Dnes poviedka Mareka Vargu a moje hodnotenie.

K Marekovej poviedke mám pripomienky a odporučenia, ktoré bývajú dosť časté. Ak vás zaujíma písanie a začínate s publikovaním, pozrite si video.

Alebo si najprv prečítajte poviedku.

Moje hodnotenie:

 

***

 

Apartmán

Chvíľu nevedel, kde sa nachádza.

Najprv ho to ani nezaujímalo, no ako sa vynoril z hlbín mátožného spánku, netúžil do neho znova upadnúť. Zvláštny, plížiaci pocit, ho prinútil k vnímaniu, prinútil ho nezatvárať znova oči.

Ležal na chrbte na tvrdej váľande a prvé čo zbadal, bola stropná vrtuľa, ktorá sa točila s intenzitou leteckej turbíny. Krútila sa priam zúrivo, až z nej bolo vidieť iba veľkú rozmazanú šmuhu. Zvuk nadmernej rotácie svišťal priestorom izby a odrážal sa od popraskaných stien. Omietka sa z nich odlupovala a vydúvala ako pomarančová šupka.

Pod odlupujúcou omietkou vykukovali veľké čierne škvrny. Naoko vyzerali ako rozpité machule čierneho atramentu, ale jemu nejakým spôsobom evokovali morové rany. Celá miestnosť pripomínala organizmus v štádiu rozkladu.

V miestnosti panovalo šero. Cez okná neprenikol takmer žiadny slnečný lúč. Jediné osvetlenie poskytovala stolová lampička s tienidlom. Jej chabé lúče bojovali s šerom miestnosti, ktoré pôsobilo tajomne a zároveň stiesnene.

Muž skĺzol pohľadom zo stropu k oknám po ľavej strane. Bol to okamžitý reflex na otázku, prečo je v miestnosti také prítmie. Nebol si úplne istý, či je deň alebo noc, ale nedostatok svetla mu spôsoboval vnútorný nekľud; tmavé zákutia na neho pôsobili sklučujúco.

Zažmurkal očami. Okenné tabule vyzerali ako z hmloviny, ako keby päťnásobne zhrubli a nadobudli odtieň mliečneho skla. Takmer vôbec sa nedalo rozoznať čo sa deje vonku, na druhej strane okna.

Posadil sa na posteľ. Do temena sa mu nahrnula prudká bolesť. Príšerne ho bodalo v hlave. Už celé dva dni.

Ak si správne spomína, tak dva dni dozadu sa to všetko odštartovalo. Odvtedy začal mávať opakovane nočné mory. Zvláštne sny, pri ktorých ho mrazilo po celom tele a nevedel, kedy bdie a kedy sníva. Mrazivý pocit sa opäť vrátil ako bumerang.

„Stále to neprestáva.“ hlesol do kradmého ticha. Hlas mal slabý a chraplavý. Rozhliadol sa. Oči mu behali z jednej strany na druhú. Snažili sa privyknúť na prítmie.

Miestnosť ponorená v šedom závoji s prímesou tlmeného svetla nadobudla úplne cudzí dojem. Bola to jeho spálňa, spoznával ju, ale niečo sa tu zmenilo. Okrem jednolôžkovej postele sa tu nachádzal nočný stolík, skriňa s posuvnými dverami a masívny drevený stôl s radom zásuviek na obidvoch stranách. Pracovný stôl bol obťažkaný haldou zažltnutých papierov, pod ktorými sa strácal elektronický písací stroj.

Bolo cítiť, ako vzduch postupne redne čoraz viac a viac, aj napriek intenzite stropnej vrtule. Vôbec ho nerozrážala, akoby to ani nebol vzduch.

Cítil, že musí odtiaľto čo najskôr vypadnúť, inak to „nerozdýcha“. S námahou vstal z postele. V momente, ako sa postavil na dlážku, mu v hlave explodovala pálčivá bolesť. Pod náhlym tlakom sa mu podlomili kolená.

„Ááááh, tá príšerná bolesť…,“ vykríkol a sklonil hlavu, pričom sa chytil oboma rukami za temeno, „už to dlhšie… nevydržím! Nevydržím tu ani sekundu… nevládzem,“ chrčal pri každom slove, ktoré sa mu s námahou predieralo hrdlom. Hlava mu išla rozletieť na všetky strany.

Na okamžik sa mu zahmlelo pred očami, ale prekonal chvíľkovú slabosť a dotackal sa k východu miestnosti. Podlaha vydala pri každom kroku podivné mľasknutie, akoby zmäkla.

Dvere sa nachádzali v pravom rohu (na opačnej strane od okien) a vyzerali rovnako, ako všetko ostatné v tejto izbe. Hnilobný rozklad sa im nevyhol ani v najmenšom. Muž tieto skutočnosti prestal vnímať, sčasti vďaka bodavým bolestiam a sčasti z rezignácie. Jediné čo ho zaujímalo, bol východ z apartmánu. Veril, že keď opustí tieto prekliate priestory, opustia ho aj obľudné predstavy. Dúfal, že sa zobudí z nočnej mory. Tá predstava ho v duchu potešila a nachvíľu prestal vnímať ťaživé ovzdušie, ktoré mu rezalo pľúca.

Chňapol trasľavou rukou po korodovanej kľučke. Škrípavý zvuk znel napodiv upokojujúco. Dvere sa odchýlili a naskytol sa mu pohľad na ďalšie dvere naproti v stene. Viedli do kúpeľne, ale tam teraz nemal namierené. Ani omylom.

