I

V mojich beletristických knihách je pobavenie čitateľa napínavým dejom najvrchnejšou vrstvou/zámerom diela. Samozrejme, dá sa z nich zobrať iba táto vrstva, ktorá dobre funguje aj sama o sebe (čo potvrdzuje ich mainstreamový úspech, z ktorého sa teším). Je to úplne v poriadku. Esenciálne mi však len o túto vrstvu nikdy nešlo ani nejde. Obsah každej mojej knihy je pre mňa dôležitý, no ešte dôležitejšie je z autorského pohľadu meta-rozprávanie, ktoré vyjadrujem vzťahmi a patternmi medzi mojimi knihami.

V knihe Slovanská magie z roku 2003 som vytýčil kmeňový koncept svojej tvorby v idey tzv. karugu alebo kruhu. Je to moje autorské signum, ktoré sa odvíja od môjho mena Karika (znamená kruh, čo vyjadruje aj zvukomalebne usporiadaním slabík; skutočnosť, že sa takéto cyklické slovo objavuje aj v zápise mena môjho slovenského vydavateľa IKAR je už len žmurknutím matrixu – nomen omen). V širšom zmysle to súvisí aj s nietzscheovským večným návratom a ďalšími asociáciami (niektoré som rozvinul v románe Čierny kruh z roku 2019).

Pointou tohto konceptu je tvorba „nového“ kontextuálne odlišným opakovaním „starého“, ktoré som ako „nové“ vytvoril predtým. Do kruhu, či skôr do tvaru Lorenzovho atraktora. O tomto „kolážovom prístupe“ som sa rozpísal v predslove knihy Brány meonu z roku 2009 (v tejto knihe som ho najvýraznejšie využil). Ide mi teda o invenčnú re-cykláciu, ktorá vytvára postmodernistický druh nového/originálneho/unikátneho.

Stanley Grenz o takomto prístupe v diele Úvod do postmodernizmu napísal: „Zároveň tím, že umožňuje zřejmé využití, citování či opakování již existujících obrazů, koláž zvýrazňuje postmoderní kritiku mýtu jediného tvůrčího autora. (…) Postmoderní tvůrci se často snaží podkopat představu mocného autora jako původce celého díla. Pokoušejí se zničit to, co chápou jako modernistickou ideologii stylu, a nahradit ji kulturou více stylů. Za tímto účelem mnozí postmoderní umělci konfrontují příjemce svých děl s rozmanitostí stylů, se zdánlivě disharmonickou polyfonií hlasů vytržených z kontextu.“

Na túto hru som v počiatkoch svojej belestristickej tvorby explicitne odkazoval článkami ako Čo inšpirovalo Strach?, Čo inšpirovalo Tmu?, Čo inšpirovalo Na smrť?, v ktorých som svoje romány sám dekonštruoval. Neskôr som to prenechal čisto na dôvtip a rozhľadenosť záujemcov o tieto hlbšie rozmery, čo ako vzájomnú hru medzi autorom a čitateľom považujem za obojstranne zábavnejšie (napr. legendárna Borgesova „čínska taxonómia“ vložená do rozprávania v románe Trhlina – vo Foucaultovej interpretácii použitá aj v Zónach stínu – a ďalšie desiatky až stovky podobných odkazov a žmurknutí roztrúsené v mojich knihách).

V článku Čo inšpirovalo Strach? z roku 2014 som to zhrnul slovami: „Z takejto rôznorodej zmesi autor vytvára vlastné dielo, v lepšom prípade originálne. Prirodzene, dnes už každý nový príbeh možno rozložiť na drobnejšie „súčiastky“, ktoré boli niekde použité. Originalita spočíva v autorovej vízii (vlastná tvorivosť i nápady) a schopnosti vytvoriť nové variácie a konštelácie, v ktorých tieto „súčiastky“ použije tak, aby bolo výsledné dielo samostatné, svieže a prekvapivé, nielen kopírka čohosi staršieho.“

Zdôrazňujem teda paradoxnú ambivalenciu – originalitu diela a zároveň nemožnosť originality v postmodernej dobe.

