Prečítajte si poviedku od Ivana Kučeru a pozrite si moje hard-core hodnotenie. :)

Prečítajte si poviedku a pozrite si moje hodnotenie, alebo postupujte naopak. Je to na vás. Každopádne sa však pri hodnotení nenechajte odradiť miernym začiatkom, dôjde aj na nadávky. :)

Pripomienky a postrehy v hodnotení formulujem tak, aby z nich mohol čerpať každý začínajúci autor.

Moje hodnotenie:

 

***

NA CHVÍĽU ZHMOTNENÉ ŠIALENSTVO

niektorých si smrť už našla

iných ešte len nájde


napísal Ivan Kučera

 

PROLÓG

„Počul si? Ten zvuk.“

Šuchot spacáku a chlad v špiku. „Umpf… čo, kurva?“

„Nehreš, sme sa dohodli.“

John sa ospalo prevrátil v spacáku na druhý bok. „Kurva,“ a pokračoval v spánku.

Do stanu sa zaprel studený nočný vietor. Vonku triasol obrovskými baobabmi. Michael rozzipsoval spacák a rozospato sa postavil, nešikovne sa obliekajúc tak, ako mu len dovoľoval stan. Digitálky ukazovali tri nadránom.

„Čo… kurva…“ John so zavretými očami zazipsoval spacák, z ktorého sa rýchlo vytrácalo teplo tiel. „Čo robíš. Pfff. Čo si hovoril?“
Michael siahol po puške a klobúku. „Že som niečo počul.“

„Čo?“
„Že som nie-“

„Čo si počul.“

„Koňa. V diaľke. Erdžal.“

„Zasa vyšiluješ.“

Michael zlomil pušku a s ťuknutím do komory vložil dve červené patróny. „Čo je to vyšiluješ?“

„Ty vieš.“

„Nevyšilujem. Ale začul som koňa. Aj teraz ho počujem. Nevrav, že ty nie.“

„No veď hej, počujem. Koňa. A čo. Sme v buši. V posratej Austrálii kone. Čo si čakal.“

„Kokot.“

John sa zaškeril. „Rajcuješ ma, keď nadávaš.“

„No nie, ale čo si fakt kokot? Veď počuješ koňa, nie?“

John si vzdychol a pretrel si tvár suchými dlaňami. „To kone robia, Mike. Erdžia.“

„Tu ale kone nežijú. Otec mi o tomto mieste hovorieval. Vraj tu kone nežijú od tej tragédie. Bolo to smutné, o jednom dievčati a jej koňovi. Nikto tu nebýva, dokonca ani tí smradľaví Aboridžinci, lebo tu straší.“

„To si mi nikdy nepovedal.“

„Ty takým veciam neveríš, začneš sa smiať a potom aj ja. Kedysi tu bola stajňa. Dnes je z nej zrúcanina. Včera sme išli okolo nej.“

Teraz začuli erdžanie oveľa bližšie.

Keď Michael povedal „otec vravel, že odvtedy tú blúdi prízrak šialeného koňa“, do Johna akoby strelilo. Vyskočil nahý zo spacáku, hádžuc na seba šaty. „Mike, z toho sa sranda nerobí. Zo šialenstva. Šialenstvo sa ťa dotkne. A čo ešte s koňom narobí! Koľko neplechy… Ale to sa len tak hovorí, že Mike – to o tom šialenom prízraku.“

Michael ho pobozkal na zarastené líce a pozrel mu hlboko do očí. „To zistíme. Počuješ? Už je tu.“

A ozaj – dupot koňa obkľúčil stan. Ich strážny vlčiak dvakrát zaštekal, potom dlho zavyl a mrazivo stíchol. Dupot však nie. Vyšli von naraz a naraz aj zomreli.

 

I.

„Dobrý deň, jednu kolu.“

„Tridsať centov, páči sa slečinka.“

„Som z vrážd. Neviem, či sa to k vám dostalo, ale minulú noc v oblasti zvanej Nočná sova došlo k vražde dvoch mužov. Hľadáme s kolegom sprievodcu, ktorý sa tu vyzná. Nepoznáte prosím vás niekoho, pán…?“
„Paul to je jedno aký. Ja by som s vami išiel rád, ale mám už šesť krížikov na krku, slečinka. Ale čo tak Bob Marsh? Je mladý a má stajňu kúsok za týmto mojim parádnym obchodom. Asi tri štyri míle po tej prašnej ceste.“

Chcela mu povedať, že tu je prašné všetko, ale iba sa poďakovala. Odchádzala so studeným nápojom v horúcej dlani.

 

II.

„Bob? Bob Marsh?“

Svalnatý tridsiatnik Bob Marsh s dlhými ryšavými vlasmi, padajúcimi mu do opálenej tváre, sa nakláňal dopredu, v ľavej ruke držal kopyto a v pravej škrabák, ktorým zvieraťu čistil kopyto od hnoja, kamienkov a iných nečistôt. Ako tak špina opadávala na zem, podkuté kopyto sa čoraz viac lesklo na poobedňajšom slnku.

„Bob Marsh? Pán Bob Marsh?“

Kôň zastrihal chlpatými ušami na ženský hlas, rušiaci mŕtvolný spev obrovských cikád.

Jej hlas sa priblížil. „Nemali by ste jazdiť v takejto páľave.“

Bob Marsh nedal na tvári nič poznať, ale myslel si o tom svoje. Ženské. Najradšej by boli, keby ste im čítali myšlienky. Minimálne. Pustil koňovi nohu, kopyto kleplo o betón. Vystrel sa. „Do mojich koní sa nestarajte.“

Kučeravej čiernovlasej žene skysol úsmev na tvári. Chcela povedať, že je to len sranda, ale zaskočil ju a tak sa pokúsila tváriť profesionálne. „Ste Bob Marsh?“

Pozoroval ju. Len ju tak pretiahnuť vzadu v aute. Jedna radosť. Rošambo a aleluja.

„Povedali mi,“ pokračovala, „že ste najlepší.“

„Kto?“
„Vy.“
„Kto vám to povedal?“
Neurčito mykla hlavou kamsi kam. Prsia sa jej pri tom poriadne natriasali. „Taký jeden starý pán v obchodíku, asi štyri míle odtiaľto. Volá sa Paul. Paul neviemaký.“

„Aha.“

„Poznáte ho?“

„Hm.“

„Pripadal mi správny,“ zaliečala sa. Za stajňou štekal pes.

„Som Clarice Foxová, kolega na mňa čaká v buši. Sme z oddelenia vrážd. Miestny šerif našiel niečo, s čím si nevedel rady a tak zavolal nás.“

Z tmavej chladnej stajne vybehlo nahé šesťročné chlapča, nasadilo zo stoličky koňovi ošklbanú fialovú ohlávku a už ho viedlo do kruhu s pieskom. Tam sa vyštveralo na drevený plot a vyšuplo sa na zviera. To zaerdžalo a zo stajne s nešikovným klepotom vybehlo potkýnajúce sa strakaté žriebä. Pochabo, s preskakujúcim hlasom, odpovedalo mame a vletelo za ňou do ohrady. Chlapec kobylu krokoval, potom začal pomaly klusať.

„Úžasné. Bez sedla. Ja by som hneď capla na zem, ha-ha-ha.“

Bob Marsh na to jebal. Dlhonohé žriebä behalo okolo mamy, ktorú chlapča ovládalo bosými červenými pätami.