Úzka chodba pokračovala do obývacej časti spojenej s kuchynkou. Tlmené sodíkové svetlo z lampičky vrhalo v tejto miestnosti pokrivené tiene. Už prvý pohľad prezrádzal, že sa nič z okolia nezmenilo. Myseľ akoby predbehla jeho malátne kroky a chystala sa obísť okolo rohu, keď tu vnútorným sluchom zachytil prenikavý šum.

Čakalo tam na neho niečo?

Počul ho celkom jasne a zároveň tlmene, akoby sa rozliezal po stenách a následne vpíjal do útrob hniloby ako červy do pokazeného mäsa. Bolo to za rohom a zároveň všade.

Bolestivý tlak v hlave a v pľúcach ho však prebral a popohnal ďalej. Malátnym krokom (opäť sa ozvalo mľaskanie) sa dotackal na koniec chodby. Šum každým krokom naberal na intenzite.

Zahol za roh.

Nemal najmenší záujem ostať a zistiť, čo šum vyvoláva. Vyrazil okolo kuchynky k jedinému východu z krajiny zázrakov, ale po dvoch neistých krokoch zastal. Ten pohľad mu takmer vyrazil aj ten zbytok vzduchu, ktorý s ťažkosťou vdychoval.

Kde sa do pekla podeli dvere?

Namiesto východu sa pred ním posmešne týčila stena. Tá istá stena prežratá hnilobou a morovými ranami, aká sa objavila v spálni.

Miestnosť doslova žila. Steny boli namiesto tapiet potiahnuté niečim, čo pripomínalo ľudskú pokožku. Popraskané vlákna živej tkaniny pulzovali a odporne sa nadúvali. Vypadalo to, akoby telo bojovalo s poranením a krvné doštičky zaceľovali otvorenú ranu. Po vchodových dverách ostal iba nepatrný náznak, ktorý pripomínal jazvu na zahojenej koži.

V tej chvíli nadobudol pocit, že priestor okolo neho sa začína scvrkávať. Ťaživá atmosféra ho bez zľutovania zväzovala, sťahovala sa ako slučka okolo krku obesenca. Lapal po dychu. Už onedlho sa stane súčasťou pekelného apartmánu.

Po celom tele mu naskočila husacia koža a tlkot srdca zacítil až niekde v spánkoch. Chcelo sa mu kričať z plného hrdla, ale nedostatok kyslíka mu bránil zhlboka dýchať a tak mu z úst vyšlo iba chrčanie.

V obývacej časti bola v strope nainštalovaná rovnaká vrtuľa, ako v spálni. Točila sa snáď ešte rýchlejšie, ale vzduch ostával bez zmeny – ťažký ako olovo. Tu zrejme fyzikálne zákony neplatili.

Bol takmer na pokraji zrútenia. Napriek všetkému sa pokúšal ukľudniť.

Mysli, mysli! Rýchlo! nabádal sám seba a nútil svoj mozog udržiavať v činnosti. Žiaľ v tejto situácii nedokázal myslieť na nič konkrétne.

S oknami sa nedalo pohnúť, východ sa nenávratne vyparil.

Bojoval z nechuťou, chcel rezignovať.

Otočil sa o stoosemdesiat stupňov – tvár celú popolavú od nedostatku kyslíka – a začal sa potácať opačným smerom.

Nevzdá sa. Ešte mu ostali sily.

Obývacia časť poskytovala najväčší priestor v celom apartmáne, ale napriek tomu sa tu všetok nábytok tlačil pomerne blízko seba. Približne v strede stál guľatý stolík s kedysi tmavým sklom a okolo neho z jednej strany rozmiestnená pohovka a menší gauč. Gauč bol natlačený takmer na stene a presne oproti sa vynímala televízia postavená na nízkej poličke.

Obrazovka svietila. To z nej vychádzali tie podivné rušivé zvuky. Čiernobielemu zrneniu nevenoval skoro žiadnu pozornosť, ale jedna vec ho predsa len upútala.

V stene naproti televízii sa vydúvala obrovská puklina. Pripomínala skutočný obraz ľudskej tváre; kŕčovitej masky bolesti a utrpenia. Ústa vykrivené od nepredstaviteľných múk akoby kričali: „tento apartmán nedokážeš opustiť rovnako ako ja.“ Mal pocit, že sníva, ale priebeh sna bol živý – až príliš živý.

Pri pohľade na ten úkaz ho ovládol zvláštny pocit odovzdanosti (zdalo sa mu, že ho tá vec láka a volá k sebe jemným šepotom, ktorému nedokázal odolať, podobne ako Odyseových mužov lákali nymfy). Bolo to tak živé a skutočné, ale zároveň mŕtve a odpudzujúce. Bezmyšlienkovite, akoby omámený, sa načiahol po tej ohyzdnej tvári a kratučký okamžik kontaktu mu skutočne potvrdil, že všetko naokolo je „živé, ale zároveň umierajúce“, ako stará odumretá koža.

Ten nepatrný moment bol ako kopnutie elektriny, ktorá ho s opovrhnutím odmrštila od seba. Zakolísal niekoľko krokov dozadu, čím zhodil z poličky televízor. Celý svet sa mu zatočil pred očami a kolená sa podlomili a zaryli do mäkkej podlahy.

