase vyzeráme ako kokoti,“ zakončil Klopta.

Potom sa trochu ukľudnil.

„Dobre, ten zub ťa trochu ospravedlňuje. Keby ho poslal mne, neviem, čo by som spravil. Ale doboha, teraz vyzeráme ako kokoti! A ten vyjebaný skurvysyn sa nám smeje!“

„Zabijem ho.“

„Prestaň s tým.“

„Zabijem ho, kurva!“

Klopta vyšiel z miestnosti a tresol dverami.

Na prezeranie záznamov sa už nedokázal sústrediť. Nepomohla ani poctivá kilovka pervitínu. Chodil po kancelárii hore – dolu.

O tretej popoludní vošiel zavalitý kriminalista a oznámil mu, že na obálke ani na liste nič nenašli. Iba otlačky od vrátnika a Gaburina. Žiadne ďalšie stopy, žiadny vypadnutý vlas, žiadne prvky, ktoré by ich doviedli bližšie k vrahovi. Jeho organických stôp bolo na obetiach dostatok. Semeno, sliny, v niektorých prípadoch aj zvyšky kože za nechtami mŕtvych. Problémom bolo, že ich nebolo s čím porovnať. Chýbal akýkoľvek rámec, na základe akého by mohlo porovnávanie začať.

Pervitínová dávka mu nepomohla sústrediť sa, ale nabudila ho. Tak veľmi, že večer nedokázal zaspať. Uvedomoval si únavu, cítil ju, prestupovala ním.

Ak si však ľahol, začal sa najprv pohrávať s rukami, potom škriabať a nakoniec každú chvíľu meniť  polohu. Prehadzoval sa, mrmlal, občas sa prudko strhol. Po troch hodinách radšej vstal a začal bezcieľne chodiť po byte. Nemohol sa na nič sústrediť. Ruky sa mu triasli, predstavy vírili.

Po polnoci ho prepadla vlna desu. Na čelo mu vystúpil pot. Zrazu sa mu zdalo, že v byte počuje dýchanie. Alebo škrabot nechtov na vnútornú stranu šatníka. Zobral zbraň, podišiel k nemu, otvoril ho.

Ležala tam mŕtva študentka s vypichnutými očami!

Strhol sa. Sedel opretý o kuchynskú linku, musel na chvíľu zadriemať.

Vstal a nalial si pohár studenej vody. Nevypil ho. Už znova počul dýchanie. Vychádzalo z tmy vo vstupnej chodbe. Tentoraz naozaj zobral zbraň a vydal sa tam. Mieril do chodby, rozsvietil.

Nič.

Premkla ho hrôza. Odrazu bola všade. Vystupovala z rohov, dlážky aj stropu. Zapĺňala byt ako para z horúceho prameňa. Váľala sa najprv pri zemi, no jej mrazivé jazyky ho oblizovali čoraz vyššie. Netrvalo dlho a zachvátila ho celého.

Cítil, ako pulzuje, ako ovládla priestor bytu, ako sa jej nedá uniknúť. Do tmavého priestoru panelákovej chodby by teraz z bytu nevystúpil ani za milión.

Pozrel na okno. Bola za ním tma. Napadlo ho, že by mal možno vyskočiť. Hrôza ho ovládla tak, že sa bál prejsť cez izbu a otvoriť ho. Inokedy bezpečný byt sa zmenil na topografiu desiatok skrýš, z ktorých mohla kedykoľvek vystúpiť smrť. Prázdnota bytu sa zväčšila; malá kuchyňa sa stala veľkou športovou halou. Ticho hučalo. Gaburin sa prikrčil a dovliekol do kúta. Tam si sadol, oprel sa o stenu, natiahol zbraň. Pohľadom prechádzal z dverí ku oknu a naspäť.

O piatej ráno už vládlo šero. Hrôza sa opäť stiahla, vsiakla naspäť do muriva a železobetónu starého paneláku. Opäť sa tu dalo chodiť a dýchať. Prešiel do postele. Stále nemohol zaspať. Cítil pekelnú únavu, ale nemohol zaspať. Keď ležal na posteli, trápili ho nutkavé predstavy mŕtvej Miriam, číhajúcej pod ňou. Nech sa otočil na ktorúkoľvek stranu, videl ju pomaly vyliezať spod postele za jeho chrbtom. V rannom šere sa črtala jej znetvorená tvár s vylomenými zubmi; cítil zápach jej rozkladajúceho sa tela.

