Hororovú poviedku Lesný strach som napísal okolo roku 2006. Aj keď je na nej vidieť, že som v čase jej tvorby nemal veľa skúseností s poviedkami, má pre mňa zvláštne čaro. Dej sa z veľkej časti odohráva na vrchu Čebrať, ktorý je zdrojom mojej strašidelnej inšpirácie. K poviedke prikladám zopár autentických fotiek spomínaných lokalít. Lesný strach si vyslúžil čestné uznanie poroty v súťaži o cenu Béla 2009.

„Naozaj, bol to hrob, vydychujúci do nebies hrôzu pekiel, prekliate miesto, koniec života a začiatok smrti, pomsta boha a výsmech Lucifera.“

František Švantner

Nevesta hôľ

Nemám rád jeseň v našej štvrti. Chladné dažde bičujú koruny starých líp aj rozpraskaný asfalt ciest. Z neďalekého lesa sa valia prívaly páchnucej hmly. Najhorší je ale chlad. Nie je prirodzený, vysáva život. Bývam tu s matkou už dosť dlho na to, aby som si všimol, že v tomto období každoročne umrie aspoň jeden z dôchodcov, ktorí túto prímestskú štvrť na úpätí hory tak hojne obývajú. Len minulý rok to bolo horšie. To zomrela malá Lucia Nálová…

Nálovci bývajú v byte pod nami. Nemal som dobrý pocit z vedomia, že pod izbou, kde spávam, umrelo v tú noc sedemročné dievča. Akoby jej duša pri odchode do neba prešla mojím spiacim telom. Do neba? Ktovie, či išla tam. Ktovie, či duša takého malého dieťaťa môže smerovať aj inde.

Lucia však nebola sympatické malé dievča. Bola nechutne tučná, škúlila na ľavé oko. Neraz som sa až striasol, keď som za oknom zahliadol jej albínsku tvár s vypleštenými očami, ako ma uprene pozoruje, ťuká prstami o dažďovými kvapkami skropené sklo, a pritom si čosi pospevuje popod nos. Mala škaredé zuby. Vyčnievali jej dopredu, jeden jej z úst stále vytŕčal, aj keď ich mala zavreté.  A nikdy nezabudnem na to, ako som nechtiac odhalil, čo robievala v lesnom háji neďaleko domu.

Odkedy zomrela, nerád chodievam do temnej práčovne pod našim domom. Je tam dlhá tmavá chodba, ktorou treba prejsť. Vypínač svetla je až na jej konci. Raz som tam išiel pozbierať prádlo, prešiel som chodbou s košom v ruke, rozsvietil a zbieral. Nevšímal som si stiesňujúci pocit, takmer vždy ho tu mám. No keď som za svojim chrbtom začul slabý, takmer šepkaný dievčenský spev, stuhol som. Pomaly som sa obzrel a… bola tam! Stála v rohu v tmavých šatách, držala handrovú bábiku, civela na mňa. Musela tam byť po celý čas! Keď som prechádzal chodbou, skoro som sa o ňu obtrel. Po celý čas ma pozorovala a ticho spievala. Neusmievala sa. Nikdy som ju nevidel usmiať sa. Okrem tej nechutnosti v lese. Ani si nepamätám, čo som jej vtedy v chodbe povedal. Možno, že nič. Do pamäti sa mi však odtlačil zvláštny detail. Bábika, ktorú zvierala za nohy, obrátenú hlavou k zemi, mala namiesto očí vypálené diery.

Tesne pred smrťou blúznila. Bože, až sem doliehal jej kvílivý nárek. Chytalo ju to najmä v noci. Zaujímavé, že vtedy brechali aj psy strážiace okolité záhrady. Spomínala „lesného buba“, ktorý ju chytil za ruku a spôsobil jej tú chorobu. Spočiatku to vyzeralo ako obyčajná chrípka, preto ju doktori nechali doma napriek vysokým teplotám. Dokonca upokojovali rodičov, že blúznenie je pre deti s chrípkou normálne. V tú noc však upadla do agónie, nad ránom umrela. Nedokázali vysvetliť, čo sa stalo. Nedokázali vysvetliť ani to, prečo jej ľavú ruku postihla náhla nekróza – úplné odumretie tkaniva.

Nikdy nepovedala, kto to bol „lesný bubo“, no aj tak mi pri každej zmienke o ňom prebehla telom mrazivá vlna. Keď som raz vystupoval na Čebrať, horu vypínajúcu sa za našim domom, tak… som niečo videl. Myslel som, že to bol žart. Síce som nevedel, prečo by niekto takto žartoval, keď netušil, že ho z vyvýšeniny sledujem. Nemohol o mne vedieť, bol som dobre ukrytý. A predsa… Preplížil sa planinou v čiernom obleku, naviac so začiernenou tvárou. Zmizol tak rýchlo, ako sa objavil. Musel sa v lese dobre vyznať, keď sa mi dokázal stratiť.

S Luciou by som tú príhodu vôbec nespájal, keby raz… Už som zaspával, mohlo byť asi pol dvanástej v noci, dva dni pred tým, než umrela. Z dolného bytu som začul vzlykot, prudký plač a potom silný krik: „Bubo! Čierny bubo! Ide!“ Vtedy sa rozbrechali psy, takže som nepočul, čo kričala ďalej.

Ale zmienka o Čiernom mi nedala pokoj. Obzvlášť preto, že si dobre pamätám, čo rozprával starý pán Tisovský, ktorý v týchto miestach počas povstania bojoval ako partizán. Domy tu dostavali až v štyridsiatom šiestom, ale veľká rybárpoľská továreň stála pod horou už od konca devätnásteho storočia. Partizáni sa pohybovali v lesoch nad ňou, v miestach, kde teraz stojí naša štvrť. Organizovali odtiaľto sabotážne akcie na železnicu, prechádzajúcu popri továrni popod les.

Starý pán Tisovský o tom nerozprával rád, len čo – to naznačil. Podivné praskanie ozývajúce sa akoby v kruhoch okolo tábora, chichot z temného lesa a dokonca, to mu už takmer nikto neveril, potiahnutie niekoľkých partizánov záhadnou silou za nohu počas spánku. Spočiatku si boli istí, že je to nemecká hliadka, že je s nimi koniec. Že ich gestapo odvedie do starého kaštieľa svätej Žofie v meste, kde malo zriadenú väznicu i mučiareň, a popraví ich tak, ako tam popravovalo ostatných. Ale nič také sa nestalo. Žiadne gestapo to nebolo. Keď si tým boli istí, rozhodli sa neznámeho provokatéra chytiť.