Ladislav Klíma už na začiatku 20. storočia napísal: „Svět jest variacemi na totéž téma. Vše lze uvésti na několik mentálních kategorií, ba na jedinou jednu myšlenku. Novost spočívá jen v dobrých variacích.“

Preto je dnes dojem úplnej originality diela väčšinou len priznaním nedostatočného rozhľadu príjemcu. Platí však aj opak. Opäť citujme Klímu: „Čtenář… nové asociace, nové vhledy – není pak čtenář autorem víc než autor sám?“

 

II

Dojem originality z diela je v postmodernej dobe teda obojstrannou vizitkou tvorcu aj príjemcu. Práve tento moment rozvíjam hrou medzi autorom a čitateľom. Postupujem duálne, na originalitu verím aj neverím zároveň. V mojom kruhovom koncepte je obsiahnutý istý výsmech, provokácia aj autorská vzbura voči modernistickým reliktom – diktátu povrchnej, prvoplánovej a najmä iluzórnej novosti či neustáleho tvorivého progresu.

A súčasne silný dôraz na vlastnú, bytostnú originalitu, ktorá akoby „pod hladinou“ zjednocuje povrchovú mnohorakosť, neusporiadanosť a roztrieštenosť súhrnného autorovho diela; dôraz na jej hľadanie/objavovanie a napokon jej potvrdenie. Som autor postmodernistický (určené okolnosťami) a zároveň tradicionalistický (určené mnou).

Ako zlúčiť tieto protiklady? Toto „iné“ (originálne, unikátne) je aj dnes stále možné, lenže „úplne inak“.

V prvom rade, každé dielo má byť osobité samo o sebe. Verím, že v tomto ohľade moje knihy obstoja. Prinajmenšom v stredoeurópskom literárnom priestore nepoznám iné počiny ako Na smrť, Brány meonu, Trhlina, Zóny stínu atď.

Zároveň však treba originalitu posudzovať aj komplexnejšie/holistickejšie.

Položte vedľa seba moje knihy ako Slovanská magie, V tieni mafie, Zóny stínu, Čierny kruh, Brány meonu, Priepasť, Liber 767, Čierny rok, Mágia peňazí, Trhlina či Nepriateľ štátu a začnete vidieť kontúry môjho „iného“, môjho originálneho. (Domnievam sa, že mám v tomto ohľade najširší diapazón súčasnej literárnej tvorby, čo sa týka rôznorodosti, na Slovensku. Môžem sa však mýliť – nie je to podstatné a nezakladám si na tom. Bola by to autorsky príliš nízka, príliš banálna ambícia. Pri všetkom patriotizme si treba povedať, že u nás toho dnes, na rozdiel od minulosti, až tak veľa literárne zaujímavého nevzniká. O autoroch (a autorkách), ktorí by dokázali byť súbežne zaujímaví vo viacerých obsahovo aj formálne odlišných líniách tvorby ani nehovoriac. Ako jednu z mála výnimiek uveďme Petra Macsovszkého, ktorý ma k takémuto prístupu pred takmer dvadsiatimi rokmi inšpiroval.)

Ak chcete ísť ešte o úroveň hlbšie, všetky vymenované tituly si prečítajte a všimnite si, ako sú – hoci ide formou aj obsahom o nesúmerateľné diela – významovo všetky prepojené. Spoločne vytvárajú roztrieštenú koláž (odlišné žánre, štýly, fiction/non-fiction, atď.) a zároveň jedno súvislé meta-rozprávanie.

Alebo si všimnite estetiku v ich usporiadaní, ktorá vytvára harmonické vzory intencionálnou disharmóniou.

Tretia kniha oboch tzv. mafiánskych trilógií je zakaždým iritujúco až provokujúco „iná“ vo vzťahu k prvým dvom knihám. Teda Nepriateľ štátu je „iný“ vo vzťahu k V tieni mafieČasu dravcov; Čierny kruh je „iný“ vo vzťahu k Čiernej hreČiernemu roku. (Kto postrehol odlišnosť rozprávania zhruba od polovice Času dravcov a snovú, surreálnu až fantazmagorickú povahu Nepriateľa štátu, možno uvidel aj nasledujúcu interpretačnú rovinu: Michal Harvan sa z kómy po bitke v Čase dravcov už neprebral a finále tejto knihy, ako aj celý Nepriateľ štátu je len „revenge fantasy“ jeho umierajúcej, halucinujúcej a vyhasínajúcej mysle. Tento motív má svoje echo – ako žmurknutie na čitateľa – v osude Mrázika v druhej trilógii. Je takáto interpretácia správna? Možno áno, možno nie…)

