Rozhovor s primárkou, blogerkou a autorkou knihy Vlasy dupkom Ľubou Romanovou. O tom, ako sa žije s neustálym uvedomovaním si ľudskej konečnosti, čo to s človekom urobí a ako si zachrániť dušu.

Na blog Ľuby Romanovej som narazil už dávno. Podobne, ako mnohých ďalších čitateľov, aj mňa prinútil vnútorne sa zastaviť. Ak chcete zažiť skutočnú existenciálnu hrôzu, prečítajte si niektorý z príbehov, aké denne zažíva.

Na jej popisoch však nie je intenzívny len obsah, ale aj samotná forma. Nejde o lacné a sentimentálne výlevy nad tragickými prípadmi. Jej texty sú napísané emotívne, avšak bez štipky sentimentu, dokonca s náznakmi humoru, ktoré sú v tomto prípade osviežujúce, no neraz zároveň aj desivé. Vyniká totiž popri nich istá banálnosť nášho bytia.

Čosi vzdialene podobné možno zachytiť v Castanedových knihách, ktorý toto rozpoloženie popisuje ako „miesto bez ľútosti“.

Preto som využil príležitosť a Ľubu Romanovú poriadne vyspovedal. Ak vás stresuje lekársky štrajk, pozrite sa na prácu lekárov z úplne inej perspektívy:

Kniha Vlasy dupkom na Martinus.sk

Blog Ľuby Romanovej

***

Ďalšie rozhovory so zaujímavými ľuďmi si môžete pozrieť v sekcii Rozhovory so zaujímavými ľuďmi.