Pripravili sa na neho a hneď ako sa v noci ozvalo praskanie, tak vyrazili na hon. Nechytili však nikoho. Jedine skupina, v ktorej bol aj pán Tisovský, zazrela čiernu siluetu muža s podivne dlhou rukou, ako uteká do tej časti lesa, ktorú dnes voláme „Tmavá“. Je to nepríjemné úzke údolie medzi Predným a Zadným Čebraťom. Nikto tam nechodí. Stromy sú tu z nejakého dôvodu celkom suché. Aj zvieratá sa tejto mŕtvej časti lesa vyhýbajú. Skupina si vtedy nevedela vysvetliť, ako im neznámy mohol medzi pahýľmi stromov zmiznúť. Museli však byť opatrní a tlmiť svetlo, aby neupútali neželanú pozornosť. Tisovského slová „čierna silueta muža s podivne dlhou rukou“, mi vyvstali z pamäti hneď ako som malú Luciu, ktorej zaživa hnila ľavá ruka,  počul kričať: „Bubo! Čierny bubo! Ide!“

A spomenul som si ešte na jednu vec. Na mŕtve mačky. Vždy to pre mňa bola záhada. Strašidelná záhada. Ako malý som mal niekoľko mačiek. Samozrejme nie naraz, ale po jednej. Vždy, keď niektorá zdochla, zaobstarali sme ďalšiu. Starý otec zdochnutú mačku zakaždým zobral, zabalil do igelitovej tašky a zakopal v hájiku neďaleko od domu.

Presne tam, kde som prichytil malú Luciu…

Kopala v zemi a smiala sa: „Poďte! Tak poďte von! Bubo na vás čaká! Bubo vás zje!“

Najprv som nechápal, čo robí, potom mi to došlo. Kŕčovito zatnutými prstami hrabala v miestach, kde boli zahrabané mŕtvolky našich mačiek! Poslednú tam starý otec zakopal asi pred mesiacom. Bol to Quido, náš starý kocúr, ktorého na ceste vedúcej do mesta zrazilo auto. Stuhol som. Čosi zvrátené vo mne ma nútilo, aby som scénu ticho pozoroval.

V mysli sa mi práve tvorila otázka: „Ako zistila, že mačky zakopávame práve tam?“ keď Lucia s víťazoslávnym výkrikom narazila na igelitovú tašku.

„Tak tu si! Už si nám chýbal! Čierny bubo za to prinesie odmenu!“ Zasmiala sa, bez zaváhania strčila ľavú ruku do tašky a vytiahla to, čo zostalo z kocúra.

Obrátil sa mi žalúdok. Tá odporná zmes srsti, zdutého mäsa a visiacich vnútorností sa hemžila červami! Otočil som sa a skrútený odporom utekal k domu. Až po Luciinej smrti som si to uvedomil – keď som utekal, začul som šumenie listov a praskanie kríkov. Do lesného hája niekto prichádzal. Keby som tam vydržal ešte chvíľu, uvidel by som ho.

Odvážil som sa tam až  na druhý deň. Bolo nepríjemne chladno, pršalo. Ale musel som ísť. Niečo ma na to miesto ťahalo. Obával som sa, že mŕtvolka kocúra tam bude ležať. Mokrá od dažďa a hmýriaca sa červami. Ale nebola tam. Vedľa diery vyhrabanej v zemi ležala len dažďovými kvapkami pokropená igelitová taška.

Cestou domov som premýšľal, čo sa stalo s kocúrom. Bol som naklonený veriť tomu, že ho v noci odnieslo nejaké zviera. Na udalosť som časom zabudol.

Rozpomenutie nebolo vôbec príjemné. Zopár mesiacov po Luciinej smrti som vyšiel na pôjd, už ani neviem, po čo. Podľahol som tam pokušeniu a zašiel do časti vyhradenej rodine Nálovských. V tmavom kúte pod šikmou strechou som zazrel Luciine hračky. Boli tu bábiky (aj tá bez očí), švihadlo, kruh na točenie okolo bokov a stredne veľký kufrík. Ten ma upútal. Bol zavretý na závoru, ale silnejším ťahom by sa dal otvoriť. Nečudoval som sa, že pán Nálovský ho neskúmal, keď sem hračky vynášal. Smrť dcéry ho zlomila. Ešte aj dnes je ako bez duše. Štuchol som do kufríka nohou. Zvuk, ktorý sa ozval, zrejme predal impulz môjmu podvedomiu, pretože som si kľakol a prudkým trhnutím ho otvoril.

Obsah ma šokoval! Bolo mi to jasné na prvý pohľad. Kufrík bol plný ohlodaných kostí! Očividne boli ohlodané človekom, niektoré niesli stopy ľudského chrupu. Boli to mačacie kosti! Desiatky, stovky mačacích kostičiek. Kufrík bol plný až po okraj. Muselo to byť aspoň osem, možno desať mačiek. Trochu som kufríkom zatriasol, aby sa kosti preskupili, a z toho, čo som zbadal, sa mi zatmelo pred očami. Študoval som vtedy už druhý rok medicínu, takže som bez pochybností rozoznal, že článok, ktorý kosti odkryli, patril detskému prstu.

Bol však oveľa starší, než ostatné kosti. Takmer úplne hnedý. Odhadol som, že môže byť tak šesťdesiat až sto rokov starý. A potom som našiel ešte jednu ľudskú kosť, tentokrát z detského zápästia. Nezdala sa byť rovnako stará.

Ako prišlo sedemročné dievča k takmer storočnému detskému článku prsta a kosti zo zápästia?

„Čierny bubo za to prinesie odmenu!“ tak to povedala.

Niekto ju za mŕtvolky mačiek odmeňoval pozostatkami dávno mŕtvych detí? Čierny bubo. Muž s podivne dlhou rukou.

