Poviedka Tajomstvo zeme patrí k mojim najstarším. Je to na nej vidieť, no kvôli zachovaniu autenticity som ju neupravoval. Popisuje čosi, čo ma dlho fascinovalo, desilo a čo si dodnes nedokážem vysvetliť. Tieto zážitky ma inšpirovali napísať ešte jednu poviedku a rozsiahlejšiu novelu, ktoré uverejním neskôr.

***

Keď som sa o Luptákovi prvý krát dozvedel, oblial ma studený pot. Narazil som na neho úplnou náhodou. V jednu novembrovú noc som po zhliadnutí filmu Sametoví vrazi na internete vyhľadával nejaké informácie o orlických vraždách.

A zrazu predo mňou stál! Juraj Lupták, sériový vrah z Banskej Bystrice, so založenými rukami, oblečený do akýchsi dotrhaných montérok, na popredí banskobystrických kopcov.

Tvár primitíva pokrytá hustým strniskom, zničená alkoholom. Stará čiernobiela fotografia zo šesťdesiatych, možno sedemdesiatych rokov. Okamžite som ho spoznal. Teda, spoznal som pocit, úplne špecifickú atmosféru, ktorá sa z fotografie rozlievala. Divoký a zlý démon hôr.

Tavo – ako vystrihnutý zo Švantnerovej Nevesty hôľ.

O Luptákovi som nikdy pred tým nepočul. Ale ten pocit… To bolo ono! Poznal som to. Tak dôverne som to poznal!

Začítal som sa do podrobností jeho prípadu. A studený pot ma oblial po druhý krát. Vlastne, celý som sa chvel hrôzou. Nie, to nebolo možné! Ale stálo to tam. Text poblikával na monitore a nebral žiadny ohľad na môj odmietavý postoj.

Juraj Lupták, primitívny pastier a alkoholik, ktorý ledva ukončil osobitnú školu, sa preslávil ako „banskobystrický škrtič“.

Narodil sa v roku 1942 a od dvanástich rokov vyrastal v rôznych detských domovoch. Po osobitnej škole nastúpil na banícke učilište, to ale nedokončil, údajne kvôli vážnemu úrazu nohy. Bol zamestnaný ako závozník, pastier, či pomocný robotník na stavbe; ale ak to nebolo nutné, radšej nepracoval vôbec.

Len tak sa túlal po stráňach a kopcoch a žil z čoho sa dalo.

Sériu vrážd odštartoval 6. mája 1978 za Banskou Bystricou. Na lesnom chodníčku pri Vysielači si v pekné májové popoludnie vystriehol svoju prvú obeť – 20 ročnú ženu. Priskočil k nej zozadu a škrtil ju až kým neomdlela. Potom ju znásilnil a zabil. Nakoniec ju okradol o nejaké drobnosti a ušiel.

V lesíku pod Vysielačom!

V tom lesíku, do ktorého ma počas štúdií v Banskej Bystrici tak priťahovala (a zároveň odpudzovala), tá zvláštna atmosféra!

Pocit akejsi hrôzy a niečoho… nepomenovateľného.

Krásna prírodná scenéria sa s tou atmosférou miešala. Akoby sa ju pokúšala zakryť, zamaskovať a oklamať tých, ktorí tadiaľto prechádzali. Akoby sa za ňu hanbila.

Ale nedarilo sa jej to, naopak – ešte viac zdôrazňovala temne perverzné, mrazivé čaro.

Panebože, koľko krát som sa po tých miestach prechádzal?

Sám. Za súmraku, v noci, aj počas horúcich májových popoludní?

Koľko krát som tam zaviedol Lenu, moju vtedajšiu priateľku?

Mnohokrát, počas celých piatich rokov.

Aj ona bola dostatočne vnímavá, aby to cítila. Vždy nás tam čosi volalo, lákalo, ťahalo. Dokonca vábilo rituálne evokovať, vzývať génia loci toho miesta.

Bola to skôr študentská recesia, než vážny pokus o okultistické experimentovanie. Aj keď, človek nikdy nevie, čo vlastne myslí vážne, a čo nie.

Jeho povrchová predstava o tom, čo robí, niekedy nebýva dôležitá.

Spravili sme to raz v noci. Bola skorá jar. Z okolitých polí i samotného lesa pomaly mizol sneh. Kde tu sa ešte leskol a trblietal v mesačných lúčoch. Na dohľad od vysielača sme z kameňov vytvorili kruh. V jeho vnútri sme sa sústredili na atmosféru miesta, oživovali sme ju našou predstavivosťou.

