Poviedka Internát bola mojou prvou hororovou poviedkou. Napriek tomu je v nej čosi, čo ma dodnes fascinuje. Najmä v súvislosti s tým, čo popisujem aj v poviedke Tajomstvo zeme a novele Zrkadlenie smrti. Verím, že cez tieto texty som zachytil čosi zvláštne. Žánrovo ide v prípade Internátu o čistokrvný slasher – písal som to v čase slasherovej vlny alá Vreskot, Viem, čo ste robili minulé leto a pod.

***

Všetkým, ktorí tam v zimnom semestri 1999 boli.

*

Poštárka mu listy prestrčila popod dvere. Konečne si zvykla na to, že cez deň neotvára.

Pomaly prešiel do obývačky. Zvalil sa do kresla.

„Účet, reklama, a toto?“

Nika píše!

Roztvoril obálku, vybral nakrivo odtrhnutú polovicu papiera a začal čítať. Chvíľu mu trvalo,  kým rozlúštil jej (odvtedy) roztrasené písmo.

Ahoj. Ako vieš, dlho som premýšľala, čo to bolo. (Mám tu na premýšľanie dosť času. Vlastne, celé dni iba premýšľam.) Dovolili mi tri emaily na týždeň, tak som emailovala. Špiritisti, psychotronici, mágovia a tak. Sú to možno úplní blázni – príhodné, že to píšem práve ja a z tohto miesta – no neviem, či by to vysvetlil niekto iný. Ten prípad sa stal dosť známym. (Mimochodom, koľko si za to dostal? Stáli ti tie prachy za to, že si povedal pravdu? Nedovolili mi pozrieť si žiadny článok, ani interview.)

Jeden z tých psychotronikov mal kolegu, ktorý sa tam bol pozrieť. Tie kresby od S. (prepáč, ale mená mi ešte stále nerobia dobre) vraj vyžarujú veľmi zvláštnu energiu. Nikdy nič podobné necítil. Pýtala som sa na to jedného pána zaoberajúceho sa mágiou a ten mi odpísal, že určitými symbolmi sa dajú vyvolávať bytosti z astrálu, duchovia vecí a podobne. (Aj budov?) Také symboly sa získavajú v tranze. Už chápeš? S. bol na drogách, keď to kreslil. Bol v tranze! Nejako vydoloval presne taký symbol! A to, čo prišlo…

Zamysli sa nad tým. Kto tam býva? Akú majú tí mladí zväčša povahu? A ako sa to správalo a vyzeralo? Presne to sedí. Bol to jednoducho… internát.

Čo spravíš so zlou myšlienkou, ktorá ti napadne? Zapudíš ju. Teraz to bolo naopak. Zlá myšlienka zapudila všetkých, ktorým napadla. Prečo sa to stalo akurát vtedy a nám? Neviem. Je to ako pýtať sa, prečo akurát tebe napadla nejaká myšlienka a nie iná.

K jadru veci. Ten psychotronik dal symboly zmazať, ale aj tak ich veľa ľudí videlo. (Robia grafity na prvom poschodí, aby ich videlo čo najviac ľudí, spomínaš?) Bojím sa, že práve my dvaja môžeme byť bránami. Boli sme tam, keď sa to stalo. Ja cítim, že je to vo mne. Dívalo sa to na mňa, ale vlastne… zo mňa. Nesmie to prísť. Tie rybie oči! Dnes som si v posteli našla črepinu, vieš? Je dosť ostrá. Musela som ju zobrať na vychádzke, ale vôbec si nepamätám, kedy, ani načo som si ju ukryla do postele. Desí ma to. Budem sa musieť postarať, aby… Budem sa o seba musieť postarať.

Rozumieš, čo ti hovorím? Sprav, prosím, to isté. Môžem ťa len prosiť, ale sprav to. Nech sa tie rybie oči nevrátia!

Zbohom

N.

***

„Tak tu prežijem ďalší rok, cha!“ pomyslela si Nika, keď otvorila dvere internátnej izby.

Nebolo to bohviečo.

Úzka miestnosť, tri postele, skrine, veľký písací stôl a dve staré stoličky. Oknom, umiestneným presne oproti dverám, sem vnikali posledné lúče chladného jesenného slnka.

Bol október a stmievalo sa už dosť skoro.

Dnes to bol prvý Nikin deň v Banskej Bystrici. Pred pár mesiacmi zvládla prijímačky na tunajšiu univerzitu. Zajtra začína zimný semester. Trochu ju štvalo, že nedostala miesto na vysokoškolskom intráku, ale len na tomto starom stredoškolskom. (Štyri spodné poschodia obývali mladučké učnice, piate vysokoškoláci a zopár stredoškolských chalanov a najvyššie – šieste – puberťácki učni. Poschodia boli centrálnym schodišťom rozdelené na dve nerovnako veľké krídla.)

Zrazu sa strhla. Už sa stmievalo a ona ešte potrebovala vybaviť zopár vecí dolu v meste. (Internát stál na kopci za ním.) Rýchlo sa vybalila a potom vybehla z izby.

Keď sa vrátila, jej dve spolubývajúce ju už čakali. Vysoká usmievavá hnedovláska sa predstavila ako Petra, menšia blondínka bola Aďa. Prvá študovala na výške odbor hudobnú – angličtinu, druhá umeleckú  nadstavbu.

Večer strávili v družnom rozhovore, pričom Nika zistila, že Petra je až príliš zhovorčivá a že pripustiť k reči občas aj druhých považuje za zbytočné.

Preto radšej zahrala ospalú.

„Dievčatá, ideme spať. Zajtra skoro vstávame a je tu taký hluk, že bude chvíľu trvať, kým zaspíme.“

„Ty už chceš spať? Neblázni!“ zhrozila sa Petra. Na Nikinu stranu sa však postavila aj Aďa, takže musela rezignovať.

„Nič zo života nebudete mať, keď chodíte tak skoro spávať!“ mrmlala pri zhasínaní svetla.

Nika sa prevaľovala v posteli a v duchu preklínala architekta budovy, pretože izby od ústrednej chodby krídla oddeľovali len tenké drevené dvere. Žiadne predizby, nič. A na chodbe bol pekný bordel!

Doliehali sem výkriky, výbuchy smiechu, dokonca niečie chabé pokusy hrať na gitaru. Zrazu sa chodbou rozľahli kroky (bože, ako sa tu ten zvuk rozlieha!).

Niekto bez zaklopania vtrhol do ich izby.

Nervózne sa strhli. Naučiť sa zamykať bolo dôležité pravidlo.

Vo dverách stáli dvaja rozosmiati chalani. Jeden vysoký, čiernovlasý, druhý nižší a zavalitý.

„Baby, poďte na chodbu! Sme tam všetci! Zoznámime sa,“ div nekričal ten vyšší.

Nika až teraz zbadala, že v ruke zviera gitaru.

Tak to ty! pomyslela si.

„My už spíme,“ odvrkla podráždene.

„Veď poďte!“ nedal sa.

„Héj, poďte!“ pridal sa k nemu ten druhý.