„Som tu kvôli tomuto. Čo na to hovoríte?“ Podala mu fotky.

„Hm. Čo ja viem. Čo chcete počuť?“

„Váš názor.“

„Vy ste z vrážd, nie ja.“

„Mohol to urobiť kôň?“

Bob Marsh mykol  plecami. „Čo by nemohol.“

„Takže-“

„Jebe vám?“

„Prosím?“

Natisol jej fotky na kozy. Mala aspoň trojky. „Omylom“ sa jej dotkol ľavej. Fajn! „Kôň? Doboha. Aký kôň? Prečo by to mal urobiť kôň dopiče?“

Bola uchvátená záplavou slov. Chlapec začal melancholicky cválať. Kobyle sa natriasalo plné vemeno. Nepodarené mláďa prekvapivo zhíklo a pridalo.

„Mohlo to byť hocičo. V buši vás takto dokurví aj Joey.“

„Joey?“
Pozrel na ňu. „Odkiaľ ste hovorila, že ste?“
„Nehovorila.“

Na jej úsmev odpovedal chladom mínus osem.

„Každý sme odniekiaľ,“ prehodila nakoniec smutne. „Do Austrálie som sa prisťahovala pred piatimi rokmi. Z Európy. S kolegom odvtedy pracujem na oddelení vrážd v Melbourne. Ale poďme k veci. Telá sme našli vo vnútrozemí.“

„Tu je všetko vnútrozemie.“

„Volá sa to…“ listovala v notese. „Nočná sova. Hovorí vám to niečo?“
„Trocha. Nechodím tam.“

„Čo s tým urobíme?“
„My?“
„Pozrite sa, ten pán v obchode vravel, že ste expert na kone.“

„Závidí. Ten kokot vám aj piču závidí.“

Na čele sa z jej zjavila ustarostená vráska.

„To, že sa telá našli v Nočnej sove ešte neznamená, že ich zabili kone,“ vysvetlil jej nakoniec, už miernejšie.

„A malo by?“

Mier ho zaraz prešiel. „Čo či by kurva malo?“
„Či by to, že sa telá našli v Nočnej sove, malo-“

„Joey je mláďa kengury.“ Bob Marsh schmatol bič a s krikom vošiel do kruhu.

 

III.

„Nazdar Paul.“

„Nazdar Bob.“

Zvonček nad dverami cinkol a Bob v tesnom bielom prepotenom tielku zamieril k regálu s alkoholom. Vráskavec Paul z neho nespúšťal oči.

„Skurvysyn,“ zamumlal Bob do niekoľkodňového strniska, siahol po fľaši karibského rumu, podišiel k pokladni a zaplatil.

„Nazdar Paul.“

„Nazdar Bob.“

Bob opatrne položil fľašku na zadné sedadlá džípu, hneď vedľa pušky s voľne rozhádzanými zlatohnedými nábojmi.

„Takže, mohol to urobiť kôň?“ A stále si mlela svoje. Rútili sa po ceste s koncom v nedohľadne.

„Nevravím, že nie, ale to vy ste začala motať o koňoch.“

„Boli tam stopy po kopytách,“ povedala, akoby to dokazovalo neviem čo. Približovali sa k miestu činu, ktoré mu nemusela ukazovať na mape. Zdalo sa, že Bob Marsh Nočnú sovu dobre poznal. „Poslali sme do laboratória zaistené stopy. Chlpy, konské výkaly…“

„To znamená len to, že tam bol kôň. Alebo kone. Nič viac,“ zamrmlal Bob, avšak dobre vedel, že v Nočnej sove iné kone neboli. Len ten jeden.

„Preto som vás požiadala o pomoc. Vraj máte stajňu už celé roky. Zdedili ste ju po otcovi a ten po svojom. Chováte kone už neviem koľkou generáciou.“

„Ťavy.“

„Prosím?“

„Chovali sme ťavy.“
„Nechápem…“
„Ale viete, čo je to ťava…“

Podráždene doňho zapichla oči spoza čiernych lennoniek.

„Austrália sa objavovala skôr na ťavách. Kone nevydržali. Môj vzdialený príbuzný bol jedným z prvých prisťahovalcov, ktorí sa odvážili preniknúť do buša. Prišiel pri tom o obe ruky, ale prežil, to chcem povedať.“

„Ale už chováte kone…“

„Už chovám kone.“

„A to máte sám? Stajňu?“
„Otec zomrel minulý rok. Mal autonehodu priamo na stajni.“

Na okraji cesty ležali zrazené kengury, nad ktorými sa vznášali mŕtvolný sliz hladno olizujúce muchy. Detektívka zazrela – ďalej od cesty – postávať klokanie mláďa nad mŕtvolou mamy, ale to už džíp frčal vyslobodzujúco ďalej, do náručia zapadajúceho Slnka. Nevedela, čo si má o toľkých mŕtvolách myslieť. Na niektorých miestach ich bolo toľko! Skľúčene sa prestala pozerať do spätného zrkadla. Všimla si, že Bob Marsh ju pozoruje.

„V tomto knižky neklamú,“ povedal.

 

IV.

„Michael J. Ferris a John Attenborough. Dvadsaťosem a tridsať rokov, bla bla bla…“ listovala notesom, nahlas čítala skôr kvôli sebe. Lepšie sa tak sústredila. „Smrť nastala okolo tretej nadránom.“

Krutý čas, prebehlo ponuro Marshovi mysľou a nahlas povedal, ale tiež skôr sám pre seba „ani ráno, ani noc“, zabuchol dvere na džípe, držiac v ruke pušku. Miesto činu. Neďaleko parkovala dodávka, okolo ktorej sa motal blonďavý mladík v obleku. Len čo zbadal ozbrojenú návštevu, vytiahol svoju služobnú zbraň, zaujal streleckú pozíciu a odistil pištoľ. „Ani hnúť!“
„Peter, dočerta. Pomáha nám.“ Clarice sa tvárila otrávene. Pravdepodobne podobnú scénu nevidela prvý raz.

„To neznamená, že to nemohol urobiť on.“

Bob Marsh sa tretíkrát v živote zatváril prekvapene. „Čo je to za spičenú logiku?“

Mladý detektív pozrel na kolegyňu. „Nech mi ukáže zbrojný pas, potom sa môžeme ba-“

Bob Marsh nasrato odistil zbraň, neuhnúc pohľadom, no kučeravá kráska sa medzi nich včas rýchlo strčila. „Bob Marsh, Peter Cushing. Detektív Cushing, Bob Marsh. Ach vy chlapi.“

Marsh prešiel okolo nej aj Cushinga, ktorého nezabudol drgnúť do pleca a zastavil sa až pred neporušeným stanom obetí. Heath. Kvalitná značka. Miesto okolo stanu udupané. To musel byť zápas! O tretej ráno. Do riti. Nikdy sa to neskončí.

Peter Cushing strčil pištoľ do puzdra, pľul okolo seba, zazeral a mudroval. Bob Marsh ho veľmi nepočúval. „Čo o nich viete?“ smeroval otázku k detektívke, aj keď im bol obom otočený chrbtom. Nikto tu nebol. Len oni, vietor a tajomstvo.