V jedinej mikrosekunde, v hraničnom stave bardo – medzi životom a smrťou – sa však odohráva aj román Čierny kruh. Jeho „inakosť“ voči Čiernej hreČiernemu roku sa okrem použitej ich formy prejavuje aj tým, že sa príbehovo „zakrúca“ do prvej trilógie. A to nielen dejom, chronológiou a tým, že sa dá celý cyklus čítať „do kruhu“ v rôznych poradiach, ale aj tým, že sa postava tohto románu – Milan Ostrý – ukazuje byť autorom prinajmenšom prvých troch kníh z tohto cyklu. Príbeh sa teda v rámci hry skutočné/neskutočné zakrúca sám do seba po horizontálnej aj vertikálnej osi. (Milan Ostrý ako jediná postava celého štvorgeneračného cyklu komunikuje priamo s čitateľom. Vystupuje, vykláňa sa z dvojdimenzionálneho pásma ostatných postáv do tretieho rozmeru v podobe ich formy a priamej interakcie s čitateľom. Odpoveď na otázku „prečo?“ sa ponúka sama.)

Toto je môj obľúbený motív, ktorý som v Priepasti vyjadril slovami: „Neskutočnosť si zahrýzala do vlastného chvosta a plodila… ďalšiu neskutočnosť, ktorá však bola skutočná. Ako to bolo? Ako to naozaj bolo?!“ Alebo: „Labyrint nemá začiatok ani koniec, neskutočnosť si zahrýza do vlastného chvosta a plodí niečo skutočné.“ (Román Trhlina z roku 2016 aj všetky jeho ozveny v objektívnom univerze, ktoré vyvolal, vyplývajú z aplikácie tohto princípu.)

Ozajstná originalita je teda možná aj v postmodernej dobe, hoci spočíva v paradoxe. Jej podmienkou je hra autora s čitateľom a zároveň aj dostatočne vnímavý príjemca s dostatočným rozhľadom a otvorenosťou pre komplexnejšie, inter-textuálne vzťahy diela.

Vymýšľať zakaždým povrchné, prvoplánovo „iné“ iba v rámci jednotných, monotónnych, uniformných koridorov žánru, výrazových foriem či sujetu je to najľahšie a dnes aj najlacnejšie. Žiada sa povedať, že je to skôr kombinatorická než tvorivá záležitosť; takmer pod úroveň ozajstného autora/tvorcu, ktorého métou by mala byť originalita a unikátnosť jeho diela takpovediac fraktálovo – v jednotlivostiach aj v celkovom súhrne. Nehovoriac o tom, že métou tvorcu by malo byť vymykanie sa z akýchkoľvek foriem diktátu, vrátane „čitateľského diktátu“, „diktátu doby“, „ideologických diktátov“ alebo „diktátu novosti“. (Práve toto kráčanie proti prúdu“, hoci vyžaduje silu a nie je vždy príjemné ani úplne bezpečné – najmä v bujnejúcej cancel culture -, zároveň vytvára frikciu, ktorá je nevyhnutnou ingredienciou hlbšieho tvorivého procesu.)

Tvorivý prístup založený na prvoplánovej a povrchnej novosti (napr. v rámci jedného žánru, tematiky, rozprávačských postupov a pod.) je taký zahanbujúco ľahký, že by ma nebavil. Nepredstavuje žiadnu výzvu hlbším tvorivým schopnostiam. Aj preto touto cestou ísť nechcem a zámerne sa jej vyhýbam. Napokon, výzvy po takejto „novosti“ a „neopakovaní“ sú často falošné – neraz sa nimi najviac oháňajú tí, čo hltajú rôzne monotono-série, tj. rovnaký príbeh podaný v desiatkach častí série, či už hovoríme o rôznych detektívnych sériách, dobrodružných sériách, červenej knižnici, ale niekedy aj o monotono-sériách tzv. vysokej literatúry. Tieto diela neraz vykazujú – aj v rámci súhrnu celej autorovej tvorby – takmer identickú štruktúru, formu, obsah, mentálne horizonty a často aj postavy, prekryté tenučkým, banálnym až naivným náterom kombinatoricky iného, (pseudo)nového, (pseudo)originálneho. (Pokiaľ to spisovateľovi aj príjemcovi postačuje a nachádzajú v tom seba i uspokojenie, nevidím v tom však žiadny problém ani nič podradné.)