„Jasné chlapci! Prídeme o chvíľočku,“ ožila Petra. „Počkajte nás, len na seba niečo hodíme.“

„OK!“

Dvere sa zavreli a Nika mala chuť vraždiť.

„Ja nejdem.“

„Ale ideš!“ Ťahala ju Petra z postele.

O chvíľu všetky tri vyšli na chodbu, kde postávala skupinka chlapcov. Ani jedno dievča.

„Idem naspäť,“ otočila sa Nika, no Petra ju chytila za ruku a viedla vpred ako malé dieťa.

„Á, už ste tu! Paráda!“ privítal ich ten s gitarou. „Ja som Jožo, čaute.“

„Ja Braňo,“ nasledoval ho ten druhý.

Jožo Nike podal ruku. „Čo študuješ?“

„Filozofiu-nemčinu“

„To máš smutné. Ja tiež, ale len tú filozofiu. Spolu s históriou. Prváčka?“

Prikývla.

„Ja už druhák,“ dodal strojene.

Petra sa taktiež činila.

„Čo študuješ, Braňo?“

„Nadstavba. Budem obchodník.“

„Budeš kšeftár! To už vlastne si!“ zamiešal sa so smiechom do rozhovoru nízky, no dobre vyzerajúci chalan.

„To je Vlado. On študuje to isté, vieš? A je blázon.“ Doložil Braňo pološeptom.

Vlado sa medzitým pritočil k Adi a predstavoval sa jej.

Z blízkej izby vyšiel ďalší mladík.

„Milan! Poď sem!“ vykríkol Jožo. „Môj nový spolubývajúci.“

Milan sa na neho dosť podobal, ale bol lepšie stavaný a usmievavejší. Bleskovo nadviazal rozhovor, nerobilo mu to žiadne problémy.

„Odkiaľ je? Čo je zač?“ spýtal sa Joža Braňo.

„Odniekiaľ z východu. Neviem presne. Som s ním prvý deň na izbe a vyzerá byť celkom fajn.“

Pristúpil k nim Vlado. „Kde je Juro, váš tretí spolubývajúci?“

„Juro je divný,“ mávol rukou Jožo.

„Na izbe. Leží a chce spať,“ dokončil Milan.

„Býval som s ním aj minulý rok. Je divný.“

„Nevšímam si ho.“

„Nikto si ho nevšíma,“ zamrmlal Jožo, ešte raz mávol rukou a podišiel k Petre.  Tá medzitým, ktovie prečo v angličtine, konverzovala s niekoľkými študentmi ekonómie.

Zábava trvala do neskorej noci.

Ubehol prvý týždeň. Nika sa vracala zo školy takmer poklusom, pretože jej o pol hodiny začínal volejbalový tréning.

Vbehla do internátnej budovy a zastala pri vrátnici.

Ten dedo tu zase nie je! Zanadávala v duchu, pretože starý vrátnik často opúšťal svoje stanovisko. Keďže tu boli uložené všetky kľúče, dosť to komplikovalo situáciu.

Ponáhľam sa! Kde do čerta trčíš!?

To sa však už zavalitá postava vrátnika, familiárne oslovovaného Pišta, vynorila spoza rohu.

„Ďakujem,“ zavrčala, keď jej podal kľúč a vyšprintovala po schodoch.

Vybehnúť až na piate poschodie vyžadovalo slušnú kondičku, no tá jej nechýbala. Problém jej skôr robilo odhadnúť, na ktorom poschodí sa práve nachádza.

Všetky vyzerali rovnako.

Medzi štvrtým a piatym sa však nachádzal vynikajúci orientačný bod. Za odpočívadlom na medziposchodí bola do steny vsadená masívna železná mreža. Kedysi slúžila ako efektívny izolátor medzi učňami a učnicami. Teraz bývala stále otvorená, pripomínala ozdobné záhradné dvere. Nika cez ňu prebehla a za chvíľu už stála pred svojou izbou.

Práve odomykala, keď sa chodbou rozľahlo rinčanie skla, nasledované neľudským, zúrivým zavitím.

Inštinktívne sa prikrčila.

Zvuk vychádzal z malej spoločnej kuchynky umiestnenej obďaleč. Čakala, že z izieb vybehnú ostatní, no uvedomila si, že takto poobede býva internát takmer prázdny. Jedny z dvier sa však predsalen otvorili (posledné na chodbe po pravej strane), vyšiel z nich zavalitý Braňo a zamieril k nej.

„Čo to bolo? Počul si?“

Braňo sa uškrnul: „Môj milý spolubývajúci – Vladko. Hovoril som, že je to blázon. Poď sa pozrieť.“

Spolu vstúpili do kuchynky. Vlado tu zúrivo nadával a kopal do už aj tak rozbitého taniera. Na zemi ležala porcia špagiet postriekaná poriadnou dávkou tmavočerveného kečupu.

„Kurva! Seriem na to! Kurva!“ Vrieskal Vlado a do špagiet nepríčetne kopal. Lietali všade.

Nika na neho vyjavene hľadela. Nič nechápala.

„Je v afekte. To ho chytá dosť často,“ pošepol Braňo.

„A ty… s ním bývaš?“

Pokrčil ramenami: „Čo už. Príď večer na Jožovu izbu, porozprávam vám nejaké perly.“

„Dobre, prídem,“ sľúbila a pozrela na hodinky. „Bože! Musím letieť! Zatiaľ sa maj!“

Večer sa zišli na Jožovej izbe. Milan a Juro tu ešte neboli, takže sa mohli nerušene porozprávať. Joža Vladove správanie tiež zaujímalo, pretože už bol svedkom jedného jeho výbuchu. Braňo im teda porozprával o tom, ako Vlado občas vykopne dvere, keď si na vrátnici zabudne zobrať kľúč, ako musia aj v zime spávať pri dokorán otvorenom okne (ak Braňo vstane a s drkotajúcimi zubami ho zavrie, ráno je vždy znova otvorené), a o bleskových zmenách jeho nálad.

Nevychádzali z údivu.

„Vyzerá byť úplne v pohode,“ krútila hlavou Nika.

Braňo len pokrčil ramenami.

Vtom niekto zaklopal na dvere a otvoril ich.

Dnu vošla pekne stavaná dievčina.

Jožo sa usmial: „Á Lenička! Poď medzi nás! S Braňom sa ešte nepoznáš. Braňo, toto je Lena. Umelkyňa. Študuje na Akadémii umení. Lena, toto je Braňo. Budúci kšeftár,“ zoznámil ich.

„Teší ma. Kde bývaš?“ vyzvedal Braňo.

„Hneď vedľa Niky.“

„Tá izba bola doteraz prázdna.“

„Došli sme včera.“

„Hehe,“ zapojil sa Jožo. „Včera večer som tam vtrhol a fajne sme pokecali.“

„O čom?“

Braňo sa to už nikdy nedozvedel, lebo dvere sa znova otvorili a vošiel Juro. Bol o pár rokov starší než oni. Budúci právnik.

„Čaute,“ pozdravil tichým hlasom, prešiel k posteli, bez slova sa na ňu zvalil a hľadel na strop.