O siedmej chcel vstať, no vyčerpanie zvíťazilo. Nevládal sa postaviť z postele. Nemal silu ani vôľu vstať a niekam vykročiť. S nadľudským vypätím vôle sa doplazil k stolíku, kam si položil zostávajúci ľad. Odsypal štartovaciu dávku, jej vdýchnutie si vôbec nevychutnal. Už to bola len procedúra zabezpečujúca fungovanie na niekoľko ďalších hodín.

Dovliekol sa na policajnú stanicu, prešiel do kancelárie a zvalil sa na stoličku. Zapnutie počítača ho vyčerpalo. V polospánku sledoval záznamy, pomaly vylučoval jeden za druhým.

Musel si pomôcť ďalšou, menšou dávkou. Tá ho konečne naštartovala. Vnímanie aj myslenie sa mu ako-tak upravilo, ponoril sa do práce.

Záznamov už nezostávalo veľa.

O druhej popoludní to bolo jasné. Žiadny záznam nespustil alarm v podvedomí. Nič, ani najmenší záchvev. Buď tam hľadaný nebol, alebo Gaburinove schopnosti zlyhali. V každom prípade to bola zbytočná práca. Sedel a tupo pozeral na tmavú obrazovku.

Klopta ho dal zavolať do svojej kancelárie.

„Bože, ty vyzeráš!“ zhrozil sa, keď Gaburin vošiel.

„Neboj, nie si na tom o nič lepšie,“ prešiel do tykania aj Gaburin.

„Sadni si. Chcem si ujasniť zopár vecí.“

„Počúvam.“

„Za dva dni sa toho zbehlo až moc. Vráťme sa ešte k tým jeho odkazom. Čo to má znamenať? Prečo teba a Maruniaka označil?“

„Podľa mňa je to zase len hra, zábavka, ukážka sily a možností. Tak ako Luptákove hry alebo tá zásielka so zubom. Žiadny hlbší zmysel by som v tom nevidel. Ten je v samotnom zabíjaní, v prenášaní na druhú stranu.“

„V prenášaní?“

„Tak to chápali v staroveku. Asi aj slovanské kmene používajúce ten symbol v spojení s obeťami. Symbol bol namaľovaný na urnách, v ktorých boli vložené obete. Mŕtvoly, živí zviazaní ľudia, zvieratá, predmety, čokoľvek. Urny sa spúšťali do zeme a zahádzali hlinou. Archeológovia si myslia, že vtedajší ľudia verili, že tak prenesú svoje obete na druhú stranu, do sveta, kde si ich božstvá môžu vychutnať.“

„Myslíš, že ten chlap v to verí?“

„Kurva, pýtaš sa ma ako v škôlke! Čo ja viem v čo verí? Je to primitívna forma viery, skoro detská. Lupták v to možno svojim spôsobom veril. Každú obeť niečim aspoň symbolicky zahádzal, aj keď to bolo smiešne a zbytočné. Ale určite to nevymyslel.“

„Ďalšia vec, ako mohol slabikou z Maruniakovho mena označiť hneď prvú obeť, keď vtedy Maruniaka ešte ani nepoznal?“

„Netuším. Ale Lupták bol pred vraždami viackrát vyšetrovaný pre menšie veci. Možno sa do kontaktu s Maruniakom dostal, možno si ho všimol.“

Chvíľu mlčali.

„Naháňa mi to hrôzu,“ povedal Klopta.

„Aj mne.“

„Lenže mne nič nenaháňalo takúto hrôzu za tridsať rokov, čo slúžim.“

„Dnes som dokončil prezeranie tých záznamov. Nič som nenašiel.“

„Kurva!“

„Ty niečo máš?“

„A čo asi tak? Máme hovno.“

„Kurva.“

Obaja stíchli. Vyčerpanie na nich doľahlo. Vo vzduchu sa vznášala pachuť porážky. Cítili ju obaja. Ani jeden o nej nevravel. Mlčali, znášali ju potichu.

„Kedy podľa teba znova zabije?“ zdvihol hlavu Klopta.