Rozhodol som sa preskúmať archív uložený v mestskom múzeu a zistiť, či sa v starej robotníckej štvrti, postavenej pri továrni začiatkom dvadsiateho storočia, nestratili nejaké deti. Knihovníčka bola ochotná a celé zamračené dopoludnie som strávil v tichej miestnosti plnej masívnych knižných regálov. Po troch hodinách hľadania ma v jednom magazíne z roku 1910 čosi upútalo. Zažltnutá dobová fotka zachytávala továreň a Čebrať, vypínajúci sa nad ňou. Nič zvláštne. Avšak prekvapil ma jeden detail. V oblasti našej štvrte z lesa vytŕčala dlhá drevená strecha. Nejaká budova? Nikdy som nepočul, že by tu niečo stálo pred vybudovaním terajších domov. Môj dotaz ohľadom objektu vyvolal v múzeu búrku dohadov a hypotéz. Nakoniec mi sám profesor Mikulovský, viac ako osemdesiatročný pamätník a historik mesta, prisľúbil, že sa na vec pozrie. Mal som sa v múzeu zastaviť o dva dni.

*

Opäť hmlisté a zamračené dopoludnie. Naviac poriadne pršalo. Sedel som s profesorom za veľkým oknom knižnice a horel nedočkavosťou.

„Bola to detská márnica,“ začal. „Samotného ma to prekvapilo. Predpokladal som, že všetky mŕtvoly z továrenskej štvrte boli buď hneď pochované na cintoríne pri brehu Váhu alebo prevezené do márnice v meste. Zmienku o tom, že to vždy nebolo tak, som našiel iba v jednom liste starostu prisťahovaleckej rybárpoľskej štvrte – Strahowského. Ten píše, že podľa lokálneho poľského zvyku nechávajú telá detí na dva dni v lese. Poliaci tento zvyk vysvetľovali tým, že duše detí sa potrebujú v lesoch posledný krát vyšantiť, pred tým, ako navždy odídu. Inak by neboli spokojné a vracali by sa. Avšak Strahowsky si v liste sťažuje – vyskytol sa problém. Niekto chodí do detskej márnice a zohavuje mŕtvolky. Kradne časti ich tiel, tváre znetvoruje do príšerných podôb. Vyčarúva im morbídne úsmevy, grimasy alebo vypichuje oči. Robotníci skúšali maniaka chytiť, ale nikdy sa im to nepodarilo. Kolovali povesti o mužovi s podivne dlhou rukou v čiernom obleku, ktorého ktosi zazrel utekať od márnice. Vtedy došlo k najhoršiemu zohaveniu. Niekto poodtínal prsty mŕtvych detí, ležiacich tam po epidémii chrípky, a postrkal im ich vzájomne do úst ako zuby. Muselo ísť o blázna.“

Bol som stŕpnutý hrôzou. Vždy som to v našej štvrti cítil, stále to bolo prítomné. Takéto morbídne, psychotické besnenie musí zanechať stopy, odtlačky v atmosfére miesta. Ale aj tak, počuť to z profesorových úst bolo paralyzujúce.

„Čo bolo potom?“ spýtal som sa.

„Potom? Potom už nebolo nič. Zvyk – nezvyk, detskú márnicu zrušili a mŕtvoly začali odvážať do mestskej márnice tak, ako som povedal. Páchateľa asi nikdy nevypátrali. Zrejme preto o celej záležitosti archívy mlčia. Mestá sa nerady chvália temnou históriou, verte mi. Okrem toho, čoskoro vypukla prvá svetová vojna, muži narukovali a továreň sa dostala na pokraj kolapsu. Žiadne podobné prípady sa už nestali, takže páchateľ asi padol vo vojne. To je všetko, čo sa mi podarilo zistiť, mladý muž. Ak vám smiem poprosiť, príliš to nerozširujte, načo škodiť povesti mesta?“

*

Vec mi nedala spávať. Nevysvetliteľné prepojenie udalostí oddelených priepasťou času ma desilo a fascinovalo zároveň.

Sny prišli celkom nečakane. Niekoľko dní po návšteve u profesora Mikulovského som každý deň prehľadával oblasť medzi Predným a Zadným Čebraťom. Neviem prečo. Jednoducho ma to tam ťahalo. Cítil som, že kľúč k záhade Čierneho leží niekde tam. Okrem toho, dopoludňajšie i večerné prechádzky jesenným lesom pôsobili príjemne. Niekoľkokrát som Čierneho dokonca privolával, naivne ho vyzýval, aby sa zjavil. Samozrejme sa nič nestalo. Ale možno práve toto detinské počínanie vyvolalo snové videnia.

Asi v polovici novembra, niekoľko dní po tom, čo som s lesnými výpravami prestal, som si večer ľahol a normálne zaspal. Neviem aký čas prešiel, no prebudil som sa. Nie však úplne. Moje vedomie a vnímanie sa prebudilo, fyzické telo spalo ďalej. Jasne som si uvedomoval, že bdiem a zároveň spím. Moje vedomie sa vyplašene trepotalo, prestupoval ma podivný pocit nehmotnosti, zvláštnej éterickosti. Nie, nevyjadril som sa dosť presne. Nezobudil som sa len tak. Niečo ma prebudilo. Bolo to potľapkanie po pleci! Prisahal by som, že niečo – nebola to žiadna ľudská ruka – ma potľapkalo po pleci, zatiaľ čo som spal vo vlastnej posteli, a tento dotyk vyvolal moje prebudenie do zvláštneho snového sveta.

Nebol to obyčajný sen. Realitu som vnímal rovnako intenzívne ako v bdelom vedomí. Nachádzal som sa vo svojej izbe. Vnímal som ju cez zvláštnu zrakovú štruktúru, vzdialene pripomínajúcu ilustrácie hmyzieho zraku. Upútala ma zvuková rôznorodosť, aká v izbe vládla. Všetkému dominoval môj pravidelný dych, no neunikli mi ani také zvuky ako pohyb pavúka v rohu miestnosti, rast izbových kvetín alebo šušťanie záclon nadnášaných teplým vzduchom z radiátorov.

