Martin Kochlica napísal poviedku s postavou z Času dravcov!

Aj keď v Textovej masakre príliš nechcem opakovať autorov, v prípade Spojenia robím výnimku. Martin Kochlica sa totiž inšpiroval mojim románom V tieni mafie 2.: Čas dravcov, konkrétne postavou psychotického nájomného vraha Samuela Hajera, prezývaného Zubáč.

Spracoval zaujímavý motív z jeho mladosti.

Prečítajte si poviedku a pozrite si, čo si o nej myslím:

 ***

Spojenie

 

Detektív Dušan Jílek sa zobudil, a opäť raz jeho prvá myšlienka patrila Zubáčovi. Čo tak asi ten bastard práve robí? Policajt nenávidel tohto šialenca z celej duše. Uplynulé dva roky nerobil nič iné, len pátral po ňom. Napriek tomu mladý vrah stále unikal spravodlivosti. Nedávno sa v susednom kraji odohralo brutálne znásilnenie, ktoré presne zapadalo do jeho zvrátených praktík. Vraj išlo o desaťročnú neter vplyvného podnikateľa. Zubáča si zjavne objednala konkurencia. Oficiálne išlo, samozrejme, o prípad s neznámym páchateľom, ale Jílek bol presvedčený, že v tom prípade je niečo smerujúce práve k Zubáčovi.

Policajt vstal z postele, ktorá silno zavŕzgala. Žena mu už toľkokrát hovorila, aby s tým odporným škrípavým zvukom niečo spravil… Eva si podráždene pretiahla prikrývku cez hlavu a pri tom vystrčila svoj objemný zadok spod periny. Už to bola nejaká doba, čo pribrala asi dvanásť kíl a už rezignovala na skrývanie kilogramov do nočnej košele a spala nahá. Pohľad na tučnú manželku už Jílka neodpudzoval. To už mal za sebou. Teraz už necítil nič. Išiel do kúpeľne a začal si čistiť zuby.

***

Zubáč otvoril oči a pozorne sliedil po byte. Spal v kresle a hneď, ako sa prebral, mal dokonalý prehľad o stave svojho zatuchnutého príbytku. Uškrnul sa, ako vždy pri spomienke na detektíva z oddelenia vrážd. Presne vedel, čo Jílek práve robí. Myslí naňho, na Zubáča. Pretože má z neho strach. Zubáč sa mu pred pár dňami pripomenul pohľadnicou. Bavilo ho pohrávať sa s detektívom, pretože to bol niekto, kto dokázal čítať odkazy, ktoré nechával na miestach činu. Niekto, kto mal šancu doceniť jeho umenie…

***

Vezmite chlapovi syna a vezmete mu minimálne polovicu života. Tak nejako sa to hovorí a tak nejako to aj je. Jílek o tom vedel svoje. To, že donedávna tak zbesilo pátral po Zubáčovi, súviselo práve so smrťou jeho syna. Od straty potomka už ubehlo zopár rokov, ale on mal stále problémy zmieriť sa s tým. Zubáčove vyčíňanie skrátka nedovoľovalo, aby sa to všetko stalo len nešťastnou minulosťou, ako tomu hovoril jeho doktor.

Zazvonil mobil a Jílek ho okamžite zodvihol. Bol to kolega z práce.

„Práve nám volal operačný, máme tu vraždu. Jednu z tých krvavejších… Máme ísť k šéfovi, tak pohni zadkom.“

„Fajn.“ To bolo všetko, čo detektív povedal. Bol stále viac presvedčený, že ľuďom zo všetkej tej ponovembrovej slobody úplne šibe. Veď väčšina jeho prípadov po revolúcii bola z kategórie tie krvavejšie. Nenáhlivo vyšiel z bytu a starým rozheganým výťahom sa zviezol do špinavého suterénu. Práve z vrecka vyťahoval kľúč od auta, keď sa naňho vrhol vychudnutý, vysoký mladík. Okrem nenávistného škľabu bola jeho tvár znetvorená zažltnutými krivými zubami.

***

Dušan Jílek sa neprebudil v opustenom sklade ani odľahlom lese. Prišiel k sebe rovno vo svojom byte, vo svojej posteli. Ruky mal zviazané za chrbtom, v ústach cítil akúsi guľatú umelú hmotu. Na bruchu a v rozkroku cítil teplo. V prvom momente mu napadalo, že sa počúral. V druhom momente ho premkla hanba, že sa pošťal práve pred Zubáčom. Až potom sa pozrel dolu. Vlhké teplo sálalo zo žltej hmoty, ale moč to určite nebol.