 

III

Skutočnosť, že sa moje beletristické knihy stali napriek takémuto tvorivému zámeru (alebo vďaka nemu?), slovenským literárnym mainstreamom, predlohou pre jeden z komerčne najúspešnejších filmov slovenskej kinematografie, finálovou nomináciou na Anasoft Litera/víťazom Ceny čitateľov Anasoft litera a medzinárodnými bestsellermi v rámci krajín V4, ma teší – najmä preto, že to len podčiarkuje ich paradoxnosť a protirečivosť, o ktorej píšem. (Zároveň však žiadny z týchto externých úspechov nebol a nie je mojim primárnym cieľom ani zámerom, na ktorý by som sa fixoval – bola by to len ďalšia forma podliehania diktátu.)

V jednotlivých dielach, aj v ich súhrne, sa má – hlboko pod povrchom konkrétnych, premenlivých a často rôznorodých výrazových foriem – odrážať, zrkadliť ultimátne JA autorovej individuality. Tj. jeho najrýdzejšie jadro, esencia osekaná (čo najviac, ako je ľudsky možné) o všetky externé, sociálne a náhodné vplyvy. O všetko, čo nie je on sám vo svojej podstate, aseite, vo svojom vlastnom princípe (ak ho má aktualizovaný zo stavu potenciality, čo nie je samočinné ani samozrejmé – práve naopak, je to, najmä dnes – v hlbinách kali yugy, veľmi zriedkavé). Viď k tomu známy Picassov výrok: „Nerozvíjam sa. Ja som.“

Inak povedané, v jadre autentického diela, pod povrchovými vrstvami určenými externitami, má byť čosi z esencie autorovej individuality, jeho ultimátneho JA. Táto podpovrchová flavour – príchuť či kvalita diela by bola rovnaká bez ohľadu na náhodné externé prvky – napr. epochu a miesto jeho narodenia, spoločenskú vrstvu, pohlavie, jazyk, životné osudy alebo formu tvorivého seba-vyjadrenia.

Dôsledkom tohto zrkadlenia rýdzeho jadra samotného autora býva pri jeho autentických dielach (tj. pokým zostáva verný sám sebe) dojem akejsi vnútornej podobnosti (nech už sú jednotlivé diela vzájomne akokoľvek odlišné), živej vlny, ktorá ich všetky prepája a ktorá vyviera spod osobitého autorského rukopisu, spod autorovho štýlu či štýlov, tém, žánrov, použitých umeleckých foriem atď.

V odlišnosti a rôznorodosti tvorby sa teda odráža autorovo mimočasové JEDNO, „to hen“ (το εν), a to sa vo vrchnejších vrstvách konkrétnych diel ďalej odráža/prejavuje opakovaním istých primárnych motívov. Pravá originalita a unikátnosť autora sa tak potvrdzuje v týchto opakovaniach (zasadených zakaždým do iného, nového, prekvapivého kontextu v rámci meta-príbehu súhrnnej tvorby).

Keďže vonkajším prejavom každej monády v štvordimenzionálnom (3D + čas) svete je kruh a cyklickosť, ani prejav autorovej individuálnej monády v jeho tvorbe nemôže byť iný.

Bolo a je to tak u všetkých velikánov, ktorými sa inšpirujem. Námatkovo vyberme Gustava Meyrinka, Ladislava Fuksa, Ladislava Klímu, Roberta Holdstocka či Howarda Phillipsa Lovecrafta, mimo literatúry napr. Jana Saudka alebo Josefa Sudeka. U nich všetkých sa ich iné/originálne/unikátne/nové prejavuje zásadne cez cyklické, opätovné, duplikované, návratové. Pravidlo možno rozšíriť na takmer všetkých veľkých tvorcov (nielen literárnych), resp. je oveľa ťažšie nachádzať výnimky z neho než jeho ďalšie a ďalšie potvrdenia.

Čím väčší autor, tým výraznejšie pri jeho dielach platí ambivalencia: čosi príbuzné a zároveň niečo úplne, ale úplne iné. Dookola, resp. v tvare Lorenzovho atraktora evokujúcom mätúce, neuchopiteľné obrazy Mauritsa Eschera. (Špeciálne k téme tejto eseje viď jeho obraz Kresliace ruky z roku 1948, ktorý dokonale zachytáva a vystihuje jej základnú ideu.) Povaha takejto tvorby je teda chaordická (chaos/order) – zo štyroch hlavných typov atraktorov sa v nej odráža strange attractor. (Viď k tomu knihu Christiana de Quinceyho: Consciousness from Zombies to Angels.)