Braňo žmurkol na Joža: „Tak my už pomaly pôjdeme.“

***

Michal „Staycool“ dnes nemal dobrú náladu. Tretí ročník učňovky ho nudil. (Veta: „Bol na neho priťažký,“ by skutočnosť vystihla presnejšie.) Majster v dielňach mu zase vynadal ako sopľavému decku. Raz si na toho starého somára počká  s poriadne ťažkou a drapľavou doskou v ruke.

„Staycool“ kráčal temnou internátnou chodbou na šiestom poschodí. Mieril do spoločnej kúpeľne. Dá si sprchu a zaľahne. Aj tak je už štvrť na jednu a ráno o šiestej vstáva.

Spoločná kúpeľňa bola dosť veľká, celá povykladaná sterilne pôsobiacimi kachličkami. Takmer stále sa leskli kvapkami vody vyzrážanými z vlhkého vzduchu. Nebol tu nikto, ale z kohútika tryskal prúd horúcej vody. Typické učňovské žartíky. Nechať pustenú horúcu vodu, aby bolo viac pary. Úžasná sranda! (Nie však až taká, ako podpáliť linoleum na spoločnej chodbe, alebo vytrhať záchodové potrubie.)

„Staycool“ sa zohol nad jedno z piatich umývadiel a opláchol sa studenou vodou. Po nadopovaní sa syntetikou mal vždy hlavu ako balón.

Polopriehľadná plachta zahaľujúca sprchovací priestor zašušťala.

Zodvihol pohľad do zrkadla nad umývadlami a preskúmal zarosený odraz kúpeľne. Nič.

Iba para a vriaca voda vytekajúca z vodovodu. Z niekoľkých spŕch kvapkalo.

Bežné.

A potom…

Pre tých, čo už spali, to bolo drsné prebudenie. Strašný výkrik im brutálne vnikol do ríše snov a rázne ich odtiaľ vytrhol. Na šiestom poschodí sa prebudili takmer všetci. Na päťke zimomriavky prebehli po chrbtoch iba tým, čo ešte nespali. Internát totiž zvláštne pohlcoval zvuk.

Milan si práve niesol na izbu trochu vody (izby nemali samostatné umývadlá ani záchody), keď sa to ozvalo.

Doslova stŕpol, cítil, že mu mráz prenikol až do morku kostí.

Potom sa rozbehol nahor.

Podobný kvílivý výkrik už  počul – na zabíjačke.

Dvere izieb na šestke sa otvorili takmer naraz. Rozospatí učni vyšli na chodbu a zmätene sa rozhliadali. Tí pohotovejší z nich bežali okamžite k epicentru výkriku – kúpeľni.

Prvák Zolt (Zoltán M.), dobehol ako prvý.

Ešte dlhé roky to ľutoval!

Na dlážke pod umývadlami ležal Michal „Staycool“, neprirodzene vypleštené oči upieral na strop a jeho pohyby boli už len mechanickými zášklbmi.

Prvé, čo Zolt zaregistroval, boli dva gejzíry krvi, pulzujúce takmer súčasne. Zarážajúca fascinácia červených fontán!

Až potom uvidel ich zdroje.

„Staycoolova“ ľavá dlaň visela iba na kúsku kože a svalov.

Ľavá slabina bola hlboko rozseknutá.

Zolt vedel, že je rozseknutá, pretože jeho zmysly už zaregistrovali aj nástroj, ktorý ju rozsekol. Mozog si však tento vnem ešte neuvedomil.

Podomácky vyrobený sekáč zo starého zhrdzaveného železa ležal obďaleč.

Voda na dlážke v jeho okolí sa už zafarbila krvou a hrdzou.

Takých sú v dielňach desiatky, preletelo Zoltovi hlavou tesne pred tým, než začal vracať.

Medzitým sa už dovnútra nahrnulo niekoľko desiatok učňov a študentov. O chvíľu na internáte nespal vôbec nikto.

***

„Tak ako sa to celé stalo?“ vyzvedal Vlado.

V tú noc nespal na internáte. (Nikto nevedel, kde bol.)

Budovu potom na celý týždeň uzavreli kvôli vyšetrovaniu a čisteniu.

„Toho učňa si asi nepoznal. Bol dosť divný, šľapal na niečom. Tretiak. Cez deň sa vraj pohádal s majstrom v dielňach. Chlapík mu vynadal do neschopných a frustrovaných feťákov. Asi ho to zobralo, takže z dielne šlohol starý sekáč. Ktovie, na koho, možno na toho majstra. Večer si niečo šľahol, potom odišiel do kúpeľne a tým sekáčom si zaťal do ruky a ľavej slabiny. Tam sú tepny, do troch minút si mŕtvy,“ objasnil Jožo.

Nika sa pridala: „Poliši to samozrejme vyšetrovali, ale zistili len, že fungoval na nejakej syntetike a robil grafity. K činu sa nikto nepriznal, tak to uzavreli ako samovraždu.“

„Jasné, že je to samovražda, čo iné?“

„Pri učňoch nikdy nevieš. Raz som videl, ako vítajú prvákov,“ poznamenal Jožo.

„Krvi tam bolo ako z prasaťa. Kým som sa tam dostal, mohol som sa dívať len od dverí. Našťastie! Lebo všetci, čo odtiaľ vyšli, mali pekne krvavé tenisky a papuče. Ešte o tri dni neskôr to tu vyzeralo dosť morbídne. Všade samé krvavé šľapaje. Hrozne to smrdelo,“ prihodil svoju trošku Milan.

Teraz sa ozvala Lena: „Učni mi ukázali niektoré grafity na chodbách, ktoré ten chalan robil.“

„Vážne?“ Ožili takmer všetci. „Ideme sa mrknúť!“

„Je to dole na prvom poschodí. Grafity robia tam, aby ich videlo čo najviac ľudí.“ Vysvetľovala Lena, zatiaľčo viedla skupinku dolu schodmi. Keď došli na prvé poschodie, nič veľké sa nekonalo.

„Toto?“ odfrkol Milan. „Pozerám sa na to každý deň, keď idem hore schodmi.“

„Pozerá na to asi každý, kto ide na intrák.“  (Výťah sa nepoužíval. Učni by ho rozbili.)

Na stene odpočívadla medzi prízemím a prvým poschodím bolo zeleným sprejom nastriekaných zopár neveľkých geometrických obrazcov a dva ťažko čitateľné nápisy.

Vyvolávali zvláštny pocit  prázdnoty.

„Bŕŕ, mrazivé, že ten, čo to robil, je už po smrti,“ podotkla Nika.

„Možno len nejaký učeň chcel spraviť dojem na Lenu,“ zasmial sa Jožo a tľapol ju po peknom zadku.

Beh internátneho života sa za niekoľko týždňov dostal do normálu. Prišli jesenné prázdniny, čo znamenalo, že stredoškoláci povinne odišli na pár dní domov. Všetky poschodia okrem piateho sa vyprázdnili.

Blížila sa štvrtková noc. Väčšina vysokoškolákov už odišla na víkend. Na internáte zostala len dobre zohratá partia a niekoľko ďalších študentov.

Juro bol na izbe sám. Milan s Jožom za niekým odišli.

Bol sám. Vždy bol sám, vždy tak trochu zvláštny.