Pre istotu, aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu, mu Zubáč zamával odseknutou rukou jeho manželky. „To je jej tuk,“ skonštatoval vrah.

Okolo plastového rubíka začali Jílkovi vytekať zvratky, z očí sa mu vyvalili slzy. Policajt bol presvedčení, že sa zadusí. Jeho sok ho však prevrátil na bok a pár silnými údermi do chrbta pomohol nestráveným zvyškom potravy, aby sa cez nos a zapchaté ústa dostali von z tela.

Detektív prerývane dychčal. Sliznice ho pálili, zápach a chuť žalúdočných kyselín ho nútili do kašľa.

Samuel Hajer od neho pokojne odstúpil a posadil sa do kresla. Na sebe mal o číslo väčší monterkový odev, na rukách gumené rukavice. V igelitke vedľa fotelky mal strčené veci, ktoré si preoblečie, keď tu skončí. Frajersky si napravil šilt zelenej čiapky s červeným býkom a veľkým nápisom Chicago Bulls. Keď sa mu pred pá rokmi podarilo získať túto šiltovku, patril na nejakú dobú k najdôležitejším ľuďom v triede. Veď mala až šesťkrát prešívaný šilt…

Policajt si uvedomil, že aj napriek svojmu odhodlaniu sa počas problematického vykašliavania zvratkov počúral. Mimovoľne si spomenul si na jednu manželskú hádku, ktorá vyplynula z toho, že ho Eva pristihla, ako močí do vane. To bol teda riadny hurhaj. Keby nebol na smrť vystrašený a jeho manželka nebola rozsekaná na kusy, možno by sa teraz aj zasmial. Miesto toho len rezignovane blúdil pohľadom po izbe.

Vedľa sediaceho Zubáča bolo na malom stolíku poukladané náčinie. Nožnice, skalpely, veľká spinkovačka, akumulátorová vŕtačka… Samé praktické veci.

Zloženie náradia bolo takmer totožné s tým, ktoré nazhromaždil vo vypočúvacej miestnosti tesne po synovej smrti. Od tých čias bol jeho život peklom plným podozrievania a paranoje. Odvtedy bol Zubáč stále nebezpečne blízko.

„Problémovému detektívovi zmasakrovali manželku…“ zachechtal sa Zubáč. Bol sebou nadšený. Mal PLÁN a pripadal mu neskutočne skvelý. Trvalo mu pár dní, kým ho vymyslel. Niekoľko Jílkových neprimeraných reakcií pri vyšetrovaní mu teraz hralo do karát. Novinári na tento prípad nedovolia nikomu zabudnúť…

O minútu mal detektív jazyk zospinkovaný s bradou. Vzápätí mal ľavačku prevŕtanú. Pravý semenník odrezaný. Potom mu však opäť natiahol nohavice. Takéto niečo nebolo pre Zubáča. Toto bol chlap, nie nejaká špinavá kurva. Pomocou nožníc na kurča mu radšej na ľavej nohe odsekol dva prsty.

Policajt prekvapivo zamdlel.

Zubáča to pobúrilo, rovnako mu to však pomohlo premyslieť si ďalšie kroky. Toto nemala byť len ďalšia vražda. Toto malo byť niečo viac. Niečo, čo má svoje posolstvo. Zubáč zistil, že Jílek začal chodiť k psychiatrovi. Zjavne sa rozhodol vyskúšať všetky možnosti, ako sa vyrovnať so synovou smrťou a všetkým, čo potom nasledovalo. Veď už to bolo päť rokov, čo sa jeho život začal rozsýpať. Bolo až prekvapivé, že tak dlho to s ním žena vydržala a kolegovia v práci boli neustále ochotní kryť jeho pochybenia.

To s tými návštevami u doktora Zubáča nasralo neskutočne. Nebolo to tak dávno, čo aj on absolvoval niekoľko návštev u výchovných poradcov či už v škole alebo detskom domove. Boli to ľudia, ktorí chceli umlčať jeho hviezdicu, ktorá sa práve formovala v samostatnú bytosť. Že vraj ju má vytesniť, pohltiť svojim skutočným ja! Aká neúcta k novej vznikajúcej osobnosti v jeho vnútri.

Vždy vedel, že nikdy nemôže vyhrať nad vedomím, ktoré poháňali a posilňovali tie najdivokejšie a najzákladnejšie pudy. Navyše, keď výsledok jeho činov dokázal priniesť slasť nielen hviezdici, ale aj jemu samému.

