Film 300 asi netreba nejak zvlášť približovať. Je už starší, jeho propagácie bolo všade dosť. Natočil ho Zack Snyder (autor remake-u hororu Úsvit mŕtvych), podľa komiksovej predlohy Franka Millera (Sin City).

Zachytáva známu historickú udalosť – bitku pri Thermopylách v roku 480 pred n. l., kedy sa kráľ Leonidas s troma stovkami sparťanských bojovníkov (spolu s ďalšími spojencami asi 7000 mužov) postavil mnohonásobnej perzskej presile vedenej Xerxom I. Samozrejme, všetci padli, no obdržali cenu útechy – ich obeť vraj nebola zbytočná.

Keby film zostal čistým kinematografickým pokusom o spracovanie komiksu, mohol byť celkom zábavný. Tešil som sa na to. Nevadia mi historické nepresnosti, nech sú akokoľvek absurdné, nevadia mi historické nezmysly, nevadí mi dokonca ani to, že v úvodnej scéne filmu zo staroveku žena skočila do reči mužovi a prežila to. Neverím na históriu. Je to len iná forma komiksu.

Snažím sa hneď spočiatku naznačiť, že mi ku šťastiu netreba veľa. Žiaľ, neprehliadnuteľné propagandistické zafarbenie, aké snímka získala, mi pokazilo aj tú trochu plebejskej radosti z Millerovej geniality i Snyderovej šikovnosti. Niektorí recenzenti bystrozrako označili film za „probushovský“.

Hľadanie (a úspešné nachádzanie) historických paralel so súčasnou politickou, či vojenskou situáciou (nachádzajúcou sa spravidla v zostupnej fáze alebo tesne pred krachom), patrí k štandardnej propagandistickej výbave. V nedávnej histórii nasadila v tomto smere latku vysoko najmä Tretia ríša, so sviežimi výkonmi Josepha Goebbelsa a ďalších tvorivých nadšencov histórie.

Vieme, že o Wewelsburgu, ako o záchrannej bašte pri útoku divokých hôrd z východu, sníval aj Reichsführer SS Heinrich Himmler. A rozplývanie sa nad obrazom Bedřicha Veľkého, dúfajúc vo veľký obrat vo vojne (aký sa počas sedemročnej vojny vďaka smrti cárovny Alžbety podaril jemu), bolo jedným z mála styčných bodov s realitou, ktoré si Hitler zachovával počas svojho psychedelického pobytu v bunkri pod Ríšskym kancelárstvom v apríli 1945.

Do týchto kalných vôd som nezabrúsil náhodne. Čo totiž divákovi s vlažnou záľubou v histórii Tretej ríše udrie pri sledovaní filmu 300, s jeho patetickými preslovmi o svetlej budúcnosti, boji za slobodu a vzoprení sa tyranii, do očí, je jeho nápadná podobnosť s propagandistickými filmami Tretej ríše.

V tej sa propagandistickej hodnote filmu prikladala naozaj veľká váha. „Sme presvedčení o tom, že film je jedným z najmodernejších a najpôsobivejších prostriedkov na ovplyvňovanie más,“ povedal Joseph Goebbels. Film tu bol využívaný k priamej indoktrinácii, nenápadnému formovaniu názorov, ale aj pre čisté rozptýlenie. Vlastné propagandistické filmy z rannej doby, ako SA-Mann Brandt alebo Quex, člen Hitlerjugend, či neskoršie Žid Süss alebo Večný Žid, ako aj vojnové filmy Krst ohňom, Strmhlavé bombardéry a pod. pôsobili na mnoho ľudí už vtedy skôr odpudivo a prehnane. Ich vplyv bol preto značne obmedzený. Oveľa väčšieho úspechu dosiahli podprahovo pôsobiace hrdinské filmy o veľkých postavách nemeckých dejín, napr. Bismarck, Veľký kráľ, alebo morálkou sa oháňajúce tituly ako Žalujem (v službách nacisticky ponímanej eutanázie). Zdá sa, že tento model dodnes nezapadol prachom.

Heroická smrť zaberá obzvlášť silno. Množstvo nemeckej propagandy sa točilo okolo hrdinského sebaobetovania, často mladého a nádejného výkvetu árijskej rasy. Napríklad motív mladých absolventov vojenskej školy, brániacich dôležitý priesmyk proti mnohopočetnej presile, ktorí do jedného zahynú.

Nie síce 300 členná, ale takmer 300 000 členná armáda hrdinských obrancov Ríše bránila slobodu, a spolu s ňou celú civilizáciu, proti obrovskej presile mocností zla aj v Stalingrade. Hovorím o nemeckom pohľade na vec. Aspoň teda o tom, aký prezentovala nemecká propaganda. (A ktorý mobilizoval de facto celý nemecký národ –ktorý si dnes na nič podobné za toho boha nemôže spomenúť– k totálnemu vojnovému nasadeniu.)