Foxová listovala notesom. „Obete boli kovboji z okolia Perthu. Minulý týždeň si vybrali dovolenku. Zamestnávateľ, pán Rush, o nich nepovedal jediné krivé slovko. Charakterizoval ich ako bezkonfliktných, precíznych a spoľahlivých…“

„Aký je rozdiel medzi precíznosťou a spoľahlivosťou?“ Bob Marsh prižmúril oči proti zrnkám piesku, ktoré zo zeme dvíhal na večer sa prebúdzajúci vietor. Dnes v noci sa strhne búrka a bude trvať aspoň dva dni a dve noci. Na túto ročnú dobu bolo prihorúco, to príroda nemohla uniesť. Pobolievalo ho koleno, avizujúc zmenu počasia. Dnes v noci tu budú spať.

Peter Cushing sa tváril dôležito. „Mohlo by sa zdať, že je to to isté, ale nie je.“

Bob sa ani nepohol. „Mohlo by sa zdať? Tak sa hovorilo v šesťdesiatich rokoch.“

Detektívka mykla hlavou k neďaleko odstavenému červenému vozidlu. „Mali auto, no spali v stane, pred ktorým sme našli vlčiaka zastreleného Ferrisovou zbraňou. To auto mi vŕta hlavou. Ako keby sa doňho ani nechceli dostať a utiecť.“

„Niektorí neutekajú,“ povedal temne Bob.

Cushing si odpľul. „To je porekadlo týždňa?“

Žena pokračovala: „Mali zranenia nezlučiteľné so životom. Zlomené chrbtice, pľúca prepichnuté rebrami, prasknuté lebky. Boli silno znetvorení. Identifikácia prebehla len vďaka chrupu.“ Silnejúci vietor jej zobral ďalšie slová z úst, ale Bob toho už počul dosť. „Dnes v noci tu zostaneme,“ prehlásil.

„Dobre. Ja s Petrom budeme spať v našej dodávke.“

„Bude pršať?“ spýtal sa Peter Cushing.

Bob Marsh sa zahľadel na horizont, kde sa kopili obrovské chuchvalce čierno-zlatých oblakov, pomedzi ktoré presvecovali blesky. Bolo to akoby peklo vychádzalo na povrch. Ako skazená Atlantída. „Možno.“

„Aký má zmysel spať tu?“ mudroval Cushing.

„Cítim, že sa niečo stane. Toto miesto dáva odpovede len v noci.“

„Čo sú to za debility?“

„Peter prestaň.“

„Nie, Clarice, vážne ma zaujíma, čo sú to za debility.“

„To neviem, ale nie je sám, kto im verí.“ Clarice pozerala na dva šerifské džípy, ktoré v elektrizujúcom vzduchu prudko zabrzdili, rozvíriac dusivý prach. Dvere sa pootvárali a vystupovali z nich muži zákona. Tučný šerif prdol a vložil si medzi pery pokrčenú spotenú cigaretu, ráno ušúľanú na záchode. „Dobrý večer, priatelia. Vraj potrebujete pomoc. Ale dnes nie je dobrý deň. V noci som počul kikiríkať kohúta.“

 

V.

So šerifom a jeho piatimi mužmi pili do polnoci. Rozbili tábor kúsok od Heatha, ktorým bláznivo šuchotal vietor. V diaľke sa blýskalo. Šerif súhlasil s Bobom, že najneskôr o druhej nadránom sa spustí lejak. Nemalo zmysel stavať stany. Áut mali dosť, vyspia sa v nich. Bob a šerif boli alfa samci, ktorí kvôli spoločnému nepriateľovi spolupracovali, a tak si pre seba každý ukoristil jedno auto. Ostatní si rozdelili policajný džíp a detektívnu dodávku. Bob si vyčítal, že zo stajne nevzal Bodríka, ktorého šiesty zmysel by sa im zišiel.

Okolo jednej nadránom sa strhol na ťukanie. Vzduch v džípe bol vydýchaný – spal pri zatvorených oknách. Obrovská chlpatá nočná mora je ešte tým príjemnejším, čo vás môže uprostred noci a buša navštíviť. Otvoril oči a takmer nehýbal pľúcami; dobre vedel, koľkí dobrí chlapi umreli kvôli hlúpemu poškriabaniu sa na rapavom nose. Klepot silnel, ale to už odhalil jeho pôvodcu. Začínalo pršať. Nebudú to povodne ako v šesťdesiatom šiestom, keď v Sydney na ulici plávali krokodíly nílske, ale tu, vo vnútrozemí, to narobí riadnu galibu a zopár riek sa vyleje z koryta. Pozrel na digitálky. Čo hovorila tá prcaňa? Že kedy došlo k útoku na chalanov?

Pozrel von bočným okienkom (nepohodlne ležal na zadných sedadlách). Tušil správne, aj šerifa hrmavica zobudí. Uprostred prírody búrka vždy pôsobí akosi zvláštne. V šerifovom džípe sa rozsvietila baterka, no hneď zhasla.

Bob Marsh si pritiahol deku k brade (austrálske noci bývajú zákerné) a pevnejšie zovrel v ruke poloprázdnu žltú fľašu rumu.

 

VI.

Tresk.

Chvíľa ticha – a potom: tresk, tresk, tresk!

„Peter. Hej!“

Detektív Cushing sa strhol z nekvalitného, polovičatého spánku. Clarice ním mykala. „Čo, kurvafix prestaň, umpfff…“

Aj traja policajti, ktorí s nimi spali v dodávke, sa začali zobúdzať a mumlať.

„Počujete?“ Clarice si týrala telo na polo sklopenom sedadle šoféra, Peter na spolujazdcovom, chalani vzadu.

Tresk, tresk, tresk, tresk – zaburácali rýchlo po sebe štyri výstrely. Clarice si vydesene pomyslela: nikto nevie, ako to trieska v skutočnosti. Treštila oči do tmy cez predné okno, po ktorom sa valili potoky krvi pardon vody. Nič cez ne nevidela. Zato cítila, ako chlapi skameneli. Šok. A ona s nimi. To nebolo správne, to ju neučili. Len sa musí ešte niečo stať – daj mi Bože znamenie. Veď sa nám to mohlo len zdať!

Tresk! Záblesk presvitol cez valiaci sa dážď. Nebolo jej treba viac. Siahla po pištoli a vyrazila von. Počula, ako sa aj ostatní spamätali, ale nemohla sa na nich spoliehať.

Dážď ju ovalil a vietor do nej uderil tak mocne, až musela o krok ustúpiť. Údery chladných kvapiek jej vyrážali dych.

Tresk, tresk!

Rozbehla sa k zábleskom a niečo kričala.

„Skurvysyn!“ vykríkol niekto niekde pred ňou. „Vyjebaný! Vyjebaný skurvysyn!“
Spoznala šerifov hlas. Streľba utíchla. Clona hustého lejaku bola taká nepriehľadná, že o ležiaceho šerifa doslova zakopla. „Zostaňte pri ňom niekto. Ja nájdem Marsha.“

„Tu som.“ Marsha vypľul mokrý lievik kvapiek. Bol do poslednej nitky premočený a z jeho pušky sa dymilo. Pozrel na džíp, v ktorom spali zvyšní traja policajti. Až teraz si detektívka všimla, že dvere sú otvorené. Okolo ležali tri mŕtvoly, z ktorých do bahna vytekala krv.

 

VII.