Rád fixoval pohľad na jeden bod stropu. Hlavne po absolvovaní základnej vojenskej služby. Tam mu teda moc nepomohli…

Už odmalička mal v spoločnosti pocit, že všetka pozornosť sa upriamuje na neho. Nenápadne. Tak, aby si to nevšimol.

Ale on to cítil.

Preto fixoval  pohľad na jeden bod. Prenášal tým tlak všetkej tej pozornosti mimo seba. Jednoducho – pošli ďalej!

Po vojne sa veci zmenili. Tlak pozornosti začínal cítiť, aj keď bol sám. A čoraz silnejší. Trochu ho to miatlo.

V takých chvíľach si potreboval posedieť niekde, kde nehrozilo, že ho vyrušia. Najlepšie, ak tam tiekla alebo kvapkala voda. To ho upokojovalo.

Aj teraz mu bolo zvláštne. Na strop pozeral už druhú hodinu, ale tlak nie a nie povoliť.

Pôjde do kúpeľky!

Do tej na šestke.

Nikto tam odvtedy nechodí, je tam pokoj.

Jedine mal vždy pocit, akoby v tom vlhkom vzduchu ešte stále visel pach krvi. Je to možné? Mohli sa jej maličké čiastočky ešte stále odparovať a vnikať mu do nosa? Nevedel. Bolo mu to jedno.

Vstal z postele a s pohľadom upriameným na strop sa prezliekol do slávnostného obleku, ktorý nosil na skúšky.

Áno, oblek. Ten bol potrebný. Bez neho by tlak nezmizol.

Zhasol svetlo a pootvoril dvere na chodbu. Aj tam bola tma.

Kroky! Niekto ide!

Rýchlo zavrel dvere. Nemal záujem niekomu vysvetľovať, prečo je večer oblečený v saku.

Kroky sa blížili. Ich zvuk sa rozliehal chodbou.

Ktosi ide na 520! Na ich izbu! Určite. Cítil to.

Oprel sa o dvere chrbtom. Zamykanie by bolo počuť.

Kroky naozaj zastali pred dverami izby číslo 520. Niekto tam poriadne dychčal. Zaklopal a okamžite stlačil kľučku. Juro sa zaprel. Po čele mu stiekla kvapka potu.

„Jožo?“ Braňov hlas. „Videl som, že svietite, keď som išiel na intrák. No tak, zlez z nej a otvor mi. Mám niečo dôležité.“

Juro sa ani nepohol. Zadržal dych. Vedel, že to Braňo len hrá. V skutočnosti sa chcel pozerať na neho, nie na Joža.

Zakaždým, keď niekto prišiel za Milanom alebo Jožom, v skutočnosti pozoroval kútikom oka jeho.

Braňo si všimol, že spod dverí nevychádza svetlo a domyslel si, že sú buď práve v najlepšom, alebo je izba naozaj prázdna. V oboch prípadoch mu nikto neodomkne. Pobral sa teda skúšať šťastie inde.

Do vlastnej izby – k Vladovi – sa mu moc nechcelo.

Zvuk vzďaľujúcich sa krokov postupne utíchol, až sa vytratil úplne.

Juro pomaly otvoril dvere, vykĺzol na chodbu a zakrádal sa k centrálnemu schodisku. Bola tu tma. Vnikalo sem len trochu mesačného svetla – cez veľké okno na konci chodby.

Ešteže má len ponožky! Inak by ho začuli.

Kúsok pred schodiskom boli dvere na spoločný záchod.

Veru si odskočí! Mechúr sa mu poriadne stiahol, keď pred Braňom držal tie dvere.

Vošiel dnu. Aj tu bola tma. Učni sa o to postarali. (Rozbiť žiarovky na záchode, hahahá!)

Zamieril k pisoárom. Páchlo to tu. Splachovač bol zase pokazený. Chodidlom v ponožke stúpil do teplej mláky. Kurva! Niekto po tme netrafil.

Po chvíli našiel vhodnú pozíciu, rozopol zips a začal močiť.

Nebolo mu príjemné, že za chrbtom má tmavé kabínky bez dvier.

Keby tam niekto potichu striehol… fuj!

Močil.

V temnote za ním sa čosi pohlo. Nebolo to veľké.

Pozvoľna sa odtiaľ vystrkovala mŕtvolne bledá ruka a prstami akoby hrala na klavíry. Pomaličky.

Juro s pocitom dobre vykonanej práce končil svoju potrebu. Nemohol sa zbaviť toho mrazenia v zátylku. Niekto ho pozoruje! Dôverne známy pocit. Už roky. Zakaždým to prejde, nemá cenu sa otáčať.

Ruka držala prostredník len polcentimetra nad jeho zátylkom.

Mal pocit, akoby mu niečo ježilo chĺpky vzadu na krku. Ako zvyčajne. Vždy je to rovnaké.

Majiteľa ruky to prestalo baviť.

Schytil Jura za ústa, bleskovo ho strhol k sebe a parádne ho podrezal ostrým kúskom rozbitej kachličky.

Braňo nakoniec predsa skončil na vlastnej izbe. Začínal mať pocit, že ostatným už lezie na nervy posedávaním na ich izbách. Nebol ďaleko od pravdy. V skutočnosti však liezol na nervy iba tým najtolerantnejším. Všetkých ostatných už poriadne nasieral.

Vlado mal dnes jeden zo svojich nedobrých dní. V izbe vládla mĺkva a ťaživá atmosféra.

Vlado sa zodvihol a odišiel na záchod.

Potom sa vrátil.

Opäť tichá domácnosť.

Braňo sedel otočený chrbtom. Niečo si písal so zapnutým walkmanom na ušiach. Nechcel počuť nič z toho, čo jeho psycho spolubývajúci robí.

Vlado si ľahol na posteľ. Zaspal.

O polhodinu sa Braňo otočil a… od hrôzy stuhol.

Na dlážke uvidel zopár červených šľapají.

Krv!

Vlado niekoho zabil! napadlo mu ako prvé.

Šľapaje sa tiahli od Vladových papúč.

Oblial ho studený pot.

Len zhlboka dýchaj!

Pomaly sa načiahol za slzným sprejom.

Chladivý dotyk tuby.

Nôž s dvadsaťcentimetrovou čepeľou by bol lepší.

Nebude toho blázna budiť, to by nebol dobrý nápad.

Pomaly, pomaličky ustupoval k dverám.

Vlado sa obrátil!

Spal ďalej.

Alebo nespal?

Braňo otvoril dvere. Modlil sa, aby aspoň teraz nezaškrípali tak, ako škrípu všetky internátne dvere. Vyšiel na chodbu a potichu zavrel.

Kľúč! Zabudol kľúč!

Mohol ho tam zamknúť. Čo už teraz? Nevráti sa tam ani za boha!

Vďaka mesačnému svetlu (iba bola na konci chodby hneď vedľa okna), došiel k vypínaču a stlačil ho.

Chodbou prebehla vlna chladnej neónovej žiary, zabzučala, zablikala, no napokon sa ustálila. (Niektoré úseky blikali stále.)

Uvidel šľapaje.

Sledoval ich.

Smerovali na záchod.