Nemohol som ovládať svoj pohyb. Akási sila ma pomaly ťahala priamo k severnej stene izby. Vo zvláštnom snovom stave ma ani neprekvapilo, že som stenou poľahky prešiel. Iba sa mi na chvíľu zatiahol výhľad a bol som vonku – za domom, priamo oproti lesnej hradbe zmiešaného porastu. Z hnijúceho opadaného lístia sa dvíhali prízračné chuchvalce jesennej hmly. Cítil som zvláštne pachy. Boli iné než pachy v bežnom svete. Vo vírení hmly sa mi zjavovali záblesky groteskných postavičiek. Dokonca sa mi zazdalo, že počujem ich tenké hvízdanie. Keď mnou neznáma sila začala pohybovať smerom do lesa, pokúsil som sa o odpor. Bezvýsledne. Jej tlak zosilnel. Zdalo sa, že pohyb zrýchľuje. Snažil som sa pozrieť dolu, na svoje telo, no nepodarilo sa mi to. Mohol som len pasívne sledovať cestu.

Moje vedomie akoby sa vznášalo cez les. Prekonávalo lesné chodníky, lúky i húštiny. Postrehol som, že sila ma odnáša smerom na východ, nie v severozápadnom smere, kam som podnikal svoje výpravy za Čiernym. V jednom okamihu som bol zodvihnutý nad úroveň stromov a letel som ponad ne. Fascinovala ma vernosť, s akou sen dokázal napodobniť skutočnú realitu. Obdivoval som pamäť svojho podvedomia za to, že dokáže lesné prostredie reprodukovať s takou zarážajúcou presnosťou. Doletel som až na vzdialenú východnú lúku, na ktorej sa vraj v polovici storočia nachádzal veľký cigánsky tábor. Kočovní cigáni tu pobývali niekoľko rokov, potom náhle zmizli. Zrejme kočovali ďalej. Nikomu z ružomberských nijako obzvlášť nechýbali.

Na lúke, nad ktorou som sa vznášal, práve prebiehala veľká cigánska zábava. Bol tu jasný deň. Asi dvesto ľudí tancovalo, zabávalo sa, pilo. Na veľkých ražňoch sa opekali zrejme ukradnuté kusy mastného mäsa. Vyhrávala živá cigánska kapela. Snedé ženy v pestrofarebných oblekoch sa vyzývavo vlnili do rytmu temperamentnej hudby. Malé cigánske deti sa s výskotom naháňali pomedzi tancujúcich. Z výšky som dokonca zahliadol súložiaci pár v neďalekých kríkoch. Cigánske dievča, takmer ešte dieťa, ležalo na chrbte a pohľad upieralo priamo na mňa. Nezdalo sa, že by ma videlo. Po chvíli sa prehlo vo vlne slasti vyvolanej prírazmi jej milenca.

Pocítil som, že zostupujem. Sila ma skladala na zem. Akonáhle som sa priblížil, hudba sa zmenila. Nedokážem presne popísať, v čom spočívala jej zmena; tóny sa pretiahli a takty zmenili do podôb naháňajúcich hrôzu. Hudba sa stala démonickou. Spájala hýrivé šialenstvo s dokonale citeľným, starým a vypočítavým zlom. Kríky po mojej pravici sa rozhrnuli. Stihol som zazrieť iba kontúry podivne vysokého čierneho muža s neprirodzene dlhou rukou. Všetko sa zmenilo, obraz zmizol, hudba utíchla.

Nachádzal som sa vo veľkom stane. Hneď som spoznal, že jeho steny sú vytvorené z pozošívaných ľudských koží. Cigánskych koží. Jasne som rozoznával pozostatky tvárí, rúk, prstov i pohlaví. Boli tu takmer nepoškodené časti veľkých telesných oblastí i malé výstrižky, zošité hrubými čiernymi niťami. Pozrel som nadol a zistil, že stojím na obrovskej hromade mŕtvol stiahnutých z kože.

Čierny sa z nej nečakane vztýčil priamo predo mnou, pričom odhodil niekoľko mŕtvych tiel, pod ktorými doteraz spočíval.

Spal, napadlo mi. Je to jeho lôžko, jeho luxusná spálňa, mäkká a voňavá.

Nepovedal ani slovo. Nevidel som ho zreteľne napriek tomu, že stál priamo predo mnou. Len ku mne natiahol ruku a vystrel dlaň. Tú som videl dokonale jasne. Žiaril na nej vytrhnutý detský necht. Na jeho konci sa ligotali kvapôčky zaschíňajúcej krvi a kúsky mäsa. Počul som neustále včelie bzučanie. Okamžite som vedel, čo mám robiť. Bez premýšľania som sa po nechte načiahol a vložil si ho do úst. Prehltol som…

Extáza bola neopísateľná! Moje vedomie sa rozletelo na tisíc kúskov, z ktorých každý zažil svoj vlastný vesmírny výlet ku hviezdam. Žiadny zážitok, ani tých najväčších mystikov, sa nemohol rovnať tomu, čo som zažil po prehltnutí detského nechta darovaného Čiernym. Účinok žiadnej drogy sa ani len nepriblížil efektu jeho daru. (Ako medik som mal s experimentovaním s drogami bohaté skúsenosti.) Bolo mi, možno vďaka telepatii, celkom zrejmé, čo za to Čierny chce. Stále neprehovoril, nemusel ma vôbec nabádať. Cítil som, na čo má chuť. Sám som mu to ponúkol. Obchod bol uzavretý.

Na druhý deň ráno som sa hneď po prebudení povracal. Pamätal som si všetko. Zvláštna vnútorná ľahostajnosť sa striedala s hlbokým šokom, keď som si všimol, že spolu so zvyškami večerného jedla som vyvrátil aj rozžutý detský necht. Zhnusenie trvalo len krátko. Morálna rezistencia taktiež. Spomienka na vesmírny výlet môjho vedomia bola neúprosná, neodolateľne príťažlivá.

Nevydržal som dlho. Už na tretí deň som vyšiel do lesa posypaného prvým snehom a daroval Čiernemu to, čo si vo sne nepriamo zažiadal. Že to bolo nemorálne? Úchylné? Vôbec ma to netrápilo. Vesmírne výlety miliónkrát prekonávajú banálne zákruty ľudskej morálky.

Malej Lucie Náhlovskej sa asi zmocnil podobne. Ktovie, čo ponúkal jej. Darované kostičky na ňu museli mať iný dopad, než moje nechty. Ktovie, prečo ho zaujímalo neplnoleté dieťa. Jej obety v podobe vykopaných mŕtvych mačiek mu predsa museli pripadať smiešne. A možno nie. Moje vesmírne výlety ma presviedčajú o tom, že aj zákruty ľudského „smiešneho“ a „vážneho“ sú rovnako banálne, ako zákruty ľudskej morálky. Nedá sa ani len priblížiť spôsobu, akým to všetko vníma On.