„Už to môže byť kedykoľvek, stratilo to akúkoľvek organizovanosť. Úprimne?“

„Hej.“

„Viac sa bojím iného.“

„Čoho?“

„Že prestane.“

„Prečo by mal?“

„Dokončil slovo, ktoré skladal. Keby teraz prestal, bol by to dokonalý, nenarušený vzor.“

„A za desať rokov by začal znova.“

„Možno za dvadsať.“

„Už by sa ma to netýkalo.“

„Máš pravdu, možno by to bolo lepšie.“

„Ale desí ma predstava, že by len tak dokázal prestať. Bolo by to také… ponižujúce?“

„Pre nás určite. Znamenalo by to, že to mal celý čas v rukách.“

„Vŕta mi v hlave jedna vec.“ Klopta pozrel Gaburinovi do očí.

„Aká?“

„Keď si opisoval, ako sa k tebe blížil na Laskomeri.“

„Čo s tým?“

„Keď sme to prechádzali asi tretí krát, uviedol si, že cestou hore chytal do rúk kvety nejakého kríku. Prezeral si ich.“

„Áno, to robil.“

„Ty to tiež robievaš?“

„Jasné, že nie,“ povedal Gaburin.

„Tak kto si prezerá kvety na kríkoch?“

„Čo ja viem? Nejaký záhradkár, prírodovedec, botanik, milovník prírody?“

„V Laskomeri je záhradkárska osada. A necelý kilometer od miesta, kde si na neho naďabil, stojí prírodovedná fakulta univerzity.“

„Čiže dva možné okruhy?“

„Možno, mladý, možno,“ povedal Klopta. Bolo vidieť, že veľkú nádej tomu nedáva.

Najprv sa vrhli na záhradkársku osadu. Chatár za chatárom, pekne jeden po druhom. Zvážali ich na krátke výsluchy z celého okresu. V osade stálo dvadsaťpäť záhradných chatiek. V požadovanom veku bolo pätnásť ich majiteľov.

„Nie, ani jeden z nich, určite,“ povedal Gaburin, keď sa zavreli dvere za posledným.

„Nevadí, aj tak ich preťukneme ešte raz. Zajtra prejdeme tú univerzitu.“

Univerzita nebola prázdna. Vládlo skúškové obdobie. Dekan urgentne zvolal všetkých prírodovedcov. Dvadsať profesorov, docentov a doktorov. Volali si ich po jednom. Pár formálnych otázok, netrvalo to dlho. Dôležité bolo pozorovať subjekt, jeho správanie, nervozitu, spôsob odpovedania. A, samozrejme, výzor. Výsluchy viedol mladý vyšetrovateľ Hradský. Gaburin, nadopovaný drogou, sedel v rohu miestnosti, všetko sledoval. Klopta sa prechádzal okolo stola, snažil sa subjekty znervózniť, občas položil doplňujúcu otázku.

S blížiacim sa koncom vypočúvania začal na Gaburina upierať pohľad zúfalej nádeje. Gaburin ho musel sklamať.

„Ani jeden z týchto to nebol,“ povedal.

Nitka nádeje sa pretrhla.

***

Z univerzity sa viezli dolu Tajovskou ulicou. Gaburin si prehliadal budovy stojace pri ceste. Z jednej práve vyšiel hlúčik študentov.

„Čo je to tam?“ otočil sa na Kloptu.

„Osemročné gymnázium.“

„Tam nemajú prírodovedcov?“

„No… asi majú, ale…“

„Preverme aj to. Keď sme už tu.“

Auto zahlo na príjazdovú cestu a došlo na parkovisko pred školou. Všetci traja vystúpili, zamierili k hlavnému vchodu. Míňali ich skupinky študentov vychádzajúcich z budovy.

„Ako to, že sú tu žiaci? Veď je len polovica augusta.“

„Neviem,“ povedal Klopta.

„To je špecialita gymnázia. Spoločný výlet ku koncu prázdnin. Spojený s kurzom prvej pomoci, pre všetky ročníky,“ zapojil sa Hradský.

„Ako to viete?“

„Študoval mi tu brat.“

Vyšli po schodoch k hlavnému vstupu. Cez presklenné dvere vychádzali štyri mladé študentky, všetky v šortkách. Gaburin sa za nimi otočil; obyčajný reflex. Keď sa pozrel zase dopredu, stŕpol.

Na druhej strane presklenných dverí stál chlap.

Gaburin ho okamžite spoznal.

Brada, oči, postava, spôsob pohybu.

Laud ho tiež spoznal.

Na okamih akoby vrástol do zeme, oči sa mu rozšírili. Potom sa otočil a vyštartoval naspäť do budovy.

„To je on!“ vykríkol Gaburin. Rozbehol sa za Laudom.

Klopta okamžite pochopil.

„Stoj! Nebež za ním!“ zakričal na Gaburina.