Tieto rozmery však postrehne a reflektuje iba ten, kto vníma širší kontext diela (tj. kon-text vs iba text) aj jeho inter-textuálne vzťahy.

Vo svojej tvorbe zdôrazňujem vyššie popísaný princíp fraktálovo a na viacerých úrovniach. Na tej najvrchnejšej a najľahšie postrehnuteľnej v podobe relatívneho častého používania techniky tzv. chorálu (rytmické či arytmické opakovanie niektorých viet v texte) známej už od antiky a v súčasnosti oprášenej Chuckom Palahniukom.

Trochu hlbšie sa nachádza úroveň opakovania kmeňových motívov.

Napríklad motívu audio či video nahrávky, ktorá spúšťa dejový alebo psychologický zlom. (Objavuje sa už vo V tieni mafie, v Čase dravcov aj v Nepriateľovi štátu, neskôr v Trhline, PriepastiSmršti atď.)

Alebo motív podobných čŕt hlavného hrdinu/anti-hrdinu, ktorý sa ťahá od V tieni mafie cez Na smrť, Strach, Trhlinu, Čiernu hru, Priepasť atď. (Nejde o moje osobnostné črty, ako sa niektorí domnievajú – bola by to prílišná prvoplánovosť –, ale o môj psychologický tieň ako samostatnú entitu. Zároveň je to zjavne archetyp outsidera – jeden z kmeňových archetypov celej mojej tvorby. Aj preto mojim knihám najlepšie rozumejú práve outsideri. Ohľadom role a sociálneho/kultúrneho významu outsidera viď knihu Colina Wilsona The Outsider. Tento psychologický typ je – logicky aj prakticky – podmienkou nazerania druhej strany.)

Obecne platí, že svoje príbehy si nevymýšľam, ale prežívam ich. Z tohto dôvodu sa v mojich knihách neraz objavuje ako typická črta aj písanie v druhej osobe, tj. zdanlivé prihováranie sa čitateľovi – v mužskom rode. Nejde tu však o prihováranie sa čitateľovi, ale o prihováranie sa hrdinu príbehu – entity sui generis – mne, tj. autorovi počas prežívania tohto príbehu v mojom subjektívnom univerze.

Alebo iniciačný motív vo všetkých mojich „hororoch“. (Nepovažujem za podstatné baviť sa o nálepkách, no za seba tieto diela nepovažujem ani tak za horory či mysteriózne trilery ako najmä za iniciačné romány – čo sa však vzájomne nevylučuje. Sám romány z tejto línie svojej tvorby označujem vlastným termínom „psy-fiction“, „psyche-fiction“ alebo „psy-fi“. Na rozdiel od „sci-fi“ či „science-fiction“ neskúmajú možnosti/limity/záhady fyzického kozmu či hmoty, teda physis, ale samotného vedomia, teda psyché.)

Ďalším opakujúcim sa motívom je prostredie Ružomberka, Liptova, Oravy, alebo v širšom zmysle lesov, hôr, zimy a pod. Znova to súvisí s témou outsidera, izolácie a oddelenosti.

V neposlednom rade je to opakujúci sa motív samotného opakovania sa. Na ten poukazujem už v Čase dravcov z roku 2011, kde postava Angely púšťa skladbu Bolero od Mauricea Ravela a hovorí: „Preto ten neustále sa opakujúci motív, čo práve počúvame. Obdivujeme to ako krásu…“

Priepasti motív opakovania silno akcentujem vo viacerých vrstvách príbehu aj výrazových foriem. „Labyrint nemá začiatok ani koniec, neskutočnosť si zahrýza do vlastného chvosta a plodí niečo skutočné.“

V románe Čierny kruh zostáva úvodné motto (tj. prvá veta) otvorené a cyklicky nadväzuje na nedokončenú poslednú vetu románu, čím uzatvára celé rozprávanie do kruhu. (Fraktálovo zároveň aj román Čierny kruh ako taký uzatvára do kruhu rovnomenný šesťdielny románový cyklus, ktorého tridsaťročný dejový oblúk sa celý odvíja v trojročných cykloch a ktorý sa dá čítať v niekoľkých odlišných poradiach jednotlivých románov.) Motív „večného kolobehu“ sa odráža v príbehu románu aj celej šesťdielnej epopeje – v živote Milana Ostrého, Petra Štarcha, Ružomberka, Slovenska v 20. storočí aj v období po roku 1989, či v paralelách medzi životmi Mila Urbana a Milana Ostrého. Ten to reflektuje takto: „Akoby sa tu dookola striedali obmeny rovnakého vzoru. Vždy to isté, no zakaždým v mierne odlišnej podobe. Po celé desaťročia, stáročia, znova a znova.“