Zanechal som štúdium medicíny. Výlety sú pre mňa všetkým. Musím odovzdávať stále viac, no aj Čierny ponúka stále viac. Ukazuje mi celé zámky, hory, krajiny pozliepané z miliárd nechtov mŕtvych detí. A každý jeden z nich v sebe ukrýva zážitok tisícok snov, tisícok svetov. Čierny mi sľúbil život v týchto krajinách, ak mu odvediem poslednú obeť. Samozrejme, nezaváhal som ani na chvíľku.

***

Z pozostalosti profesora Ivana Mikulovského.

Zápis z osobného denníka zo dňa 3. 11. 2002 .

Dnes ma v múzeu navštívil istý mladík. Prišiel s dotazom ohľadom starej budovy na jednej dobovej fotke. Vykľulo sa z toho ďalšie, nové ohnivko tej nočnej mory. Samozrejme som mu o celej záležitosti nepovedal nič, aj keď som mal celý čas dojem, že čosi tuší.

Milujem toto mesto. Načo ďalej šíriť temnú legendu, ktorá iba špatí jeho povesť ako nezhojená, zahnívajúca jazva? Od smrti Veselovského pred pár rokmi som dúfal, že ja som posledný, u koho táto záležitosť v spomienkach prežíva, a že mojím odchodom to definitívne skončí. Aké naivné to bolo! Ako by to mohlo skončiť?! Veď to trvá už aspoň štyristo rokov a možno oveľa, oveľa dlhšie.

Ten mladík nepriamo oživil moje spomienky. Leto roku 1944 bolo horúce. Atmosféra v meste napätá. Ružomberská vojenská posádka sa ako jedna z prvých vzbúrila, povstanie prepuklo práve tu. Neskôr sa bojovalo, strieľalo a osud mnohých tunajších Nemcov, mužov, žien i detí, zostal, chvalabohu, zahalený. Sami sme mali čo robiť, aby sme sa s týmito chybami, skratmi a neuváženými zlyhaniami dokázali vyrovnať. Ak by sa o tom dozvedela verejnosť, asi len málokto z nás by to uniesol. Tak to bolo aj vtedy… V priehlbine medzi Predným a Zadným Čebraťom mal náš formujúci sa partizánsky oddiel postavený malý zrub. Bolo to dobré miesto – maskované a zároveň vhodne strategicky položené. Smerom na sever sa rozliehajú oravské lesné pásma, cez ktoré sa dá nepozorovane dostať až k poľským hraniciam. Na južnej strane pod nami ležalo celé mesto. Predovšetkým ale továreň, kde Nemci vo veľkom vyrábali delostrelecké lafety. Povesti, ktoré kolovali mestom, dokonca hovorili aj o špeciálnych súčiastkach pre nemecké zázračné zbrane. Dodnes nevedno, ako to bolo. Nech to už ale bolo akokoľvek, my sme boli mladí, rozhnevaní a túžili sme po odplate. Nemci zabíjali našich ľudí, v mestskej väznici i v kaštieli ich popravovali, týrali alebo ich brutálnymi výsluchmi menili na trosky.

Už ani neviem, čí nápad to bol. Jednoducho sme hneď na začiatku povstania bleskovo vnikli do továrne a odviedli piatich robotníkov s nemeckými menami. Schmidt, Waltzberg, Fritz, Neuberg, Neupauer; dodnes si ich pamätám. Už od začiatku sme ich chceli popraviť. Na čo iné by sme ich inak odvádzali do lesov? Konali sme mechanicky. Každý sa spoliehal, že niekto iný preberie zodpovednosť. Tí piati kráčali celkom potichu, iba jeden z nich – myslím, že Neuberg – neskrývane smrkal a triasol sa. Po vojne som si dal tú prácu a zistil, že keď tesne pred tým, než mu Veselovský strelil do hlavy, zavíjal o rodine a troch deťoch, neklamal nám. Naozaj tu mal manželku a tri deti. Všetci zmizli krátko po oslobodení. Zrejme skončili v jednom z nepriznaných masových hrobov tak, ako desiatky ďalších nemeckých rodín. Boli to civilisti, samozrejme. A za nič nemohli – rovnako, ako tí piati.

Bol to môj nápad, vykonať popravu pri Čertovej diere pod jednou z veľkých skál v hornom pásme Čebraťa. Výstup nám trval asi dve hodiny. Boli sme celkom prepotení, kým sme sa tam dostali. Ale akonáhle sme sa priblížili k tej prekliatej diere, ovanul nás chlad. Čertovu dieru poznali už stredovekí nemeckí prisťahovalci. Zistil som to v starobylých kronikách, kde sa na dvoch miestach spomína ako Teufelsloch. Je to zvláštna, takmer dokonale kruhová diera v zemi s priemerom približne jeden a pol metra. Nie je mi známe, že by niekto zmeral jej hĺbku, ale musí byť obrovská. Keď do nej hodíte kameň, môžete čakať navždy; nikdy nezačujete, že dopadol. Vanie z nej neustály chlad. Podľa môjho názoru vedie kolmo nadol do zemských hlbín, pod samotný Čebrať. Ktovie, do akých geologických vrstiev zasahuje. Ak by však bola príšernosť toho, čo táto diera vyvrhla do pozemského sveta aspoň približným ukazovateľom veku týchto vrstiev, potom by to bol vek nepredstaviteľne starý. Možno celé eóny. Ktovie. Vtedy nás to ani najmenej netrápilo. Mali sme iné starosti – piatich nemeckých robotníkov čakajúcich na popravu. O jej detailoch sa nechcem rozpisovať ani do vlastného denníka. Stačí, že mám spomienky na tú hrôzu stále v hlave.