„Mimo záznam.“

„Mne je to jedno.“

„Len chcem, aby ste vedeli, že mi to nerobí dobre.“

„Ak sa vám uľaví…“

„Neuľaví. Umreli traja správni chlapi.“

„Čo vy o nich viete. V Austrálii má každý za širákom.“

„Len som chcela pove-“

„Zapnite už ten posratý stroj.“

„Ako chcete.“ Šťuk. „Detektívka Clarice Foxová, 56899666. Oproti mne sedí Bob Marsh, ktorého som prizvala na vyšetrovanie vraždy dvoch mužov na mieste, známom ako Nočná sova. Pán Marsh, čo sa stalo v noci z piateho na šiesteho decembra 1987?“

„Zobudil som sa na erdžanie koňa. Vyšiel som von z auta, kde som spal. Šerif ma predbehol. Tiež začul erdžanie. Vystrelil. Ja som nevidel nič, neviem na čo strieľal. Ale počul som to dychčať. Šerif strieľal ďalej, a tak som strieľal tiež. V zábleskoch som zahliadol obrysy koňa. Z auta vybehli chlapi od šerifa, ale kôň ich rýchlo dostal. Videl som len… útržky. Ani nekričali. Išlo to… bolo to rýchle. Strieľal som len ja a šerif. Potom šerif vykríkol. Počul som, že spadol. Kôň začal utekať a ja som utekal po ňom, ale nie ďaleko. Bál som sa. Zdalo sa mi, že to, či zomriem alebo nie, nezáleží na mne.“

„A potom?“

„Utekal som späť do tábora.“

„Tých troch policajtov zabil kôň?“

„Niečo také.“

„Niečo také, alebo kôň?“
„Vypnite to. Už nechcem hovoriť.“

„To ale nezáleží na vás, pán Marsh.“

„Som podozrivý? Nie? Tak to vypnite. Nemôžete ma nútiť.“

„Ste svedok.“

„Vyzeralo to ako kôň. Ale nesprávalo sa to tak. Bolo to ako oblak dymu v daždi.“

„Prosím?“
„Šialenstvo, detektívka. Bolo to na chvíľu zhmotnené šialenstvo.“

 

VIII.

„Len chcem vedieť, prečo on,“ nástojil Peter Cushing, keď odbočili z prašnej cesty na ešte prašnejšiu, ktorá ich vypľula pri stajni, obklopenej eukalyptovými stromami, ktorých listy ospanlivo obhryzovali koaly. Lesný háj poskytoval budove s výbehmi, jazierkom, senníkom a búdou pre psa príjemný chládok. Zastavili vedľa Bobovho otlčeného džípu.

„Pretože vie, čo robí.“ Clarice vypla motor.

„To vidím. Traja mŕtvi a šerif v kóme.“

Pozrel naňho.

„Čo je! Veď je to pravda.“

„On aspoň vystrelil. My sme spali.“

Na to nemal čo povedať a ona nečakala, kým naberie dych a rýchlo za sebou zatvorila dvere. Rázovitá chôdza v čižmách z hadej kože ju doviedla k ohradám, kde sa mokrým pieskom do kruhu rútil ten istý chlapec čo minule, ale teraz na žrebcovi alebo valachovi, ktorému lietal penis hore dole. Pršalo posledné dva dni, až dnes ráno sa začalo vyjasňovať, ale vzduch bol rezký a vlhký a z hôr stúpala hmla. Chvíľu pozorovala jazdca, potom sa obzrela k stajni, kde vo dverách postával Bob Marsh a pil rum.

„Už ste urobili niekedy chybu?“ Nevedela, ako začať.

„Fíha. Idete na to zostra.“

„Traja chlapi sú mŕtvi. Ak aj mali niečo za klobúkom, ide to na môj účet. Ja som zodpovedná.“

„Vy ste ale narcis, človeče.“

„Zomreli traja chlapi, Marsh!“

„Tu vo vnútrozemí sa na zodpovednosť nepozeráme tak, ako vy z miest. Viete, koľko obyvateľov nám tu pripadá na jednu míľu? Asi tak nejako sa na ňu pozeráme.“

„Nechápem.“

Prenikavo jej pozrel do očí. „Stále?“

„Pozrite,“ vykročila k nemu. Na západe sa kopili mračná, ale vietor ich odfukoval ďalej, k sychravému, chladnému moru. „Ja to chcem vyriešiť.“

„Musíte byť riadne namyslená. Všimnite si, koľko vašich viet začína slovom ja.“

„Dnes veľa rozprávate. Predtým s vami bola väčšia sranda. Čo je Nočná sova? Prečo všetci blednú ako pošťaté baby, keď sa ich na ňu spýtam?“

„Hovoria sa legendy.“

„V roku 1987?“
„Tu plynie čas inak.“

„Ako? Dozadu?“

Prvý raz sa usmial, aj keď to bol skôr úškrn. „Vidíte. Už tomu začínate chápať. Sme veľkí ako Európa, ale pripadá jeden človek na štvorcový kilometer – a aj to osemdesiat percent Austrálčanov žije v mestách na pobreží. Tu, v outbacku, je nás ešte menej a veľa z toho mála tvoria Aboridžinci, ktorým pôda patrí a ani zaboha ju nechcú predať. Nad prírodou nevyhráme, pokiaľ nebude nás bielych viac. A to nebude. Ani do Austrálie sa nikto neponáhľa, nieto do vnútrozemia. Keď sem predsa len niekto zavíta, ešte viac spomalí. Všetko si tu riešime sami,  no v skutočnosti toho za nás dosť rieši príroda.“

„Expertíza dokázala, že policajtov mohol zabiť kôň. Pršalo, takže stopy zmyl dážď, zostali iba tie na telách. Hlavy roztrieštené kopytom. A tak. Preboha, Bob. Toto kone nerobia.“

„Toto nie je nejaký divoký mustang. Existujú rôzne útoky zvierat na ľudí. Nie sú to rozprávky. Deje sa to. Prečo by sa nedialo? Sme pre nich to, čo oni pre nás. Mäso, kosti a šľachy. Nehľadajte v tom poéziu. Žerú nás hady aj krokodíly. Stačí zájsť do najbližšej knižnice a uvidíte pekné fotky. Rozpáraný aligátor, ktorému z brucha trčia hladké biele kosti človeka. Žraloky si nás mýlia s potravou, lebo prenikáme do ich teritória. Iný prípad je besnota, ktorá urobí hajzla aj z vašej štrnásťročnej mačky Micky. Ale ten kôň, ten skurvený kôň…“ Bob Marsh zasnene krútil hlavou, bezmocne zatínajúc päste. „On je šialený, viete? Šialenstvo nás ovplyvňuje. Zasahuje nám do života. Vaše kroky sa stanú nepredvídateľnými. A len si skúste predstaviť, čo všetko napácha so zvieraťom, ktoré sa nemusí trápiť etikou ani tým, čo na to kto povie.“

„Ale bavíme sa o normálnom koňovi, alebo o… o… o kurva prízraku.“

„Konečne tomu začínate chápať.“

 

IX.

Na stajňu pršalo, ale Bob Marsh povedal, že je to len prehánka a Clarice s Petrom, pijúc kávu v kreslách víťaznými soškami vyzdobenej kancelárie mu verili.

Dnu nakukol dnu chlapec: „Gabkovi tiež ovos?“

Bob Marsh pozoroval po okne stekajúcu priezračnú vodu. „Nie, stále má koliku. Choď sa s ním prejsť von a potom môžeš ísť.“

„Dobre.“

„Ale predtým ho vydrhni slamou a daj mu deku.“

„Dobre.“

„Zajtra prídeš?“

„Niečo mám.“

„Okej, tak čau.“

„Dovi.“

Bob Marsh podišiel k umývadlu a začal po sebe umývať šálku. „Kedysi sa bili o robotu. Dnes ich chodí čoraz menej.“

V chodbe pravidelne klepotali podkovy. Utíchli, keď chlapec a zviera vyšli von. V uspávajúcom matnom daždi kráčali obaja so sklopenými hlavami.