Tam je tma! Tma! Kričala mu v mysli opatrnejšia časť, ktorá nepodľahla sugestívnej sile krvi a tušenej vraždy.

Vošiel do spoločných záchodov.

Z vrecka vytiahol zapaľovač ZIPPO.

Sklonil sa k dlážke a osvetlil ju.

Áno, tiahne sa to odtiaľto (krok), odtiaľto (krok), odtiaľto! Kurva!

Doprial si pohľad, ktorý by mu bol prospešný jedine v prípade, že by študoval medicínu a práve sa chystal na skúšku z patológie.

Podrezaním Jurovho hrdla sa zábava s ostrým úlomkom kachličky veru neskončila. Vyzeral, akoby sa do slávnostného obliekol kvôli privítaniu neobvyklých hostí – svojich vnútorností. (Vitajte! Som rád, že vás vidím!)

Braňo zavrel zapaľovač, otočil sa, pomaly zaboril tvár do dlaní a od hrozného šoku sa rozplakal.

Na dvere Petrinej izby ktosi zaklopal.

Bola tam sama. Nika s Aďou odišli do dievčenskej kúpeľky na štvrtom poschodí.

„Ďalej!“

Dvere sa otvorili a vošiel Milan.

„Čau, nie je tu Nika?“

„Ahoj, išla do kúpeľne. Aj Aďa.“

„Aha. A Joža si nevidela?“

„Nie. Ale možno je s Lenou. Skús vedľa,“ žmurkla na neho.

„Nie sú spolu nejako často?“

Petra sa nadychovala na vyčerpávajúcu odpoveď, no prerušilo ju zaškrípanie dverí. Do izby sa vrátila Nika s Aďou.

Nevzlykal dlho. Jurovi hostia strašne smrdeli. Okrem toho začul blížiace sa kroky a… smiech.

Milan s Nikou!

Braňo sa vypotácal zo záchodov. Stále bol v ťažkom šoku. Apaticky sa oprel o stenu.

Nika si ho všimla prvá.

„Nazdar! Práve vyprevádzam Milana z našej izby. Vieš, že Jožo a… Braňo?“

Zaregistrovala, že je mimo.

Iba ukázal na záchody a odobral sa naspäť do svojho vnútorného vesmíru. Na vstupnú bránu vyvesil tabuľku „Nerušiť!“.

Nereagoval vôbec na nič, nepovedal už ani slovo.

Milan teda vošiel dnu.

Chvíľa ticha.

Tlmený výkrik.

Hneď, ako vyšiel, Nika pochopila, že si podľa Braňovho vzoru už tiež chystá tabuľku.

Vylepila mu poriadne zaucho.

„Čo je? Čo je tam? Spamätaj sa!“

„Juro… mŕtvy.“

„Čože?“

„Jura tam niekto dorazil, dopiče!“

„Vlado,“ ozval sa Braňo.

„Čo?“

„Bol to Vlado!“

„Určite? Kde je teraz?“

„V našej izbe.“

„Tak ideme,“ prejavil Milan nezdravú impulzívnosť.

Braňo na neho pozrel.

„No čo? Ty si dvakrát širší ako on, ja vyšší. Máš slzák. Skočím si na izbu po boxera. Nika, zožeň Joža. Bude asi u Leny.“

„Idem,“ šepla a odbehla.

„My ideme za Vladom.“

So stiahnutými žalúdkami sa priblížili ku koncu chodby.

Stáli pred izbou.

„Ideme!“ zavelil Milan. Hrdlo mal stiahnuté.

Dvere tentoraz nezaškrípali.

Vlado tu stále bol. Spal.

Braňo vystrčil ruku so sprejom. Strašne sa mu triasla.

Milan si pripravil boxera a ľavačkou Vlada potľapkal po pleci.

Nič.

Zatriasol ním.

Nič.

Otočil ho.

„Ježišmária!“

Braňom trhlo, stlačil spúšť a strekol Milanovi do očí slušnú dávku  plynu.

Tesne pred tým, ako sa mu všetko zlialo do farebnej šmuhy, Milan zazrel zopár zubov tam, kde mal Vlado kedysi oko.

Krvavý otvor pôvodne nazývaný ústa, bol hojne pofŕkaný mozgovou tekutinou. Cez kráter po nose sa tiahla zaujímavá zmeť jemných nervových vlákien druhého oka.

Vladova tvár bola rozmlátená na kašu.

Doslova.

***

Stáli na chodbe pred dverami nechutne dekorovanej izby.

Milan kľačal na dlážke, kašľal a slzil. Braňo sa opieral o stenu. Tabuľka „nerušiť“ opäť vyvesená.

„Poďme dole na vrátnicu, nech zavolajú polišov,“ navrhol Jožo.

„Jasné, ideme!“ odsúhlasili Nika s Lenou.

Petru s Aďou o dianí nikto neinformoval.

Päťčlenná skupinka vyrazila.

Jožo vpredu, za ním dievčatá. Na konci Braňo podopierajúci Milana.

Došli k schodisku a začali zostupovať.

„Sme v riti!“ ozval sa Jožov hlas. „Totálne!“

„Čo je? Čo sa stalo?“

„Pozrite!“

Zišli na odpočívadlo medzi piatym a štvrtým poschodím.

Uvideli to. (Prekvapenie!)

Kovová mreža bola pevne zavretá, poistená dvoma reťazami s poriadnymi zámkami.

„Čo to kurva…?“ Braňo pristúpil k mreži a zatriasol ňou. Ani sa nepohla.

„Pomóc!“ zakričala Nika.

„Vrátnik ťa nebude počuť! Určite tam dole už dávno drichme. Okrem toho, keď cez štyri poschodia nepočul tú poslednú chodbovicu, takýto krik ani náhodou! Intrák je na kopci za mestom. Čiže nás nikto nebude počuť, ani keď budeme vyrevúvať z okien. Ak by náhodou, pomyslí si, že sme ožratí a blbneme,“ začínal panikáriť Milan.

„Všetci stredoškoláci sú preč?“

„Jasné Lena, všetci. Povinne!“

„Takže sme v riti, ako som povedal,“ uškrnul sa Jožo. „Asi by to chcelo hrdinský skutok. Niekto by mal zbehnúť na vrátnicu k Pištovi. Je tam telefón. Roztiahnite mi tie mreže. Som dosť chudý, prepchám sa.“

Milan s Vladom pozreli na Niku, Lena nechápavo pozerala na neho.

„To nie je zlý nápad…“ začal Braňo.

„Jasné, keď nepôjdeš ty! S tvojim bruchom by si…“

„Kľud Lenička, to je v pohode. Za chvíľu som predsa naspäť.“

„Bude to asi najlepšie,“ zhodnotila Nika. „Čo mobil?“

„Mobil? Tie majú akurát tak právnici z dobrých rodiniek. Juro si do neho dával baterky iba keď telefonoval. Myslel si, že ho sledujú, idiot.“

„Aj tak nevieš jeho PIN. Roztiahnite mi tie mreže, už som mohol byť naspäť!“ strácal trpezlivosť Jožo.

Milan s Braňom ho automaticky poslúchli. Zapreli sa a zabrali. Dvojica mreží sa trochu rozostúpila.