Ten nešťastný nápad pohádzať mŕtve zakrvavené telá do Čertovej diery skrsol tiež vo mne. Urobili sme tak a vrátili sa na naše stanovisko vzdialené necelý kilometer. Necítili sme žiadne zadosťučinenie. Vôbec sme sa necítili lepšie. Pred očami sa mi mihali záblesky zvíjajúceho sa Neuberga, ktorého Veselovský prvým výstrelom nezabil, ale prestrelil mu hrdlo. Jeho vyvalené oči, takmer komická grimasa a chrapot. Prizerajúci sa Mišík, najmladší z našej skupiny, celkom stratil nervy. Namiesto toho, aby nešťastníka dorazil ranou z milosti, ho chytil a zmietajúceho sa v kŕčoch skopol do diery. Nestihli sme vôbec zakročiť. Iba sme na to civeli. Nedalo sa nič robiť. Potom sme do diery nahádzali aj ostatné telá. Ani pri jednom sme nezačuli, kedy dopadlo.

Na stanovisku niektorí zaliezli do zrubu, ostatní sa roztratili po okolí. Nikto sa nechcel rozprávať o tom, čo sa stalo. Mnohí z nás chceli byť sami.

Začalo to v noci. Mohli byť tak dve hodiny po polnoci, keď do zrubu vbehol strážiaci Urban a vyplašeným krikom nás zobudil. Začul z lesa praskanie lámaných vetví a čudné zvuky. Bolo nám jasné, že nemecká hliadka prečesáva okolie. Chytili sme zbrane, vyšli na čistinku pred zrub a v napätom tichu po tme čakali, čo sa bude diať. Praskanie dreva sa hlučne rozliehalo, zdroj zvuku nemohol byť ďaleko. Nebolo to však rytmické praskanie, aké vzniká pri pohybe ľudí alebo zvierat. Ozývalo sa nepravidelne, v pomerne veľkých časových rozstupoch.

Opieral som sa o hrboľatý povrch smreku, potil sa a okrajovo vnímal svoj prerývaný dych. Prvá vlna mrazivej hrôzy mnou prebehla, keď som si uvedomil, že zvuky prichádzajú zo smeru od Čertovej diery. Rozhliadol som sa po ostatných. Opätovali môj pohľad a mne bolo jasné, že si to uvedomili tiež. Nemali sme ale veľa času na premýšľanie. Jasne si pamätám, že keď sa ten nový zvuk ozval prvý krát, zaťal som prsty do smrekovej kôry tak silno, až som si vylomil necht. Bolesť som vôbec nevnímal. Zvuk ma paralyzoval. Nebolo pochýb o tom, že je to smiech. Malo to rytmiku i výraz smiechu. Avšak, a to sme si uvedomili okamžite, nebol to ľudský smiech! Nikto z nás nič podobné predtým, a chvalabohu ani nikdy potom, nepočul. Žiadne ľudské hrdlo by nevydalo taký zvuk. A ak áno, muselo by to byť hrdlo strašne zdeformované. Bol to tenký, skoro piskľavý zvuk, vnikajúci priamo do kostí. No najhoršie na ňom bolo, že z neho šlo takmer hmatateľne cítiť nezmernú zlomyseľnosť. Vedelo to o nás. Ten smiech bol určený nám. Neviem, ako som na to prišiel, ale som si tým absolútne istý. Hralo sa to s nami. Keď asi po hodine utíchlo nepravidelné praskanie sprevádzané občasným smiechom, väčšina z nás sa od hrôzy triasla. Vtedy sa ozvala bizarná paródia na Neubergovo chrčanie. Prichádzala z bližšia. A opäť smiech. Približovalo sa to k nám po oblúku. Strach z nemeckej hliadky u nás vystriedal oveľa hlbší strach z čohosi neľudského. Chápali sme to intuitívne. Cítili sme, že zlo, groteskne napodobňujúce zvuky Neubergovho posledného ťaženia, je miliónkrát väčšie, než mohlo byť zlo akejkoľvek nemeckej hliadky. Možno nejaký prastarý inštinkt nám napovedal, že sa k nám blíži oveľa hroznejší nepriateľ.

Stiahli sme sa naspäť do zrubu, dvere upevnili závorou a potichu čakali. Nikto neprehovoril. Prešla hodina, možno viac. Niektorí z nás sa začali uvoľňovať z prvotného šoku. Dunivá rana na dvere prišla celkom nečakane! Nepočuli sme žiadne blížiace sa kroky. Dvere pod náhlym úderom takmer vyleteli z provizórnych pántov. Zacítil som, že niečie zvierače toto zľaknutie nevydržali. Až neskôr som si uvedomil, že moje. Mierili sme na dvere zbraňami, ktorých hlavne sa viditeľne triasli. V okraji zorného poľa som vnímal stenu zrubu a Mišíka so zacieleným automatom pripraveným k paľbe. Malému vetraciemu oknu za ním som nevenoval žiadnu pozornosť. Ruku, ktorá sa cezeň zvonku pomaly načiahla dovnútra, so zvláštnou istotou chňapla po Mišíkovom hrdle a zdrapila ho, som vnímal ako vo sne. Mišík zareval a spustil neovládateľnú paľbu. Väčšina dávky skončila v drevenej stene, no zaregistroval som, že dvaja chlapi sa v záplave krvi zvalili na zem. Trvalo to len chvíľu, no pripadala mi ako večnosť. Len som stál a zízal na to, čo cez okno preniklo dovnútra. Nebola to ruka, skôr akýsi pahýľ s tromi pazúrmi pokrytý niečím, čo pripomínalo silne popálenú kožu. Mišík od hrôzy omdlel a ruka ho pustila. Okamžite zmizla v temnote za oknom.

Dlho sa nedialo vôbec nič. Niektorí chlapi stuhnuto čakali s pripravenými zbraňami, ostatní sa pokúšali pomôcť dvom postreleným. Jeden z nich po desiatich minútach kvílenia zomrel. Druhým bol Veselovský. Ten prežil. K omdletému Mišíkovi sa nikto nepribližoval. Ležal príliš blízko vetracieho okna.

Čakali sme hodinu, možno viac. Pomaly sa začínalo brieždiť. Tma za oknom už nebola taká hustá a nepreniknuteľná. Opätovne sme sa začali spamätávať. Vtedy sa ozval škrabot na zadnú stenu zrubu! Prechádzalo to popri nej a škriabalo pazúrmi o drevo. Neskôr sme v ňom našli tri hlboké brázdy. Celý čas to čakalo kdesi za dverami alebo pod oknom. Ešte aj dnes ma strasie, keď si spomeniem na to vypočítavé ticho, akého to bolo schopné.