Zároveň sa mu počas toho krátkeho okamžiku niekde na pozadí mysle premietli neznáme obrazy ako na filmovom plátne. Videl muža s dlhými blond vlasmi, v čiernom kabáte, od hlavy po päty pofŕkaného od krvi. V ruke držal dlhý nôž. Pripomínal Normana Batesa[1], ale jeho obeť sa nenachádzala v kúpelni za závesom. Bola spútaná na gauči v tmavej miestnosti so zatiahnutými závesmi. Zdalo sa mu, že je úplne zhodná s touto miestnosťou, v ktorej sa práve nachádzal. Nesvietilo tam žiadne svetlo, ale obeť bolo vidno jasne ako pod halogénovou operačnou lampou. Telo bolo nahé, hlava celkom vykrútená dozadu; nebolo jej vidieť do tváre. Hrudník otvorený dlhým a precíznym rezom, za ktorý by sa nehanbil ani Jack Rozparovač.

 

V celom apartmáne sa zdvihla neznesiteľná vlna chladu. Vrtuľa začala spomalovať, až napokon zastala. Vzduch sa začal vrstviť a zhmotňovať do bieleho oparu, ktorý sa dal doslova krájať. Cítil to v ušiach, ako sa mu tie biele chuchvalce tlačili až kdesi do mozgu. Morové rany pod omietkou ožili, a ako ropné škvrny na vodnej hladine sa začali rozširovať a vpíjať po celom obvode stien aj stropu. Z jednej škrvny na stene, čiernej ako noc, vytekala na gauč (znova sa mu vybavil gauč, na ktorom bola zviazaná mŕtvola s rozpáraným hrudníkom) hustá kvapalina. Všetky tieto zmeny sa udiali behom pár sekúnd.

Na mieste s tvárou sa dve škvrny zliali do jednej obrovskej. Nitky čiernej kvapaliny sa prepletali a vpíjali do seba, až vytvorili akýsi priechod – organický portál – cez ktorý sa očakávane mala začať valiť nová vlna hrôzy.

Chcel zavrieť oči a prebudiť sa niekde inde. Vedel, že nesníva a takisto vedel, že to, čo vidí, je za hranicou ľudského chápania. Reálne a zároveň neskutočné, podobne ako prechod paralelnými dimenziami a cestovanie v čase.

Cúvol, a v tom momente sa tá tvár začala hýbať. Doteraz nehybná tvár stiahnutá v smrteľných kŕčoch ožila, a pomaly sa začala brodiť cez stenu ako baktéria vnikajúca do oslabeného organizmu. Spolu s hlavou sa vynorila aj časť torza s ramenami, ako keď sa novorodenec tlačí na svet.

Všetko sa to stalo tak nečakane, že by nebol schopný vykríknuť, ani keby zrovna nemusel bojovať s nedostatkom vzduchu.

 

Miestnosť sa začala roztekať. Skrúcala sa v neprirodzených uhloch, ohýbala a naťahovala do všetkých strán. Steny sa roztápali ako keby boli z vosku.

Oživený tvor už takmer úplne prešiel cez novovzniknutý priechod. Od úplného vyslobodenia ho delili iba tenké nitky roztekajúcej ťahavej hmoty, až sa mu napokon podarilo oslobodiť od lepkavých okov. Z otvoru v stene ho to priamo vymrštilo na zem.

Načahoval hnilobné pahýle a plazil sa k svojej koristi trhavými pohybmi ako torzo bez nôh, ako slepý červ inštinktívne navádzaný k vlhkému miestu. Vyzeral, že je skutočne slepý. Pokožku na čele takmer vôbec nemal. Chýbala mu aj na niektorých miestach na tvári, najmä okolo očí, z ktorých zostali iba beľmá. Z bielej lebky, potiahnutej žltou, priezračnou membránou, vytŕčali ako oslepené reflektory.

 

Plazivec sa priblížil na dosah a natiahol končeky prstov v kŕčovitom uhle, ktoré sa začali zabárať do jeho chodidla. Cudzie telo sa doňho doslova ponáralo a splývalo v jedno. Objal ho slastný pocit ničoty a on neprotestoval. Nechal sa unášať nekonečným pádom do bezodného Tartaru, počas ktorého sa mu premietal celý život, kúsok po kúsku v ohromnom slede udalostí.

Prvý sled, druhý, tretí, štvrtý…

… päťdesiaty.

Až napokon neprišiel žiadny.

 

 

***

 

Henry sedel na posteli so zvesenou hlavou a privretými očami. Akoby sa ich bál otvoriť v domnienke, že sa pred ním rozprestrie tá hrôzostrašná scenéria.

„To bol zase sen,“ vydýchol ešte stále s privretými viečkami. Usúdil tak podľa dlážky, ktorá sa neprebárala pod jeho chodidlami. Vízia zo sna mu ešte stále visela pred očami. Zažmurkal a pomaly ich otvoril.

Takmer ho prekvapil pohľad, ktorý sa mu naskytol. Zatriasol hlavou v snahe prečistiť si myšlienky a chytil sa za čelo. Mal ho rozpálené a stále mu hučalo v hlave. Bolesť sa ale nevytratila. Práve naopak.

Žeby chytil chrípku? Ani túto možnosť nevylučoval. Hrdlo na tom tiež nebolo najlepšie. V ústach cítil nepríjemné pálenie a sucho. Áno, choroba by dostatočne vysvetľovala, prečo prežíval tieto nočné mory. Veď ľudia počas horúčok blúznia a majú zvláštne predstavy.

Presne tak. Nič iné v tom nebolo. Stavby predsa nepodliehajú rovnakému rozkladu ako ľudské telo a zo stien nevyliezajú plazivé torzá, to je samozrejmé.

Lenže predvčerom ešte chorý nebol. A pred týždňom už vonkoncom nie.

Napadlo ho, že vyskúša, či už funguje telefón. Ešte včera večer sa zdal byť hluchý. Skúšal dvakrát zavolať správcovi, ale márne. Ozývalo sa len nepretržité tu-tu-tu. Keďže už bolo neskoro a cítil sa bezvládne ako zbitý pes, rozhodol sa, že to nechá na ráno.

