Pri stretnutiach s pamätníkmi Slovenského národného povstania ma vždy udivovalo, ako život týchto ľudí poznačili udalosti trvajúce len niekoľko mesiacov. Aj po šesťdesiatich rokoch mnohí z nich považovali týchto necelých päť mesiacov za najsilnejší úsek svojho života.

Odhliadnuc od toho, aké dramatické udalosti neskôr zažili, do akých vážnych situácií sa dostali, Povstanie pre nich zostávalo akýmsi základným atribútom, náplňou ich žitia.

Pri rozhovoroch s nimi som vnímal, že spomienky na udalosti z Povstania dolujú akoby z inej oblasti vedomia, než ostatné, „bežné“ spomienky. Povstanie sa pre nich skrátka neodohrávalo v rovnakom priestore a čase, než ich ostatný život. Vystupovalo z neho, ležalo v akejsi trhline, tých päť mesiacov sa nachádzalo  kdesi „absolútne inde“.

Zaujala ma podobnosť medzi ich exkluzívnym, vyčleneným vnímaním Povstania a spôsobu opisov zážitkov, aký som poznal z celkom inej oblasti. Obdobne totiž podávajú svoje najsilnejšie zážitky z „absolútneho inde“ aj šamani a čarodeji, ktorí zažijú roztrhnutie bežnej reality vnímania a vstúpia do priestorov „mimo“.

Túto podobnosť som dlho považoval za náhodnú, nenachádzal som žiadny spôsob prieniku, ktorý by takéto diametrálne vzdialené sféry zážitkov mohol spájať. Na zaujímavé myšlienky vedúce k možnému prepojeniu som narazil v práci Dočasná autonómna zóna od Hakima Beya. Ten píše: „Jestliže Stát JE historie, jak se tvrdí, pak vzpoura je zapovězeným okamžikem, neodpustitelným popřením dialektiky – vyvrácením stožáru, šamanským manévrem směřujícím k ‘pohnutí’ vesmírem. Historie říká, že revoluce dosahuje ‘permanence’, anebo alespoň trvání, zatímco povstání je pouze ‘dočasné’. V tomto směru je povstání cosi jako ‘zkušenost vyvrcholení’ oproti ‘běžnému’ vědomí a zkušenosti. Tak jako festivaly, nemohou být ani povstání každý den – jinak by nebyly ‘mimořádné’. Takové intenzivní okamžiky však dávají tvar a význam celému životu. Šaman se vrací – na střeše nemůžete zůstat  stát napořád – ale věci se mezitím změnily, došlo k jistým posunům a integracím – výsledný rozdíl je patrný.“

 

Zmena všetkého, života i sveta, po návrate „odtiaľ“ je charakteristická pre šamanov aj povstalcov, ktorí prežili Povstanie. Ich vnímanie je oproti vnímaniu ostatných (ktorí takýmto iniciačným zážitkom neprešli), mierne, no zásadne posunuté. Sú tu spoločné styčné body, ale zároveň celkom odlišné roviny vnímania. (Podobný fenomén zaznamenali psychológovia a psychiatri aj u tzv. generácie prvej svetovej vojny a najmä u frontových veteránov snažiacich zaradiť sa naspäť do spoločnosti, ktorá však už žije v celkom inej psychickej realite. Pre popis tohto fenoménu v našich podmienkach viď román Mila Urbana Živý bič.)

Zážitok Povstania alebo šamanského prieniku je „skúsenosť vyvrcholenia“, trhlina v bežnom toku vedomia. Dáva iný spôsob vnímania, no môže byť nebezpečná. Podľa Carlosa Castanedu môže takáto trhlina „vysať“ celý ďalší život; môže sa vďaka svojej sile stať akýmsi „gravitačným centrom“ celého života šamanského učňa, ktorý sa nedokáže s jej silou vysporiadať.

Podobný jav som postrehol u mnohých pamätníkov a najmä aktérov Povstania. Dočasné zotrvanie v čase „inej reality“, aká pre nich nastala, keď rozrušili štruktúry štátneho usporiadania a poriadku (prekročenie „za“ sa vždy dosahuje rozrušením zaužívaných osobných alebo nad-osobných štruktúr, zvykov, pravidiel, či schém), ich „zahákovalo“; učinilo zo seba centrálnu os ich existencie. Nedokázali sa od neho odpútať, nemohli na tých päť mesiacov zabudnúť, vymaniť sa spod ich vplyvu.

Práve naopak – pohlcoval ich, až kým sa nestali jeho otrokmi. Neviedol k rozšíreniu ich vnímania a horizontov, ale naopak – zúžil ich rozhľad a viedol k obetovaniu celých desaťročí piatim mesiacom z ich života. Stali sa zapálenými protifašistickými bojovníkmi; povstalcami – na celý život. Keď rozprávali, neboli to už oni; hovoril z nich duch Povstania. „Cudzie priestory“ vysali ich ľudskú neforemnosť, celkom jasne ich definovali. Ako nástroje svojho šírenia sa.

Zaujímavé však je, že zrejme celé obdobie prvého Slovenského štátu (a vlastne celá prvá polovica 20. storočia) vytváralo tendenciu k takémuto „vystupovaniu za“. Podobné zážitky ako u Povstalcov boli totiž charakteristické aj pre druhú stranu – gardistov.

 

Ich sugestívny opis je príznačný napr. pre pasáže z Mináčovho románu Živí a mŕtvi. Scéna sa odohráva na výcviku Pohotovostných Oddielov Hlinkovej Gardy: „Nazbrojník Filip Hracho sa zadychčal, stál tam uprostred nich, pekný, urastený, trochu zavalitý chlapík. V tvári bol červený od vzrušenia, chvíľu si oddýchol a potom znovu začal rýchlo vypľúvať hnusné, obludné slová, zapáchajúce krvou a špinou; bola to bohoslužba, rituálna slávnosť zasvätencov a on bol jej hlavným kňazom, patrónom a bohom. Počúvali ho bez dychu: tieto slová pretrhovali všetky hrádze navyknutého myslenia a morálky, vynímali ich z obyčajného sveta, robili ich výnimočnými, posvätnými, nedotknuteľnými a nezraniteľnými, zbavovali ich všetkých pochybností a povinností a vrhali ich k jedinej povinnosti, k povinnosti nenávidieť a ničiť.“ (Kurzíva J. K.)

Všetky trhliny tohto druhu, či už vyvolané zámerne alebo okolnosťami, sú teda potenciálne nebezpečné. Nielen, že vynikajú vlastnou manipulujúcou silou, ale môžu byť zneužité a zámerne roztvárané aj v rámci politickej propagandy, či politických hnutí.