Tým škrabotom tá príšerná noc skončila. Asi za dve hodiny sa úplne rozbrieždilo, vetracím oknom dovnútra vnikli teplé slnečné lúče. Okolo deviatej sme sa odvážili von. Nenašli sme vôbec nič, okrem troch rýh vyrytých v zadnej stene zrubu. Žiadne stopy, nič. Mišík sa stále neprebral zo zvláštnych mdlôb, do ktorých po dotyku tej veci upadol. Na hrdle mu vystupoval červený odtlačok troch podlhovastých prstov zakončených pazúrmi.

Cecil Vrchovský, ktorému zranený Veselovský dočasne prenechal velenie, sa rozhodol vrátiť k Čertovej diere. Nanešťastie som sa do skupiny šiestich odvážnych prihlásil aj ja. Bola to chyba. Keby som to neurobil, zostal by som ušetrený ďalšej hrôzy, bez ktorej by som sa v živote pokojne zaobišiel. Vtedy som to ale nevidel takto, lákala ma akási morbídna túžba poodhaliť tajomstvo toho šialenstva. Vybrali sme sa teda k Čertovej diere. Postupovali sme pomaly a opatrne. Zbrane pripravené k paľbe, aj keď sme netušili, či by naša výzbroj proti tej veci vôbec niečo zmohla.

Vo vzdialenosti dvesto metrov od diery sme zacítili podivný zápach. Pamätám si ho dodnes, no nedokážem ho k ničomu prirovnať. Bol to ťažký, akoby rozkladný puch, ale zároveň vyvolával pocit suchosti. Nič, čo pochádza z tohto eónu nesmrdí tak, ako to, čo sme vtedy cítili. Čím bližšie k Čertovej diere sme stáli, tým istejší sme si boli, že práve ona je epicentrom toho zápachu. Keď sme sa priblížili na päťdesiat metrov, vzduch sa stal skoro nedýchateľný. Vpred sme postupovali len za cenu neustáleho napínania a občasného vracania. Traja zo skupiny to nevydržali a vrátili sa. Ja som bol medzi tromi, čo to nevzdali a došli až na čistinku pod skalou. V jej strede zívalo čierne ústie Čertovej diery.

Uvidel som to hneď ako Vrchovský rozhrnul poslednú hradbu húštiny. Priznávam, od zdesenia som vykríkol. Nebol som ale sám. Do konárov smrekov stojacich okolo diery boli vpletené telá piatich popravených! Neboli len tak pohodené, ale pozapletané medzi hrubé konáre stromov. Pamätám si, že som celkom absurdne začal premýšľať nad fyzikálnou povahou sily, ktorá bola schopná dostať ľudské telá do takých nemožných polôh. Aj najväčšie kĺby povyklbované v celkom nemožných uhloch. Na dvoch telách boli tváre, s vydlabanými očami a naširoko roztrhnutými lícami odhaľujúcimi rady zubov v morbídnych úsmevoch, otočené o stoosemdesiat stupňov dozadu. Inde boli sánka a čeľusť roztiahnuté takou silou, až sa vzdialili na tridsať, štyridsať centimetrov od seba. Do vzniknutého otvoru, pekne úhľadne na vytrhnutý jazyk, položila tá neznáma hrôza, vedená nekonečne perverznou inteligenciou, kukučie vajce. Do prázdnych očných jamiek štvrtého tela, nabodnutého cez brucho na zlomený konár, boli zatlačené dve šišky, ktorých užšie konce groteskne vytŕčali, ozdobené odtrhnutými viečkami. Črevá visiace z prebodnutého brucha povievali natiahnuté a omotané okolo kmeňa blízko stojaceho smreku. Piata mŕtvola sedela opretá o kmeň iného stromu a okrem očí, zubov a asi tretiny lebky jej nechýbalo skoro nič. V stuhnutých rukách zvierala veľkú lesnú šišku, do ktorej boli, pekne pravidelne do tvaru špirály, pozasúvané jej bielo sa ligotajúce zuby.

Na to čo sme videli sa nedalo vôbec nič povedať. Bolo to úplne cudzie. Dokonca ani Vrchovský, ktorý strávil dva týždne vo vyšetrovacej väzbe u gestapa, nevidel nič, čo by sa pokrútenou morbiditou a neľudskou cudzosťou blížilo k tomu, na čo sme práve vyjavene zízali. O tom, ako sa mohli mŕtve telá zvrhnuté do zemských hlbín opäť objaviť na povrchu sme vtedy vôbec nerozmýšľali. Táto skutočnosť na nás len nemo dopadala svojou absurditou; to stačilo.

Naspäť k zrubu sme ani nebežali. Nedalo sa. Boli sme celkom stuhnutí. Našu mlčanlivosť prameniacu zo silného šoku si ostatní vysvetľovali tak, že sme pri diere nič nenašli. Nemali príliš času ani chuti venovať sa nám. Mali dosť vlastného strachu, vlastného otrasu. Krátko po našom odchode sa totiž z mdlôb prebral Mišík. Všetko ostatné viem od Veselovského. Ten, ako poranený, bol s Mišíkom celý čas v zrube a mal tú smolu, že musel počúvať jeho predsmrtné bľabotanie. Zarylo sa mu hlboko do mysle a neskôr sa zaprisahával, že mi ho tlmočil presne. Podľa neho Mišík krátko pred smrťou opakoval toto:

Zobral ma tam! Inde. Dovnútra, ale zároveň vonku. Čierne tunely a čierny povrch. Pískalo a vírilo tam niečo zlé. Veľmi zlé, počuješ!? Čierne. On tiež čierny. Je spolu s tým, čo vírilo. Prenikalo to mnou. Celé ako sen, ale nie sen! Celkom ako naozaj. Celkom. Preniká sem… Cez diery. Tie diery sú sny. Ten Čierny. Spojil sa so mnou, bol mojimi snami. To o čom sníval.. Nechci to vedieť, nechci! Führer, Nemci, nič, nič oproti tomu! Rozumieš!? Hmýrili sa ich tam milióny, miliardy. Tých malých čiernych červov. Mali ľudské tváre, ale vyzerali ako tváre múch! On chce prísť! On príde! Prišiel! Vyšiel odtiaľ, vynoril sa – ukázal mi to. Milióny rokov staré vrstvy zeme v hĺbke. Odtiaľ. On ale nie je odtiaľ. Je zvonku. Mimo nás. Teraz bude tu, tak ako už bol. Bude obchádzať, bude hľadať takých, ktorých sa bude môcť dotknúť. A snívať s nimi tie svoje diabolské sny! Bude hrať hry, výmenné hry, tie ale nie sú to, čo chce! Pozor na jeho ľavú ruku! Cez ňu to prichádza! Nech sa ťa nikdy nedotkne! Prichádza odzadu, vždy odzadu! Pozor, pre Krista! Pre Krista!