 

Budú to už dva roky, čo sa Henry nasťahoval do izby č. 302. Odkedy začal študovať, potreboval si nájsť nejaké lacné bývanie a osamostatniť sa. Bol veľmi šťastný a začal si naplno užívať svoj nový život.

Ale pred dvoma dňami sa mu prihodila zvláštna udalosť, ktorá zmenila jeho doposiaľ trvajúci priebeh pokojného nažívania.

Vtedy sa mu prvý krát začali snívať tie nočné mory.

Zdalo sa mu, že neustále prichádzal rovnaký sen, v ktorom videl, že bol uväznený vo svojom apartmáne. Telefón nefungoval, televízia takisto… Ale najhoršie bolo to, že ho nikto nepočul, aj keď kričal a búchal päsťami do dverí, pričom nájomníci, ktorí práve prechádzali po chodbe, nejavili ani najmenší náznak záujmu a pokračovali ďalej. Akoby iba jeho apartmán bol odrezaný od zvyšku sveta zvukotesnými stenami a vznášal sa ako visiaci zámok kdesi v inej realite.

 

Na druhý deň ráno Henry naťukal správcove číslo a čakal so zatajeným dychom. Čakal pomerne dlho (dlhšie ako včera večer), ale žiadne tu-tu-tu sa tentokrát neozvalo. Ani len najmenší náznak signálu. Telefón bol úplne nefunkčný. Až po dobrej minúte zložil slúchadlo a pomaly, pohrúžený do svojich myšlienok, vstal z postele. Zájde za správcom osobne. Tak to bude najlepšie. Za telefón by zbytočne priplácal – že ho to nenapadlo skôr.

Sotva urobil dva kroky, telefón prenikavo zadrnčal. Henry zostal stáť na mieste ako prikovaný. Opatrne otočil hlavou a uprel smerom k zvoneniu vystrašený pohľad, akoby sa bál, že prístroj ožije, tlačidlá sa zmenia na obrovské tesáky, a on sa stane výdatnými raňajkami.

Nič také sa nestalo. Taká hlúposť, pomyslel si. Horúčka mi dáva pekne zabrať.

Otupený pohľad mu spočinul na zelenom displeji. Svietil. Prvé čo ho napadlo bolo, že telefón je opäť čulý. Paráda. Pekne dlhý výpadok elektriny. Toto určite spomenie správcovi. Lenže kto mu vlastne teraz volá? Dnes nečakal žiaden hovor.

Ale ďaleko väčší záujem, než opätovná funkčnosť telefónu, v ňom vzbudilo samotné číslo svietiace na displeji.

Už na prvý pohľad bolo niečim zvláštne. Ale nevedel čím.

Podišiel bližšie a začudovane zvraštil tvár. Volané číslo bolo… jeho vlastné.

Čože?!

To predsa nie je možné. Určite zle vidí. Asi prehliadol nejakú nepatrnú odlišnosť, jedno z čísiel si zamenil za iné, prípadne ho klamal zrak.

Zvonenie sa ozvalo štvrtýkrát. Henrymu v hlave zadunel zvon.

Veď to zdvihni, našepkala mu zvedavosť. Zdvihni to a dozvieš sa, kto volá. Kto môže mať rovnaké číslo ako ty? Môžu vôbec existovať dve rovnaké telefónne čísla? Nad tým sa nikdy nezamýšlal.

Piate zazvonenie.

Ruka vystrelila a chňapla slúchadlo. Rozhodol sa, že bude mlčať a nechá prehovoriť najskôr druhú stranu, ale jeho „prosím“ mu vyletelo z úst skôr, než ho stihol zadržať. Z druhého konca sa ozval hlas, z ktorého ho oblial studený pot. Hlas znel pokojne a chladne, vyžarovala z neho dominantnosť, ale niekde v žalúdku Henry cítil, že má dočinenie s niečim nevysvetliteľným.

„Už sme sa stretli, nemám pravdu?“

„Eh, myslím, že nie,“ odpovedal po chvíli Henry zaskočený nečakanou otázkou, „kde sme sa mohli stretnúť? A kto volá?“

„Vo vašom apartmáne,“ odsekol neznámy chladne, „nepamätáte?“

„V mojom apartmáne?“

„Ak mám povedať pravdu, práve teraz som tam,“ zachrčal hlas na druhom konci drátu. Henry opäť pozrel na podsvietený displej a na číslo volajúceho. Cítil sa, ako keby ho niekto udrel kladivom po hlave.

„A-ako to myslíte, že ste práve tam?“ zajakol sa študent. Hlas sa mu mierne roztriasol od údivu a zmätenia. Inštinktívne pristúpil bližšie k oknu, akoby sa chcel uistiť, že volajúci telefonuje z búdky na okraji vstupného dvora do apartmánov. Okamžite tento nápad zapudil, pretože volané číslo jednoznačne ukazovalo na pevnú linku.

„Som v izbe číslo 302,“ zopakoval neznámy tentokrát pobavene.

„To je smiešne!“ vyštekol študent neveriacky. Údiv sa zmenil v zlomku sekundy na zlosť. „Neviem kto ste, ale prestaňte mi volať.“

Z druhej starny sa ozval hysterický smiech. Šialený a dravý rehot, ktorý sa valil cez slúchadlo ako obrovská prílivová vlna, okamžite zmietol Henryho myšlienky. V momente nato sa prerušilo spojenie. Šialenec zavesil.