„Tá legenda nie je až taká stará, ako tá o strašidlách na Urulu a dvanásťmetrovom krokodílovi Oktáviovi pod Melbourne. Hovorí sa, že raz existoval kôň a dievča. Stelar a Elisha. Bol to obyčajný kôň, hnedý klusák, už dosť starý. Starala sa oňho od detstva, kým zo dňa na deň neochorel. Veterinár mu nedával šancu. Stelar sa do rána držal, ale poobede zomrel. Na stajni boli len decká, majiteľ stajne ich nechal samé. Stelar zomieral polhodinu. Ležal tam, ťažko dýchal a deti nevedeli, čo majú robiť. Elisha na stajňu po jeho smrti chodila ešte týždeň a tvárila sa, že je všetko okej, ale potom sa obesila v Stelarovom boxe. Jej ľahké telo sa hompáľalo vo vzduchu. Zakopali ju do ohrady vedľa neho. Odvtedy sa hovorí, že sa ich duše preplietli a spoločne zošaleli. Stajňa bola od tej chvíle prekliata. Dnes je z nej zrúcanina v Nočnej sove. Nikto však nevie, ako proti prízraku bojovať. Ako z dievčenského románu.“

 

X.

Motelová izba svieti do noci. Clarice načúvala, ako sa Peter sprchuje. Ležala nahá v rozkutraných paplónoch a neuponáhľane na nej chladlo semeno.

Cŕn, cŕn!

„Foxová, prosím.“

„Tu Bob Marsh. Práve som počul kikiríkanie kohúta. Je to stará povera. Hovorí sa, že ak v noci kikiríka kohút, niekto umrie. Musíte si dávať pozor.“

„A čo ten váš kôň? Gabriel?“

„Čo s ním?“ Hlas mal zrazu chladný.

„Mal koliku, nie? Za určitých okolností môže byť smrteľná.“
„Odkiaľ viete, čo je kolika?“

„Jazdila som amatérsky parkúr.“

„Gabo predvčerom zomrel. Hádajte, čo som v tú noc počul.“

„Pozrite sa, je to svojim spôsobom zlaté, ale…“

„Zlaté?! Dočerta s vami, vy namyslená arogantná kača! Reptala ste, ako sa cítite strašne zodpovedná za tých chalanov, ale hovno. Nič necítite. Ste chladná a bezcitn-“

Položila.

„Kto to bol?“ Cushing si zmätene utieral nahé telo za ňou.

„Marsh. Vravel čudné veci.“ Pozerala na telefón, ale už nezazvonil. „Vraj počul kikiríkanie kohúta a to znamená, že sa niekomu niečo stane. Neviem, odkiaľ má, že práve nám. Asi z kávovej usadeniny na dne šálky.“

„Kokot. Blbosť tu, blbosť tam. Všade samé blbosti. Kôň zabijak? Neviem sa rozhodnúť, či je to debilný alebo geniálny nápad.“ Cushing sa zasekol uprostred vety a rýchlo pozrel k oknu. „Počula si? Ten zvuk.“

Clarice sa započúvala do zrazu stíchnutej noci a odprisahala by, že v počuje klepot kopýt na betóne. Ako keď sa nezbedný kôň snaží ísť čo najtichšie, uchmatnúť si maškrtu.

Vchodové dvere sa dokorán rozrazili. Zaprašťalo drevo, dvere vyleteli z pántov, preleteli cez izbu a s hrmotom pozrážali obrazy zo steny. Vonku, v tme, videli blčať dve červené oči.

Do izby vtrhol kôň.

Erdžanie sa odrážalo od stien. Zviera chňaplo papuľou po Petrovi Cushingovi. Na krku ucítil studený vlhký pysk koňa a jeho zuby. Keď sa od neho tvor odtiahol, mal zakrvavenú papuľu. Roztrasený Cushing si siahol na miesto, na ktoré ho pred sekundou pobozkal kôň. Nebol to však bozk. Z rozďavenej rany, s nedočkavo pulzujúcim mäsiskom, vystrekol trojmetrový, v krčnej tepne natlakovaný gejzír krvi a ošplechol

ŠPLECH! –

strop s ventilátorom. Ventilátor rozmetal krv po celej izbe. Kopa melancholického svinstva. Z rany sa stále valila krv, zatiaľ čo kôň sa otočil agentovi zadkom a vykopol. Ľavé kopyto Cushinga minulo, ale pravé mu rozmliaždilo visiace semenníky a podkova mu polovicu penisu. Zranený, neveriacky sledujúci vlastný koniec, padol na kolená. Kôň znova vykopol, odrazil mu pravú ruku: amputovaná končatina buchla do steny a pomaly sa po nej mliaskavo zosúvala. Nechávala po sebe slizkú šmuhu ako slimák s menštruáciou. Kôň na okamih pozrel na Cushingovu milenku. Ich pohľady sa stretli, potom útočiace zviera zaregistrovalo pohyb. Na mieste vyrazených dverí stál majiteľ motela. Keď sa stretli ich pohľady, pukli mu oči a tvár mu zaliala hrudkovitá kašovitá ružová hmota. Vyšklbol si vlasy a s výkrikom „ááárgh!!“ sa zrútil na zem, kde sa točil na chrbte a točil sa a rehotal a točil sa a rehotal. Zvyšok života, osemnásť rokov, strávil v blázinci LAUGOSPOL´S HOSPITAL RETARD, kde s nikým neprehovoril ani slovo, zabil troch spolu pacientov, lyžicou (polievkovou) si vydlábol slepé oči a posledné dva dni života, kým ho skolil infarkt, kričal na samotke, obložený žinenkami. Nekričal vraj nič určité. Len tak. Pocity. Dva dni. Bez prestania. Napriek sedatívam. A pľul pri tom krv. Proste štyridsaťosem hodín.

Kôň odfrkol spenené sliny, pomedzi chudé zadné nohy mu s plieskaním padali krvavé hovná, v ktorých sa mrvili tlsté zbabelé žlté červy s troma očami. Cushing prekvapene žmurkol, keď k nemu zviera pristúpilo, sklonilo k nemu dlhú hlavu a začalo mu objedať mäso z tváre.

Clarice Foxová zo šuplíka vytiahla pištoľ, prešla do kúpelne, sadla si na toaletnú misu, strčila si búchačku do úst a potiahla spúšť. Kým stenu za ňou ostrekovala krv, kôň v obývačke nenažrane grgal.

 

XI.

Bola to druhá Výprava smrti, ktorej sa Bob Marsh účastnil. Prvú zažil ako osemročný, keď mu otec vrazil do rúk pušku a vybrali sa postrieľať prašivú svorku besných psov, ktorí pred Bobovými očami roztrhali jeho staršieho brata Russela. Nič nie je horšie ako chlapec, ktorému zoberú staršieho brata. Teraz Bob dúfal, že si zapamätal všetko, čo ho otec naučil o Výpravách smrti. Modlil sa, aby sa dnes zaňho otec prestal hanbiť. Opovrhovať ním.