Čo ak by sa to ale policajtovi podarilo? Čo ak by on dokázal v sebe zahubiť zviera, ktorého jediným cieľom bolo sliediť po Zubáčovi? To predsa nemohol dopustiť. Nemohol zničiť puto, ktoré ich spájalo. Veď ak by to nechal tak, prišiel by o človeka, ktorý pozorne skúma každý jeho zárez, každé ďasno, z ktorého vytrhne obeti zub. Chcel svoje publikum, potreboval, aby jeho činy vzbudzovali nenávisť a obdiv. Nemohol nechať svojho súpera odísť. Zubáč sa načiahol za igelitkou.

***

Dušan Jílek sa prebral. Kurva! To, že prežil, neveštilo nič dobré. Zubáč bol preč, na priečelí postele boli prehodené čisté šaty, ktoré mu ten bastard vytiahol zo skrine. Ešte aj ponožky a trenírky mu tam dal. A k tomu malý lístok s odkazom. Časti svojej manželky našiel úhľadne poskladané v igelitovom vreci. Policajtovi bolo jasné, že jeho nočná mora sa úmyselne zhmotnila, aby nestratila na intenzite, aby mu pripomenula, že sa tu odohráva súboj medzi šialenstvom a spravodlivosťou. Všetko to bola pripomienka, že úlohy, ktorú má pridelenú, sa nemôže len tak vzdať.

Detektív už síce nekrvácal, ale všetky rany si previazal obväzom, na bradu prilepil náplasť, až potom sa poobliekal no nachystaného oblečenia. Bola to jeho povinnosť pokračovať. Všetci máme v živote nejaké poslanie… Aj jeho syn určite nejaké mal, kým ho jeden kamarát v škole neprepichol vyskakovacím nožom. Pri spomienke na vtedajšie udalosti, mu naskočili zimomriavky. Nešlo totiž len o jeho syna. Aj keď v podstate išlo… Niekoľko dní po pohrebe sa k ním na vypočúvanie dostal vychudnutý mladík, ktorí po vyučovaní údajne obťažoval spolužiačku. Vraj ju zavrel do skrine s učebnými pomôckami a potom ju cez malú dieru takmer hodinu pozoroval, ako tam vzlyká.

Jílek v tom samozrejme nebol sám, ale stal sa hnacím motorom skupiny policajtov, ktorá sa rozhodla z mladého páchateľa vypáčiť priznanie. Pre ich generáciu odchovanú na prísnom socialistickom režime boli záležitosti ako homosexualita, piercing či násilie na školách absolútne neprijateľné. V Jílkových očiach bol vtedy mladý Hajer dokonalou ukážkou všetkého zla a nemravnosti, ktoré prišli s novou dobou po páde komunizmu.

Samo Hajer sa priznal. Ale až po primeranom fyzickom a psychickom nátlaku a následnej ukážke všetkého možného náradia, ktoré sa dá použiť na ďalšie presviedčanie. Mladík dostal nepekný zápis do evidencie, no napokon ho prepustili. Chlapec pri ich poslednom stretnutí sľúbil, že nezabudne. A nezabudol. Dokonale zúročil všetko, čo sa počas výsluchu naučil.

Jílkovi chvíľu trvalo, kým pochopil súvis medzi prichádzajúcimi pohľadnicami a vraždami. Až potom začal uvažovať o vlastnej zodpovednosti. Premýšľal nad tým, že možno podobné ponižovanie, ako on uštedril Hajerovi, odštartovalo konanie chlapca, ktorý prebodol jeho syna… Koho je to vlastne vina, že sa z neposlušného fagana stal jeden z najmladších a najbrutálnejších vrahov Slovenska?

Detektív si uviazal kravatu a pred zrkadlom učesal vlasy. Z malej kovovej skrinky pod posteľou vytiahol záložnú pištoľ. Lístok od Zubáča pokrčil a hodil do kúta – adresu, ktorú mu tam načmáral, už vedel naspamäť. Nevedel, čo ho tam čaká, ale svet okolo neho bol zrazu o niečo zmysluplnejší. Odhodlane otvoril dvere bytu. Opäť bol pripravený nájsť ho a zabiť.

Zubáč v prítmí šatníka odhalil svoje obrovské krivé zuby. Usmieval sa. Jeho radosť bola detsky úprimná.

2. 7. 2011, Zvolen

 ***

Blog Martina Kochlicu – recenzie, poviedky, články…

***

Ďalšie časti Textovej masakry si môžete pozrieť v kategórii Textová masakra.

Ďalšie rady začínajúcim autorom sú v kategórii Rady pre autorov.