Henry viditeľne zbledol a vystrašene sa zadíval na slúchadlo, akoby mohol zrakom zistiť viac než sluchom. V hlave mal odrazu prázdno. Bol zmätený a stále vyplašený, no nevedel si vysvetliť prečo. Ten volajúci si z neho mohol vystreliť, možno ho aj trochu vystrašiť, ale toto už prekročilo únosnú hranicu. Ten vnútorný pocit ohrozenia, vrodená intuícia signalizujúca akékoľvek nebezpečenstvo, sa ho zmocňovala počas celého rozhovoru.

Vrátil sa k telefónu, položil slúchadlo a znova ho zdvihol. Žiadny signál. Displej tiež pohasol.

Niečo tu nehralo.

Všimol si, že keď pristupoval k oknu, potiahol prístroj mierne so sebou. Telefón teraz balancoval na hrane stola. Chcel ho posunúť a vrátiť na pôvodné miesto, ale v polovici cesty sa zarazil.

Visel z neho odstrihnutý kábel.

 

***

 

Henry ešte v tom okamžiku nepocítil, ako sa pod ním zakolísala zem.

„Čo to má do pekla znamenať?“

Srdce sa mu rozbúšilo o preteky. Opatrne položil telefón na svoje miesto a zistil, že sa mu trasú ruky. Vlhké dlane si automaticky utrel do košele.

„Blúznim,“ zamrmlal si pre seba.

Sadol na posteľ a snažil sa ukľudniť. Políciu teda zavolať nemôže. Vlastne môže, ale nie z tadiaľto. Lenže čo by im povedal? Nemá žiadne dôkazy.

Najrozumnejšie, čo teraz môže urobiť je, že pôjde za správcom. Už by tam aj bol, keby mu do toho neskočila táto nepríjemná udalosť. Ešte raz vrhol pohľad na zhasnutý displej a zavrtel hlavou.

Vyšiel k dverám von na chodbu. Prebehol nakoniec predsiene a zahol za roh. V mysli sa snažil utriediť si slová a vety, ale bol natoľko rozrušený, že sa mu všetko zlievalo do jednej obrovskej machule.

 

Takisto ako v sne, aj tento krát naňho čakalo prekvapenie.

Už pri zazvonení telefónu cítil, že sa niečo stane. Niečo nezvyčajné, tajomné a neočakávané. Zdalo sa, že intuícia ho nesklamala, no dvakrát tým nadšený nebol. Spomenul si na článok z časopisu, v ktorom písali o snoch ako budúcich predtuchách. Snívajúcemu sa vraj zjavovala predčasne jeho budúcnosť. Henry tomu začínal veriť.

Celý svet sa mu náhle obrátil naruby.

Vchodové dvere boli zvnútra previazané a zapečatené masívnymi reťazami. Okná boli uzavreté a nedalo sa s nimi pohnúť ani o milimeter. Všetky tieto skutočnosti poukazovali na to, že nie je v apartmáne sám.

Henry neveril na paranormálne javy, na to bol až priveľký realista. No po tomto zážitku bol viditeľne otrasený.

Ako sa len dostane z tadiaľto von? To bola prvá otázka, ktorá ho napadľa pri pohľade na  posplietané reťaze.

A ako sa z tadiaľto dostal sám väznitel? Henry si nevedel predstaviť ako. Tým pádom mu ostávalo jediné zrozumiteľné vysvetlenie: ten, kto zavrel vchodové dvere zvnútra reťazami, musel ostať v apartmáne a niekde sa ukryť.

Určite sa sem vkradol včera večer, keď Henry ešte spal, a zapečatil dvere spolu s oknami. Možno mu podstrčil aj prášok na spanie, alebo iný oblbovák, to by vysvetlovalo horúčku a bolesť hlavy. Všetko by do tohto bodu dávalo nanajvýš zmyseľ, ale niekoľko zádrhelov sa predsa len našlo.

Tak v prvom rade odkiaľ by ten hajzel volal?

Aj keby mal so sebou telefón, nemohol ho nikde mimo spálne zapojiť. A v spálni nemohol byť počas hovoru. Mobil nepoužil, keďže volané číslo bolo z pevnej linky. Navyše by jeho hlas bolo počuť z vedľajšej miestnosti. Ak nie hlas, tak ten hurónsky smiech určite. Nie, toto zmysel nedávalo.

A za druhé spôsob, akým uzavrel dvere. Uzavretím zvnútra znemožnil odchod aj sám sebe, teda v prípade, že tu nie je skrytý iný východ. Henry o tom zapochyboval, no nevylučoval túto možnosť úplne.

„A čo do pekla je zase toto…?“ pristúpil zmätene k dverám.

Odrazu sa na nich začal objavovať čudný nápis. Chytil sa za čelo a nachvíľu privrel oči. Prisahal by, že ešte pred chvílou tam nič nebolo.

Lenže teraz to tam bolo, čierne na bielom.

Alebo skôr červené na bielom:

 

Nechoď von!!

 

„Do riti, čo sa to deje?“

Naklonil mierne hlavu na stranu a prezrel si nápis. Červená farba vyzerala ako -,

Blbosť!

Ako ho mohla vôbec napadnúť tak absurdná myšlienka. Načisto stratil hlavu. Žiadna krv to nie je, iba farba. Ten hajzel si s ním zahráva. Skutočne hraje svoju zvrátenú hru. Chce ho vyplašiť a zdá sa, že sa mu to darí. Tento postup je u všetkých rovnaký.

„Nemám žiadnu možnosť. Som tu zamknutý a kľúč je bohviekde schovaný,“ hovoril si sám pre seba a prechádzal dlaňou po jednej z reťazí. Bola hrubá ako horolezecké lano.

