Lebo som musel. Inak sa nedalo. Začalo to už skoro pred desiatimi rokmi, na univerzitných prednáškach profesora Varinského o histórii 20. storočia. Stráviť jeho prednášky nebolo ľahké. Ako povedal na jednej z prvých, počítal s tým, že sme  už dospelí ľudia a ako historici musíme mať silné žalúdky i nervy.

Vo svojom výklade nič nezľahčoval, nič neprikrášľoval. Opisoval prvú polovicu dvadsiateho storočia v plnej nahote, so všetkými jej hrôzami, bez akejkoľvek cenzúry. Hovoril o tureckej genocíde Arménov, zverstvách prvej svetovej vojny, neuveriteľných beštialitách, ku ktorým dochádzalo v Ázii, hrôzach komunizmu, fašizmu i nacizmu.

Jeho prednášky, vďaka tomu, že opisoval skutočnosť, boli ako panoptikum príšerností, bezbrehej ľudskej krutosti, bezcitnosti a zvrátenosti. Milióny, desiatky miliónov mŕtvych, ktoré si vyžiadalo vyústenie rozvoja ľudskej racionality, vedy a modernistického myslenia. Žiadne barbarstvá v minulosti sa nevyrovnali vražednej perverzite, akú človek sám na sebe predviedol, keď doviedol do apokalyptického konca obdobie vlády rozumu a toľko ospevovaného rácia, ktorým sa vraj mal líšiť od zvierat. Všetko to bolo skutočné, aj keď to prekonávalo tie najchorobnejšie predstavy.

Jeho prednášky boli náročné. Tí, čo nad výkladom naozaj premýšľali, museli často vynechávať alebo tam prestali chodievať. Vydržal som zimný semester, no počas letného som sa tam ukázal už len občas. Po infikovaní pokojnými, chladnými a definitívnymi slovami, ktorým sa nedalo vzdorovať, sa menil samotný svet, spoločnosť, prostredie. Prestalo byť zlým miestom, akým sa mi zdalo byť dovtedy, a zmenilo sa na ešte horšie. Neveril by som, že je niečo také možné. Ale bolo to možné a zachádzalo to hlboko pod kožu.

Ľudia sú príšerné beštie schopné neopísateľných krutostí. Potrebujú ich, nedokážu bez nich žiť dlhšie, než zopár rokov. Spoločnosť tvorená samými „dobrými ľuďmi“ sa behom niekoľkých chvíľ dokáže zmeniť na hordu rozbesnených démonov, ktorí zabíjajú mužov, ženy aj deti, mučia, znásilňujú, degradujú tými najbeštiálnejšími spôsobmi, chamtivo hrabú, hodujú na mŕtvych, ničia najvyššie hodnoty, všetko krásne musia zrovnať zo zemou, rozdupať, zadupať to, aby popreli, že niečo také vo svojom svete vôbec pripustili. Milovať ľudí znammená milovať tieto beštie, milovať Auschwitz, Nanking, Srebrenicu…

Súboj dobra so zlom je dnes minulosťou a prekonanou históriou. Zlo, aj keď máme na pamäti umelý, relatívny a dočasný význam tohto pojmu (rovnako ako aj jeho opozita), v spoločnosti dávno zvíťazilo a kataklyzmatickým 20. storočím len spečatilo svoj triumf a hegemóniu. Tvrdiť opak, hovoriť o spravodlivosti vo svete, milosrdnom Bohu, humanizme (!) a pod. po Osvienčime a po státisícoch ďalších hrôz 20. storočia, by bolo bezpochyby veľmi cynické, neslušné a naivné, aj keby toto tvrdenie vyplývalo len z nevedomosti, hlúposti alebo slabosti.

Aby sme si rozumeli, toto nie sú moje depresívne myšlienky. Povahou som skôr veselý a optimistický človek. Rád sa smejem a väčšinou k tomu nepotrebujem ani sadistické porno.

Preto som musel napísať knihu o mojom vnímaní 20. storočia. Urobil som to svojim spôsobom. Neviem písať sucho vedecky. Takých kníh o 20. storočí už bolo napísaných dosť. Môj pohľad je surrealistický. Som postmodernista, rád zlučujem to, čo sa vraj zlučovať nesmie – striktný historiografický prístup so symbolizmom, iracionálnymi prvkami, mytologickými asociáciami.

Ktovie, či je vôbec rozumné písať o 20. storočí rozumne, snažiť sa ho uchopiť pomocou rácia. Dvadsiate storočie bolo predsa storočím totálneho iracionálna, jeho kód treba skôr vycítiť, prežiť ako umelecké dielo (dosť nevydarené), než sa ho – márne – snažiť intelektuálne pochopiť. (Možno porozumieť nacizmu, fašizmu, komunizmu mimo mytologického myslenia? To ťažko.)

Hrozivá história tohto storočia je sama o sebe plochou, na ktorej realita akoby neraz svojvoľne prerastala do neuchopiteľnej absurdity i neľudskej krutosti snových nočných môr. Symbolický a hmlistý hebrejský termín „klifot“ – označujúci vyšinutý svet nerovnováhy, pomýlenosti a zla, je možno veľmi priliehavým označením tohto obdobia, v ktorom človek naplno predviedol, čoho je schopný, aké formy môže nabrať jeho bezodná priepastnosť. (Práve pre túto priepasť v človeku názov Brány meonu – z gréckeho mé on, nebytie).

V knihe Brány meonu som žiadne z týchto foriem nezakrýval – v opisoch alebo na fotkách; preto je to kniha len pre tých s pevnými nervami a silnými žalúdkami. Miestami možno nemilosrdne osvetľuje našu temnotu pamäti a odhaľuje veci, ktoré by mali – pre aspoň dočasný pokoj našich duší – zostať nadobro ukryté.

Na záver perlička. Keďže ma nebaví písať žánrovo ľahko zaraditeľné knihy a zaradenie do priehradky by pre mňa bolo sklamaním (je to výraz toho, čo pre mňa písanie znamená), vždy ma poteší chaos, aký spôsobia u kníhkupcov. Ani v prípade Brán meonu tomu nie je inak. Napriklad v internetovom kníhkupectve e-planet je kniha momentálne v trojici najpredávanejších titulov zároveň v týchto nesúvisiacich kategóriách: História a literatúra faktu, Životopisy a rozhovory, Záhady a ezoterika (spolu s mojou ďalšou knihou K.P.M.P.Z.). Donedávna sa objavovala aj v trojici kategórie Beletria.

 

brany meonu