Boli piati. Prvý išiel sedemdesiatročný vychudnutý Utual. Aboridžinec. Čierny ako karamelová noc, tichý ako mŕtvy Nemec a nebezpečný ako anakonda visiaca na strome. Mal roztrhané rifle a inak nič. Bol bosý, na chrbte tulec so šípmi, ktorých hroty napustil jedom morského hada, ako ho to pred šesťdesiatimi rokmi učil otec. V pravej ruke niesol luk a v ľavej vedomie, že je najlepší stopár vnútrozemia. Nikdy nič nehovoril. Neišiel rýchlo ani pomaly. Nikto za ním nezaostával. Nikto nereptal. Všetci držali hubu a krok.

Boli piati. Druhý išiel Bodrík, Bobov čokel zmiešaný z toľkých rás, že sa nedal opísať. Bodrík nebol veľký pes, ale o to viac mu záležalo na výsledkoch. Otec, ktorého pred rokom zrazilo auto na stajni, ho všetko naučil. Zabíjať. Stopovať. Vernosti. A pachu. Pachu krvi nepriateľa.

Boli piati. Tretí išiel šerif. Prebral sa z kómy a len čo Bob vstúpil do jeho izby, vedel čo treba. Chlap vie, čo treba. Bob naňho nenápadne dával pozor. Niečo nebezpečné zahliadol obéznemu šerifovi v očiach. Dúfal, že sa mu to iba zdalo.

Boli piati. Štvrtá išla Clarice. V šoku zle zamierila a prehnala si guľku ústami. Lekári hovorili o zázraku, Bob Marsh však vedel, že musela žiť. Od smrti detektíva Cushinga údajne nepovedala ani slovo, ale on ju niekedy počul, ako sa rozpráva sama so sebou a prikyvuje. Výprava smrti trvala už tri dni a tri noci. Autá by ich zdržovali a kone by sa mohli postaviť proti nim.

Boli piati. Posledný kráčal Bob v klobúku a na všetkých dával pozor. Ak bude treba, všetkých ich pozabíja.  Chlap vie, čo treba.

 

XII.

„Ako to myslíte ´zabiť šerifa´?“

„Zmýlil som sa. Myslel som, že sa koňovi nepozeral dlho do očí. Ako vy. Ale mýlil som sa. To šialenstvo naňho preskočilo. Ak ten pohľad netrvá dlho, človek len zoskratuje ako vy. Ale ak trvá dlho… ako ten pes Ferrisa a Attenborougha. Pamätáte? Vaše expertízy dokázali, že psa zastrelil Ferris. Čakal som, že sa na to spýtate. Musel ho zastreliť, pretože pes zošalel, keď zbadal prichádzajúceho Stelara. Zaútočil na vlastných.“

Kým Utual a šerif stavali tábor, oni dvaja došli k jazeru. Cítili, že Výprava smrti sa blíži ku koncu. Dnes ešte nie. Možno zajtra. Najneskôr pozajtra. Ale skôr zajtra. Nočná sova sa približovala.

Žena si čupla k jazera. Bola prekvapená smršťou zelene, ktorá okolo nej explodovala. Myslela, že v buši nič nie je.

„Opatrne,“ Bob jej z bezpečnej vzdialenosti pozeral na zadok. Vykasal si košeľu, aby zakryl erekciu. „Môže tam byť krokodíl.“

Rýchlo odstúpila od hladiny, zrazu sa javiacej nezdravo a nebezpečne. Okolo krku mala uviazanú bielu šatku, zakrývajúcu stehy. Prešiel okolo nej Bodrík a začal hltavo piť. Raz za čas dvihol zrak k mútne stojatej hladine, ale nespozoroval nič, čo by ho znepokojilo. Bob detektívke povedal, že je to okej, ale pre istotu strážil s flintou, aj keď vedel, že keby naozaj zaútočil krokodíl, veľmi by mu nepomohla. Bodrík si išiel zaplávať, kým si umývala tvár. Za posledné dni schudla desať kíl  zo svojej beztak mušej váhy.

„Šialenstvo,“ pokračoval Marsh, „je ako chrípka. Skočí na vás a už vás má. Pozoroval som šerifa minulú noc na stráži. Prikradol sa k Utualovi s mačetou, aby ho podrezal v spánku. Keby vystrelil, dal by nám šancu a to nemohol dopustiť. Železo vždy vyrieši všetky problémy… džentlmenskejšie. Keď som videl, že je rozhodnutý, dostal som záchvat kašľa a ten ma akože zobudil. Šerif sa tváril, že on nič, ale skôr, ako sa mi otočil chrbtom, som mu to tam uvidel. V očiach. Šialenstvo.“

„Tomu neverím. Nevravím, že si to vymýšľate, ale nemôžete ho predsa podrezať ako… ako… ako prasa.“

„Čo by som nemohol. Tu sa to stratí. V buši.“

„Prestaňte. Ešte stále som z oddelenia vrážd.“

„Ale dokedy? Ak vás nesuspendujú za všetky tie úmrtia, neprejdete psychologickými testmi. Už to máte v sebe. V hlave. Dá sa s tým žiť. Možno. Ale robiť fízla?“
„Ste krutý. Prečo ste krutý? Prečo mi ubližujete?“ Zadúšala sa od plaču. Capla na zadok, tvár v dlaniach. Bob Marsh vedľa nej bezradne stál. Postavila sa, zlepené vlasy jej padali do bledej tváre. Šepla mu do ucha, aby jej to urobil.

Tak jej to teda urobil.

 

XIII.

Utual už veľakrát videl, ako v buši zabil beloch belocha. Buš to znesie a belosi tiež. Desivo čiernu tvár aboridžinského stopára preťal úsmev. Nie, nesúdil. Nikdy. Nikoho. Tak ho to učili a on sa tomu snažil celý život nespreneveriť. Bola to jedna z mála vecí, ktorým sa nespreneveril.

Sedel blízko tábora, kde do ružového zhasínajúceho podvečera blikal šerifov oheň. Šerif ho chcel minulú noc podrezať v spánku. Ha! Jeho! Aboridžinca uprostred buša! Svet sa zbláznil. Utual sa chystal zabiť ho, keď Bob dostal záchvat kašľania. Ten bastard Marsh, uškrnul sa Utual, ten dobre vedel čo robí. Ale aj Utual. Obaja sa tvárili, že šerifa rešpektujú, Utual ale tušil, že mu zostáva maximálne zopár hodín života. Toto nemohli riskovať. Bolo treba zbaviť sa ho. Čo najrýchlejšie, bez zbytočných rečí. Zabije ho on alebo Bob. Tá žena bola pekná, ale to je asi tak všetko. Nemala v sebe austrálsku planinu. Nedokázala žiť sama so sebou. Nájsť zaľúbenie v tichu vnútrozemia.

Zahliadol, ako k šerifovi od jazera prichádza Bob, berie ho okolo pliec a niečo mu hovorí. Vedel, že Utual to všetko vidí a Utual vedel, že Bob vie. Boli v tom spolu a nepotrebovali slová. Nebolo to prvý raz. Chlap vie, čo treba.

Bob a šerif vošli so smiechom do stanu. Utual sa usmieval. Ach Bob. Ty bastard. Máš to v sebe. Samotu buša. Si odo mňa o polovicu mladší, ale niekedy sa ťa bojím. Máš to v sebe – poryvy vyvrheľov. Dávnych trestancov, ktorí založili „novú“ Austráliu. Panebože, toľko krutosti! Dúfam, že nikdy nebudeme stáť proti sebe. Bol by to súboj titanov.