No nič. Ostáva mu jediné – prehľadá celý byt. Buď nájde kľúč od zámku k reťaziam, alebo nejakú indíciu vedúcu k nemu. Niečo mu našepkávalo, že to nebude také jednoduché.

Už sa chcel otočiť, avšak z druhej strany vchodových dverí niečo zadunelo, ako keď na zem spadne ťažká plechová nádoba.

Zvedavo, ale opatrne nakukol cez priezor.

Na chodbe z druhej strany stála mladá žena. Spoznal ju. Bola to Eileen Galvin, suseda odvedla. Vracala sa z nákupu, a keď prechádzala okolo tristodvojky, rozsypali sa jej po zemi konzervy. Šikulka.

„Oh bože,“ zohla sa po rozsypanom neporiadku a začala zbierať nákup do tašky, „koľko krát sa mi to ešte dnes stane.“

Henry sa takmer zabudol spamätať.

„Hééj, pomóc!“ zakričal. „Eileen… pomôžte mi! Som tu zavretý a nemôžem sa dostať von!“

Ale to už bola pohľadná susedka mimo zorného uhla a odomykala zámok od dverí svojho apartmánu. Následovalo štrnganie kľúčov a mäkké zabuchnutie. Zdalo sa, že študenta nepočula.

„Do riti!“ zahrešil a udrel päsťou do dverí. Schytil oboma rukami reťaze a z celej sili šklbol. Ozval sa ostrý zvuk škrípajúceho železa, ale reťaze držali pevne.

Nesmie sa hneď vzdávať. Ešte má stále nádej. Dostane sa odtiaľto aj sám, len musí nájsť kľúč od zámkov na reťaziach.

Rozhodol sa, že začne hľadať.

Začal v kuchynke. Najprv prezrel chladničku, drez a poličky, a potom prešiel do obývacej časti. Keď sa chystal preskúmať úložný priestor pod gaučom, všimol si na sklenenom stolíku položený papierik. Po okrajoch bol nasiaknutý krvou.

Indícia, napadlo ho. Prečo som si ju nevšimol už skôr?!

Radostne priskočil k stolíku a schmatol biely obdĺžnik orámovaný oranžovými okrajmi. V očiach mu ožila nádej. Začal čítať:

 

Pre niekoho anjeli, pre iného démoni.

Obrátil lístok, ale nič viac nenašiel. Ani písmenko.

Čo má byť toto za správu? Vôbec nedáva zmysel.

Nechal sa opantať chvíľkovým splanutím hnevu a papier pokrčil. Vzápätí to oľutoval a začal ho vyrovnávať.

Teraz to už je jedno. Pôjde ďalej. Bude pokračovať v psychopatovej hre, ale medzitým bude musieť niečo vymyslieť. Lenže čo?

S úmyslom posadiť sa na gauč a prečítať si ešte raz záhadný list obišiel stolík s tmavým sklom, ale v tom momente niekto zabúchal na dvere.

Henry takmer prevrhol stolík keď ho obchádzal. „Do riti!“ precedil nádavku pomedzi zuby. Zablúdil pohľadom k dverám a dúfal, že to je správca. Vlastne v tejto chvíli by to mohol byť aj Santa Claus, pokiaľ zavolá pomoc a vytiahne ho z tadiaľto.

Na prahu pod dverami sa zjavil ďalší papierik. Tento krát celý oranžový.

Hoci Henry túžil nájsť ďalšiu indíciu, zostal stáť na mieste ako prikovaný a pohľadom hypnotizoval oranžový štvorček. Bol tak zaskočený, že na okamžik nevedel, čo má urobiť. Celé mu to pripadalo ako v nejakej hlúpej reality show.

Vzduch bol ako nabitý elektrinou. Pri každom kroku, ktorý urobil k odkazu, sa ho stále viac a viac zmocňovalo napätie. Ruka sa mu chvela očakávaním. Načiahol sa za listom a vytiahol ho spopod dverí. Na jeho prekvapenie bolo písmo roztrasené a ťažko čitateľné: Vieš, čo Eckhart hovoril? Hovoril, že jediná časť človeka, ktorá horí v pekle je tá, ktorá sa nechce pustiť života. Spomienky, záväzky, to tam spaľujú. Ale netrestajú ťa. Oslobodzujú tvoju dušu. …Eckhart to vidí tak, že keď sa bojíš zomrieť a držíš sa života, uvidíš ako ti démoni budú odtrhávať život. Ale pokiaľ si našiel kľud, tak sú démoni vlastne anjelmi oslobodzujúcimi ťa od Zeme.

Kto mu to podstrčil? Ak to bol ten sviniar, čo telefonoval, tak sa možnosti opäť zúžia. To by znamenalo, že ak sa nenachádza spolu s Henrym uväznený v apartmáne, tak z neho musel skutočne vyjsť iným východom. Ale ak žiadny tajný východ neexistuje (o čom bol Henry stále presvedčený), tak s ním niekto spolupracoval.

Henryho pochytila prirodzená zvedavosť. Veľmi chcel vedieť, či sa niekto ešte nachádza za dverami. Zdalo sa mu, že stratil more času nad zamýšlaním sa. Odsunul kryt na priezore a pritlačil k nemu pravé oko.

Chodba bola prázdna. Nič iného ani nečakal. Keby tam niekto bol, tak by tomu aj tak neuveril. Pripísal by to psychickému preťaženiu, alebo nejakej otrasnej vidine, ktorá sa mu stále vracala. S pocitom sklamania sa odtiahol a zadíval sa znova na oranžový štvorček.