Ten ho nepočúval. Práve dobiehal k schodisku na prvé poschodie. Niekoľko študentov zastalo a sledovalo, čo sa bude diať.

Klopta sa otočil na Hradského.

„Volaj zásahovku!“ Postrčil ho smerom k autu. Hradský sa rozbehol.

„Skurvený mladý!“ zanadával Klopta a vbehol do budovy.

Gaburin sa rútil školskou chodbou. Lauda videl utekať asi tridsať metrov pred sebou. Chodba bola plná mladších žiakov. Plietli sa pod nohy, ďalší vychádzali z tried. Gaburin ich vnímal len ako rozmazané prekážky.

Vytiahol z puzdra zbraň, zakričal: „Stoj!“ a vystrelil do stropu.

Chodbu zaplnili detské výkriky a plač. Akoby tam vybuchol granát, deti pišťali, rozutekali sa všetkými smermi.

„Nestrieľaj tu!“ kričal za Gaburinom Klopta, ktorý práve dorazil na poschodie.

Laud zahol do komplexu tmavých chodieb v útrobách budovy. Na stenách viseli dlhé neónky, ale nesvietili. Vládlo tu šero, v priestoroch za skriňami popri stenách bola tma.

Gaburin dobehol o pár sekúnd neskôr.

Nikto tu nebol, žiadny zvuk utekajúcich nôh. Zastal, oddychoval. Blížil sa k nemu Klopta. Keď dobehol, prehltol nadávku. Gaburin mu hlavou naznačil, že neznámy je niekde v chodbách pred nimi.

Klopta vytiahol svoju ČZetu. Držal ju v jednej ruke, druhou Gaburinovi naznačil, nech postupuje dopredu, kryl ho.

Potichu kráčali vpred. Každú skriňu Klopta profesionálne obišiel a hlavňou kontroloval priestor za ňou. Prešli asi dvadsať metrov. Nič. Musel sa nejako odplížiť. Došli k úzkemu kovovému schodisku. Stáčalo sa nadol aj nahor. Chlap sa mohol vydať ktorýmkoľvek smerom. Klopta si vybral dolný smer, Gaburinovi ukázal nahor. Nebezpečnejšia bola cesta dole, vládla tam tma.

Gaburin zaváhal.

Klopta ho potichu plesol po ramene a postrčil nahor.

Laud sa už spamätal z prvotného šoku. Zdalo sa mu neuveriteľné, že sem za ním prišli. Možno to bola len náhoda a nebyť toho prekliateho Gaburina, vôbec by ho nespoznali. Nevadí, aj toto bolo svojim spôsobom prirodzené. Nič hrozné sa nedialo.

Laud nemal obavy, že by ho mohli chytiť. Vôbec nepremýšľal týmto spôsobom. On iba robil určité veci, situácie sa formovali, prichádzali a odchádzali. Jeho úlohou nebolo určovať, čo príde. Jeho úlohou bolo len preplávať situáciou, aká nastala. Tú časť jeho osobnosti, ktorá prichádzajúce udalosti formuje, určuje alebo plánuje, prevzalo čosi iné. Ani nepociťoval, že takúto súčasť niekedy mal. Nechýbala mu. Byť reagujúcim organizmom vyciciavajúcim z udalostí ich životnú šťavu, bolo oveľa lepšie.

Teraz už nemal utekať. Teraz mal s tými osami niečo urobiť. Tak to cítil.

Uvidel vhodnú skrýšu. Tam ho určite hľadať nebudú. Útok odtiaľ bude smrteľný. Počká si, kým prejdú okolo, vyskočí a bude! Možno stihne odrovnať aj dvoch. Z vrecka vytiahol rozkladací nôž s desaťcentimetrovou čepeľou. Používal ho pri plnení úloh so živým mäsom. Nezabíjal ním, lebo mal pocit, že udusené a utlčené mäso vyhovuje viac, než dobodané. Asi preto, že si zachová viac krvi. Nepremýšľal nad tým. Zovrel nôž pevnejšie. Nezabíjal ním – doteraz.

Začul potichu sa blížiace kroky. Jedna z tých ôs už prichádzala.

Gaburin vyšiel po schodíkoch na druhé poschodie a ocitol sa v prírodovednej sekcii. Tunajšie gymnázium malo naozaj dobré vybavenie. Vo vitrínach stáli vypchaté mačky, psi, bobry, potkany, myši. Celé desiatky drobných a stredne veľkých zvierat. Opatrne postupoval vpred. Glock zvieral oboma rukami, mieril na všetky tmavé miesta. Bolo ich dosť.