Zrazu nastalo ticho. Vtáky stíchli, dokonca oheň prestal s praskaním požierať drevo. Utualovu pozornosť niečo upútalo. Tam! Prudko tým smerom obrátil tvár, blčiacu tmou. Podvedome siahol po bumerangu, ale bola to len žena. Prišla od jazera a napäto pozerala na stan. Padol výstrel a keďže vonku panovalo šero a v stane naopak svietil lampáš, videl Utual ako vnútornú plachtu ovalila machuľa nahusto rozstreknutej krvi. Po chvíľke vyšiel Bob. Šerif nie. Žena sa rozbehla, objala ho a tak zotrvali. A zasa je všetko, ako má byť. Utual sa spokojne usmial a išiel si chytiť večeru.

 

XIV.

Noc prebehla v poriadku. Striedali sa na stráži, aj keď Utual úprimne pochyboval, že žena je užitočná. Stala sa z nej troska, na ktorú sa nedalo pozerať. Krajina toto robí. Kdekto si myslí, že to zvládne. Že je to krajina ako každá iná. Utual sa usalašil ďalej od ohňa, aby videl a nebol videný. Ležal na kamenistej pôde a okolo neho sa plazili hady, naháňajúci krysie kengury. Tie rýchlo skackali do bezpečia podzemných nôr. Obloha bola vysadená stovkami hviezd, v ktorých matnej žiare sa Utual strácal. Cítil bolesť prízraku. Bol z nej smutný, lebo bola zbytočná a postihla aj to veselé dievča. Utual ich oboch kedysi poznal. Zasa až tak dávno sa to nestalo, zasa až taký mladý nebol. Kedysi sa medzi bielych snažil… ako tomu oni hovorili?

Začleniť sa.

Samozrejme sa mu to nepodarilo. V rámci začleňovania sa, dali Utuala na tú stajňu, kde sa potom stalo to. Dával podstielku a kydal hnoj, kým sa biele deti fotili. Pýtali sa ho, či mu to neprekáža a on sa len usmieval. Otec ho vystríhal pred klamstvami bielych a Utual si to potvrdil na vlastnej koži. Musel – nikdy nemal rád, ak sa od neho čakalo, že bude súhlasiť automaticky. Keď odišiel z domu, stratil otca. Potom sa ešte veľakrát stretli, ale bariéra už stála. Otec bol sklamaný, keď sa syn vybral vlastnou cestou, s ktorou on nesúhlasil. Bola to najťažšia daň, akú Utual zaplatil za svoje rozhodnutie. Stratou blízkych, ktorí ho v najťažších chvíľach jeho života zradili. Poznanie, že sa v nich pomýlil, bolelo. Vtedy pochopil, že nechce mať rodinu, lebo žiadna žena sa nezmieri s mužom ako on, ktorý sa priatelí s bielymi. Pritom sa priatelil len s Bobom.

Iba dvaja bieli mu na stajni pomáhali so špinavou prácou, ktorú bolo treba urobiť. Ešte deti. Elisha a Bob. Utual bol čierny a – ako o ňom hovorili bieli – aj špinavý. Ale nebol debil. Videl, že sa majú radi. Potom sa to stalo. Nebolo hrozné, že zomrel kôň. Kone sa aj strieľajú. Hrozné bolo, že jeho smrť ovplyvnila dievča. Stelar bol starý a zle s ním zaobchádzali, nuž odišiel do lepšieho, Utual to chápal a chápal to aj šestnásťročný Bob, ale to dievča bolo zranené, všetci ho častovali len nič nehovoriacimi frázami, Utual nevedel dobre po anglicky a Bob… veď viete, akí sú šestnásťroční chlapci. A tak sa Elisha obesila. Utual na stajni (na rozdiel od chlapca) vydržal ešte rok, ale boli to smutné dni, počas ktorých sledoval pád krásnych vecí. Keď raz spal v senníku, dostal chuť na cestu. Starý zvyk jeho kmeňa. Po stopách svojich predkov sa túlal trinásť rokov. Na stajňu sa už nevrátil, priveľmi by ho to bolelo, a potom sa z nej stala ruina, akých je vnútrozemie plné. Plné stôp po civilizácii, ktorá nemala šancu, pretože vietor ti nič nedaruje a nikto mu nebude hovoriť, kam má ísť.

Odvtedy ubehlo veľa rokov a Utual Stelara často zazrel na svojich nočných potulkách. Nič nezvyčajné, keby ste len vedeli, koľko prízrakov videl! Ale bolo to smutné, lebo prízrak do tohto sveta nepatril. Napriek tomu sa stal súčasťou Nočnej sovy. No čo je to za miesto, ktorého bežnou súčasťou je prízrak?! A to bolo to, čo Utuala trápilo.

 

XV.

Paul zamkol obchod a šuchtavo vykročil prašnou cestou, z ktorej bolo v súmraku vidieť vzdialenú stajňu Boba Marsha. Pred týždňom sem prišiel so šerifom, policajtkou a špinavým negrom. Nakúpili zásoby a pohltil ich buš. Odvtedy nikoho z nich nevidel. Predvčerom sa ho na nich prišli pýtať dvaja agenti FBI, posratý neger a krpatý Aziat, ale nič im nepovedal. Nech si to zistia sami. Majú to v náplni práce.

Vedel, že tá cecnatá pipina nemá šancu prežiť. Zabije ju najbližší kazuár (alebo posratý vtákopysk, uškrnul sa), ale Bob bol z iného cesta. Napriek tomu ho buš dodnes nepustil. Možno sa mu nič nestalo. Len zmizol, lebo toho bolo priveľa. Niekedy sa to chlapovi stane. Ten tlak je priveľký a vyrovnávame sa s ním inak, ako ženy.

Paul uvažoval, že keď Marsha vyhlásia oficiálne za mŕtveho, mohol by kúpiť stajňu, ale potom si spomenul na vlastnú, ktorú pred rokmi prevádzkoval v Nočnej sove a stala sa tam tá hlúpa vec s dievčiskom, poblázneným do koňa. Nie, už nie. Raz stačilo. Ale aj tak je to sranda, ako sa veci vedia vyvŕbiť, pomyslel si s neveriackym úsmevom a šuchtal sa preč.

 

XVI.

Bob obozretne pozoroval torzo stajne. Zdalo sa mu, že počuje hlasy a smiech. Vidí tváre a príhody. A cíti zážitky. V skutočnosti počul skučanie vetra v rozvalinách, ktoré boli stavbou, v ktorej sa dalo chodiť bez toho, aby ste sa báli kýchnuť. No v porovnaní z časov rozpuku to bolo strašné miesto a trhalo mu srdce.

Utual sa to snažil nebrať osobne, ale bol priveľmi citlivý na to, aby neregistroval unikátne mikrobunky strachu, neistoty a v čase zamrazeného šialenstva, ktoré sa okolo vznášali.

Oheň založili v Stelarovom hrdzavom boxe. Bodrík každú chvíľu odbehoval von, vyprázdniť si mechúr a črevá, aby jeho telo bolo rýchle a ľahké. Tesáky mu od nedočkavosti takmer vyskakovali z napuchnutých, prekrvených ďasien. Potreboval sa čo najrýchlejšie do niečoho zahryznúť. Rozšklbnúť niečiu tepnu a cítiť, ako mu na kožúšok strieka horúca krv. Samec vie, čo treba.