Letmo pobozkal Lenu, mávol Nike a prepchal sa cez vzniknutý otvor.

Úškrn mu z tváre zmizol hneď za rohom. Bola tu poriadna tma. Na každom odpočívadle ho ožiarilo striebristé mesačné svetlo. Snažil sa kráčať potichu, no nešlo to.

Vlastný dych mu znel ako fučanie mechu. Poriadne sa potil.

Zišiel na tretie poschodie a musel zastať. Nikdy netušil, že môže mať takto stiahnuté brucho. Čupol si. Bude vracať, nebude?

Prešlo to, ide sa ďalej.

Každý ohyb schodov bol strašný.

Bolo to čoraz ťažšie.

Pred vnútorným zrakom sa mu mihali čoraz hrozivejšie predstavy.

Prudko sa otočil.

Je to tam! Tam v rohu! Starý hrobársky plášť vykročil z tmy. Čierny cylinder.

Kurva, predstavy!

Potil sa tak, že vdychoval vlastný pot.

Ľavý slzný kanálik nevydržal neustály kŕč tváre a začal pracovať. Kvap!

Došiel na prvé poschodie. Práve prechádzal okolo „Staycoolovych“ kresieb, keď ho skrútil neovládateľný svalový kŕč. Pohľad na vlastné ruky ho desil. Necítil si ich, triasli sa a v mesačnom svetle vyzerali ako cudzie.

Ako ruky vraždiaceho blázna.

Nikdy v živote sa nepriblížil takémuto strachu. Myšlienku na návrat odohnal už asi sto krát.

„Pišta je bližšie, Pišta je bližšie, Pišta je bližšie,“ opakoval si ako posvätnú mantru.

Konečne došiel na prízemie.

K okienku vrátnice mu chýbalo päť metrov. Bol taký napnutý, že každý krok predstavoval poriadny výkon. Fungoval na kyslíkový dlh.

Oproti vrátnici sa tiahla dlhá chodba do práčovne. Vo všetkých hororoch vrah prichádza dlhou chodbou. Strašne sa bál pozrieť do nej. Ak sa chcel dostať k vrátnici, musel prejsť okolo jej ústia. S vrcholným sebazaprením sa premohol a nakukol za roh.

Prázdna!

Oddýchol si a kráčal ďalej. Spoza vrátnice vykúkal telefónny automat. Zalieval ho mesačný svit. Úplne bez súvislosti si spomenul, ako z neho Lena volala svojmu priateľovi ani nie pätnásť minút po tom, ako si to spolu parádne rozdali.

Z myšlienkovej zákruty ho vytrhol pohľad cez sklenenú prepážku vrátnice. Bola…

„Prázdna! Do riti!“ takmer vykríkol. (Keby vedel, že Pištovo telo visí v zadnej miestnosti obesené za vlastnú dýchaciu trubicu, veľmi by ho to neupokojilo.)

„Zavolám tam sám.Len pokoj, pokoj,“ šepkal.

Vošiel dnu (zvláštny zápach vedomie radšej odfiltrovalo), zodvihol slúchadlo a cez prepážku pozrel na chodbu do práčovne.

Stála tam postava.

Teraz už kráčala.

Slúchadlo mu vypadlo z ruky. (Tú-tú-tú)

Nepribližovala sa rýchlo, ale bola tam. Bola tam!

Vybehol z vrátnice. Hlavný východ z internátu bol ďaleko. Okrem toho ho na noc zamykali.

Zamieril teda naspäť ku schodom.

Kútikom oka uvidel, že postava zrýchľuje.

Keby sa pozeral ešte chvíľu, uvidel by, ako vošla do mesačného svetla a mohol by si ju prezrieť…

Nedíval sa.

Škrííííííííp, ozvalo sa chodbou.

Čím to, preboha, škrípe o stenu?

Nový pohľad.

Bola už dosť blízko. Hrubý plášť, aký nosia majstri v dielňach. Detaily nevidel. V pravej ruke niesla veľké záhradné nožnice a ryla nimi o stenu, až padala omietka.

Jožo sa rozbehol.

Vyšprintovala sa za ním! Bola skurvene rýchla!

Keď dobehla ku schodom, bol iba na prvom odpočívadle.

Pomočil sa.

Bežal ďalej.

Postava tiež.

Nožnice držala (držal, podľa pohybu je to chlap, je to chlap!) len za jednu rúčku.

Keď bežal, rúčky udierali o seba.

CVAK! CVAK! CVAK!

Počul Jožo za svojim chrbtom.

Čoraz bližšie!

Nevidel nič. Všetko sa zlialo do jedinej šmuhy.

CVAK! CVAK! CVAK!

Štvrté poschodie.

Je to bližšie! Je to tu!

Mreža. Vydesená štvorica.

Nemal dych na krik.

Vrhol sa na mrežu.

Dupot za ním.

CVAK! CVA…

Lena zdesene hľadela, ako sa na smrť vystrašený Jožo vrhol medzi mreže. Braňo s Milanom šokovane stáli, nenapadlo ich roztiahnuť ich.

Šlo mu to strašne pomaly. Plakal a triasol sa. Zápach moču.

„Kde…“

Vynoril sa priamo za ním.

Nika zazrela roztvorené zuby nožníc. Padali nadol.

Zdesenie v Jožových očiach. Lena sa dívala. On vedel.

Dopad! Dve čepele sa mu nemilosrdne zaborili do chrbta. Spŕška krvi z úst znemožnila výkrik.

Postava sa zaprela do nožníc.

CHRRUPS!

Jožova chrbtica a miecha. Prestrihol ich!

Jožo bez jediného hláska ovisol ako bábka.

Vrah sa pri stlačení nahol dopredu. Tvár mal teraz len zopár centimetrov od nich. Delila ich len mreža.

Všetci to videli. Nebol to človek.

Vyzeral ako roztavená módna figurína. Povrch tváre vyzeral ako vyfučaný, no hýbal sa. Oči na tom boli najhoršie. Vpadnuté ako oči mŕtvej ryby, okolitá ovisnutá koža obnažovala oveľa viac, než mala.

Prvý sa spamätal Milan. S divým výkrikom sa rozbehol preč.

Nasledovali ho.

Lena o zlomok sekundy neskôr.

Posledný pohľad na telo zaseknuté v mreži. Oči boli zavreté, ale z úst vytekal pramienok krvi a po líci sa pomaly kotúľala slza.

V panike vtrhli do Nikinej izby. Petra s Aďou sa okamžite prebudili. Nika zabuchla dvere. Zamkla.

„Čo vám jebe?!“ začala Petra, no pohľad na krvou postriekanú štvoricu ju umlčal.

„Ježiši! Čo sa stalo?“ jačala Aďa.

Braňo začal čosi bľabotať, Lena si v šoku sadla na dlážku, Nika sa otočila k Milanovi.

„Čo? Čo to bolo, preboha?“

„Zabilo ho to!“

„Čo to bolo?“

„Zabilo ho to!“

Lena začala kvíliť.