Prehadzoval si tie vety v rôznych kombináciách, zamieňal poradie písmenok, ale k ničomu tajomnému či zašifrovanému nedospel. Vystihovali presne to, čo tam bolo uvedené. Žiadna zložitá hádanka, žiadny rébus, žiadna presmyčka.

Vedel, že keby zobral odkaz a pokrčil ho bez toho, že by do neho nahliadol, asi by sa cítil rovnako ako teraz.

Zamieril do kúpelne. Potreboval si opláchnuť tvár studenou vodou a porozmýšlať, čo podnikne ďalej.

Akonáhle otvoril dvere, vyvanul sa z kúpeľne obrovský kúdol  prachu. Zamrkal a prudko sa rozkašlal. Jednou rukou si zakryl ústa a tou druhou začal zaháňať prach. Okamžite ako prekročil prah, prestal mávať rukou a skamenel na mieste.

Neveril vlastným očiam.

Nad keramickým umývadlom, kde malo visieť na stene guľaté zrkadlo, zívala obrovská diera. Umývadlo bolo pokryté sklenenými črepinami a snehobielou pokrývkou omietky.

So zamračenín pristúpil bližšie k novovzniknutej trhline a začal si ju obzerať. Otvor mohol mať v priemere jeden meter, takže by sa do neho zmestil priemerný dospelý jedinec. Mohol by do neho vliezť a vyjsť na druhej strane. Otázka je, kam by sa dostal. Z logického hľadiska by mal tunel viesť do vedľajšieho apartmánu, v ktorom teraz nikto neprebýval.

Henry čakal, že na druhej strane diery nájde odpoveď, nech by viedla kamkoľvek, ale zatiaľ sa mu dostávali iba samé nezodpovedané otázky, ktoré vyvolávali zase ďalšie otázky.

Kto, alebo skôr čo vyhĺbilo tunel? Ťažko uveriteľné, že by to dokázal nejaký človek. Ak aj áno, čím to vykonal? A prečo je tunel tak dlhý? Veď stena medzi dvoma apartmánmi nemôže byť hrubšia než jeden meter, pričom vzdialenosť medzi otvorom v Henryho kúpelni a druhou stranou sa dala odhadnúť na dobrých dvadsať metrov.

Všetky tieto faktory týkajúce sa otvoru v stene boli znepokojujúce, ale na výber boli iba dve možnosti. Buď to skúsi a zistí, čo sa nachádza na druhom brehu, alebo tu ostane a pokúsi sa nájsť ďalšie vodítko, ktoré by mu možno pomohlo objasniť pozadie celého dejstva.

„Hmm, ale najprv by som rád vedel, či sa touto cestou odtiaľto vôbec dostanem…“ Napadlo ho, že odpoveď by ho zjavne nepotešila, ani keby ju vedel. Strčil ruku do otvoru a nahmatal bočnú stenu. Zdala sa byť na dotyk neprirodzene hladká. Toto nebola ľudská práca. Pri tej myšlienke ho striaslo. Nemohol sa ubrániť predstave obrovského červa, ktorý si hĺby kamenné chodby a ničí panel s takou ľahkosťou, ako lykožrút drevo.

Sklonil sa, položil na kameň aj druhú ruku a vyšvihol sa prvou polovicou tela do otvoru. Hlava sa mu dotýkala stropu tunela, ale mohol v pokoji sedieť na jeho okraji a prejsť do ležiacej polohy. Nohy mu ešte stále trčali vonku, ale pomocou rúk sa zaprel za postranné steny a začal sa plaziť smerok k svetlej bodke na konci tunela.

Svetlý bod na konci prenikavo žiaril ako maják v noci uprostred jazera a ako sa Henry približoval pomaly k ústiu na druhej strane priechodu, nadobúdal čoraz väčší rozmer. Rástol a rástol, až vyzeral ako Slnko pozorované cez ďalekohlad.

Závoveň bolo svetlo čoraz ostrejšie a prenikavejšie, až sa mu nedalo vzdorovať. Henry tesne pred koncom zavrel oči a chcel nahmatať koniec tunela, ale zalapal na prázdno. Zdesene roztvoril viečka, až sa mu prenikavá žiara zarezala do sietnice; okamžite oslepol. Svet pred ním stmavol a on cítil, ako ho niečo ťahá von, ale nevidel ani nepočul, čo to je. Skoro akoby ho za golier zdrapila neviditeľná ruka a unášala kamsi do neznáma. Vedomie ho začalo pomaly opúšťať a on mal pocit, že padá, klesá čoraz hlbšie, kdesi do nekonečnej studenej ničoty, bezodnej priepasti neforemného chaosu.

 

***

 

Pokúšal sa znova otvoriť oči, ale prudká oslnivá žiara mu to nedovolovala. No na zlomok sekundy dokázal zaostriť zrak a rozoznal siluetu lampy, ktorá vyžarovala to prudké kovové svetlo. Po stranách sa mihotali obrysi tvárí, ktoré nevedel celkom rozoznať. Na chvíľu mu preblesklo hlavou, že to nebolo iba tým svetlom.

„Sestrička, doneste injekciu!“ ozvalo sa niekde po jeho pravici. Konečne počul ľudský hlas; asi nejakého doktora. Preboha, kde to je a čo sa mu stalo? Inštinkt mu našepkával, že v apartmáne už nie je.

Z ľavej strany sa ozvali šuchotavé kroky. To bude tá sestrička s injekciou.