Toto blúznenie trvalo hodnú chvíľu – až dovtedy, kedy si Mišík v predsmrtnom kŕči sám neodhryzol jazyk. Zrub sme ešte v ten deň zničili a bez príprav sa vydali na pochod smerom na juh, k Bielemu Potoku.

Na to miesto som sa už nikdy nevrátil. Kiež by som na celú vec dokázal zabudnúť. Nejde to. Vždy sa vynoria nejaké nové fakty, nové čriepky do pekelnej mozaiky. A to v oboch smeroch časovej osi. Dnes prišiel do múzea ten mladík a som si istý, že o Čiernom čosi vedel. Zmienky o tom, čo sa dialo v dávnej minulosti, som objavil v starých kronikách. Ako som už spomenul, meno Čertovej diery – Teufelsloch – sa objavuje už v neskorom stredoveku. Nespomenul som ale, v akých súvislostiach. Prvá zmienka v mestských archívoch z roku 1415 hovorí o Čertovej diere ako mieste starých bezbožných obradov. Nezmieňuje sa o ničom konkrétnom. Ale neskoršie náznaky vypovedajú viac. V roku 1601 sa v meste konal čarodejnícky proces s troma ženami obvinenými z bosoráctva. V súdnych dokumentoch sa uvádza, že boli obvinené so „spolčovania sa s pekelnými silami cestou satanských rituálov, ktoré vykonávali na mieste starých bezbožných obradov známom ako Teufelsloch.“. Teda pri Čertovej diere vykonávali čarodejnice, aspoň podľa tejto súdnej listiny, svoje rituály, majúce za cieľ spojenie s pekelnými silami. Podľa obvinení, ktoré však neboli potvrdené, pri tom do diery zhadzovali ukradnutých novorodencov. Zaujímavosťou je, že čarodejnice neboli ani sťaté, ani upálené, ani utopené vo Váhu – ako bolo v Ružomberku zvykom – ale „uvrhnuté do pekla ktorému slúžili“ a to zrejme vhodením do Čertovej diery. Po uvrhnutí čarodejok do hlbín sa, podľa povestí rozprávaných v Ružomberku ešte na konci 19. storočia, „peklo rozhnevalo a vystúpilo na denné svetlo“. V roku 1601 totiž v Ružomberku vypukla epidémia čierneho moru, ktorej podľahla veľká časť obyvateľov mesta. Tesne pred jej vypuknutím vraj niekoľko svedkov videlo na úpätí Čebraťa z lesa vystupovať „hrozne veľkého čierneho muža s ľavou rukou diablom označenou“.

***

Z denníka SME, 24. 3. 2004

Zločin, ktorý šokoval!

Dvadsaťštyriročný bývalý študent medicíny Michal K. systematicky týral a nakoniec beštiálne zavraždil svoju matku Ivanu K., s ktorou žil v spoločnom byte v prímestskej časti Ružomberka.

U Michala K. sa prvé poruchy osobnosti zrejme prejavili už pred dvoma rokmi, kedy bez vysvetlenia prerušil štúdium a prestal užšie komunikovať s okolím. Údajne odchádzal na dlhé výlety do blízkych hôr.

V pivnici ich domu boli pri prehliadke objavené pozostatky chovaných hadov a chameleónov. Samotné zvieratá sa ale objaviť nepodarilo.

To, čo vyšetrovateľov i verejnosť na tomto prípade najväčšmi zaráža, je ale neľudská beštialita, s akou Michal K. vykonal svoj hrozný čin.

Svoju matku, ktorá bola už dva roky na invalidnom dôchodku, podľa správ vyšetrovateľov najprv približne dva mesiace každodenne týral a znásilňoval priamo v byte. Na jej tele boli objavené početné vážne poranenia spôsobené prikladaním rozžeraveného železa, bodaním do citlivých častí tela, ako aj stopy po brutálnom penetrovaní všetkých telesných otvorov. Všetko zachytával na digitálnu kameru. V jeho osobnom počítači bolo údajne objavených takmer 80 hodín takýchto záznamov.

Počas tejto doby sa Michal K. javil susedom ako milý mladý muž starajúci sa o svoju chorú matku, ktorý bol vždy ochotný pomôcť. K samotnej vražde došlo v nie príliš vzdialenej lesnej lokalite, kde sa nachádza tzv. Čertova diera, čo je prírodná priepasť siahajúca do nezistenej hĺbky.

Záhadou zostáva, ako Michal K. svoj hrozný čin vykonal. Mučením znetvorenú matku totiž nad dierou cez dlane a chodidlá pribil k zemi tvárou nadol. Po vyrezaní jazyka a amputácii pier viedol čepeľou pozdĺžny rez od jej hrudníka až k pohlavným orgánom. Vnútornosti nechal voľne vypadávať do diery. Podľa stôp semena na tele obete vyšetrovatelia usudzujú, že sa pri tom pohlavne ukojil.

Po páchateľovi neľudského činu sa stále pátra. Vzhľadom k vysokej nebezpečnosti tohto psychicky narušeného vraha polícia nabáda k najväčšej opatrnosti.

Pripomeňme, že k tejto tragédii sa pridružila aj ďalšia, keď sa lano speleológa, ktorý sa na žiadosť polície pokúsil preskúmať Čertovu dieru, nešťastnou náhodou pretrhlo a tento sa bez opory zrútil do jej hlbín. Po tele sa neustále pátra, no nečakaná a samotných speleológov zarážajúca hĺbka Čertovej diery sťažuje možnosti jej ďalšieho prieskumu i vynesenia telesných pozostatkov zrúteného výskumníka.

***

Ďalšie moje hororové poviedky, novely a nepublikované pasáže z románov si môžete prečítať v sekcii Texty.

Ak sa vám poviedka páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.