Vykrikoval som naučené zaklínadlá v akomsi barbarskom jazyku.

Bolo to zvláštne.

Smiešne aj hrozivé; také absurdné.

A pod povrchom silne erotické.

Nechali sme sa viesť.

Od určitého bodu sa už veci diali samé.

Na ohybe kopca, asi pätnásť metrov od nás, odrazu stála akási svetlá silueta pripomínajúca človeka.

Teda, obaja sme si uvedomovali, že tam nehybne stojí už od začiatku nášho experimentovania. Avšak do nášho vedomia akoby vkročila až keď sme prekročili istú hranicu rituálu.

Dovtedy ju naše oči vnímali, ale naše mysle si ju vôbec neuvedomovali.

Nikdy by som neveril, že je niečo také možné.

Potom sme ticho stáli v kruhu a snažili sa rozpoznať, či ide o človeka alebo akýsi optický klam.

Bolo to absurdné.

Ešte absurdnejšie, a neuveriteľnejšie, však je, že si dnes vôbec nespomínam, na čo sme vtedy prišli. Spomienky na tú noc sú zmätené. Viem, že sme ešte zahliadli akési svetlá v lese.

Potom si pamätám až to, ako sme kráčali poľnou cestou naspäť k internátu. Neutekali sme, ani sme neboli vydesení. Takže to asi vôbec nič nebolo. Museli sme prísť na logické vysvetlenie, pretože na čokoľvek bizarné by som si určite spomínal lepšie.

Tieto hmlisté videnia ale neboli ničím oproti oveľa hlbinnejšiemu pocitu.

Zem tu hovorila, čosi z nej vystupovalo.

Lupták prvý raz vraždil práve v týchto miestach. Tu mu to vošlo do hlavy.

Čo to bolo? Čo to do neho vliezlo?

Pri neskoršom vyšetrovaní ho diagnostikovali ako polyformnú psychopatickú osobnosť s defektnou sexualitou.

Polyformný psychopat… to je výraz, ktorý môže v niektorých spojitostiach, povedzme tých skrytejších, vyvolávať hrôzu…

Keď som sa o prípad začal zaujímať a dostal sa k fotografiám z nálezu prvej mŕtvoly, zatmelo sa mi pred očami.

To miesto som poznal!

Asi desať, možno dvadsať metrov od neho sme raz s Lenou pri večernej prechádzke podľahli vzájomnej náklonnosti. Pravdu povediac, bolo to poriadne divoké. A primitívne. Niečo v tej atmosfére nás zmohlo.

Miesto priťahujúce sex a smrť…

Od prvej vraždy v roku 1978 prešli štyri roky a nič podstatné sa nestalo. Teda okrem toho, že si Lupták odpykal vo väzení trest za menší delikt.

Celé štyri roky sa pohyboval na slobode a mal zrejme pocit, že ho nikdy nechytia. Možno by to tak aj bolo. Ale len keby neprišiel 2. jún 1982 a Lupták sa znova nepohyboval v miestach blízko dejiska prvej vraždy.

Tam to na neho opäť doľahlo. V ten deň na Suchom vrchu pri Banskej Bystrici zavraždil svoju ďalšiu obeť. Bolo to ledva 15 ročné dievča. Podobne ako v prvom prípade, aj tentokrát chrčiaci Lupták, opitý Okenou a vínom, obeť znásilnil, uškrtil a okradol.

Potom to už išlo rýchlo. 18. júla 1982 jeho drzosť vzrástla natoľko, že svoju poslednú vraždu spáchal takmer v centre mesta, pri budove vtedajšieho Krajského národného výboru. Tentoraz si so sebou vzal veľký kameň, aby sa nenamáhal škrtením a mal istotu, že si nejakú obeť skutočne „uloví“.

V tme za budovou úradu trpezlivo vyčkával na nejakú mladú ženu.

Po chvíli prišla.

Netušiac prešla okolo beštie schovávajúcej sa v tme. Vrhol sa na ňu zozadu a začal ju kameňom mlátiť po hlave. Surovo ju bil, až kým nestratila vedomie. Keď sa žena pri znásilňovaní prebrala, dobil ju na smrť, ukradol jej náušnice a ušiel.

Nech už do Luptáka v tých miestach za mestom vstúpilo čokoľvek, dôležité je, že je to stále tam.

Počas rokov štúdia som to neustále cítil. Mnohokrát som, najmä keď som toho vypil viac než bolo rozumné, svojim priateľom rozrušene hovoril o tom, že niečo z minulosti tu obchádza a hľadá príležitosť.