Za vitrínami stála postava. Zastal, pozorne ju sledoval. Vypchatý medveď. Za ním dva obrovské jelene. Pozorovali ho svojimi umelými očami. V šere to pôsobilo prízračne. Potil sa, zbraň mu pripadala čoraz ťažšia, ruky sa začínali triasť.

Klopta zostúpil do akéhosi skladu. Na zemi stáli naukladané drevené bedne. Do jednej kopol. Zemina alebo piesok, prikryté plachtovinou. Každá bedňa mu siahala po pás. Asi nejaký školský pokus. Medzi nimi sa tiahli úzke uličky. Chcelo to dosť taktického premýšľania pred každým krokom. Spomenul si na tvrdé hodiny policajného výcviku a ešte tvrdšie stovky hodín policajnej praxe. Teraz bol za ne vďačný. Tento prípad mu zachádzal pekne pod kožu. Pomaly sa blížil ku koncu miestnosti. Podozrivý je buď v zostávajúcej tretine, alebo na poschodí, kam poslal Gaburina.

Gaburin sa plýžil okolo vypchatého medveďa. Keď sa k nemu blížil, jasne začul niečí tlmený výdych. Ktosi sa za ním skrýval. Premohol nutkanie vystrieľať do medveďa celý zásobník a pokračoval ďalej. Bolo mu jasné, že dotyčný chce, aby prešiel okolo; potom zaútočí odzadu. Gaburinovým plánom bolo prejsť okolo, potom sa náhle otočiť a začať strieľať.

Klopta došiel na koniec miestnosti. Ani za poslednou bedňou nikto nebol.

„Horné poschodie,“ vydýchol.

Gaburin, zaliaty potom, prešiel popri medveďovi.

Teraz! Teraz to musí prísť!

Urobil krok. A ďalší. Nič sa nedialo. Prešla ho trpezlivosť. Odstúpil o dva kroky, otočil sa a namieril zbraň do tmy.

„Vylez ty sviňa, a kurva rýchlo!“ zakričal.

Klopta počul, že hore niekto kričí. Vydal sa tam. Nevšimol si, že plachtovina na poslednej bedni sa nadvihla a odhalila postavu muža. Urobil dva kroky, keď na neho Laud skočil. Chytil ho odzadu za vlasy, zotrvačnosťou svojho skoku strhol na zem. Ešte počas pádu mu vrazil čepeľ do hrdla. Klopta potiahol spúšť.

„No vylez, doboha!“ zakričal znova.

Z tieňa za medveďom sa ozval vzlyk. S obtiažami sa odtiaľ vysúkal asi dvanásťročný žiak. Rozplakal sa, ústami mu trhalo, bol v šoku. Gaburin si všimol jeho počúraný rozkrok.

„N… niekto strieľal a…“

Vtedy sa zospodu ozval výstrel. Gaburin sa vrhol ku schodom.

Päť minút po Hradského ohlásení pred gymnáziom prudko zabrzdila čierna dodávka. Vyhrnulo sa z nej desať policajtov v kuklách, helmách a nepriestreľných vestách. Polovica z nich mala brokovnice, traja malé automatické zbrane, ostatní štandardné ČZety. V útočnej formácii sa rozbehli ku vchodu. Za okamih zaplavili vestibul, potom vystúpili na prvé poschodie. Pohybovali sa ticho, organizovane. Niekoľkí zaistili priestor, ostatní ich kryli. Tí, čo zostali vzadu, sa presunuli dopredu. Prešli celú chodbu, aj jej zatemnenú časť. Došli ku schodom. Zospodu vychádzali akési zvuky. Opatrne zostúpili dole. Vládlo tu šero, skoro tma. V zadnej časti miestnosti boli dve postavy. Jedna ležala, druhá pri nej kľačala.

„Ukáž ruky, pomaly ukáž ruky!“ zakričal veliteľ.

Žiadna zmena. Kľačiaca postava držala ležiacu. Spoznali Gaburina. Držal mŕtveho Kloptu s rozbodaným hrdlom a vôbec nevnímal, že kľačí v krvavom mori.

Nikto ďalší tam nebol.

***

Ak sa vám novela páčila, mohli by vás osloviť aj moje knihy.

Ďalšie moje novely a hororové poviedky si môžete prečítať v sekcii Texty.