 

XVII.

„Počuli ste? Ten zvuk.“

Bob Marsh vytreštil dezorientovane oči do tmy. Zaspal ako dajaký zasran. Keď si privykol na tmu, zistil, že v boxe je s ním len Clarice. Na chodbe zbadal Bodríkovu postavu; zvieratko napnuto pozorovalo čosi na konci chodby, po ktorej obidvoch stranách bolo dvadsať boxov. Po Utualovi ani stopa. Bob vykročil na chodbu, na ktorej konci dávno neboli dvere – útočník tu mohol kdekoľvek byť. V tomto boxe. V tamto. Hocikde. Prikrčil sa ako vojak na fronte. Studená noc a vonku ticho typické pre Sovu.

Konečne zahliadol Stelara. Stál vonku, kúsok od miesta, kde bývali dvere, a ani sa nepohol. Splýval s nocou. Chvíľku sa navzájom pozorovali. Náhle tvor prudko zaerdžal, postavil sa na zadné a zreval. Dopadol, prednými kopytami roztrieštiac betón a vycúval preč. Počuli, ako tryskuje okolo stajne.

Bodrík stratil nervy a vybehol von. Počuli štekanie, potom zavytie a ticho. Kôň sa vrútil do chodby. Bobovi s Clarice zaľahlo v ušiach od rachotu koňa na betóne. Zbadali, ako sa Bodrík všetkými štyrmi labkami zatínal do mohutného konského krku a vycerenými tesákmi mu strhával chlpatú kožu z líca.

Bob vystrelil: guľka koňovi odšklbla ucho a kus hlavy aj s okom, ale zviera pokračovalo v krasojazde rovno naňho.

Detektívka zaujala streleckú pozíciu a šesťkrát rýchlo po sebe vypálila. Rozžeravené železo sa zarylo do hrude.

Jedna zblúdená guľka zasiahla Bodríka. Zletel na zem. Nehýbal sa.

Zo znetvorenej konskej hlavy videli fosforeskujúci zelený mozog a červené oko. Bob vystrelil, projektil nepriateľovi odtrhol pravú prednú nohu a zviera zletelo hlavou napred na zem. Tam sa začalo pomocou jednej prednej nohy (a zadných dvoch) posúvať dopredu. Bob dovtedy nevidel koňa plaziť.

Clarice vymieňala zásobník, keď z tmavého rohu Stelarovho boxu vyšla Elisha, zdrapila ju pod krk, rozšklbnúc jej prudkým pohybom stehy. Znechutene šmarila útle telo detektívky dovnútra Stelarovho boxu. Clarice Foxová vrazila do steny, potiahnutou vlhkou plesňou. Bob počul, ako jej niečo prasklo v hlave.

Šokovane pozrel na Elishu, ktorej sa z úst plazili chrobáky. V žltých očiach mali tučné krvavé žily. Zjačala nešťastím, podťato sa zrútila na kolená, hlavu zaklonila k stropu a neprerušovane kričala zúfalstvom, bezmocnosťou a nenávisťou. Zjačala zúboženosťou rokov. Bob si myslel, že ošedivie, ale iba sa potil a telo mal v kŕči.

Kôň bol čoraz bližšie.

Bumerang zasvišťal vzduchom a uderil Elishu do hlavy. Praskla jej nahnitá navretá krčná tepna. Boba ovalil prúd krvavého hlienu, v ktorom sa mrvili dvanásťnohé blchy a šepkali. Elisha vyvrátila oči dohora a padla na chrbát. On sa rýchlo obrátil ku koňovi, vyhýbajúc sa zrakovému kontaktu.

Príšera mu práve žula chodidlo. Skríkol, padol na zadok a začal tvora boxovať do mozgu. Elisha mu odtrhla ucho.

Clarice však už bola pri sebe; do stajne oknami prenikal mesačný svit a Bob zbadal, ako jej z uší tečie krv. Na nohách ju držal adrenalín a pocit, že predsa dočerta takto nezomrie. Priložila Elishe služobnú zbraň k hlave a vystrelila predposledný náboj.

Dunivá rana rozfrkla Elishinu hlavu všade naokolo. Kôň zvrieskol, ale to už nad ním stál Utual a mačetu mu zaťal do krku. A ťal ďalej, až kým neoddelil hlavu od trupu. V rovnakej chvíli Clarice padla mŕtva do Stelarovho boxu a pomočila sa

 

EPILÓG

Paul zamkol obchodík a šuchtal sa prašnou cestou.

Spoza obchodu s krívaním vyšiel Bob Marsh. „Nazdar Paul.“

„Bob… čo sa ti stalo… s uchom?“

„Včera ja. Dnes ty. Je to tvoja vina. Nechal si nás tam samých. Boli sme deti do riti.“

„Nič by sa nezmenilo ani keby som-“

Vzduchom zasvišťal bumerang a zlomil starcovi nohu. Kľakol si, siahnuc do vesty s pištoľou. Stopár Utual ho uderil zozadu do hlavy, ale Paul držal zbraň ako voš chrastu a tak domorodec vytiahol mačetu a jediným švihom mu odťal ruku. Kopnutím do brucha ho prevalil na chrbát a odťal mu aj druhú ruku a obidve nohy. Majiteľ obchodu sa prepadával do seba. Bob mu na hruď hodil zakrvavený odznak detektívky Foxovej a rozpadávajúce sa laso, na ktorom sa obesila Elisha. Potom kývol na Utuala, ktorý obchodníkovi začal rezať veľkým nožom hlavu preč od tela. Stará koža ide tuho a on sa neponáhľal. Odhodil hlavu kamsi preč a pozrel na Boba. Ten skamenel, lebo mu v očiach uvidel šialenstvo.
„Skočilo to na teba. ALE AKO?“
Utual sa usmial. Tu je všetko možné. Bob chcel plakať. Budem ťa musieť zabiť, drahý priateľ. Už je to raz tak. Nedá sa svietiť. Kliatba skočila na teba a ja nemám vakcínu. Zabijem ťa, aby prekliatie prízraku definitívne zakapalo tu, kde vietor fičí pustinami. Pridlho si pozeral Stelarovi do očí, kým ja som spal v boxe. Zabil si ho len preto, že ti to dovolil. Lebo to on chcel. Aby žil ďalej. V novom tele. Nenápadnejšom.

Namieril na Utualovu hlavu agentkinu pištoľ. Posledný náboj. „Ako si sa mohol tak ľahko dať, priateľ?“ šepol nešťastím Bob. Utual ale vedel, že ho nezastrelí. Nie tu. Preto si ho Stelar vybral – len Bob Marsh bol ochotný bojovať proti šialenstvu a len Utuala nebol schopný zabiť. Aspoň nie teraz.

„Ale raz áno,“ šepol Bob, čítajúc mu myšlienky, a ruka so zbraňou klesla. Keď sa zmierim sám so sebou, spláchnem toto zbytočné semeno šialenstva. Utual prikývol, utrel si zakrvavenú mačetu do riflí, otočil sa bielemu priateľovi čiernym chrbtom a odchádzal k vzdialeným pralesom.

Keď sa stretnú najbližšie, jeden z nich zomrie.

Ak budú mať šťastie, obaja.

 

– 2009 v Novom Meste nad Váhom

 

***

Ak chcete, aby som ohodnotil aj vašu poviedku, pozrite si ako na to.

Filmové recenzie Ivana Kučeru si môžete prečítať na www.recenzie.org