Niečo sliedilo, sledovalo nás, snažilo sa šepkať k tým citlivejším.

Naše internáty stáli tak strašne blízko tým miestam! Asi osemsto metrov; možno aj menej. Prenikalo to mnou a ja som tieto pocity zažehnával, odháňal tak, ako som vedel – spracoval som ich a vtelil do poviedky Internát.

V nej som popísal povahu toho ducha, ktorý tu -už znova vyhladnutý- vystupuje zo zeme, obchádza po okolí, číha a hľadá prázdno, ktoré by vyplnil.

Porovnajte si povahu tej poviedky s povahou Luptáka, povahou jeho činov a dokonca s jeho podobou… Možno potom pochopíte moju hrôzu.

Lupták bol ako osobnosť úplne prázdny. Pri rekonštrukciách sa predvádzal, s chuťou ukazoval, kde na svoje obete čakal, ako ich vraždil a kadiaľ utekal. Akoby bol na seba pyšný. Až keď sa dozvedel, že mu hrozí trest smrti, zľakol sa a všetko začal popierať. S absolútnym trestom totiž nerátal, myslel si, že ho odsúdia len na niekoľko rokov. Tie si chcel odpracovať v bani a zo zarobených peňazí nahradiť rodičom obetí spôsobenú škodu.

veci, ktoré vyhľadávajú práve takéto prázdno, tuposť a primitívnosť. Potrebujú ich na to, aby mohli vstúpiť a prázdno vyplniť.

Takmer s desaťročným odstupom sa mi tieto dve záležitosti – moja poviedka a temná história toho miesta – spojili do jedného celku.

Vďaka náhode. V nepríjemne daždivú novembrovú noc.

***

Dodatok:

Veci, čo tam vychádzajú zo zeme, sa občas prebudenia a vlezú niekomu do hlavy.

Tlačová správa TASR zo dňa 18. 12. 2007 o prípade zo spomínaného internátu.

BANSKÁ BYTRICA – Rezné zranenia, bitku a zatvorenie v skrini musela znášať 22-ročná študentka v priestoroch Študentského domova (ŠD) na Tajovského ulici v Banskej Bystrici. Spôsobil to jej priateľ, 23-ročný študent z Kojšova v okrese Gelnica počas uplynulého víkendu.

Mladík držal svoju priateľku vo svojej zamknutej izbe ŠD proti jej vôli, pričom ju bil päsťami po celom tele a vyhrážal sa jej zabitím. Lepiacou páskou jej prelepil ústa, zviazal ruky a nohy a opätovne ju bil päsťami po celom tele. Zviazanú ju potom zavrel do skrine a prikázal jej, aby tam zostala, kým sa on vráti.

Následne vnikol do izby, v ktorej býva priateľka a vyhádzal jej von oknom osobné veci. Po návrate do svojej izby pokračoval vo fyzických útokoch, bil ju päsťami po celom tele, okolo krku jej dal pánsky kožený opasok, nožom ju bodol do ľavého stehna a trýznivým spôsobom ju opakovane porezal v oblasti lýtka a členku, držal jej nôž pod krkom, na tvári a v oblasti srdca.

Mladej žene sa podarilo odísť pod zámienkou čakania návštevy do vestibulu internátu, odkiaľ utiekla. Muž potom opäť vnikol do izby poškodenej, kde roztrhal a rozrezal jej osobné veci a oblečenie. Svojim konaním jej spôsobil zranenia s dobou liečenia 8 až 10 dní a poškodením osobných vecí škodu vo výške približne 15 tisíc korún.

Vyšetrovateľ už začal trestné stíhanie a voči mužovi vzniesol obvinenie za zločin vydierania, obmedzovania osobnej slobody, prečin ublíženia na zdraví, poškodzovania cudzej veci a porušovania domovej slobody. Muž bol umiestnený do cely predbežného zaistenia a bol daný návrh na jeho vzatie do vyšetrovacej väzby. Za uvedené konanie mu hrozí až 10-ročné väzenie.
TASR dnes o prípade informovala banskobystrická policajná hovorkyňa Petra Babulicová.

Originál tlačovej správy tu.

***

Na tom istom internáte zomrela za zvláštnych okolností v roku 2002 študentka, čo bolo uzavreté ako dôsledok zápaľu pľúc. V tom čase som končil štúdium a spomínam si v tejto súvislosti na rôzne divoké historky. Možno aj tento prípad zapadá do mozaiky…

Tlačová správa o prípade.

***

Ak sa vám moja poviedka páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Moje ďalšie hororové poviedky si môžete prečítať v sekcii Texty.