Tep mu začal naberať na rýchlosti. Neznášal ihly. Vpichovanie kovových predmetov do ľudského tela, kto to kedy videl také barbarstvo v dvadsiatom prvom storočí. Niekto mu medzitým začal uťahovať kožené remienky na zápästiach. Robil to necitlivo, priam až kruto. Henry aj napriek neznesiteľnej žiare otvoril od bolesti oči (zrak sa mu pomali prispôsoboval) a s údivom zistil, že nemôže hýbať hlavou ani končatinami. Mal ich už pevne pripútané k lôžku (na boku malo krvavý flak, rovnaký krvavý flak, aký bol na gauči). Jeho hlava sa nachádzala v akejsi kovovej konštrukcii, ktorá obopínala temeno, čelo a sánku dôslednejšie, ako dielenský zverák.

„Čo odo mňa chcete… pustite ma preč!“ zasyčal Henry pomedzi zuby.

„Kam by si chcel ísť?“ opýtal sa so stoickým kľudom doktor. Ako jediný nemal rúšku cez ústa a bolo mu vidno do tváre. Práve si naťahoval priesvitné gumenné rukavice.

Henryho pohľad skĺzol do malého zrkadielka pripevneného na železnej konštrukcii. Tvár mal celú bledú, ako keby bol dva dni po smrti. V odraze nebadal ani náznak zdravého odtieňa. „Domov.“ hlesol celý zhrozený zo svojej nezávideniahodnej situácie.

Na doktorových ústach sa mihol nepatrný úškľabok. „Toto je tvoj domov. Si mŕtvy.“

„Mŕtvy? To… to má byť nejaký vtip? Nie som mŕtvy.“ Jeho hlas mu znel úplne vzdialene, ako keby prichádzal z iného sveta, z opačného konca galaxie.

„Čo si teda?“

„Som ŽIVÝ!“ odvrkol. Tentokrát mu vlastné slová zneli povedomejšie.

„A čo tu teda robíš?“ spýtal sa doktor stále tým istým vyrovnaným hlasom. Zdvihol z misky akýsi ostrý nástroj podobný vŕtačke a bez záujmu v očiach si ho prezeral. Jeho oči boli… bez života.

Henryho okamžite opustil hnev a premenil sa na zúfalstvo. Kútiky úst sa mu skrivili do beznádejného gesta. „Neviem.“ zavzlykal. Chcelo sa mu plakať, ale nemohol. Nemal na to silu. Toto sa nemohlo diať. „Toto sa nedeje…“

„Čo sa nedeje?“

„Pustite ma sakra. Zbláznili ste sa? Pustite ma!“

„Z tadiaľto niet úniku. Bol si zavraždený, nepamätáš sa?

„Nie, to nemôže byť pravda. Vy sa ma pokúšate zabiť! Kto… kto vlastne ste?“

Pre niekoho anjeli, pre iného démoni.“ spustil doktor opäť tým pokojným tónom, ale tentoraz to znelo predsa len trochu inak. „Chceme ti pomôcť, Henry. Pusť sa konečne nitky života a buď šťastný.“ Tie slová boli pre neho tak samozrejmé, ako že Henry je mŕtvy. V tých mŕtvych očiach a neskutočnej tvári sa niečo pohlo, niečo živé a zdravé, niečo, čo nepatrilo do tejto miestnosti smrti.

Nad Henrym sa zrazu zjavila postava. Zachytil ju v odraze zrkadielka. Chcel vykríknuť, ale nemohol. Vzduch mu uviazol v pľúcach a na pol ceste sa zasekol. Uniklo len akési slabé zachrčanie. Zavrel na chvíľu oči, ale ten morbídny obraz pred ním zostal stále visieť ako damoklov meč.

Čelo bez kože s obnaženou lebkou, pokrytou žltou membránou. Prepalovala ho mŕtvolným pohľadom, v ktorom sa zračili len zažltnuté beľmá. Namiesto úst len akási karikatúra otvoru pozliepaná z hnijúceho mäsa. Henry inštinktívne cítil, ako sa k jeho čelu blíži ruka toho prízraku. Cítil hrot injekčnej ihly, ako sa mu zaboril do teplého mäsa a narazil na lebečnú kosť. Oči sa mu automaticky otvorili dokorán. Vzduch v pľúcach sa uvoľnil a po miestnosti sa rozozvučal výkrik bezradného zúfalstva.

Henry konečne pochopil.

Zomieral, ale bál sa skutočne zomrieť. Chcel žiť. Jeho vôla k životu bola taká silná, že sa nevedel od nej odpútať. Tie dva dni boli v skutočnosti len posledné dve minuty, keď jeho srdce prestalo biť, ale mozog ešte chvíľu fungoval. Jeho myseľ bola pripútaná k miestu, kde zomrel. Niekto ho zavraždil v jeho apartmáne. Spomína si na dlhé mastné vlasy a kožený kabát… spomína si na ten dlhý nôž, ktorý sa mu zaryl do hrudníka… spomína si na jeho tlkot srdca, ktorý znel slabúčko, akoby z nepredstaviteľnej diaľky. Spomínal si na všetko zo svojho života. Je už pripravený zomrieť definitívne?

So spokojným pocitom privrel oči, aby splynul so svojími spomienkami, so spomienkami, o ktorých ani nevedel, že niekde hlboko v nevedomí existujú. Bolo to ako sen, ako vzrušujúce dobrodružstvo, ktoré nikdy neskončí.

Oh bože, som už mŕtvy?

***

 

Ďalšie časti Textovej masakry si môžete pozrieť v kategórii Textová masakra.

 


[1] Fiktívny charakter vytvorený R. Blochom pre novelu Psycho. Tento charakter je vykreslený podľa predlohy masového vraha Eda Geina.