Nika prevzala vedenie: „Nemôže sem prísť. Nemôže! Je tam mreža.“

„Krista! A kto myslíš, že má kľúče?“ ziapal Milan. Od úst mu fŕkala Jožova krv.

Chvíľu nechápala, potom sa rozplakala.

Aďa sa od strachu triasla: „Čo budeme…“

Kroky na chodbe!

Braňo bleskovo zhasol svetlo a vrhol sa pod posteľ.

„Kurva, buďte ticho!“ zašepkal.

Stuhli.

Kroky sa blížili.

Pomaly. Rozvážne.

Milan držal Niku. Celá sa triasla.

Kroky zastali priamo pred izbou. Načúval. Potom prehovoril.

„Hej, Nika, všetko v poriadku? Niekto tu kričal.“

Michal – ekonóm! spoznala hlas Nika. Ostal tu tiež!

Práve sa chystala odpovedať, keď z chodby zazneli druhé kroky. Tieto boli rýchlejšie.

„Počkaj, starý, čo si zač…“ začuli Michala.

„Utekaj!“ chcela zakričať Nika, no Milan jej nemilosrdne zapchal ústa.

Škríííííp

„Čo to… Nie!“ Michal zavil od bolesti ako ranené šteňa.

Počuli, že spadol na zem.

„Nie, prosím, nie, niééé!“

Zvuk kopanca.

„Prestaň, prosím!“

A ďalšieho.

„Aú, už nie, pro…“

Kop!

Tentoraz do hlavy. Nika si to cinknutie vybitých zubov o dlážku priala nepočuť.

Výkriky sa zmenili na nezrozumiteľné bublanie.

Milan zacítil poriadny zápach. Niekomu tu povolili zvierače.

Kop! Kop! Kop!

Chrčanie a nezrozumiteľné zvuky.

Kop! Kop! Kop!

Čoraz viac to čvachtalo.

Trvalo to pekelne dlho.

Pätnásť minút, ktoré im pripadali ako hodiny.

Braňo si do krvi hrýzol päsť, aby nezačal od strachu ziapať. Lena omdlela.

Zvuky konečne stíchli.

Ticho.

Trochu sa uvoľnili.

Škríííííp – priamo na dvere!

Pohli sa v pántoch, ale ostali zamknuté.

Škríííp škrííííp škríp škrííp škrí-í-í-p škríp.

Dvere sa otriasali. Niečím o ne škriabal.

Hrá sa s nami! Kurva, hrá sa s nami! Braňo cucal vlastnú krv z rozhryzenej päste.

Škrííp škrí-íp škríp škrííp škríp.

Opäť ticho.

Päť minút.

Ticho.

Desať minút.

Stále ticho.

Trochu sa uvoľnili.

Braňo sa chcel práve pohnúť, keď začuli, že niekto vykopol dvere v izbe nad nimi!

„Je nad nami! Musíme preč!“ snažil sa kričať i šepkať Milan.

„Nie! Je to pasca! Chce nás vylákať!“ oponovala Petra pomedzi slzy.

Z hornej izby doľahol zvuk presúvaného nábytku.

„Mohol to vykopnúť aj tu. Musíme preč. Odomknem.“

„Nie!“

„Zastav ma!“ zavrčal Milan, vstal a vykročil k dverám. Nika v záblesku mesačného svetla zazrela, že sa mu poriadne trasú ruky.

Nikto mu nezabránil. Boli paralyzovaní strachom.

Nad nimi práve po dlážke putovala skriňa..

„Čo tam robí?“ šepla Nika.

Nikto jej neodpovedal.

Milan sa prikradol k dverám a pomaličky otočil kľúčom.

Šťuk.

A ešte raz.

Šťuk!

Opatrne stlačil kľučku.

Do izby vnikol lúč svetla.

Pred dverami sa rozprestieralo krvavé more. Neforemná kopa (ešte pred dvadsiatimi minútami Michal – ekonóm), ležala obďaleč.

Odvrátil pohľad. Kútikom oka zazrel na dverách krv. Pozrel na ne a stuhol.

PRÍDEM OKNOM

Stálo tam vyryté hrotmi nožníc. Z nápisu stekala krv.

„No do…“

Vtedy sa okno izby rozletelo v záplave črepín. Dovnútra skočila postava.

Šesť hrdiel hrozne zjačalo. Milan uvidel záblesk dvoch krvavých hrotov.

Na viac nečakal. Vyšprintoval odtiaľ.

Prízrak vrazil nožnice odspodu do Adinho vreštiaceho hrdla. Zastavilo ich až temeno lebky.

Pustil ich, zohol sa a schmatol črepinu z okna.

Petra sa rozbehla správnym smerom, lenže neskoro.

Stiahol ju za vlasy, zachrapčal jej do ucha, odhryzol ho a potom jej črepinu vrazil cez oko priamo do mozgu.

Zasiahol pohybové centrum.

Pokrčila ruky, v kŕči zovrela prsty a niekoľkokrát strnulo poskočila na mieste.

Potom vystretá spadla na dlážku, kde začala hýbať nohami v imitácii kŕčovitej chôdze. Z úst jej vytŕčal jazyk a mykal sa v grotesknom nácviku francuzákov s mesačnými lúčmi.

Lena opäť omdlela. Zachránilo jej to život, pretože vrah sa rozbehol za unikajúcim Braňom. (Nika bola vpredu, bežala za Milanom.)

Dobehol ho pred sklenenými dverami oddeľujúcimi krídla chodby.

Schmatol ho odzadu za krk a šmaril oproti sklu.

Braňo vletel do dverí, efektne ich rozrazil a spolu so skleneným dažďom pristál na dlažbe.

Zalievala ho krv. Sklo mu rozsekalo celú tvár i ústa, takže vyzeral, akoby sa smial.

Prízrak otočil holú hlavu k schodišťu, kam bežali Milan s Nikou, potom bľabotajúceho Braňa chytil za vlasy a odtiahol ho do záchodov.

Braňo krvácal ako príslovečné prasa. Tiahla sa za ním poctivá krvavá stopa.

Na záchodoch sa s ním veľmi nemaznal.

Vrazil mu hlavu do záchodovej misy a splachoval, pokým Braňove zášklby neochabli.

„Zamkol to!“ ziapal Milan. „Keď tadiaľto prešiel, zamkol za sebou! Musíme naspäť!“

Nika, ktorá práve dobehla, uvidela, že mreža je opäť zamknutá dvoma zámkami. (Jožo tu stále visel. Už neslzil.)

Lena sa so zažmurkaním prebrala. V izbe bola tma. Na nič si nepamätala.

Všetko sa jej krútilo.

Vymotala sa z izby.

Stúpila priamo do krvavej kaluže. Keby nevykríkla pri tom (ale ona vykríkla), vykríkla by pri pohľade na bývalého Michala – ekonóma. (Aj vtedy vykríkla.)

Odrazu tu všetko bolo!

Ide po nich to strašidlo! (Práve vyšlo zo záchodov, kde Braňo prestal byť zábavný, a vykročilo za zdrojom kriku.)

Chcela sa rozbehnúť ku schodom, ale už to stálo pri rozbitých dverách.

V panike začala ustupovať na druhú stranu – k oknu na konci chodby.