Ideály Sparťanov, glorifikované vo filme až do samotných výšin Olympu, ako totálny bojový fanatizmus, posadnutosť smrťou (či už vlastnou alebo cudzou), kult tela a mužnosti, ochota bezmyšlienkovito umrieť, opovrhovanie „zjemnenou“ kultúrou, nemilosrdnosť, žiadne zľutovanie s nepriateľom atď., sú ako vystrihnuté z príručiek jednotiek SS. Problém je v tom, že tieto vzletné ideály vyzerajúce dobre na plátne a v propagandistických príručkách, končia v realite vždy zverstvami ála Einsatzgruppen SS.

Porovnávanie Himmlerových predstáv o jednotkách SS ako bojovej elite Tretej ríše, ich fyzických dispozíciách, duševných (in)dispozíciách, totálnom fanatizme a vzťahu k smrti (Smrť rozosievať a smrť prijímať! – jedno z bojových hesiel SS); s tým, čo film 300 rečou sparťanského mýtu vyzdvihuje ako nutnú výbavu bojovníkov za slobodu v civilizačnej bitke s tyraniou z východu, zaručene prináša mnohé netušené odhalenia. Ich povaha môže byť zábavná alebo tragická. V závislosti od toho, či ste už cynikmi, alebo ste ešte stále nepoučení osudom väčšiny doterajších idealistov, ktorí okrem tohto spoločenského hendikapu trpeli aj druhým, totiž nešťastnou kombináciou schopností a nutkania vyjadriť svoje názory verejne…

Vzťah k telu servírovaný filmom 300 je k Tretej ríši taktiež parabolický spôsobom, nad ktorým by David Irving vo svojej rakúskej cele azda zaplesal. V skratke ho možno vyjadriť úderným sloganom: „Mrzáci sú zlí!“. Všetci Sparťania (len tí silní – slabí, chorí a postihnutí boli samozrejme utratení už pri narodení; viď. projekt T 4 – eutanázie v Tretej ríši), ktorí sa dali vo filme uplatiť démonickými Peržanmi (rozumej dnešnými Iráčanmi a snáď aj Iránčanmi), nesú fyzické znetvorenie, majú škaredú tvár, krčia sa alebo majú aspoň neovládateľne chlípny záujem o sparťanské ženy. Akoby človek listoval v antisemitskom plátku Der Stürmer vydávanom od roku 1923 Juliusom Streicherom, ktorého veľkým lákadlom bol najmä nekonečný a v podstate pornografický seriál o znetvorených, degenerovaných a každého uplácajúcich Židoch, przniacich výkvet čistých árijských panien. Nie, nenaznačujem tu, že hollywoodsky blockbuster 300 je antisemitský. (Prečítal som si mená v záverečných titulkoch.) Ani neprirovnávam súčasnú americkú zahraničnú politiku k nacistickej. Poukazujem skôr na nemennosť niektorých propagandistických schém.

Degenerovaní a (preto) zlí, sú tiež mnohí vojaci Xerxesa. Pripomínajú skôr škretiu, orkskú, gobliniu a trolliu háveď z Pána prsteňov, než čokoľvek, čo sa mohlo v 5 storočí pred n. l. preháňať po Európe. (Dnes, po Černobyle, je situácia iná.) Človek akoby listoval v nacistických propagandistických materiáloch plných bizarných vyobrazení podľudí, untermensch-ov z východu – monštruóznych hračiek prírody, bojujúcich v službách zla proti civilizácii, rozumu a kultúre. Ich elegantné vyhladenie mocnými, urastenými a fanatickými obrancami (ktorí rovnako dvíhajú pravice a revú „Heil Hitler“ alebo čosi iné) ponúkli taktiež obaja. Heinrich Himmler aj film 300.

Samotný kráľ Leonidas je mocný symbol, ku ktorému sa často siaha, keď tečie do topánok. Nemecká Luftwaffe počas zúfalých pokusov zastaviť postup sovietskych vojsk v záverečných etapách vojny, vytvorila pojem „Selbstopfereinsatz“ (sebaobetujúce nasadenie) – obdoba japonského kamikaze. V uplatňovaní tohto prístupu azda najviac vynikli práve piloti známej eskadry Leonidas.

V tlačových materiáloch vydaných k filmu sa píše, že sebaobetovanie Sparťanov prispelo „k rozvoji demokracie na Peloponézskom polostrove“. Sparťanské predstavy o demokracii zrejme naozaj neboli príliš vzdialené súčasným americkým predstavám o všeobecnej nutnosti demokracie, ktorú je treba vykupovať hektolitrami krvi.

Nič proti Američanom. Vedia natočiť aj dobré porno. Nenaštval ma ich útok na Afganistan, ani na Irák, a nenaštve ma ani ten na Irán alebo niekoho ďalšieho. Nevadia mi ich koncentračné tábory, občasné opovrhovanie medzinárodným právom, alebo akýmkoľvek iným právom. Po Tretej ríši a Zväze Sovietskych Socialistických Republík mi to už tep naozaj nezvýši. Kašlem na humanizmus. Kolesá dejín sa točia tak ako chcú. Najlepším mazacím prostriedkom bola vždy krv. Keď sa zmenia na trojuholníky, dajte mi vedieť. Dovtedy ma to nezaujíma. Naštvalo ma len to, že mi propaganda pokazila inak nádejne prízemný, tupý a krvavý komiksový zážitok.