Ešte o úroveň hlbšie leží sféra mojich fundamentálnych tém ako napríklad: zlo, mimo-ľudskosť, transgresia (prekročenie ľudskej skúsenosti aj stavu), oddelenosť, dotyk s druhou stranou (až v takmer „gnostickom“, anti-kozmickom význame). Práve tieto fundamentálne témy tvoria tzv. basins vyššie spomínaného strange atraktora celkovej tvorby – medzi nimi nastáva opakujúci sa chaordický pohyb.

Moje nazeranie týchto kardinálnych tém sa v priebehu dvoch dekád priebežne mení (nechcem povedať, že sa vyvíja, pretože nejde o horizontálnu evolúciu, ale skôr o vertikálne zlomy). Napríklad spomínaný dotyk s druhou stranou vyústi v Bránach meonu, v Strachu, v Trhline, v Priepasti a v Smršti zakaždým do niečoho iného, principiálne odlišného.

 

IV

Takto štruktúrovaná hra s motívom opakovania ma baví tým viac, čím viac tí, ktorých zmätie a ktorí ju neprehliadnu, poukazujú na podobnosti (v prvom rade), pričom im načisto unikajú zásadné odlišnosti (v druhom, treťom a ďalších radoch).

Inak povedané, baví ma uzatvárať tých, čo takto reagujú, do slučiek ich rovnakých, fádnych a monotónnych reakcií prvého plánu, ktoré sú navonok zjavné, ale ktoré si oni sami vôbec neuvedomujú – popritom ako opakovanie sa vyčítajú mne.

Je to fazeta môjho chápania tvorby ako hry/interakcie/komunikácie medzi autorom a príjemcom diela. Najvýraznejšie som tento prístup rozvinul v Trhline. Zároveň sa v nej odráža princíp, o ktorom som písal vyššie – tj. Trhlina síce funguje ako román aj sama o sebe, no vo svojej celistvosti je ťažko pochopiteľná mimo vzťahov a presahov k Zónam stínu a Bránam meonu (rovnako to platí aj o románoch V tieni mafieNa smrť). Táto významovo mnohosmerná sieť je jedným z dôvodov môjho nadšenia z filmovej Trhliny (okrem jej vlastných kinematografických kvalít). Jej neuchopiteľnosť a bizarný, atypický pôdorys presne zapadajú do kaleidoskopu mnohovrstvového a mnohorozmerného obrazu mojej tvorby (do ktorého zahŕňam aj muzeálne expozície a televízne reportáže).

Popkultúrnym symbolom toho, čo robím, mi je tajomný objekt kocky, či skôr hyperkocky z rovnomenných filmov Cube (1997) a Cube 2: Hypercube (2002).

Vytváram teda rozľahlé hypersigilum tak, ako ho definoval a svojimi The Invisibles aj demonštroval Grant Morrison. (Ďalším vhodným príkladom je Promethea od Alana Moorea.)

Výzvou mi je viacrozmerná (a)cyklická/chaordická originalita, ktorá sa ťažko komunikuje inak než vlastným prežívaním a vlastnou interpretáciou. Jej nazeranie vyžaduje trpezlivosť, snahu, otvorenosť, rozhľad aj istú intelektuálnu zdatnosť. V neposlednom rade aj mierne zenový prístup – viď kruhový symbol ensō a jeho význam. (Objavuje sa na obálke románu Čierny kruh.) Odmenou je exkluzivita získaného zážitku a možnosť vlastnej transgresie.

 

Poznámka: Aby sme sa vyhli prípadnému nedorozumeniu – nejde tu o intelektualizmus a intelektuálno-umelecké pózy, ktoré sú mi ešte o pár stupňov protivnejšie než prvoplánovosť instantnej zábavy.

 

Staršie súvisiace články:

O prístupe k písaniu

Ako podávam svoje príbehy

Kedy napíšem ďalšiu knihu a čo to bude

Ako som si sťažil písanie Smršte