Prízrak sa so zavrčaním rozbehol, vrazil do nej, zodvihol ju a bežal k oknu.

Rybími očami dychtivo sledoval jej tvár skrivenú hrôzou.

Kúsky kože z Petrinho ucha mal stále na vycerených čiernych zuboch.

Nezmohla sa ani na krik. Hrdlo jej zvieral totálny kŕč.

Dobehol k oknu a… zastal.

Triasla sa od hrôzy.

Zdalo sa, že chce prehovoriť. Pery sa mu pohli. Nehovoril – syčal a šepotal.

„Tvóje óčko jedno.“

Zhodil ju na zem.

Dlaňami zovrel hlavu (omdlievala, ale ešte vnímala), priblížil popolavé pery k jej oku a začal sa k nemu prehrýzať.

Teraz začala kričať!

Šialene sa mykala, no nebolo to nič platné. Oceľový stisk nepovolil.

Po chvíli našiel vhodnú polohu. Zahryzol do očnej bulvy, rozhryzol ju a začal cucať vytekajúci sklovec.

Hrozne vrieskala, no on sa nenechal rušiť, ústa mu rytmicky pracovali.

Stále sa mykala, teraz nanešťastie vnímala úplne všetko.

Smrť by bola vykúpením, no nechcelo sa jej.

Trvalo to celú večnosť.

Keď oko vycucal, odtiahol sa a pozrel na druhé.

Bolo vyvrátené nahor, nevidel v ňom už žiadny des.

Stratil záujem.

Vyhodil ju cez zavreté okno z piateho poschodia ako zdochýňajúcu túlavú mačku.

„Požiarne schodište!“

„Ideme!“ súhlasil Milan.

Vybehli na päťku. Uvideli ho stáť na konci pravej chodby. Bol otočený chrbtom k nim. Niečo objímal v náruči.

Preplížili sa do ľavej chodby. Na jej konci, presne oproti Braňovej izbe, bola prípojka na požiarne schodište. Chránili ju síce sklenené dvere, ale bolo im to jedno.

„Prečo sme ich nerozbili hneď?!“

„Mne to v tom zmätku nenapadlo! Nenapadlo mi, že sú tam! Nikdy som tadiaľ nešla!“

Dobehli ku schodom.

Z druhého konca chodby sa ozvalo rinčanie okna. Prízrak čosi vyhodil z okna a otočil sa k nim.

„Vidí nás! Rob niečo!“

Milan vykopol sklo a vbehol na schodište.

Nika zahliadla, že prízrak sa rozbieha.

Vyrazila za Milanom.

„Beží za nami!“

Rútili sa dolu schodmi. Boli na trojke, keď prebehol cez vykopnuté sklo.

Milan zakopol a spadol.

Nika mu pomohla vstať: „Poď!“

Bežali.

S dupotom ich doháňal.

„Jednotka! Tu to končí!“

Vybehli na chodbu na prvom poschodí.

Dupot sa blížil.

„Bež k oknu!“

Šprint k striebristému štvorcu na konci chodby.

Desať metrov, osem, päť.

Prízrak vybehol na chodbu. Nika sa obzrela.

Rybie oči uprel priamo na ňu. Zavŕtali sa jej do duše.

Spomalila.

Milan ňou trhol.

Vrazili do okna. S dvojhlasným výkrikom ho rozbili a vyleteli von.

Chvíľa tichého pádu.

Tresk!

Dopadli, pokryla ich črepinová sprcha.

Milan vedel, že má zlomenú nohu. Nahlas to prasklo. Apaticky pozrel do vybitého okna. Mihol sa tam rukáv modrého plášťa a… nič. Žiadny pohyb.

Nádych… výdych, nádych… výdych.

„Musíme zmiznúť… podopriem ťa.“

Došli k ceste, kde sa hodili do cesty prvému autu. Zabrzdilo so škrípaním bŕzd.

***

Milan list chvíľu podržal v ruke. Potom sa rozosmial. Takýto smiech zakaždým otvoril záhadné dvierka mysle. To, čo v nich odvtedy sídlilo, rado dávalo prednášky.

Áno moja zlatá Nika, si blízko! Ale zásah do čierneho to nie je, zavrčalo to.

Tvár mu skrivil úškrn, prešiel si dlaňou po vyholenej hlave.

Rozbehnúť sa oproti zavretému oknu bola najlepšia cesta, ako som sa vám mohol dostať do krvi.

Tie črepiny, moje sklo!

Skoro si na to prišla, keď si zastala. Keď sa zraníte niečím mojím, stávam sa vami. Som zlá myšlienka, ktorá do vás vstúpila cez symbol. Ale fyzicky… fyzicky nikdy nepôsobím.

Juro sa rozpitval sám v nádherných kŕčoch, Jožo si vrazil nožnice do chrbta, Vlado trieskal tvárou o stenu, až kým mu z nej neostala kaša.

Nič iné ovplyvniť neviem. Iba vašu myseľ. Len takú maličkosť…

Braňo si krásne držal jednou rukou hlavu v záchodovej mise, zatiaľ čo druhou stláčal splachovač, Lena si vydlabala oko a vyskočila z okna a „Staycool“ si naozaj presekol tepny sám.

Mojím telom je budova – črepina, nožnice, sklo, záchodová misa, stena.

Som ZLÁ myšlienka, ktorá vás napadla. Bola to zaujímavá poľovačka.

Keby si zastala, Nika, nevyskočila oknom a neporezala sa na mojich črepinách, asi by som sa rozplynul… Ale ty si vyskočila.

Teraz ste… moje dva príbytky. Asi vás čoskoro spojím.

Je len jeden spôsob, ako sa môžem stať skutočným.

Začal som na tom pracovať. Dnes je vhodná chvíľa to dokončiť. Moment.

Klap!

Dvierka v mysli sa zavreli.

Milan list pokrčil, prešiel k odpadkovému košu a zahodil ho. Potom si znova sadol do kresla, katatonicky stuhol a bez pohybu čakal.

Prešli dve hodiny, päť hodín, čas plynul.

Ani sa nepohol.

Vonku padol súmrak.

Zazvonil zvonček pri dverách.

Vstal a otvoril ich.

Stála tam Nika so zakrvavenou črepinou v ruke.

„Ušla si?“

Nestihla odpovedať.

Dvierka v oboch mysliach sa otvorili naraz.

Bez jediného slova sa objali a prešli spolu do spálne.

***

V atmosfére internátu a jeho okolia bolo naozaj čosi hrozivé. Zachytil som to aj v poviedke Tajomstvo zeme a v novele Zrkadlenie smrti.

Keby toho však bolo málo, na internáte sa zopár rokov potom, čo som odtiaľ odišiel, odohrala ďalšia tragická a hrôzostrašná udalosť.

Vo svetle tejto poviedky vám možno napadnú zvláštne spojitosti.

Tlačové správy o udalosti, ako aj fotogalérie z internátu (vidno aj grafity), tu:

Pod internátom našli mŕtveho novorodenca

Novorodenca vyhodila z okna študentka strednej školy

***

Ak sa vám páčila moja poviedka, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Ďalšie hororové poviedky si môžete prečítať v sekcii Texty.